Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 178/2013
PDF · 212.35 KB
No categories available
II. ÚS 178/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Z. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. M., Advokátska
kancelária JUDr. Š., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2013 doručená sťažnosť Z. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 a žiada vydať tento nález:
„I. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC/13/2011 porušil
základné právo Z. R. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
II. Základné právo Z. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 NcC/13/2011-43 zo dňa 4. 10. 2011.
III. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 NcC/13/2011-43 zo dňa 4. 10. 2011
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.
IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Z. R. trovy právneho zastúpenia
v sume 331,13 € (slovom tristotrinásť eur a trinásť centov) na účet jej právneho zástupcu –
spoločnosti A., s. r. o., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu všeobecného súdu,
sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava IV 4. decembra 2009
domáhala v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 418/2009 zaplatenia sumy 377,90 € s prísl.
proti M. K. (ďalej len „žalovaná“) z titulu omeškania s plnením peňažných povinností
pri užívaní bytu na B. ulici v B. Sťažovateľka označila ako bydlisko žalovanej Ulicu..., B.,
Žalovaná potom, ako jej Okresný súd Bratislava IV doručil návrh (na adresu H.), namietla
miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV podaním z 5. marca 2010, v ktorom
uviedla, že má bydlisko... H., teda v obvode Okresného súdu Prievidza, ktorý
je jej všeobecným súdom [§ 85 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)],
a miestnu príslušnosť s ohľadom na predmet konania nemožno posúdiť podľa § 88 ods. 1
písm. h) OSP, pretože spor sa netýka práva k nehnuteľnosti. Okresný súd Bratislava IV
doručil 29. apríla 2011 sťažovateľke oznámenie o postúpení veci Okresnému súdu
Prievidza. Sťažovateľka s postúpením veci nesúhlasila, čo oznámila Okresnému súdu
Bratislava IV podaním doručeným 16. mája 2011. Svoj nesúhlas odôvodnila poukazom
na miesto bydliska žalovanej a miesto jej stáleho pracoviska v čase podania žaloby, ktoré
sa nachádzajú v obvode Okresného súdu Bratislava IV. Uviedla, že „žalovaná v čase
podania žaloby bývala v B. v D.“ a „pracovisko mala v D., keď prevádzkovala
optiku v bytovom dome R. (... B.) ako živnostníčka, neskôr prostredníctvom spoločnosti S.,
spol. s r. o., ktorej je jedinou spoločníčkou a konateľkou a ktorá má podľa výpisu
zo živnostenského registra do dnešného dňa prevádzkareň na uvedenej adrese v D.“.
Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 tak,
že námietky sťažovateľky nie sú dôvodné, pretože bydliskom žalovanej je H., kde
je žalovaná prihlásená na trvalý pobyt, a nie sú splnené ani podmienky miestnej príslušnosti
danej na výber, pretože nebolo preukázané, že stále pracovisko žalovanej sa nachádza
v obvode Okresného súdu Bratislava IV. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke
doručené 11. decembra 2012. Vec je vedená Okresným súdom Prievidza pod sp. zn.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 odôvodnila tým, že toto rozhodnutie neobstojí,
pretože žalovaná má bydlisko (§ 85 OSP) v obvode Okresného súdu Bratislava IV, a teda
všeobecným súdom žalovanej je tento súd, a navyše má v obvode tohto súdu aj stále
pracovisko [§ 87 písm. a) OSP], v dôsledku čoho Okresnému súdu Bratislava IV svedčí
aj miestna príslušnosť daná na výber. Argumentovala tým, že:
1. Bydliskom účastníka konania v zmysle § 85 OSP je miesto, kde sa fyzická osoba
zdržiava s úmyslom trvalo v ňom zotrvať. Žalovaná vykonávala v čase podania
žaloby prácu pre spoločnosť S., spol. s r. o., na... v B. a na rovnakom mieste aj podnikala
ako živnostníčka, z čoho je zrejmé, že do práce nedochádza denne z H. Žalovaná navyše
sťažovateľke oznámila, že sa odsťahovala do D. Sťažovateľka nemala možnosť zabezpečiť
dôkaz o tom, kde mala žalovaná bydlisko v čase podania žaloby, avšak súdy túto skutočnosť
zistiť mohli (napr. informatívnym výsluchom žalovanej). V žalobe sťažovateľka uviedla
ako miesto bydliska žalovanej... v B. V čase podania žaloby sťažovateľke síce bolo známe,
že adresa trvalého pobytu žalovanej je v H., avšak táto adresa nebola bydliskom žalovanej
v zmysle § 85 OSP, pretože sa v ňom nezdržiavala.
