Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 133/2013
PDF · 159.27 KB
No categories available
II. ÚS 133/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N., zastúpeného A. s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 Sžd 17/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Sžd 17/2012. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 23. januára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že 18. apríla 2011 o 9.20 h na S. ulici v N. malo dôjsť
k spáchaniu priestupku tým, že vodič motorového vozidla Alfa Romeo Giulietta
s evidenčným číslom N. neuposlúchol pokyn vyplývajúci z dopravnej značky IP 17a
a zastavil a stál s motorovým vozidlom na parkovacom mieste s plateným státím bez
zaplatenia poplatku za parkovanie. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva
Policajného zboru N. (ďalej len „okresný inšpektorát“) rozkazom o uložení sankcie
za priestupok sp. zn. ORPZ-NR-OD12-Pr-629/2011 z 18. mája 2011 uznal sťažovateľa
za vinného zo spáchania uvedeného priestupku s tým, že porušením ustanovení § 3 ods. 2
písm. b) a § 25 ods. 1 písm. o) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej
premávke“) sa dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“). Bola mu uložená pokuta vo výške 60 €.
Proti uvedenému rozkazu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odpor, keďže s dôvodmi a závermi nesúhlasil. Následným rozhodnutím okresného
inšpektorátu sp. zn. ORP-NR-OD12-Pr-629/2011 z 19. júla 2011 bol sťažovateľ uznaný
vinným v rovnakom rozsahu a bola mu uložená rovnaká sankcia.
Sťažovateľ v podanom odvolaní zdôraznil, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva,
na základe akých skutočností dospel správny orgán k záveru, že sa skutku dopustil práve on.
Rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v N. (ďalej len „krajský inšpektorát“) sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-98/2011 z 8. septembra
2011 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a bolo potvrdené rozhodnutie okresného
inšpektorátu.
Proti rozhodnutiu krajského inšpektorátu podal sťažovateľ 21. septembra 2011
Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia
a postupu správneho orgánu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 147/2011 z 13. marca
2012 bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 17/2012 z 11. decembra 2012 bol rozsudok krajského súdu
potvrdený.
Podľa názoru najvyššieho súdu správny orgán mal dôvodne za preukázané, že
páchateľom priestupku bol práve sťažovateľ, čo podľa neho vyplýva napr. z toho, že on
telefonicky oznamoval, že sa na vozidle nachádza blokovacie zariadenie, ktoré žiadal
odstrániť, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, vo veci sa odmietal zápisnične
vyjadriť a po vykonaní príslušných úkonov nasadol do vozidla a odišiel s ním preč.
Najvyšší súd však opomenul zohľadniť niekoľko relevantných ustanovení právnych
predpisov, a to najmä ustanovenie § 25 ods. 1 písm. o) zákona o cestnej premávke, z
ktorého vyplýva, že zákaz zastaviť a stáť na platenom parkovisku, ak nie je zaplatený
poplatok za parkovanie, sa vzťahuje na vodiča, a preto páchateľom inkriminovaného
priestupku je vodič, teda osoba, ktorá s motorovým vozidlom zastavila a stála na platenom
parkovisku bez zaplateného poplatku za parkovanie, a nie osoba, ktorá prišla motorové
vozidlo vyzdvihnúť alebo na ňom odišla preč. Povinnosť vykonávať objasňovanie
priestupkov, t. j. zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na ten účel si obstarať potrebné
podklady na rozhodnutie zákon ukladá správnemu orgánu (nie teda sťažovateľovi). Už v
odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou ex offo dôsledne sa zaoberať tvrdeniami a
námietkami sťažovateľa, čo sa však nestalo. K náprave nedošlo ani v konaní pred
všeobecnými súdmi, pretože pri rozhodovaní sa tieto uspokojili výlučne s tvrdeniami
správnych orgánov pri absencii akéhokoľvek objektívneho dôkazu o páchateľovi
priestupku. Neobstojí záver najvyššieho súdu (potvrdzujúci tvrdenie krajského
inšpektorátu), podľa ktorého sťažovateľ nevyužil právo vyjadriť sa na mieste, čím mal
potvrdiť skutočnosť, že bol vodičom vozidla. Hoci najvyšší súd sťažovateľovi vytýka, že sa
neriadil zásadou, podľa ktorej práva patria len bdelým, zároveň nevzal do úvahy, že
sťažovateľ využil na ochranu svojich práv všetky dostupné právne prostriedky.
