Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 467/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej A. s. r. o., pre namietané

porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo spoločnosti R., a. s., na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2

ods. 2 .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -77 z 29. marca 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti R., a. s., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský

súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet A. s. r. o., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti R., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-16 z 25. októbra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva

na zákonného sudcu podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním zo 17. januára

2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 13. decembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z jej doplnení doručených osobne do podateľne ústavného súdu

22. mája 2012 a 15. októbra 2012 vyplýva, že sťažovateľka uzavrela s Ing. J. J. (ďalej len

„žalobkyňa) poistnú zmluvu. Jej súčasťou boli všeobecné poistné podmienky, v rámci

ktorých sťažovateľka a žalobkyňa dohodli rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej

rozhodovanie o prípadných sporoch z poistného vzťahu zveria rozhodcovskému súdu. Počas

trvania poistného vzťahu vznikol medzi sťažovateľkou a žalobkyňou spor týkajúci sa tohto

vzťahu, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

zo 14. októbra 2009 tak, že žalobkyni bolo uložené zaplatiť sťažovateľke

dlžnú sumu. Žalobkyňa podala 18. septembra 2009 žalobu Okresnému súdu Rimavská

Sobota, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku. Okresný súd Rimavská

Sobota prípisom zo 14. januára 2010 postúpil vec Okresnému súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku je daná výlučná miestna príslušnosť okresného súdu. Podľa tohto ustanovenia totiž

na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa

nachádza miesto rozhodcovského konania. Po postúpení veci okresný súd riadne pokračoval

v konaní pod sp. zn. bez toho, aby vyslovil nesúhlas s postúpením veci, resp.

aby ju predložil nadriadenému súdu na rozhodnutie o miestnej príslušnosti. Následne

žalobkyňa podaním z 3. februára 2011 namietala postúpenie veci okresnému súdu a žiadala,

aby bola vec postúpená Okresnému súdu Rimavská Sobota. Okresný súd námietku predložil

na rozhodnutie krajskému súdu ako súdu nadriadenému. Uznesením krajského súdu č. k.

-77 z 29. marca 2011 bolo určené, že miestne príslušným súdom je Okresný

súd Rimavská Sobota. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 2. mája

2011. Následne okresný súd v súlade s právnym názorom vysloveným krajským súdom vec

postúpil Okresnému súdu Rimavská Sobota, kde je vedená pod sp. zn. .

Uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -105 z 27. januára 2012

v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -121

z 30. apríla 2012 (uznesenia nadobudli právoplatnosť 24. mája 2012) bolo konanie vo veci

prerušené.

Keďže predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. je

zrušenie rozhodcovského rozsudku, v zmysle je

daná výlučná miestna príslušnosť súdu, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania. Na tomto závere nič nemení ani právna úprava ustanovenia § 87

písm. f) , podľa ktorej popri všeobecnom súde odporcu je

na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor

zo spotrebiteľskej zmluvy. Konanie o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné odlíšiť

od konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré je osobitným konaním podľa § 40

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“). Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je

sporom spotrebiteľským, ale len konaním o preskúmanie zákonnosti postupu a záverov

rozhodcovského súdu z hľadiska dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 40 ods. 1

písm. a) až i) zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ krajský súd poukázal na niektoré

rozsudky Európskeho súdneho dvora, sťažovateľka podotýka, že neexistuje žiaden, ktorý by

v rovnakom alebo podobnom prípade ukladal súdu nerešpektovať zákonnú úpravu výlučnej

miestnej príslušnosti. Rozhodnutia, na ktoré sa krajský súd odvoláva, nedopadajú

na výlučnú miestnu príslušnosť súdu ustanovenú zákonom (vnútroštátnym procesným

predpisom), ale iba na miestnu príslušnosť dohodnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na iné rozhodnutie krajského súdu v obdobnom

prípade. Krajský súd preto v rozpore so zásadou, že miestnu príslušnosť určuje zákon, určil

za miestne príslušný súd, ktorý ním podľa zákona nie je. Krajský súd vychádzal navyše

z nesprávneho predpokladu, že všetky rozhodcovské konania vedené Arbitrážnym súdom

Košice nevyhnutne prebiehajú v Košiciach, hoci v skutočnosti miesto rozhodcovského

konania nie je vždy zhodné so sídlom Arbitrážneho súdu Košice a nevyplýva ani

z rozhodcovskej doložky.

