Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 96/2013
PDF · 163.13 KB
No categories available
II. ÚS 96/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. C., K., zastúpeného advokátom Mgr. P. B., M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2012 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 209/2003.
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:
„(...) Dňa 24. 10. 2003 bol na Okresnom súde Martin podaný návrh o neúčinnosť
kúpnej zmluvy a tento sa viedol pod číslom 9C/209/2003. Okresný súd Martin rozhodol prvý
raz vo veci rozsudkom dňa 14. 11. 2005, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom v rade 1 a 2 na trovách konania 74.189
Sk. Písomné vyhotovenie tohto rozsudku bolo doručené navrhovateľovi 29. 11. 2005. Proti
tomuto rozsudku prvostupňového súdu sa navrhovateľ odvolal v celom rozsahu. O odvolaní
navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 6Co/597/2005 13. 12. 2006
tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Písomné vyhotovenie
tohto uznesenia bolo doručené Okresnému súdu Martin 16. 2. 2007 a následne
navrhovateľovi 6. 3. 2007.
Navrhovateľ vzhľadom na následnú nemožnosť požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku upravil
svoj pôvodný návrh. Okresný súd Martin uznesením 9C 209/2003 z 28. 5. 2007 rozhodol
o úprave návrhu navrhovateľa a pripustil zmenu návrhu na začatie konania podľa
upraveného petitu.
Okresný súd Martin rozhodol druhý raz vo veci rozsudkom dňa 30.3.2009, ktorým
v časti návrhu navrhovateľa o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu vyhovel a vo zvyšku
návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu sa navrhovateľ
odvolal v rozsahu, v ktorom bol jeho návrh prvostupňovým súdom zamietnutý. O odvolaní
navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/201/2009 22. 10. 2009
tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo výroku, ktorým
súd vyslovil neúčinnosť právneho úkonu potvrdil. Písomné vyhotovenie tohto uznesenia
bolo doručené Okresnému súdu Martin 11. 12. 2009 a následne navrhovateľovi 17. 12.
2009.
Okresný súd Martin rozhodol tretí raz vo veci rozsudkom dňa 8. 7. 2010, ktorým
návrhu navrhovateľa o určenie náhrady vyhovel a odporcom v rade 1 a 2 uložil povinnosť
nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 4 479,67 Eur. Proti tomuto rozsudku
prvostupňového súdu sa odporcovia v rade 1 a 2 odvolali. O odvolaní odporcov v rade 1 a
2 rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/19/2011 7. 4. 2011 tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil a odporcom v rade 1 a 2 uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi
trovy konania v sume 261,15 Eur. Písomné vyhotovenie tohto rozsudku bolo doručené
Okresnému súdu Martin 13. 6. 2011 a následne navrhovateľovi 23. 6. 2011.
O odvolaní odporcov v rade 1 a 2 po zrušení rozsudku sp. zn. 9Co/19/2011
zo 7. 4. 2011 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo 236/2011
z 29. 2. 2012 rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/177/2012 dňa
23. 8. 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcom v rade 1 a 2 uložil
povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 922,42 Eur. Písomné vyhotovenie
tohto rozsudku bolo doručené navrhovateľovi 23. 8. 2012.
Vo veci boli Okresným súdom Martin vytýčené pojednávania tak, že vo veci došlo
k prieťahom v konaní. K právoplatnému rozhodnutiu vo veci došlo až po 7 rokoch
a 8 mesiacoch od podania návrhu na súd.
Nebyť prieťahov v konaní, sťažovateľ mohol uspokojiť svoje nároky z toho, čo
odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Po tom, čo došlo
k následnému prevodu predmetných nehnuteľností, mohol navrhovateľ podať návrh
na exekúciu a uspokojiť svoje nároky z iného majetku odporcov.
Sťažovateľ mal v čase podania návrhu pôžičky a úvery, ktoré nemohol riadne splácať
najmä pre chýbajúce peňažné prostriedky zadržiavané dlžníkom. Vzhľadom na prieťahy
v konaní musel sťažovateľ nedostatok finančných prostriedkov riešiť ďalšími pôžičkami
a novými úvermi, ktoré boli úročené a tak mu vznikala ujma.
Sťažovateľ zastáva názor, že neexistujú pochybnosti o tom, že došlo
k neodôvodneným prieťahom zo strany súdu vec nebola vybavená v primeranej lehote.
K právoplatnému rozhodnutiu vo veci došlo až po značnom časovom odstupe od jej nápadu
na súd. Príčinou, že vo veci došlo k značným prieťahom v konaní je okrem pasivity
odporcov v rade 1 a 2, ktorí svoje tvrdenia nevedeli, resp. nemohli dokladovať, aj pasivita
u sudcu prvostupňového súdu, ktorý mal a mohol právne jednoduchú vec rozhodnúť oveľa
skôr. Dôvodom prieťahov je i to, že vo veci neboli dlhodobejšie vytyčované pojednávania
a sudca bez primeraného právneho odôvodnenia, resp. bez akéhokoľvek odôvodnenia
presadzoval pri rozhodovaní nesprávny právny názor. Sudca nevykonal účinné opatrenia
na to, aby zabezpečil účely konania podľa § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.