2. Stálym pracoviskom v zmysle § 87 písm. a) OSP je miesto výkonu stáleho
povolania; keď ide o sezónne povolanie, nie je ním miesto krátkodobej brigády, miesto
práce obmedzenej na skúšobnú dobu. Pri výklade pojmu „stále pracovisko“ sa kladie dôraz
nie na formu právneho vzťahu, v akom sú práce vykonávané, ale na časový aspekt tohto
právneho vzťahu. Žalovaná ako pracovníčka spoločnosti S., spol. s r. o., denne vykonáva
prácu na... v B., a to prácu bežne vykonávanú zamestnancami, ale aj konateľom. Aj keby
nebola v pracovnom pomere k tejto spoločnosti, bolo by v tomto mieste jej stále pracovisko.
Spoločnosť S., spol. s r. o., nemala síce sídlo uvedené v obchodnom registri na... v B., mala
tam však svoju jedinú prevádzkareň (teda aj faktické sídlo) a žalovaná bola v čase podania
žaloby jej konateľkou a spoločníčkou. Žalovaná navyše ako živnostníčka vykonávala svoju
činnosť práve na adrese... v B. Stálym pracoviskom žalovanej preto bola... v B. Súdy mohli
zistiť (napr. jednoduchým šetrením prostredníctvom registra Sociálnej poisťovne, prípadne
výzvou Sociálnej poisťovni alebo výzvou spoločnosti S., spol. s r. o.), či žalovaná bola
zamestnankyňou tejto spoločnosti.
3. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra
2011 uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná má bydlisko v H., tento jeho záver
je nepreskúmateľný, pretože nevedno, na základe čoho k takémuto záveru dospel, a z tohto
dôvodu je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne. Neobstojí ani názor krajského súdu, podľa
ktorého stálym pracoviskom fyzickej osoby je (iba) miesto výkonu práce, ktoré
má zamestnanec dohodnuté v pracovnej zmluve.
4. K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo teda tým, že krajský
súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, nesprávne vyložil ustanovenia § 85 a § 87
písm. a) OSP, a k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy zasa tým, že hoci na rozhodnutie veci
sťažovateľky bol miestne príslušný Okresný súd Bratislava IV a zákonným sudcom
pre sťažovateľku mohol byť iba sudca tohto súdu (pretože zákonným sudcom je iba sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a rozvrhom práce na rozhodnutie prerokúvanej veci), krajský súd dospel
k záveru, že vec má prerokovať Okresný súd Prievidza.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia označených základných práv uznesením krajského súdu
č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 v podstate s tým odôvodnením, že toto
rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené a je založené na ústavne
nekonformnom výklade ustanovení § 85 a § 87 písm. a) OSP.
Krajský súd uznesenie č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 odôvodnil takto:
„Krajský súd v Trenčíne ako súd nadriadený podľa ust. § 105 ods. 3 O. s. p.
preskúmal námietky navrhovateľky proti postúpeniu veci, ktoré boli podané v zákonnej
lehote a dospel k záveru, že námietky navrhovateľky nie sú dôvodné.
Podľa § 84 O. s. p. na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 85 ods. 1 O. s. p. všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého
má občan bydlisko a ak nemá bydlisko, súd v obvode ktorého sa zdržuje.
Podľa § 87 ods. 1 písm. a) O. s. p. popri všeobecnom súde odporcu je na konanie
príslušný aj súd, v obvode ktorého má odporca svoje stále pracovisko.
