Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. K.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia , 4 a 5

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2012 doručená sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia , 4 a 5 (ďalej len „“),

čl. 11 ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako

žalovaná) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného okresným súdom

pod sp. zn. . Okresný súd uznesením sp. zn. z 23. júla 2012

rozhodol o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia tak, že mu vyhovel

a sťažovateľke zakázal nakladať s nehnuteľnosťou. Proti uvedenému uzneseniu okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 12. októbra 2012 tak, že zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Predmetné uznesenie krajského súdu bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky

5. novembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sa viackrát bezúspešne „osobne dostavovala

do informačnej kancelárie Okresného súdu Košice II za účelom vyznačenia právoplatnosti

a vykonateľnosti predmetného rozhodnutia“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd aj bez

akéhokoľvek návrhu má povinnosť vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia

a v dôsledku postupu okresného súdu spočívajúceho v nevyznačení právoplatnosti

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 12. októbra 2012 dochádza

k porušovaniu jej označených práv v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. .

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jej označených práv postupom okresného súdu v označenom konaní, prikázal

okresnému súdu „ihneď vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 12. októbra 2012 a v rovnakej lehote vykonať všetky potrebné

úkony na odstránenie nezákonnej poznámky obmedzujúcej vlastnícke práva sťažovateľky

k nehnuteľnostiam v jej výlučnom vlastníctve“, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume

2 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie , 4 a 5 ,

a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

V súvislosti s napadnutým postupom okresného súdu ústavný súd upriamuje

pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity ( ), z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Podľa sťažnosť podľa nie

je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje

všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci na základe jej dostupných účinných právnych

prostriedkov nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť na postup

súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi

úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii

účinný právny prostriedok nápravy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch vo vzťahu

k namietanému postupu okresného súdu v súvislosti s vyznačovaním právoplatnosti

a vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ktorý nevyužila pred podaním tejto sťažnosti, a z tohto

dôvodu je jej sťažnosť už prima facie predložená ústavnému súdu predčasne.

Uvedený dôvod ústavný súd viedol k záveru o neprípustnosti tejto sťažnosti, pretože

sťažovateľka mala (alebo aj má) k dispozícii iný účinný právny prostriedok na ochranu

svojich označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol

z dôvodu jej neprípustnosti ( ).

Ústavný súd v závere dodáva, že aj v prípade procesnej prípustnosti sťažnosti by

predložená sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože

podľa stabilnej a početnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1, 4 a 5

, a 4 listiny a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. O prípadnom porušení

označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľky však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných

princípov vyplývajúcich z až , resp. práv spojených so spravodlivým

súdnym procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani

jednoznačne z odôvodnenia sťažnosti), a preto by ani nebolo možné uvažovať o prípadnom

porušení označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru.

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné,

pretože týmto právnym inštitútom sa predovšetkým sleduje účinná ochrana práv každého

sťažovateľa, ktorú by mala zaručiť kvalifikovanosť právneho zástupcu – advokáta.

Vzhľadom na elementárne nedostatky, ktoré vykazuje predmetná sťažnosť, sú namieste

pochybnosti, či v danom prípade boli sťažovateľke poskytnuté právne služby v náležitej

kvalite.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013