Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 400/2011
PDF · 137.51 KB
No categories available
IV. ÚS 400/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. C., M., ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C
209/2003, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. augusta
2011 doručené podanie R. C., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 209/2003.
Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie o návrhu na neúčinnosť
právneho úkonu a na peňažnú náhradu na základe žaloby sťažovateľa z 24. októbra 2003,
konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 9 C 209/2003.
Okresný súd po prvý raz rozhodol vo veci rozsudkom zo 14. novembra 2005 tak, že
návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol; rozsudok bol sťažovateľovi doručený
29. novembra 2005. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom Krajský
súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) predmetný rozsudok zrušil uznesením sp. zn.
6 Co 597/2005 z 13. decembra 2006 a okresnému súdu vrátil vec na ďalšie konanie.
V ďalšom priebehu konania sťažovateľ upravil svoj pôvodný návrh a okresný súd
pripustil uznesením z 28. mája 2007 zmenu návrhu na začatie konania podľa upraveného
petitu.
Okresný súd po druhý raz rozhodol vo veci rozsudkom z 30. marca 2009, ktorým
návrhu sťažovateľa v časti návrhu na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu vyhovel
a vo zvyšku ho zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal v rozsahu,
v ktorom bol jeho návrh prvostupňovým súdom zamietnutý. Krajský súd rozhodol
o odvolaní vo veci rozsudkom sp. zn. 9 Co 201/2009 z 22. októbra 2009 tak, že rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo výroku, ktorým súd vyslovil
neúčinnosť právneho úkonu, rozsudok okresného súdu potvrdil.
Okresný súd po tretí raz rozhodol vo veci rozsudkom z 8. júla 2010, ktorým návrhu
sťažovateľa na určenie peňažnej náhrady vyhovel a odporcom v 1. a 2. rade uložil
povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Proti rozsudku okresného súdu sa odvolali
odporcovia. Krajský súd o odvolaní rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn. 9 Co 19/2011
zo 7. apríla 2011 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.
Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok č. k. 9 C 209/03-371 z 8. júla 2010
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 19/2011 zo 7. apríla 2011 nadobudol
právoplatnosť 24. júna 2011.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd vo veci právoplatne rozhodol až po siedmich
rokoch a ôsmich mesiacoch od podania návrhu na tento súd, a namieta, že vo veci došlo
k zbytočným prieťahom v konaní okresného súdu. Uvádza aj to, že vo veci sa nepokúšal
o nápravu podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu „vzhľadom na svoje obavy
o výsledok sporu, pretože sudca prvostupňového súdu svojím postupom a prejavmi dával
najavo, že nemieni vyhovieť návrhu navrhovateľa a svoje prvé zamietavé rozhodnutie
vo veci ani riadne neodôvodnil“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod spisovou značkou 9 C/209/2003
porušil právo R. C., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin
vedenom v konaní 9 C/209/2003 porušené bolo.
2. R. C. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR, ktoré je Okresný súd
Martin povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného
práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor
vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to
ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr.
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je odstránenie stavu právnej
neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003, v ktorom podľa neho okresný súd porušil jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že
proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 209/2003-371 z 8. júla 2010 podali odporcovia
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Co 19/2011 zo 7. apríla
2011. Označený rozsudok okresného súdu v spojení s označeným rozsudkom krajského
súdu nadobudli právoplatnosť 24. júna 2011.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. augusta 2011,
t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal a jeho rozsudok v spojení s rozsudkom
krajského súdu už nadobudol právoplatnosť, a teda k porušovaniu označeného základného
práva v súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu už nemohlo dochádzať.
Ústavný súd preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci uvádza, že vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní sa už ďalšími návrhmi uvedenými
v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011