Podľa § 105 ods. 1 O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však
navrhovateľ vystupuje v rôznych konaniach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd
skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len
na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Podľa ust. § 105 ods. 3 O. s. p. ak súd, ktorému bola vec postúpená s jej postúpením
nesúhlasí, alebo ak účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia
o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu. Jeho rozhodnutím
je viazaný aj súd, ktorému má byť podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka podala žalobu na zaplatenie sumy
377,90 Eur s príslušenstvom na Okresný súd Bratislava IV proti odporkyni s trvalým
pobytom v H. Preskúmaním veci krajský súd zistil, že v danej veci nie je daná osobitná
výlučná miestna príslušnosť podľa § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p., nakoľko v predmetnej veci
nejde o spor o existenciu práva k nehnuteľnosti, jeho trvanie a zánik. Odvolací súd ďalej
zastáva právny názor, že nie je daná ani miestna príslušnosť podľa § 87 písm. a) O. s. p.
tak, ako to uviedla navrhovateľka vo svojich námietkach, a to z dôvodu, že za stále
pracovisko nie je možné považovať miesto podnikania fyzickej osoby oprávnenej
na podnikanie, resp. sídlo právnickej osoby, v ktorej má odporca majetkový podiel.
Pracoviskom je miesto výkonu práce, ktoré má odporca ako zamestnanec dohodnuté
v pracovnej zmluve. V danej veci nebolo preukázané, že by odporkyňa mala stále
pracovisko v obvode Okresného súdu Bratislava IV.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 84 O. s. p. v spojení s ustanovením § 85
ods. 1 O. s. p. odvolací súd konštatuje, že na prejednanie veci je miestne príslušný Okresný
súd Prievidza, nakoľko z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporkyňa má bydlisko
v zmysle uvedených ustanovení v H.
Z uvedených dôvodov námietky navrhovateľky proti postúpeniu veci neboli dôvodné,
a preto Krajský súd v Trenčíne rozhodol v zmysle ust. § 105 ods. 3 O. s. p. tak,
ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky
neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu dospel k záveru,
podľa ktorého všeobecným súdom žalovanej je Okresný súd Prievidza, ako aj k záveru,
podľa ktorého v konaní nebolo preukázané, že miesto stáleho pracoviska žalovanej sa
nachádza v obvode Okresného súdu Bratislava IV. Krajský súd neponechal bez povšimnutia
žiadnu z námietok uvedených sťažovateľkou v jej podaní – nesúhlase s postúpením veci,
ktorá by mala pre vec podstatný význam. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd výrok
svojho rozhodnutia dostatočne a riadne odôvodnil a odvolávajúc sa na relevantné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku veľmi zrozumiteľne popísal postup
všeobecného súdu pri skúmaní miestnej príslušnosti a vysvetlil, z akého dôvodu určil v
danej veci miestnu príslušnosť Okresného súdu Prievidza. Ústavný súd nezistil v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že
krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je
náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy, a preto je
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné.
Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdila, že toto
je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá
ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Pre určenie bydliska [tak pre potreby ustanovenia § 85 ods. 1, ako aj § 88 ods. 1
písm. o) OSP] nie je rozhodujúce, kde je účastník konania podľa predpisov o evidencii
obyvateľstva prihlásený na trvalý pobyt, ale úmysel účastníka konania trvale sa v určitom
mieste zdržovať. Pri posudzovaní otázky miestnej príslušnosti súdu z hľadiska bydliska
účastníka je daná príslušnosť toho súdu, v obvode ktorého sa občan skutočne trvale zdržuje,
i keď je prihlásený na trvalý pobyt v obvode iného súdu (Zborník stanovísk, správ
a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR III. Praha:
SEVT 1980, s. 318). Možno konštatovať, že dlhoročná (niekoľko desiatok rokov existujúca)
ustálená prax všeobecných súdov pri výklade pojmu „bydlisko“ pre potreby rozhodovania
o miestnej príslušnosti rozlišuje medzi uvedeným pojmom a pojmom „trvalé bydlisko“,
ktorý má administratívnoprávnu povahu. Pojem „bydlisko“ vykladá fakticky (materiálne),
a preto sa za rozhodujúce sa považuje to, kde v skutočnosti účastník konania zdržuje
s trvalým úmyslom. Naproti tomu pojem „trvalé bydlisko“ je skôr formálny, pretože závisí
iba od toho, kde je určitá osoba prihlásená na trvalý pobyt bez ohľadu na to, či tam
aj má skutočne bydlisko.