Poukazovanie na vysokoškolské právnické vzdelanie sťažovateľa je zjavným porušením
rovnosti strán v súdnom konaní, pretože rovnaká námietka podaná osobou bez
vysokoškolského právnického vzdelania by možno nebola považovaná za „účelové
tvrdenie“ žalobcu bez akéhokoľvek právneho opodstatnenia.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Sžd 17/2012 s tým, aby bol rozsudok z 11. decembra 2012 zrušený a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania v sume 331,12 €.
II.
Z rozkazu o uložení sankcie za priestupok okresného inšpektorátu sp. zn. ORP-NR-
ORPZ-NR-OD12-Pr-629/2011 z 18. mája 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch, za čo mu
bola uložená pokuta vo výške 60 €. Priestupku sa dopustil tým, že 18. apríla 2011 o 9.20 h
v N. na S. ulici pred budovou pošty s vozidlom Alfa Romeo Giulietta neuposlúchol pokyn
vyplývajúci z dopravnej značky IP 17a a zastavil a stál na parkovacom mieste s plateným
státím bez zaplatenia poplatku za parkovanie (vo vozidle sa nachádzal neplatný parkovací
lístok zo 14. apríla 2011 s dobou platnosti do 14.54 h). Podľa názoru okresného inšpektorátu
nie sú pochybnosti o tom, že sťažovateľ sa dopustil uvedeného priestupku, a to vzhľadom
na skutočnosť, že policajná hliadka vykonávala kontrolu sťažovateľa v súvislosti s plnením
zákonných povinností.
Z odporu proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok z 30. mája 2011, ktorý
sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu, vyplýva, že s dôvodmi a závermi
rozkazu nesúhlasí, pretože sťažovateľ disponuje dokladom o zaplatení poplatku
za parkovanie z predmetného času a miesta, keď malo dôjsť k spáchaniu priestupku.
Z rozhodnutia o priestupku okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-OD12-Pr-
629/2011 z 19. júla 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ uznaný vinným a sankcionovaný
v rovnakom rozsahu ako v predchádzajúcom rozkaze o uložení sankcie za priestupok.
Zo spisov vyplýva, že sťažovateľ bol 15. júna 2011 písomne predvolaný na ústne
pojednávanie, ktoré sa malo konať 7. júla 2011, avšak jeho právny zástupca sa ospravedlnil
a po vzájomnej dohode bol stanovený termín pojednávania na 19. júl 2011. Sťažovateľ,
resp. jeho právny zástupca sa ani na tento termín nedostavili. Zaslali však ospravedlnenie,
v ktorom žiadali o prerokovanie priestupku v ich neprítomnosti, čo sa aj stalo. Sťažovateľ
neuplatnil relevantné námietky. Na základe správy o výsledku objasňovania priestupku,
záznamu o podaní vysvetlenia sťažovateľom, úradného záznamu o dopravnom priestupku,
plánika z miesta dopravného priestupku, fotodokumentácie dopravného priestupku
a evidenčnej karty vodiča bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku.
Z odvolania sťažovateľa z 2. augusta 2011 vyplýva, že podľa jeho názoru
z odôvodnenia nevyplýva, na základe akých skutočností bolo zistené, že sa skutku dopustil
práve on. Nedostatočné zistenie skutkového stavu potvrdzuje aj fakt, že ide o firemné
motorové vozidlo, ktoré nie je majetkom sťažovateľa.
Z rozhodnutia krajského inšpektorátu sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-98/2011
z 8. septembra 2011 vyplýva, že ním bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie
okresného inšpektorátu bolo potvrdené. Podľa názoru krajského inšpektorátu v spisovom
materiáli je záznam o podaní vysvetlenia priestupku zo strany sťažovateľa. Bol na mieste
poučený a mal možnosť sa vyjadriť, teda uviesť všetky skutočnosti (námietky). Uviedol
však, že sa vyjadrí písomne. V odpore proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok
uviedol, že disponuje dokladom o zaplatení poplatku za parkovanie, pričom iný dôvod
neuvádzal. K tomu je potrebné dodať, že v žiadnom svojom vyjadrení neuviedol, že by
vozidlo nezaparkoval on, ale ani neuviedol inú osobu, ktorá vozidlo zaparkovala. Preto
treba námietku považovať za bezpredmetnú.
