Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 60/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a práva zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

v spojení s porušením ustanovenia , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský

Mikuláš sp. zn. z 25. mája 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v a

práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a práva zaručeného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

porušením ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením

Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. mája

2011, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v a práva zaručeného v dodatkového protokolu, základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol tento dlžník povinný

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Súčasťou úverovej zmluvy bola aj

dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami

z tejto úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a.

s., B.

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatné a v nadväznosti na uvedené na

základe dojednanej rozhodcovskej doložky bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konanie pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský

rozsudok sa tak stal exekučným titulom.

Následne, na podklade uvedeného exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok)

sťažovateľka iniciovala začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril

sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak po vydaní

poverenia pre súdneho exekútora okresný súd napádaným uznesením sp. zn.

z 25. mája 2011 toto exekučné konanie zastavil.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu okresného

súdu, krajský súd toto uznesením sp. zn. z 31. mája 2012 ako vecne správne

potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,

že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich

porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého

a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého už raz okresný súd udelil

súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,

pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský

rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd. Okrem tohto sťažovateľka tiež namieta, že podľa

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov mal dlžník

k dispozícii na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj iný prostriedok nápravy, a to žalobu

podľa § 40 tohto zákona, túto kompetenciu si však podľa sťažovateľky nezákonne prisvojil

exekučný súd, a to podľa sťažovateľky bez náležitého zdôvodnenia.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo

ustanovenie

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vec

nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože sa podľa sťažovateľky

žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky

v úverových zmluvách považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere

podľa sťažovateľky nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania a predloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na podanie výkladu pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo

k porušeniu ňou označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore

a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové

konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a napokon,

aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2011, ako aj postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý

vyplýva z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť

ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie, ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa

ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní

pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2011, a to podaním

riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej

sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa

krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu,

aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na

ustanovenie , podľa ktorého sa k návrhu na začatie

konania podľa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že jednou zo

požadovaných obligatórnych náležitostí sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred

ústavným súdom podľa je aj pripojenie napádaného rozhodnutia,

v príčinnej súvislosti s ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou

označených základných práv a práv zaručených v ústave alebo kvalifikovanej

medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná. Uvedená požiadavka je o to

viac opodstatnená v prípadoch, v ktorých sa sťažovateľ domáha vecného, resp. materiálneho

preskúmania ním napádaného rozhodnutia, bez predloženia ktorého toto nie je možné

realizovať.

V danom prípade sťažovateľka k sťažnosti smerujúcej proti krajskému súdu

nepredložila ňou napádané uznesenie krajského súdu, ktorým bolo exekučné konanie

zastavené, pričom sťažovateľka síce vo svojej sťažnosti proklamovala, že toto rozhodnutie

predloží ústavnému súdu na jeho požiadanie, avšak vzhľadom na citované ustanovenie

a najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred

ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom znalým práva, ústavný súd

nepovažoval za potrebné sťažovateľku vyzývať na predloženie predmetného rozhodnutia,

ktorého povinnosť predloženia vznikla už pri samotnom podaní sťažnosti.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí

vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na

taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

, , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri

posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne,

ktorého úlohou je chrániť ústavnosť. Ústavný súd je však zároveň toho názoru, že

v okolnostiach danej veci nemožno vôbec o prípadnom formalizme pri odmietnutí sťažnosti

hovoriť. Ústavný súd už totiž v minulosti mnohokrát vyzýval sťažovateľku v typovo

(skutkovo a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností

z toho dôvodu, že nespĺňali ani zákonom predpísané náležitosti. In concreto išlo aj

o nepredloženie kópií právoplatných rozhodnutí súdov, ktorých postup a rozhodnutia

sťažovateľka namietala a namieta (pozri napr. , ,

, , a , , ,

, a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že

ani sťažnosť vedená pod sp. zn. nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Sťažovateľka mala možnosť kópiu napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavnému

súdu doručiť, čo však neurobila.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte

toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to,

že ústavný súd už v typovo zhodných veciach sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach

poukázal aj na už identifikované nedostatky jej sťažností, ústavný súd túto sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013