Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 192/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2012 doručená sťažnosť J. G., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 476 z 9. novembra 2010 podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

službe“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Pretože odpis rozkazu sa nepodarilo sťažovateľovi doručiť do vlastných rúk,

nadriadený pristúpil na doručenie rozkazu prostredníctvom slovenskej pošty.

Doručovateľka poštového úradu... dňa 12. 11. 2010... oznámením o uložení zásielky mala

oznámiť navrhovateľovi, že má na poštovom úrade... uloženú zásielku. Z uvedeného

oznámenia o uložení zásielky vyplýva, že by malo ísť o doporučený list... Nie však do

vlastných rúk. Len tieto názvy zásielok sú doručovateľkou označené krížikom na oznámení.

Teda je zrejmé, že sa sťažovateľ nemal ako dozvedieť, že išlo o zásielku určenú na

doručenie do vlastných rúk...

Zásielka nebola sťažovateľovi doručená ani poštovým úradom, preto účinky

doručenia nastali v zmysle ustanovenia § 266 ods. 4 na tretí deň od jej uloženia a to

15. 11. 2011 (správne má byť 2010, pozn.). Týmto dňom začala sťažovateľovi v zmysle

ustanovenia § 242 ods. 1 zákona plynúť 15 dňová lehota na podanie opravného

prostriedku.“

Proti rozkazu z 9. novembra 2010 podal sťažovateľ 30. novembra 2010 rozklad,

v ktorom poukázal na „skutočnosť, že jeho služobný pomer neskončil tak, ako je uvedené

v personálnom rozkaze, lebo tomu bránia zákonné dôvody. Poukázal najmä na skutočnosť,

že nadriadený sa o skutočnosti, ktorá tvorí podľa personálneho rozkazu dôvod prepustenia

zo služobného pomeru dozvedel už dňa 9. 9. 2010 a z toho dôvodu dvojmesačná prekluzívna

lehota končí dňom 9. 11. 2010 a nie dňom 14. 9. 2010 ako je uvedené v odôvodnení

personálneho rozkazu.“.

Minister vnútra rozklad sťažovateľa rozhodnutím č. SLV-PS-PK-2/2011

z 23. februára 2011 zamietol z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože lehota na jeho

podanie uplynula 29. novembra 2010. Sťažovateľ však zastáva názor, že „Ministrom vnútra

SR stanovený deň vzniku účinkov doručenia 14. 11. 2010 je... nesprávny a v rozpore

s ustanovením § 266 ods. 4 zákona.

... posledným dňom lehoty na podanie opravného prostriedku a to rozkladu

Ministrovi vnútra SR bol deň 30. 11. 2010. V tento deň bol sťažovateľom podaný odpor na

poštovú prepravu, preto... bola zákonom stanovená 15 dňová lehota na podanie opravného

prostriedku sťažovateľom dodržaná.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „Proti rozhodnutiu ministra vnútra SR

č. SLV-PS-PK-2/2011 zo dňa 23. 02. 2010 (správne má byť 2011, pozn.)... podal...

prostredníctvom advokáta na Okresný súd Bratislava I návrh na preskúmanie

právoplatného rozhodnutia nadriadeného a žalobu na vyslovenie neplatnosti personálneho

rozkazu MV SR..., v ktorej sa domáhal... určenia neplatnosti personálneho rozkazu MV SR

č. 476 z 9. 11. 2010 a určenia, že služobný pomer sťažovateľa naďalej trvá.“.

Okresný súd Bratislava I z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil vec Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. -25 zo 14. apríla

2011 uložil sťažovateľovi „povinnosť doplniť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia

žalobu o označenie napadnutého rozhodnutia správne znenie konečného návrhu“.

Potom, ako právny zástupca sťažovateľa „podanie doplnil uvedením napadnutého

rozhodnutia: personálny rozkaz ministra vnútra č. 476 z 9. 11. 2010 a navrhol vydať petit:

Súd vyslovuje, že personálny príkaz Ministerstva vnútra SR z 9. 11. 2010 č. 476, ktorým sa

prepúšťa zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru SR npor. G. J... je

neplatný...“, krajský súd uznesením č. k. -39 z 8. septembra 2011 konanie

zastavil s odôvodnením, že „žaloba, ako i jej doplnenie nespĺňali náležitosti vyžadované

v tým, že neboli uvedené dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu, ktoré majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti

rozhodnutia súdom, ktorým je podľa súd viazaný a nemôže ho prekročiť“.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odvolanie, pretože ho považoval za „nezákonné“. V odôvodnení

opravného prostriedku uviedol, že „na výzvu súdu na doplnenie žaloby reagoval,

požadované údaje doplnil“ a že „dostatočne v žalobe vysvetlil v čom považuje personálny

rozkaz Ministerstva vnútra SR č. 476 zo dňa 9. 11. 2010 a rozhodnutie ministra vnútra SR

č. SLV-PS-PK-2/2011 zo dňa 23. 02. 2010 (správne má byť 2011, pozn.) za nezákonné

a rozhodnutie prvého i druhého stupňa za jeden celok, nakoľko ide o rovnaký správny

orgán“.