Zo žaloby sťažovateľa z 19. septembra 2011 podanej krajskému súdu 21. septembra
2011 vyplýva, že správny orgán porušil povinnosť dôkladne zistiť osobu páchateľa
priestupku, pretože na usúdenie, že ním bol sťažovateľ, postačilo to, že bol oznamovateľom.
Pritom išlo o firemné auto, ktorého je aj on spoluvlastníkom, a je preto logické, že oznámil
skutočnosť, že sa na vozidle nachádza blokovacie zariadenie. To však nemalo viesť
k automatickému presvedčeniu, že bol páchateľom priestupku, keďže po príchode polície
k autu túto skutočnosť nepreverovali a vôbec sa sťažovateľa nepýtali, či on vozidlo
zaparkoval.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 147/2011-36 z 13. marca 2012 vyplýva, že ním
bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v zázname o objasňovaní
priestupku, ale ani v priestupkovom konaní nevznikli pochybnosti o správnosti skutkových
zistení.
Z odvolania sťažovateľa z 3. mája 2012 vyplýva, že namieta ustálenie, podľa ktorého
sa priestupku dopustil on, a opakuje už predtým uplatnenú obranu.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 17/2012 z 11. decembra 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu podstatnou
námietkou sťažovateľa bol nedostatočne zistený skutkový stav spočívajúci v nepreukázaní,
že konkrétnou osobou páchateľa priestupku bol on sám. S touto námietkou sa nebolo možné
stotožniť. Je nepochybné, že aj na priestupkové konanie sa vzťahujú princípy obsiahnuté
v Listine základných práv a slobôd a v dohovore. Legitímna požiadavka zachovania súladu
priestupkového konania s uvedenými princípmi však neoprávňuje na to, aby sa ustanovenia
upravujúce pracovný postup v priestupkovom konaní vo svojich dôsledkoch vykladali
spôsobom, ktorý by fakticky znemožnil akýkoľvek efektívny postih. Interpretácia
obmedzujúcich pravidiel postupu v správnom trestaní nemôže byť natoľko extenzívna, aby
vo svojich dôsledkoch znemožnila účinný postih za protiprávne konanie. Správny orgán mal
dôvodne za preukázané, že páchateľom bol práve sťažovateľ, čo ustálil na základe
skutočnosti, že tento sa sám nachádzal na mieste spáchania priestupku a prihlásil sa
k predmetnému vozidlu, oznamoval telefonicky polícii, že na vozidle sa nachádza
blokovacie zariadenie, ktoré žiadal odstrániť, bol legitimovaný a komunikoval
s príslušníkmi polície, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, k veci sa odmietal
zápisnične vyjadriť a po vykonaní administratívnych úkonov nasadol do vozidla a odišiel
s ním preč, pričom na mieste pri podaní vysvetlenia netvrdil, že priestupok nespáchal a ani
nijako nespochybňoval, že sa s ním koná ako s vodičom vozidla, ktorý vozidlo zaparkoval.
Túto skutočnosť nenamietal ani neskôr v odpore proti rozkazu o uložení sankcie
za priestupok a ani na ústnom prerokovaní priestupku, ktorého sa nezúčastnil. Za daných
okolností preto správny orgán dôvodne považoval uvedené skutočnosti za dostatočné
na identifikáciu sťažovateľa ako páchateľa priestupku. Treba súhlasiť s názorom okresného
inšpektorátu, podľa ktorého nie je potrebné, aby sťažovateľ sám seba označil ako páchateľa,
ale je potrebné zdôrazniť, že v takom prípade osoba s evidentným vzťahom k vozidlu
snažiaca sa preniesť zodpovednosť na inú neidentifikovanú osobu musí byť pripravená
na to, že správny orgán môže vychádzať z ostatných dôkazov a posúdiť, či tieto sú samy
osebe dostatočne preukazné na identifikáciu páchateľa, teda či z takýchto vykonaných
dôkazov možno logickým postupom dospieť k ucelenému dôkaznému reťazcu, z ktorého
možno vyvodiť zodpovednosť konkrétnej osoby. Pokiaľ sťažovateľ začal až dodatočne
(v odvolaní proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu) vytýkať nedostatočne zistený
skutkový stav, takáto námietka neobstojí, keďže je zrejmé, že k inému postupu vzhľadom
na dovtedajší pasívny postoj sťažovateľa nebol dôvod a takáto obrana v uvedenom štádiu
konania sa dôvodne javila ako nevieryhodná, účelová a zjavne smerujúca k zbaveniu sa
zodpovednosti za spáchaný priestupok jej prenesením na inú neidentifikovanú osobu.