Všeobecný súd rozhodujúci o miestnej príslušnosti je však povinný vychádzať
pri svojom závere o bydlisku účastníka konania z dôkazov založených v spise a nemôže
svoje rozhodnutie založiť iba na domnienkach alebo predpokladoch. Sama sťažovateľka
ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu netvrdí, že by v doterajšom priebehu konania
preukázala všeobecným súdom svoje tvrdenie o konkrétnom bydlisku žalovanej v obvode
Okresného súdu Bratislava IV. Iba jej úvaha, podľa ktorej ak žalovaná v B. pracuje, v B.
bude aj fakticky bývať, pre ustálenie miestnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava IV
nepostačuje, rovnako tak ako nepostačujú tvrdenia sťažovateľky o mieste, kde má podľa
jej vedomostí žalovaná pracovať, pre záver o tom, že... v B. je stálym pracoviskom
žalovanej. Pokiaľ sťažovateľka nesúhlasila s postúpením veci Okresnému súdu Prievidza,
bola povinná svoje tvrdenia o jeho miestnej príslušnosti aj preukázať. Pokiaľ tak neurobila
a všeobecné súdy za danej situácie za jediné v konaní preukázané bydlisko žalovanej
považovali H., nemohlo z ich strany tým dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu.
Pokiaľ ide o výklad pojmu „stále pracovisko“ krajským súdom, v zmysle ktorého
„za stále pracovisko nie je možné považovať miesto podnikania fyzickej osoby oprávnenej
na podnikanie, resp. sídlo právnickej osoby, v ktorej má odporca majetkový podiel“, pričom
„pracoviskom je miesto výkonu práce, ktoré má odporca ako zamestnanec dohodnuté
v pracovnej zmluve“, s týmto sa ústavný súd stotožňuje. Ostatne, ani sťažovateľka netvrdí,
že by všeobecným súdom preukázala existenciu pracovnoprávneho vzťahu žalovanej
s miestom výkonu práce v obvode Okresného súdu Bratislava IV.
Za danej situácie preto záver krajského súdu, podľa ktorého za bydlisko žalovanej
vo veci sťažovateľky treba považovať H., ako aj záver, podľa ktorého v konaní nebolo
preukázané, že stále pracovisko žalovanej sa nachádza v obvode Okresného súdu
Bratislava IV, sa javí nielen ako dostatočne a presvedčivo zdôvodnený, ale aj ako taký,
ktorý nevybočuje z ústavne akceptovateľných hraníc aplikácie dotknutých ustanovení.
Ústavný súd nemá preto dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľky
na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neobstojí.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy tvrdiac, že bola odňatá
zákonnému sudcovi, ústavný súd uvádza, že pokiaľ pri samotnom rozhodovaní krajského
súdu o námietkach sťažovateľky proti postúpeniu veci nedošlo k porušeniu jej práva
na súdnu ochranu, je vylúčené, aby takýmto rozhodnutím došlo k odňatiu sťažovateľky
zákonnému sudcovi. Krajský súd rešpektujúc základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dospel k záveru, podľa ktorého všeobecným súdom
žalovanej je Okresný súd Prievidza. V situácii, keď je miestne príslušných viacero súdov,
zákonným sudcom účastníka konania v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy je sudca každého súdu,
ktorý je na rozhodovanie vecne a miestne príslušný. Aj v prípade, ak by vo veci
sťažovateľky bolo takýchto súdov viac (všeobecný súd a súd s miestnou príslušnosťou
danou na výber), tým, že vec prerokuje všeobecný súd žalovaného, nemôže dôjsť k odňatiu
sťažovateľky zákonnému sudcovi.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým uznesením
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2013