Uvedená vec nebola právne zložitá. Účastníci konania sa stále zdržiavali na tej istej
adrese a preto neboli problémy s doručovaním zásielok účastníkom. Ak odporcovia
nedokázali predložiť súdu listinné dôkazy, nie je to dôvodom na nečinnosť súdu. Samotný
súd má postupovať tak, aby nebol dlhodobý stav právnej neistoty a aby žiadny vlastník
nebol obmedzovaný vo výkone svojich práv nad nevyhnutne potrebnú dobu. Základnou
povinnosťou súdu a sudcu bolo zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo
najskôr odstráni stav právnej neistoty spôsobený tým, že sa účastník konania obrátil na súd
so žiadosťou na vydanie súdneho rozhodnutia o určenie neúčinnosti právneho úkonu.
Sťažovateľ sa nepokúšal o nápravu podaním sťažnosti do rúk predsedu Okresného
súdu Martin vzhľadom na svoje obavy o výsledok sporu, pretože sudca prvostupňového
súdu svojim postupom a prejavmi dával najavo, že nemieni vyhovieť návrhu navrhovateľa a
svoje prvé zamietavé rozhodnutie vo veci ani riadne neodôvodnil. Sťažovateľ v konaní pred
súdom mal ako navrhovateľ po celú dobu dojem, že sudca nielenže k odporcom v rade 1 a 2
prejavuje sympatie, ale neodôvodnene prechováva a presadzuje nesprávny právny názor
vo veci. Navrhovateľ nemohol preukázať zaujatosť sudcu proti nemu, resp. v prospech
odporcov, ale spôsob rozhodovania vo veci a tiež o návrhu na predbežné opatrenie ho nútili
byť opatrným, aby sťažnosťami na prieťahy v konaní počas konania túto predpokladanú
zaujatosť ešte viac neprehĺbil a nespôsobil zamietnutie návrhu na náhradu. Tieto obavy boli
umocnené aj tým, že iný sudca v podobnej veci na Okresnom súde Martin (sp. zn.
19C 76/2001 a 7C/35/2008) s tými istými odporcami postupoval inak a v čase druhého
rozhodnutia (30. 3. 2009) bola sudcovi zrejmá skutočnosť, že odporcovia v rade 1 a 2 sa
v tejto inej podobnej veci dohodli a s iným navrhovateľom uzavreli súdny zmier (3. 2. 2009).
(...)
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa
vyhovel tak, že vysloví svojim rozhodnutím, že nečinnosťou Okresného súdu Martin v konaní
9C/209/2003 boli porušené práva sťažovateľa, aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných
prieťahov a právo na prejednanie veci v primeranej lehote.
Sťažovateľ požaduje, aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal ako
nemajetkovú ujmu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR, ktoré bude
zohľadňovať dĺžku prieťahov v konaní a neprimeraný nárast nákladov na zabezpečenie
finančných prostriedkov na riadne splácanie jeho iných záväzkov.
Na základe vyššie uvedených dôvodov žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
vydal tento nález a takto rozhodol:
1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod spisovou značkou 9C/209/2003 porušil
právo R. C., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48
ods. 2 Ústavy(...) a v článku 38 ods. 2 Listiny(...) a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Martin vedenom
v konaní 9C/209/2003 porušené bolo.
2. R. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR, ktoré je
Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetom je
namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 209/2003, o ktorom už rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 400/2011-9 dňa
22. septembra 2011. V uvedenom konaní bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená, pretože sťažovateľ namietal porušenie označených práv v konaní
okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003 „v čase, keď okresný súd už vo veci
nekonal a jeho rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu už nadobudol právoplatnosť,
a teda k porušovaniu označeného základného práva v súlade so stabilizovanou judikatúrou
ústavného súdu už nemohlo dochádzať“.
Sťažovateľ v opätovne podanej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rovnako postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je
prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,
a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
2. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.
I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ na počítanie lehoty pre včasnosť podania
sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“
okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. V napadnutom konaní, ako to
sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, „O odvolaní odporcov v rade 1 a 2 po zrušení
rozsudku sp. zn. 9Co/19/2011 zo 7. 4. 2011 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. Cdo 236/2011 z 29. 2. 2012 rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom
sp. zn. 9Co/177/2012 dňa 23. 8. 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcom
v rade 1 a 2 uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 922,42 Eur.
Písomné vyhotovenie tohto rozsudku bolo doručené navrhovateľovi 23. 8. 2012.“.
Sťažovateľ sa teda o namietaných zbytočných prieťahoch mohol dozvedieť najneskôr
v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu v čase
(29. októbra 2012), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených
v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť aj ako návrh podaný
oneskorene.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013