Sťažovateľ mal v konaní možnosť zbaviť sa obvinenia poukázaním na to, že priestupku sa
dopustil niekto iný. Ak však takéto tvrdenie nepodporil označením osoby, ktorá sa mala
priestupku dopustiť, nemôže dôvodne očakávať, že takéto nepreukázateľné tvrdenie vyvolá
pochybnosti postačujúce na zbavenie jeho zodpovednosti za priestupok. Takto poskytnutá
možnosť ponúkať dôkazy a uplatniť prostriedky na vlastnú obranu (ktorú však sťažovateľ
nevyužil) plne zodpovedá ústavnému princípu rovnosti zbraní, ktorý bol v plnej miere
zachovaný. Treba tiež pripomenúť, že účastník konania musí byť aktívny, čo vyplýva už aj
z rímskoprávnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, teda že práva patria len bdelým
(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou). V slobodnej spoločnosti je totiž
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo inak ich
podcenením či zanedbaním môžu svoje práva stratiť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej bez opory vo vykonaných
dôkazoch bol označený za páchateľa priestupku.
Podľa názoru ústavného súdu treba skutkové a právne závery najvyššieho súdu
považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne
či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ so závermi nesúhlasí, sama osebe
nemôže zakladať porušenie označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, ktorý tak v priebehu
správneho konania, ako aj konania vedeného všeobecnými súdmi poukazoval na to, že
konanie o priestupkoch treba v podstate považovať za trestné konanie s aplikáciou tých
základných zásad, ktoré sú pre trestné konanie neopomenuteľné. Ide najmä o zásadu
prezumpcie neviny, ako aj o právo stíhanej osoby slobodne sa rozhodnúť o tom, akým
spôsobom sa bude počas konania, resp. v tom-ktorom štádiu konania obhajovať. Súčasťou
uvedeného oprávnenia je aj slobodné rozhodnutie o tom, či a v akom rozsahu sa stíhaná
osoba bude vyjadrovať k obvineniu, ktorému čelí. Rozhodnutie stíhanej osoby o týchto
otázkach tvorí zároveň súčasť procesno-právnej zodpovednosti stíhanej osoby za výsledok
konania. Je totiž vecou stíhanej osoby rozhodnúť sa, aká obrana bude pre ňu
najvýhodnejšia, no zároveň v prípade, ak sa toto rozhodnutie ukáže ako nesprávne, musí
niesť za to procesno-právnu zodpovednosť.
V danom prípade sa sťažovateľ rozhodol postupovať tak, že nikdy výslovne
nevyhlásil, že nie on zaparkoval s vozidlom, ale rovnako výslovne nevyhlásil ani to, že by
niekto iný tak urobil a ani žiadnu konkrétnu osobu v tomto smere nikdy neoznačil. V odpore
proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok výslovne uviedol, že disponuje dokladom
o zaplatení poplatku za parkovanie z predmetného času a miesta. Takýto doklad nikdy
nepredložil a už sa naň nikdy viac neodvolával. V ďalšom konaní (počnúc od odvolania
proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu) formuloval už svoju obranu tak, že vytýkal
absenciu dôkazov preukazujúcich, že vozidlo zaparkoval on.
Keďže sťažovateľ sa rozhodol brániť uvedeným spôsobom, nebolo možné vytýkať
správnym orgánom, ale ani všeobecným súdom, že na základe zadovážených dôkazov, ktoré
vzhľadom na produkovanú obranu sťažovateľa boli dostatočné, dospel v rámci hodnotenia
dôkazov k presvedčeniu, že sa sťažovateľ priestupku dopustil.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013