Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 129/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. a sp. zn. Rvp

13646/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16 Er

260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn. z 29. marca 2012 a vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE

81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. zo 7. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia zákazu

diskriminácie upraveného v a dohovoru postupom a uzneseniami

Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. apríla 2012

a sp. zn. z 29. marca 2012 a vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok zaručeného v , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 13. augusta 2012 a sp. zn. zo 7. augusta 2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžníci priamo

v úverovej zmluve splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej

len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžníci svoje povinnosti z úverových zmlúv

nesplnia, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníkov notárske zápisnice o uznaní dlhu

dlžníkmi, ktoré mali mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade uvedených exekučných titulov (notárskych zápisníc) iniciovala

začatie exekučných konaní, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného

súdneho exekútora ich vykonaním, avšak po vydaní poverení pre súdneho exekútora

okresný súd napádanými uzneseniami sp. zn. z 2. apríla 2012 a sp. zn.

z 29. marca 2012 tieto exekučné konania vyhlásil za neprípustné a zastavil

ich.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam okresného

súdu krajský súd tieto uzneseniami sp. zn. z 13. augusta 2012 a sp. zn.

zo 7. augusta 2012 ako vecne správne potvrdil.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých

a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, čím mal sťažovateľke

odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek

tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne

postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučné tituly, a to notárske

zápisnice, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to

ukladalo ustanovenie Národnej rady Slovenskej republiky č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako

aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej

úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica

Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo

udelenie splnomocnenia dlžníkmi tretej osobe v úverových zmluvách na spísanie notárskej

zápisnice o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere

podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely

predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napádanými postupmi a uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom, a aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požadovala priznať

jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie možno aj v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu

a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc

citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupmi a uzneseniami

okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2012 a sp. zn.

z 29. marca 2012, ako aj postupmi a uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 13. augusta 2012 a sp. zn. zo 7. augusta 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

okresného súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi okresného súdu

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2012 a sp. zn.

z 29. marca 2012, a to podaním riadnych opravných prostriedkov

(odvolaní), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila

a na základe ktorých sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. v podstate vysporadúval s identickými

námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v týchto častiach už po ich

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie

( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

Pokiaľ ide o porušenie práv postupmi a rozhodnutiami krajského súdu, námietky

sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného

súdu, ktorý ako exekučný súd podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne

preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto preskúmal pri vydávaní poverení

exekútorovi na vykonanie exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov

(notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom

práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a pred ním okresný súd hoci

mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie

udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu

v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Napokon sťažovateľka namieta (2.4), že tak krajský súd, ako aj okresný súd

nenariadili vo veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky (2.1 – 2.4) ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou použitá argumentácia je

v podstate identická s právnou argumentáciou uvedenou v stovkách jej predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal a ktoré ako zjavne neopodstatnené odmietol.

Ústavný súd preto aj aktuálne sťažnosti v týchto častiach považuje za zjavne

neopodstatnené, pritom s odôvodnením svojho záveru odkazuje na uznesenie sp. zn.

z 30. januára 2013, a to aj vzhľadom na v ňom uvedené poučenie

sťažovateľky, v zmysle ktorého jej ústavný súd dal na vedomie, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach v odôvodnení

zhodné rozhodnutie.

S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej

právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných

súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu

na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pre obrátenie sa na tento

medzinárodný súdny orgán nie je nevyhnutným predpokladom vyčerpanie právnych

prostriedkov nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa by sa tieto právne prostriedky

z materiálneho hľadiska javili v obdobných prípadoch ako neefektívne. Preto sa podľa

ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,

keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej

podstate rovnaké a v tejto súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením

ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení

základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah (napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými postupmi a uzneseniami krajského

súdu a obsahom základných práv zaručených v a a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013