Namietaná protiústavnosť postupu okresného súdu spočíva v tom, že tento bez

splnenia zákonom ustanovených podmienok predložil krajskému súdu ako nadriadenému

súdu na rozhodnutie žalobkyňou namietané postúpenie veci okresnému súdu, a tak inicioval

rozhodovanie o miestnej príslušnosti pred krajským súdom. Pritom podľa § 105 ods. 3

ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením

nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia

o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu. Okresný súd

Rimavská Sobota postúpil vec okresnému súdu prípisom zo 14. januára 2010. Žalobkyňa

namietla postúpenie veci podaním doručeným okresnému súdu 8. februára 2011, teda

s oneskorením približne rok po uplynutí zákonnej lehoty na podanie tejto námietky. Zákon

výslovne ukladá súdu povinnosť predložiť nadriadenému súdu na rozhodnutie nesúhlas

účastníka konania s postúpením veci, len ak účastník postúpenie namieta do 15 dní

od doručenia upovedomenia o postúpení. V danom prípade však celkom zjavne žalobkyňa

túto lehotu nedodržala, avšak okresný súd i napriek tomu namietané postúpenie veci

predložil na rozhodnutie krajskému súdu ako nadriadenému súdu. Týmto postupom bolo

zasiahnuté do práva sťažovateľky podľa . Na predloženie námietky

nadriadenému súdu neboli totiž splnené zákonné podmienky. Okresný súd teda nekonal

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Naopak,

postupoval celkom svojvoľne v rozpore s procesnoprávnymi predpismi.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie

krajského súdu z 29. marca 2011 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ako aj

náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 261,82 €.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2012

doručeného ústavnému súdu 13. decembra 2012 vyplýva, že žiada sťažnosť odmietnuť.

Poukazuje na odôvodnenie uznesenia o určení miestnej príslušnosti, potom sumarizuje

námietky sťažovateľky (s výnimkou námietky nedodržania zákonnej lehoty podľa § 105

ods. 3 ) a dospieva k záveru o neodôvodnenosti sťažnosti.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 17. januára 2013 doručenej ústavnému

súdu osobne do podateľne toho istého dňa vyplýva, že sťažovateľka trvá na svojich

argumentoch poukazujúcich na nesprávnu aplikáciu komunitárneho práva.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. -16

z 25. októbra 2012, vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľky

žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného

súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Žalobkyňa však poštovú zásielku z ústavného

súdu neprevzala v odbernej lehote a táto sa vrátila späť.

II.

Zo spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. , ktorý si ústavný

súd vyžiadal, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Upovedomením sp. zn. zo 14. januára 2010 bolo žalobkyni oznámené,

že jej žaloba proti sťažovateľke o zrušenie rozhodcovského rozsudku bude postúpená

okresnému súdu ako miestne príslušnému, a to v zmysle § 105 ods. 2 a § 88 ods. 2

poslednej vety . Podľa doručenky k tomuto prípisu

žalobkyňa prípis prevzala 19. januára 2010 (doručenka pripojená pri č. l. 15 spisu).

Prípisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo 14. januára 2010

bolo okresnému súdu oznámené postúpenie spisu podľa § 105 ods. 2 a § 88 ods. 2 poslednej

vety , keďže miestom rozhodcovského konania je Arbitrážny

súd Košice so sídlom na Alžbetinej 41 v Košiciach.

Podaním z 3. februára 2011 doručeným okresnému súdu 4. februára 2011 žalobkyňa

namietla príslušnosť okresného súdu s tým, že vo veci má správne konať Okresný súd

Rimavská Sobota.

Prípisom okresného súdu č. k. -55 z 25. februára 2011 bola vec

predložená krajskému súdu na rozhodnutie o námietke žalobkyne proti postúpeniu veci

Okresnému súdu Rimavská Sobota, a to so súčasným konštatovaním, že upovedomenie

o postúpení bolo žalobkyni doručené 19. januára 2010 a námietka žalobkyne bola podaná

4. februára 2011.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -77 z 29. marca 2011 vyplýva, že

na konanie vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. je miestne príslušný

Okresný súd Rimavská Sobota. Podľa zistenia krajského súdu Okresný súd Rimavská

Sobota prípisom zo 14. januára 2010 postúpil vec okresnému súdu 27. januára 2010

v zmysle ustanovenia § 105 ods. 1 a 2 v spojení s § 88 ods. 2 poslednou vetou Občianskeho

súdneho poriadku, pretože v danom prípade je daná výlučná miestna príslušnosť okresného

súdu. Žalobkyňa podaním doručeným okresnému súdu 8. februára 2011 namietala postup

Okresného súdu Rimavská Sobota s poukazom na ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Upovedomenie Okresného súdu Rimavská Sobota o postúpení veci

okresnému súdu (č. l. 18 spisu) bolo žalobkyni doručené 19. januára 2010 (doručenka

pripojená pri č. l. 15 spisu). Námietka žalobkyne bola podaná 4. februára 2011 (č. l. 43

spisu), teda v zákonnej lehote 15 dní. Z obsahu žaloby vyplýva, že predmetom konania je

zrušenie rozhodcovského rozsudku, na čo je daná výlučná príslušnosť súdu, v ktorého

obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Týmto súdom je okresný súd.

Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že medzi sťažovateľkou a žalobkyňou je podľa čl. 15

ods. 2 poistných podmienok na rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní príslušný ten

rozhodcovský súd, ktorý na rozhodnutie sporu určí sťažovateľka. Sťažovateľka určila

na prerokovanie všetkých sporov Arbitrážny súd Košice. „S poukazom na povinnosť

Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie vyplývajúcu jej z obsahu Smernice

rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabezpečiť, aby

zmluvy uzavreté so spotrebiteľmi neobsahovali nekalé podmienky, má nadriadený súd za to,

že povinnosť poskytnúť žalobkyni – spotrebiteľke ako slabšej strane sporu zvýšenú ochranu

spočíva aj v jej práve, aby jej vec nebola prejednaná na súde, vzdialenosť sídla ktorého od

bydliska žalobkyne by ju odradzoval od uplatnenia jej práva, resp. sťažoval možnosť

uplatnenia jej práva. Nadriadený súd má teda za to, že miestna príslušnosť okresného súdu

v tejto veci je odvodená z obsahu poistnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, v ktorej si

poisťovňa ako silnejšia strana sporu vyhradila neprijateľnú zmluvnú podmienku založiť

miestnu príslušnosť rozhodcovského súdu a v náväznosti na ňu aj miestnu príslušnosť

všeobecného súdu postupom, ktorý sťažuje žalobkyni možnosť uplatnenia jej práva s tým, že

jej vec bude prejednávaná na súde, ktorého sídlo je vzdialené od miesta jej bydliska.

Podmienka v zmluve, ktorá deleguje príslušnosť na súd, v obvode ktorého má sídlo

predajca, ktorý je ďaleko od miesta trvalého bydliska spotrebiteľa, môže tomuto sťažiť

obranu jeho práv. Takáto podmienka spadá do kategórie podmienok, ktoré majú za cieľ

alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie. Na druhej

strane takáto podmienka je výhodná predajcovi alebo dodávateľovi. Európsky súdny dvor

túto podmienku posúdil ako nečestnú a vyvodil z nej následok jej neplatnosť, napr.

v spojených prípadoch C-240/98 až C-240/08 vo veci Oceáno gruppo editoriál SA c/a

Salvat Editores SA a spol.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa ak súd podľa odseku 1 zistí, že

nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju

za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky;

o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa ak súd, ktorému bola vec

postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 od doručenia

upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho

rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu

postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Podľa názoru sťažovateľky žalobkyňa námietku postúpenia veci okresnému súdu

uplatnila po uplynutí zákonnej lehoty. Okrem toho nie je jej námietka ani dôvodná, lebo sa

opiera o nesprávny výklad a aplikáciu európskeho práva.

Krajský súd je presvedčený, že európske právo v dotknutých súvislostiach vykladal

a aplikoval správne. K stanovisku sťažovateľky, podľa ktorého žalobkyňa namietla

postúpenie veci okresnému súdu oneskorene, sa nevyjadril.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že krajský súd plne

v súlade s obsahom spisu ustálil, že upovedomenie Okresného súdu Rimavská Sobota

o postúpení veci okresnému súdu bolo žalobkyni doručené 19. januára 2010 a námietka

žalobkyne proti postúpeniu veci bola podaná 4. februára 2011. V úplnom rozpore s týmito

správnymi skutkovými zisteniami však dospel k právnemu záveru, podľa ktorého námietka

žalobkyne proti postúpeniu veci bola podaná v zákonnej lehote 15 dní.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa prevzala upovedomenie o postúpení veci

19. januára 2010, posledným dňom zákonnej 15-dňovej lehoty podľa § 105 ods. 3

bol 3. február 2010 pripadajúci na pracovnú stredu.

Žalobkyňa však námietky proti postúpeniu veci uplatnila až 4. februára 2011, teda viac ako

rok potom, ako dostala upovedomenie o postúpení veci. Zákonnú lehotu preto v žiadnom

prípade nedodržala. Opačný záver krajského súdu je zrejmým omylom.

Taký postup všeobecného súdu, ktorým tento pri skúmaní miestnej príslušnosti

nesprávne vychádza z toho, že namietajúci účastník konania dodržal zákonnú 15-dňovú

lehotu na námietku proti postúpeniu veci podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku, a o námietke napriek jej oneskorenému podaniu meritórne rozhodne, treba

považovať za arbitrárny, ktorý vo svojich dôsledkoch znamená popretie základného práva

na súdnu ochranu a na zákonného sudcu.

Možno preto konštatovať, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa (čo však sťažovateľka nenamietala), ako aj jej

základného práva na zákonného sudcu podľa v spojení s

(bod 1 výroku nálezu).

Za uvedeného stavu už nie je potrebné zaoberať sa ďalšou námietkou sťažovateľky

týkajúcou sa nesprávneho výkladu a aplikácie európskeho práva.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

-77 z 29. marca 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu, podľa

ktorého žalobkyňa namietla postúpenie veci po uplynutí zákonnej lehoty.

Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 261,82 €. Ústavný súd jej túto sumu priznal, a to za dva úkony právnych služieb

v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 123,50 €, ako aj dva režijné

paušály po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu).

Náhradu trov za ďalší úkon právnych služieb (za repliku na vyjadrenie krajského

súdu) sťažovateľka nežiadala.

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €, keďže vyslovením porušenia označených

práv, zrušením uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola

sťažovateľke poskytnutá plnohodnotná satisfakcia, čo vylučuje peňažnú náhradu (bod 4

výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013