Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 113/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., a JUDr. P. P., P., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. a JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a JUDr. P. P., P.

(ďalej len „sťažovateľ 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd v označenom konaní odmietol dovolanie

sťažovateľa v 1. rade, ktorý v bližšie neidentifikovanom konaní namietal, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom z dôvodu, že „súd znemožnil odporcovi, aby tento mohol byť

zastúpený pred súdom, napriek tomu, že mu to umožňuje , - účastník sa môže dať

v konaní zastupovať zástupcom“. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že súdy dostatočným spôsobom

nevysvetlili, prečo nezistili prípustnosť dovolania. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

považuje za nedostatočné, predstavujúce nedostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší

súd v potrebnej miere nevysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Sťažovatelia

ďalej namietajú, že „najvyšší súd v rámci dovolacieho konania neaplikoval relevantné

ustanovenia podľa ich účelu a zmyslu nerešpektujúc sťažovateľov, preto je jeho

postup v okolnostiach prípadu nelegitímny a právne neakceptovateľný“.

Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. K., bytom B. a v spojení s tým aj

splnomocneného zástupcu JUDr. P. P., bytom P., s adresou na doručovanie B., podľa čl. 46

ods.1 Ústavného z. a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivý proces a čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrana ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR sp. Zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. Zn. Ústavný súd zrušuje.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. K. a JUDr. P. P. primerané

zadosťučinenie každému v sume 5.000.-Eur, ktoré je povinný NS SR vyplatiť do 2 mesiacov

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov nespĺňa všetky náležitosti

predpísané zákonom, pretože ani jeden zo sťažovateľov nepriložil k sťažnosti

splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani kópiu

uznesenia ako výsledok postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní, na základe ktorého

sa domnievajú, že došlo k porušeniu ich označených práv postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní. Ústavný súd v takýchto prípadoch štandardne zasiela výzvu

na odstránenie nedostatkov podania s ich špecifikáciou, v akom smere je potrebné sťažnosť

doplniť, resp. odstrániť nedostatky, spolu aj s poučením o následkoch nesplnenia takejto

výzvy. V posudzovanom prípade však ústavný súd od takejto to výzvy upustil, pretože

na základe podkladov, ktorými disponoval (zaobstaral v súčinnosti s Okresným súdom

Pezinok), dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti by za žiadnych okolností

nemohlo viesť k inému výsledku tohto konania.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tiež sústredil na posúdenie, či sťažnosť

sťažovateľa v 2. rade nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v 2. rade ako

všeobecný zástupca – fyzická osoba – zastupoval sťažovateľa v 1. rade v konaní vedenom

pred všeobecným súdom. Sťažovateľ v 2. rade namieta porušenia označených práv

postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa v 1. rade. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu z 27. septembra 2012 v napadnutom konaní, z ktorého vyplýva, že

Okresný súd Pezinok uznesením sp. zn. z 11. augusta 2011 nepripustil

sťažovateľa v 2. rade, aby zastupoval sťažovateľa v 1. rade v konaní ako občiansky

zástupca, z dôvodu, že sťažovateľ v 2. rade vystupuje v rôznych veciach opätovne ako

zástupca. Proti uvedenému uzneseniu prvostupňového súdu podal sťažovateľ v 1. rade

odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správne. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ v 1. rade

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd v napadnutom konaní. Práve postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní malo dôjsť k porušeniu označených práv

sťažovateľov.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade

so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť

každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal účastníkom súdneho

konania ().

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných

práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany

svojich základných práv (napr. , ). Sťažovateľ musí teda namietať

porušenie svojich základných práv, pričom v spojení s konaním pred všeobecným súdom to

prichádza do úvahy len vtedy, ak je účastníkom súdneho konania, v ktorom namieta

porušenie svojich základných práv (m. m. ).

