Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 173/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., P., vo veci

namietaného porušenia a ,

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2013 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“),

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 12. februára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 29. apríla 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako

žalobcu proti Slovenskej republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“) o určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľností. Rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -80 z 15. decembra

2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 20. decembra 2012.

Sťažovateľ svojou žalobou žiadal uložiť žalovanej povinnosť uzavrieť s ním zmluvu

o prevode majetku štátu za odplatu vo výške 140 110 €, na základe ktorej nadobudne

sťažovateľ do vlastníctva konkrétne označené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom

území Ž. Podľa zistenia okresného súdu bol v Hospodárskych novinách uverejnený inzerát,

ktorým žalovaná ponúkla na predaj muničný sklad Z. Na základe tohto inzerátu sťažovateľ

predložil S. K. ponuku odkúpiť nehnuteľnosti, pričom zároveň zložil aj požadovanú

finančnú zábezpeku 134 500 €. Sťažovateľ sa osobne zúčastnil otvárania obálok, pri ktorom

sa zistilo, že jedinou platnou ponukou je jeho, avšak následne mu bolo doručené oznámenie

o zrušení ponukového konania a bola mu vrátená finančná zábezpeka. Sťažovateľ

zdôrazňoval, že v rámci textu inzerátu bolo uvedené: „predávajúci si vyhradzuje právo

osobitné ponukové konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať.“

Pritom podľa sťažovateľa zákon neumožňuje zrušiť ponukové konanie zo strany

predávajúceho, pretože tak môže urobiť iba správca v prípade, ak si to v ponuke vyhradil,

a keďže sa tak nestalo, ponukové konanie nemalo byť zrušené. Podľa názoru okresného

súdu žalovaná ako správkyňa majetku štátu bola poverená predajom majetku štátu, a teda je

predávajúcou, keďže štát koná prostredníctvom svojich orgánov, v danom prípade

prostredníctvom správcu.

Podľa názoru krajského súdu je evidentné, že ak Ministerstvo obrany Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) oznámilo zrušenie ponukového konania, konalo v mene

štátu, a teda v mene predávajúceho. Preto je záver okresného súdu o neopodstatnenosti

žaloby správny.

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo potrebné ako neprípustné odmietnuť.

Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených

práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Je neprípustný taký výklad,

podľa ktorého sa úkony predávajúceho vlastníka nehnuteľností (Slovenskej republiky)

považujú za úkony správcu, teda inej právnickej osoby. Správca majetku štátu koná v mene

štátu, teda nie štát koná v mene správcu. V uverejnenom inzeráte bolo uvedené, že

predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť. Pritom predávajúcim je

vlastník majetku a výhradu zrušiť ponukové konanie urobil v inzeráte predávajúci, a nie

správca.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie z 28. novembra 2012

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov právneho

zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2011. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietol

nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu pre nedostatok dôvodov. To zodpovedá

ustanoveniu . Z obsahu dovolania vyplynulo,

že namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudok

okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská procesných strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Rovnako krajský súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré

rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudky nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože všeobecné súdy sa neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Sťažovateľom vytýkaná

vada v zmysle bola teda nedôvodná. Pokiaľ

sťažovateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, tak toto je síce relevantným

dovolacím dôvodom, avšak samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania, keďže nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia. I keby teda tvrdenia sťažovateľa boli opodstatnené, malo by to

síce za následok vecnú nesprávnosť rozsudku, no nezakladalo by to prípustnosť dovolania

v zmysle .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ považuje právny názor okresného súdu

a krajského súdu, podľa ktorého ak ministerstvo oznámilo zrušenie ponukového konania,

konalo v mene štátu, a teda v mene predávajúceho, za nesprávny s tým, že takýto záver

nebol dostatočným spôsobom zdôvodnený.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že skutkové a právne závery

najvyššieho súdu týkajúce sa otázky prípustnosti dovolania vo veci treba považovať za

dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže

zakladať porušenie označených práv.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že podstatou nespokojnosti sťažovateľa je nesúhlas

s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, ako účelný by sa javil taký postup

sťažovateľa, ktorým by po neúspešnom dovolaní podanom v zmysle § 237 písm. f)

[neumožňujúcom skúmanie správnosti právneho posúdenia

veci podľa ] požiadal ústavný súd

o preskúmanie rozsudku krajského súdu, a to z hľadiska správnosti jeho právneho posúdenia

(prípadne popri napadnutí uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania). Sťažovateľ

však takto nepostupoval.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 23 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013