Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 93/2013
PDF · 148.77 KB
No categories available
III. ÚS 93/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. K.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 102/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2012 doručená sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 11 ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 39 C 102/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako
žalovaná) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 39 C 102/2012. Okresný súd uznesením sp. zn. 39 C 102/2012 z 23. júla 2012
rozhodol o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia tak, že mu vyhovel
a sťažovateľke zakázal nakladať s nehnuteľnosťou. Proti uvedenému uzneseniu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 Co 293/2012 z 12. októbra 2012 tak, že zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Predmetné uznesenie krajského súdu bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky
5. novembra 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sa viackrát bezúspešne „osobne dostavovala
do informačnej kancelárie Okresného súdu Košice II za účelom vyznačenia právoplatnosti
a vykonateľnosti predmetného rozhodnutia“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd aj bez
akéhokoľvek návrhu má povinnosť vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia
a v dôsledku postupu okresného súdu spočívajúceho v nevyznačení právoplatnosti
uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 Co 293/2012 z 12. októbra 2012 dochádza
k porušovaniu jej označených práv v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 39 C 102/2012.
Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jej označených práv postupom okresného súdu v označenom konaní, prikázal
okresnému súdu „ihneď vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia krajského súdu
sp. zn. 11 Co 293/2012 z 12. októbra 2012 a v rovnakej lehote vykonať všetky potrebné
úkony na odstránenie nezákonnej poznámky obmedzujúcej vlastnícke práva sťažovateľky
k nehnuteľnostiam v jej výlučnom vlastníctve“, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, čl. 11 ods. 1
a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 39 C 102/2012.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
V súvislosti s napadnutým postupom okresného súdu ústavný súd upriamuje
pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie
je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje
všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci na základe jej dostupných účinných právnych
prostriedkov nápravy namietaného porušenia týchto práv.
Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť na postup
súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi
úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii
účinný právny prostriedok nápravy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch vo vzťahu
k namietanému postupu okresného súdu v súvislosti s vyznačovaním právoplatnosti
a vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ktorý nevyužila pred podaním tejto sťažnosti, a z tohto
dôvodu je jej sťažnosť už prima facie predložená ústavnému súdu predčasne.
Uvedený dôvod ústavný súd viedol k záveru o neprípustnosti tejto sťažnosti, pretože
sťažovateľka mala (alebo aj má) k dispozícii iný účinný právny prostriedok na ochranu
svojich označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol
z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd v závere dodáva, že aj v prípade procesnej prípustnosti sťažnosti by
predložená sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože
podľa stabilnej a početnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,
III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 224/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1, 4 a 5
ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Zo strany sťažovateľky však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. práv spojených so spravodlivým
súdnym procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani
jednoznačne z odôvodnenia sťažnosti), a preto by ani nebolo možné uvažovať o prípadnom
porušení označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru.
Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné,
pretože týmto právnym inštitútom sa predovšetkým sleduje účinná ochrana práv každého
sťažovateľa, ktorú by mala zaručiť kvalifikovanosť právneho zástupcu – advokáta.
Vzhľadom na elementárne nedostatky, ktoré vykazuje predmetná sťažnosť, sú namieste
pochybnosti, či v danom prípade boli sťažovateľke poskytnuté právne služby v náležitej
kvalite.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2013