Ústavný súd v posudzovanom prípade napriek tomu, že sťažovateľ v 2. rade

nevystupoval v napadnutom konaní ako účastník, ho považoval za účastníka konania v tej

časti, v ktorej sa riešila otázka splnenia podmienok na jeho pripustenie ako občianskeho

zástupcu, teda v tej časti, kde sa rozhodovalo aj o jeho právach. Keďže predmetom

rozhodovania bolo práve pripustenie, respektíve nepripustenie sťažovateľa v 2. rade ako

občianskeho zástupcu, a toto rozhodovanie má bezprostredný vplyv na jeho postavenie

v konaní vedenom pred Okresným súdom Pezinok (sp. zn. ) s priamym

dopadom na jeho práva, ústavný súd nepovažoval sťažovateľa v 2. rade v okolnostiach

prípadu za neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Jadrom námietok sťažovateľov je nesúhlas s postupom najvyššieho súdu, ktorý je

podľa nich arbitrárny, porušujúci ich označené práva. Sťažovatelia teda namietajú, že im

nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom , listiny

a dohovoru.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v 1. rade uznesením sp. zn.

z 27. septembra 2012 odmietol a v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že prípustnosť

dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia , a tiež konštatoval, že rozhodnutie

napadnuté dovolaním netrpí ani jednou z vád vymenovaných v ustanovení .

Osobitne sa najvyšší súd vzhľadom na povahu námietok sťažovateľa v 1. rade v odôvodnení

svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí vadou uvedenou v ,

pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „... to že odporca nebol

v predmetnom konaní úspešný /o ustanovenie zástupcu/, lebo súd sa nestotožnil s jeho

názorom, neznamená, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom resp. že došlo

k porušeniu základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.

garantované právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 nemožno chápať tak, že jeho naplnením

je len úspech v konaní / v tomto prípade ohľadne splnomocnenia fyzickej osoby/. Všeobecné

súdy poskytujú ochranu plynúcu z tohto článku tak, že postupujú v konaní a sú

viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je

garanciou práva na súdnu ochranu, a takýmto ustanovením je i ustanovenie

V predmetnej veci súd prvého stupňa zistil /a konkrétne veci zastupované JUDr. P.

i označil/, že ako zástupca ustanovený účastníkom podľa , vystupuje v rôznych

veciach, ktoré sú skutkovo rozdielne, teda vyvíja činnosť, pre bežnú prax neprijateľnú...

Nie je sporné, že odporca má právo zvoliť si splnomocneného zástupcu podľa § 27

, ale nesporne pre takýto prípad vyplývajú z ustanovenia zákonom

stanovené predpoklady, ktoré musí účastník rešpektovať a nie sa snažiť ich obchádzať.“.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia

(uznesenie sp. zn. z 27. septembra 2012, pozn.) primeraným spôsobom

vysporiadal s námietkou sťažovateľa v 1. rade týkajúcou sa arbitrárnosti napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu, preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo

v posudzovanom prípade nezistil prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia § 237

písm. f) . Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľov týkajúcu sa napadnutého

postupu najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia považuje za nedôvodnú.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania aplikoval relevantné ustanovenia podľa ich účelu

a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľov, preto je jeho postup v okolnostiach prípadu

legitímny a právne akceptovateľný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Ústavný súd v závere dáva do pozornosti sťažovateľov možnosť postupu ústavného

súdu podľa poslednej vety a oznamuje im, že ak

v budúcnosti aj naďalej budú predkladať ďalšie sťažnosti s opakujúcimi sa nedostatkami

(nedostatok preukázania zastúpenia kvalifikovaným právnym zástupcom, nepredloženie

kópií rozhodnutí, na ktoré sa sťažnosť odvoláva alebo ich napáda), na ktoré ich ústavný súd

už v minulosti upozornil, môže ústavný súd takéto sťažnosti odmietnuť aj bez

predchádzajúcej výzvy na doplnenie sťažnosti a svoje rozhodnutie neodôvodniť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013