Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 81/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok

zaručeného v a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 28.

decembra 2010, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť

majetok zaručeného v a v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14

CoE 228/2012 z 13. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.

1 (ďalej len „“) a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. decembra 2010, ako aj

vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl.

20 ods. 1 a v dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo

v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu, ktorá

v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať

v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu

exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala

začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného

súdneho exekútora jeho vykonaním, avšak po vydaní poverenia pre súdneho exekútora

okresný súd napádaným uznesením sp. zn. z 28. decembra 2010 toto exekučné

konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu

okresného súdu toto uznesením sp. zn. z 13. júla 2012 ako vecne správne

potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,

že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich

porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého

a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, čím mal sťažovateľke

odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek

tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne

postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku

zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie, aj napriek tomu, že im to

ukladalo ustanovenie

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta

2012, ako aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej

právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali

s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie

notárskej zápisnice o uznaní dlhu, považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku,

a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania

na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej

veci.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 600 €,

a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 28. decembra 2010, ako aj postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. júla 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 28. decembra 2010,

a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon tak, ako to

vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou

podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti

rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní

pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento

exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (notárska zápisnica)

aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto

sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,

neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie

udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu k uznaniu dlhu

v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním

okresný súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky (2.1 – 2.4) ústavný súd po preskúmaní

predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už

použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už

zaoberal, ústavný súd vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v týchto častiach ako

zjavne neopodstatnenej odkazuje v súvislosti s jej odôvodnením na svoje identické

rozhodnutie sp. zn. z 30. januára 2013, pričom tak učinil aj vzhľadom na

v ňom uvedené poučenie pre sťažovateľku, v zmysle ktorého ústavný súd dal sťažovateľke

na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových

a právnych okolnostiach ústavný súd rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje

v týchto okolnostiach v odôvodnení identické rozhodnutie.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

sa by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických

prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia

so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre

sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení

základných práv a slobôd, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového

a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,

dokonca i jeho zásah (napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013