Najvyšší súd ako druhostupňový správny súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu

z 8. septembra 2011 uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012 potvrdil

s odôvodnením, že je v súlade so zákonom.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod

sp. zn. a uznesením z 22. augusta 2012 porušil jeho základného právo na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

«Obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu sú jeho jednotlivé oprávnenia,

ktoré súd v tomto práve implikované. Ide o celý rad prvkov a princípov, ktorých súčasťou je

okrem iných aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, povinnosť zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na dokazovanie najmä ak majú význam pre

rozhodnutie.

Súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj zásada

„rovnosti zbraní“, ktorá v danom prípade spočíva v požiadavke v zabezpečení rovnakého

postavenia účastníkov konania, čo v zásade znamená, aby každá strana konania mala

primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom resp. iným orgánom za

podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane.

Z postupu vyššie spomínaných súdov ako i správnych orgánov je dostatočne zrejmé,

že Ministerstvo vnútra SR vo svojej personálnej činnosti konalo v rozpore so zákonom. Na

rozpory sťažovateľ poukazoval v podanom odpore proti personálnemu rozkazu Ministra

vnútra SR č. 476 zo dňa 9. 11. 2010 a po jeho zamietnutí Ministerstvom vnútra SR z dôvodu,

že malo smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu, proti ktorému už nebolo opravného

prostriedku i vo svojej žalobe zo dňa 8. 3. 2011 doručenej súdu dňa 11. 3. 2011, vo svojej

žalobe sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti postupu správneho orgánu

a zrušenia nezákonného rozhodnutia. Rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave ako

i Najvyššieho súdu SR bolo sťažovateľovi právo na súdnu ochranu odopreté a znemožnené

uplatnenie jeho zákonného práva domôcť sa zosúladenia postupu a rozhodnutí Ministerstva

vnútra SR so zákonom.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.) Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa postupom Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 8. 2012 porušené boli.

2.) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -39 zrušuje a vec

vracia súdu na ďalšie konanie, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3.) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

322,70 Eur na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. augusta 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani

ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012 potvrdil odvolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. -39 z 8. septembra 2011.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

„V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu ( ). Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve

riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia zákonná povinnosť uviesť okrem

všeobecných náležitostí žaloby ( a ) aj označenie rozsahu,

v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký

konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia treba považovať za

osobitnú náležitosť žaloby aj konečný návrh, aký žalobca vo veci robí, pričom v zmysle

obmedzenej jurisdikcie súdov pri rozhodovaní podľa piatej časti druhej hlavy

(správne súdnictvo), kedy je súd oprávnený rozhodovať len tak, že súd žalobu zamietne

podľa , alebo rozhodnutie správneho orgánu zruší z dôvodov

uvedených v alebo 3

Žalobca však podľa naformulovaného petitu žiadal prostredníctvom svojho advokáta

preskúmať rozhodnutie Ministerstva vnútra SR a to tak, že súd mal určiť, že prepustenie

žalobcu zo služobného pomeru je neplatné a že služobný pomer žalobcu stále trvá.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že je nepochybné, že žalobným návrhom

sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, hoci súdy podľa druhej hlavy piatej časti

preskúmavajú právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, voči ktorým už nie je

prípustný opravný prostriedok.

Teda okrem konečného rozhodnutia vo veci je potrebné, aby žalobca v žalobe

uviedol, aký konečný návrh robí podľa , že žiada napadnuté rozhodnutie

zrušiť podľa alebo 3 a zároveň musí ísť o rozhodnutie vydané

v správnom konaní, ako rozhodnutie konečné a proti ktorému nie je prípustný opravný

prostriedok v administratívnom konaní. Súd jednak nemôže preskúmavať správne

rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným a ani prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu. Ide o zásadu iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad

návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia , a súd musí túto zásadu

aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť

napadnutého rozhodnutia a zároveň mu neprináleží preskúmavať prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou

napadnuté konečné rozhodnutie vo veci trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať

bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala.

