Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 129/2013
PDF · 170.89 KB
No categories available
II. ÚS 129/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13644/2012 a sp. zn. Rvp
13646/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16 Er
260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn. 16 Er 1176/2004 z 29. marca 2012 a vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE
81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13644/2012 a
sp. zn. Rvp 13646/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 13644/2012 a sp. zn. Rvp 13646/2012 vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia zákazu
diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami
Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012
a sp. zn. 16 Er 1176/2004 z 29. marca 2012 a vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 16 CoE 81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžníci priamo
v úverovej zmluve splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej
len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžníci svoje povinnosti z úverových zmlúv
nesplnia, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníkov notárske zápisnice o uznaní dlhu
dlžníkmi, ktoré mali mať povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade uvedených exekučných titulov (notárskych zápisníc) iniciovala
začatie exekučných konaní, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného
súdneho exekútora ich vykonaním, avšak po vydaní poverení pre súdneho exekútora
okresný súd napádanými uzneseniami sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn.
16 Er 1176/2004 z 29. marca 2012 tieto exekučné konania vyhlásil za neprípustné a zastavil
ich.
V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam okresného
súdu krajský súd tieto uzneseniami sp. zn. 16 CoE 81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn.
19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012 ako vecne správne potvrdil.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých
a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, čím mal sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučné tituly, a to notárske
zápisnice, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to
ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako
aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej
úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica
Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo
udelenie splnomocnenia dlžníkmi tretej osobe v úverových zmluvách na spísanie notárskej
zápisnice o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere
podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely
predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
napádanými postupmi a uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom, a aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požadovala priznať
jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,
ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13644/2012 a sp. zn. Rvp 13646/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu
a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc
citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupmi a uzneseniami
okresného súdu sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn. 16 Er 1176/2004
z 29. marca 2012, ako aj postupmi a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 16 CoE 81/2012
z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresného súdu
Ústavný súd v súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi okresného súdu
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže
ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je
namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn.
16 Er 1176/2004 z 29. marca 2012, a to podaním riadnych opravných prostriedkov
(odvolaní), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila
a na základe ktorých sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach vedených pod
sp. zn. 16 CoE 81/2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 v podstate vysporadúval s identickými
námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v týchto častiach už po ich
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o porušenie práv postupmi a rozhodnutiami krajského súdu, námietky
sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného
súdu, ktorý ako exekučný súd podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne
preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto preskúmal pri vydávaní poverení
exekútorovi na vykonanie exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov
(notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom
práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a pred ním okresný súd hoci
mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Napokon sťažovateľka namieta (2.4), že tak krajský súd, ako aj okresný súd
nenariadili vo veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky (2.1 – 2.4) ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou použitá argumentácia je
v podstate identická s právnou argumentáciou uvedenou v stovkách jej predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal a ktoré ako zjavne neopodstatnené odmietol.
Ústavný súd preto aj aktuálne sťažnosti v týchto častiach považuje za zjavne
neopodstatnené, pritom s odôvodnením svojho záveru odkazuje na uznesenie sp. zn.
II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, a to aj vzhľadom na v ňom uvedené poučenie
sťažovateľky, v zmysle ktorého jej ústavný súd dal na vedomie, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach v odôvodnení
zhodné rozhodnutie.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pre obrátenie sa na tento
medzinárodný súdny orgán nie je nevyhnutným predpokladom vyčerpanie právnych
prostriedkov nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa by sa tieto právne prostriedky
z materiálneho hľadiska javili v obdobných prípadoch ako neefektívne. Preto sa podľa
ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,
keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej
podstate rovnaké a v tejto súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením
ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení
základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými postupmi a uzneseniami krajského
súdu a obsahom základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013