Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 120/2013
PDF · 203.72 KB
No categories available
II. ÚS 120/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., B., zastúpenej advokátom JUDr.
B. F., vedenú pod sp. zn. Rvp 12752/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uznesením sp. zn. 17 Er 200/2008 z 19. marca
2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn.
14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu
Lučenec (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 17 Er 200/2008 z 19. marca
2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, na zabezpečenie ktorého bola
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská
zmluva.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený
výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie
rozhodcovského súdu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým
rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka uviedla, že
krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným
súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.
3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia
relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa
na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“ Sťažovateľka tvrdí, že
okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo
na spravodlivé súdneho konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo
na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho
a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe
Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.
Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Zákonodarca
priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania
zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských
rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax
je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj
materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše
„odvolací súd konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol
podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 17 Er 200/2008
z 19. marca 2012 a porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012, zrušil napadnuté uznesenia
okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
4. Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že k sťažnosti
sťažovateľky nie sú priložené kópie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského
súdu, ktoré sťažovateľka touto sťažnosťou napáda, a preto sťažovateľku prípisom
z 10. októbra 2012 vyzval, aby doplnila sťažnosť o chýbajúce kópie napadnutých uznesení
okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľku ústavný súd v označenom prípise zároveň
upozornil na možnosť odmietnutia jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
v prípade, ak na výzvu ústavného súdu v určenej lehote (7 dní od doručenia, pozn.)
nezareaguje a sťažnosti nedoplní.
Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným 12. novembra
2012, v ktorom uviedla zoznam uznesení okresného súdu a krajského súdu, o ktorých
doplnenie ústavný súd žiadal (ústavný súd žiadal o predloženie napadnutých uznesení
k sťažnostiam sťažovateľky v konaniach vedených ústavných súdom pod Rvp 12745/2012
až Rvp 12794/2012, t. j. vrátane predmetného konania, pozn.), no vo vzťahu
k rozhodnutiam, ktoré sú predmetom tohto uznesenia ústavného súdu, predložila len
uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er 200/2008 z 19. marca 2012.
5. Sťažovateľka následne svoje sťažnosti doplnila podaniami z 15. novembra 2012,
v ktorých doplnila právnu argumentáciu k podaným ústavným sťažnostiam okrem iného
o tvrdenie, že „Súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci samej pojednávanie aj keď tak boli
podľa zákona povinné učiniť. Podľa ust. §57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 09.08.2012 ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.
Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.
Podľa ust. § 243 ods. 1 Exekučného poriadku (prechodné ustanovenie účinné
od 09.08.2012) tento zákon sa vzťahuje aj na konanie začaté predo dňom účinnosti tohto
zákona... Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd
druhého stupňa.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
11. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
15. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
17. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým uznesením
okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie, boli porušené
jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje
rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie
relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok
sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie
a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
18. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
19. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
20. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er 200/2008
z 19. marca 2012, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti
tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj
využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu
21. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve
ústavného súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosť pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, pozn.) nedoplnila v určenej lehote, t. j.
do dňa predbežného prerokovania sťažnosti svoju sťažnosť o chýbajúcu kópiu napadnutého
uznesenia krajského súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd odmietol
sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka napádala postup a uznesenie krajského súdu sp. zn.
14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012, už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2013