Úlohou súdov v konaniach, kde je účastník zastúpený advokátom, nie je povinnosť

poskytnúť im pri plnení svojich úloh v občianskom súdnom konaní poučenia o ich

procesných právach a povinnostiach.

Správne krajský súd rozhodol, keď konanie podľa a za použitia

v spojení s zastavil. Odvolací súd však považuje za

potrebné uviesť, že vzhľadom na nesprávne naformulovaný petit žaloby, ide tu potom tiež

i o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a v takomto prípade je tu i dôvod

zastavenia konania podľa veta prvá

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s poukazom na § 246c

ods. 1 v spojení s , potvrdil ako súladné so zákonom.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či

spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ žiadal správny súd o preskúmanie

prvostupňového administratívneho rozhodnutia – personálneho rozkazu ministerstva vnútra

č. 476 z 9. novembra 2010 – a žiadal vysloviť, že je neplatný, avšak druhostupňové

rozhodnutie preskúmať a prípadne zrušiť nežiadal.

Najvyšší súd sťažovateľovi v odôvodnení svojho rozhodnutia správne ozrejmil, že

podľa správny súd môže žalobu buď zamietnuť

(ods. 1), alebo rozhodnutie správneho orgánu zrušiť (ods. 2 a 3). Sťažovateľ, zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, žiadal vysloviť neplatnosť personálneho rozkazu, teda

žiadal také rozhodnutie, ktoré v zmysle príslušného procesnoprávneho predpisu všeobecný

súd vydať nemohol. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ bol

zastúpený advokátom, teda osobou, o ktorej sa predpokladá, že je znalá práva, a ktorá by

mala všeobecnému súdu predniesť návrh rozhodnutia korešpondujúci so zákonnou úpravou

obsiahnutou v príslušnom procesnoprávnom predpise, v tomto prípade v Občianskom

súdnom poriadku. Prvostupňový súd dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatkov

jeho podania, avšak napriek tomu zo strany sťažovateľa – súc zastúpeného právnym

zástupcom – k predostretiu riadneho návrhu rozhodnutia nedošlo.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že žiadal v správnom súdnictve

vysloviť neplatnosť prvostupňového administratívneho rozhodnutia (personálneho rozkazu),

nedal priestor na zákonný postup všetkým vo veci zainteresovaným orgánom verejnej moci

napraviť ich prípadné pochybenia. Inak povedané, sťažovateľ sa mal žalobou v správnom

súdnictve predovšetkým domáhať preskúmania druhostupňového administratívneho

rozhodnutia, so závermi ktorého sa nestotožňoval, t. j. či toto rozhodnutie je v súlade

so zákonom, keďže podľa názoru sťažovateľa opravný prostriedok proti personálnemu

rozkazu podal včas. Až na základe rozhodnutia všeobecného správneho súdu o žalobe

sťažovateľa, ktorým by mu prípadne dal za pravdu, by bolo povinnosťou druhostupňového

správneho orgánu vecne preskúmať personálny rozkaz a meritórne o ňom rozhodnúť. Ak by

bol sťažovateľ naďalej presvedčený, že správne orgány nedodržali zákonnosť konania

a rozhodnutia, prichádzala by opäť do úvahy ochrana jeho práv prostredníctvom správnej

žaloby.

Sťažovateľ však napriek jeho právnemu zastúpeniu v tomto zmysle nepostupoval,

preto krajský súd a následne najvyšší súd správne o žalobe sťažovateľa rozhodli tak, ako to

je v ich uzneseniach uvedené.

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna svojvôľa,

resp. neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách

príslušných ustanovení spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu

ani účelu označených ustanovení.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že pokiaľ ide o námietku porušenia rovnosti

zbraní v konaní pred najvyšším súdom, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu okolnosť,

ktorá by čo i len náznakom signalizovala možnosť jej porušenia. Sťažovateľ podal

odvolanie proti uzneseniu krajského súdu, v ktorom bezpochyby mohol a mal uviesť všetky

argumenty, ktoré považoval za potrebné, či už proti rozhodnutiam správnych orgánov, alebo

rozhodnutiu krajského súdu. Sťažovateľ teda mal dostatok procesného priestoru na

vyjadrenie sa k veci. Zo sťažnosti teda nevyplýva nijaká skutočnosť, na základe ktorej by

bolo možné konštatovať zásah do práva na rovnosť zbraní, preto je aj táto námietka zjavne

neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie krajského súdu, vrátiť mu vec

na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi náhradu trov právnej pomoci v konaní pred

ústavným súdom), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013