Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)9c6/386373.bc8f6e.pdf
PDF · 156.32 KB
No categories available
4Cdo/58/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. J., bývajúcejho v P.,
zastúpeného JUDr. L. L., advokátom v P., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova č. 8,
o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 14 C 209/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 15. decembra 2011, sp. zn. 11 Co 55/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 29. apríla 2011 č.k. 14 C 209/2010-56 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanej uzavrieť s ním zmluvu
o prevode majetku štátu za sumu 140.110,- Eur, na základe ktorej nadobudne vlastníctvo
k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v kat. úz. Ţ., zap. na LV č. X. špecifikovaných v petite
ţaloby a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania v sume 215,11
Eur do troch dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 35 Občianskeho
zákonníka a ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v platnom
znení, vecne zistením, ţe 23. augusta 2010 bol v H. uverejnený inzerát Slovenskej republiky –
Ministerstva obrany Slovenskej republiky na odpredaj majetku štátu, okrem iného aj
muničného skladu Z., a to stavieb a pozemkov označených v rámci textu inzerátu, kde bolo
tieţ uvedené, ţe „predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť, prípadne
zrušené osobitné ponukové konanie opakovať“. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého
stupňa preukázané, ţe ţalovaná ponukové konanie zrušila z dôvodu, ţe v rámci ceny
nehnuteľností nebol ocenený les, ktorý bol súčasťou odpredaja. Poukázal na ustanovenie § 1
ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z., z ktorého vyplýva, kto vykonáva správu majetku štátu a tieţ,
ţe štát spravuje svoj majetok prostredníctvom svojich orgánov. Z citovaného ustanovenia
vyvodil, ţe v rámci tohto zákona je pouţívaný pojem „správca majetku štátu“, keď jednotlivé
orgány tak, ako sú uvedené v tomto zákone spravujú majetok štátu. Z textu inzerátu je
zároveň nepochybné, ţe štát zastúpený správcom ponúkol na predaj svoj majetok, teda je
predávajúcim. Pokiaľ ţalobca odôvodnil svoju ţalobu tým, ţe v rámci textu o zrušení
ponukového konania nie je uvedené slovo „správca“, ale „predávajúci“, pričom sú to dva
odlišné subjekty, súd sa s takýmto výkladom nestotoţnil, keďţe z obsahu inzerátu je zrejmé,
ţe subjekt, ktorý odpredáva tento majetok, teda predávajúci, bez ohľadu na to, ţe štát v tomto
konaní zastupuje správca, si vyhradil právo zrušiť ponukové konanie a teda aj keď v texte nie
je uvedené slovo „správca“, podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, aká bola
vôľa subjektu, ktorý odpredával majetok štátu. Výklad ţalobcu povaţoval za účelový, keď aj
v rámci ďalšieho textu inzerátu je viacnásobne uvedené slovo predávajúci a nie správca,
pričom z kontextu textu je zrejmé, ţe pojmy predávajúci a správca sú ekvivalentné a prejav
vôle je zrejmý. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.,
úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení a súdnom poplatku.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 15. decembra 2011, sp. zn.
11 Co 55/2011, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie
§ 219 ods. 2 O.s.p., keď sa v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Zdôraznil, ţe podstatnou námietkou odvolateľa bola len skutočnosť, ţe
v predmetnom inzeráte bolo uvedené, ţe predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové
konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať, pričom ponukové
konanie nezrušil predávajúci, ale Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Správa
nehnuteľného majetku a výstavby, Komenského 39/A, Košice, preto mal súd ţalobe vyhovieť.
Uviedol, ţe v mene štátu v občianskoprávnych vzťahoch vystupujú orgány štátu, a o ktorý
orgán v konkrétnom prípade pôjde, vyplýva z právnych predpisov, ktoré upravujú právomoc
jednotlivých orgánov. V prejednávanej veci Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
oznámilo ponukové konanie, konalo v mene štátu, a teda v mene predávajúceho, v súlade
s ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 a § 8a ods. 2 písm. a/ zákona č. 278/1993 Z.z. Záver
súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby ţalobcu je preto správny. Podľa § 142 ods. 1
a 244 ods. 1 O.s.p. uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov odvolacieho
konania v sume 214,04 Eur do troch dní, na účet vedený v Štátnej pokladnici.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nevyplýva z neho, ţe súd
rozhodoval o námietkach ţalobcu a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Z uvedeného
je podľa ţalobcu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť. Podrobne zopakoval skutkový stav veci, dôvody, svoje právne hodnotenie
uvádzané uţ v rámci konania pred súdom prvého stupňa a tieţ v rámci odvolacieho konania,
z obsahu ktorého je moţné vyvodiť (§ 41 ods. 2 O.s.p.), ţe namieta aj nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Zároveň ţiadal odloţiť vykonateľnosť
napadnutého rozsudku.
Ţalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu poukázala na svoje doterajšie podania
v konaní, námietky dovolateľa nepovaţovala za dôvodné, pričom ţalobca v dovolaní
neuviedol také vady dovolacieho konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Pokiaľ ide o procesné
vady podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p., ţalobca v dovolaní ani nenamietal, a tieto
v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
V predmetnej veci dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), spočívajúcu
v nedostatku uvedenia dôvodov odvolacím súdom, spôsobujúcu nepreskúmateľnosť jeho
rozsudku.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p.
sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (por. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
zodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe rovnako odvolací súd
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotoţňujú, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia, rozhodnutí (napr. I. ÚS 188/06). Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie
§ 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými
aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade
je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, o ktorý prípad aj v prejednávanej
veci išlo, pričom ţalobca v odvolacom konaní nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého
stupňa nenamietal. Dovolateľom vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola teda
nedôvodná.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe súdy vec
nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, nakoľko jej ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková