Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 173/2013
PDF · 131.16 KB
No categories available
II. ÚS 173/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., P., vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 58/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2013 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 58/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 12. februára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 14 C 209/2010 z 29. apríla 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako
žalobcu proti Slovenskej republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaná“) o určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľností. Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 55/2011-80 z 15. decembra
2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 58/2012 z 28. novembra 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 20. decembra 2012.
Sťažovateľ svojou žalobou žiadal uložiť žalovanej povinnosť uzavrieť s ním zmluvu
o prevode majetku štátu za odplatu vo výške 140 110 €, na základe ktorej nadobudne
sťažovateľ do vlastníctva konkrétne označené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom
území Ž. Podľa zistenia okresného súdu bol v Hospodárskych novinách uverejnený inzerát,
ktorým žalovaná ponúkla na predaj muničný sklad Z. Na základe tohto inzerátu sťažovateľ
predložil S. K. ponuku odkúpiť nehnuteľnosti, pričom zároveň zložil aj požadovanú
finančnú zábezpeku 134 500 €. Sťažovateľ sa osobne zúčastnil otvárania obálok, pri ktorom
sa zistilo, že jedinou platnou ponukou je jeho, avšak následne mu bolo doručené oznámenie
o zrušení ponukového konania a bola mu vrátená finančná zábezpeka. Sťažovateľ
zdôrazňoval, že v rámci textu inzerátu bolo uvedené: „predávajúci si vyhradzuje právo
osobitné ponukové konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať.“
Pritom podľa sťažovateľa zákon neumožňuje zrušiť ponukové konanie zo strany
predávajúceho, pretože tak môže urobiť iba správca v prípade, ak si to v ponuke vyhradil,
a keďže sa tak nestalo, ponukové konanie nemalo byť zrušené. Podľa názoru okresného
súdu žalovaná ako správkyňa majetku štátu bola poverená predajom majetku štátu, a teda je
predávajúcou, keďže štát koná prostredníctvom svojich orgánov, v danom prípade
prostredníctvom správcu.
Podľa názoru krajského súdu je evidentné, že ak Ministerstvo obrany Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) oznámilo zrušenie ponukového konania, konalo v mene
štátu, a teda v mene predávajúceho. Preto je záver okresného súdu o neopodstatnenosti
žaloby správny.
Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo potrebné ako neprípustné odmietnuť.
Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených
práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Je neprípustný taký výklad,
podľa ktorého sa úkony predávajúceho vlastníka nehnuteľností (Slovenskej republiky)
považujú za úkony správcu, teda inej právnickej osoby. Správca majetku štátu koná v mene
štátu, teda nie štát koná v mene správcu. V uverejnenom inzeráte bolo uvedené, že
predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť. Pritom predávajúcim je
vlastník majetku a výhradu zrušiť ponukové konanie urobil v inzeráte predávajúci, a nie
správca.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 58/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 28. novembra 2012
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov právneho
zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 58/2012 z 28. novembra 2012 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
11 Co 55/2011 z 15. decembra 2011. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietol
nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu pre nedostatok dôvodov. To zodpovedá
ustanoveniu § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu dovolania vyplynulo,
že namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudok
okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská procesných strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Rovnako krajský súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré
rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudky nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože všeobecné súdy sa neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Sťažovateľom vytýkaná
vada v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku bola teda nedôvodná. Pokiaľ
sťažovateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, tak toto je síce relevantným
dovolacím dôvodom, avšak samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania, keďže nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia. I keby teda tvrdenia sťažovateľa boli opodstatnené, malo by to
síce za následok vecnú nesprávnosť rozsudku, no nezakladalo by to prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ považuje právny názor okresného súdu
a krajského súdu, podľa ktorého ak ministerstvo oznámilo zrušenie ponukového konania,
konalo v mene štátu, a teda v mene predávajúceho, za nesprávny s tým, že takýto záver
nebol dostatočným spôsobom zdôvodnený.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že skutkové a právne závery
najvyššieho súdu týkajúce sa otázky prípustnosti dovolania vo veci treba považovať za
dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže
zakladať porušenie označených práv.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že podstatou nespokojnosti sťažovateľa je nesúhlas
s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, ako účelný by sa javil taký postup
sťažovateľa, ktorým by po neúspešnom dovolaní podanom v zmysle § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku [neumožňujúcom skúmanie správnosti právneho posúdenia
veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku] požiadal ústavný súd
o preskúmanie rozsudku krajského súdu, a to z hľadiska správnosti jeho právneho posúdenia
(prípadne popri napadnutí uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania). Sťažovateľ
však takto nepostupoval.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 23 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013