Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 127/2013
PDF · 136.92 KB
No categories available
III. ÚS 127/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., K., M. C., V., Š. M., V., Ľ. S., V., K. Č., K., M. S.,
N., A. Č., K., M. V., Ď., M. M., V., M. Š., N., O. J., V. K., V. Č., V., M. J., K., V. Č., V., E.
S., N., J. Č., K., M. K., K., M. B., N., M. V., K., Ing. J. M., K., M. M., K., Ing. P. J., K., S.
Š., P., J. O., N., J. Č., V., M. C., V., B. C., V., Š. M., V., C. G., K., M. Č., V. zastúpeného
súdom ustanovenou opatrovníčkou D. K., K., A. M., K., Ing. F. M., B., M. V., K., V. I., K.,
M. M., K., Ing. E. G., B., a M. G., K., zastúpených JUDr. M. S., K., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 283/09-75
z 27. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T., M. C., Š. M., Ľ. S., K. Č., M. S., A. Č., M. V., M. M., M. Š., O. J.,
V. Č., M. J., V. Č., E. S., J. Č., M. K., M. B., M. V., Ing. J. M., M. M., Ing. P. J., S. Š., J. O.,
J. Č., M. C., B. C., Š. M., C. G., M. Č., A. M., Ing. F. M., M. V., V. I., M. M., Ing. E. G.
a M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2012
doručená a 3. augusta 2012 (o splnomocnenia) doplnená sťažnosť M. T., M. C., Š. M., Ľ. S.,
K. Č., M. S., A. Č., M. V., M. M., M. Š., O. J., V. Č., M. J., V. Č., E. S., J. Č., M. K., M. B.,
M. V., Ing. J. M., M. M., Ing. P. J., S. Š., J. O., J. Č., M. C., B. C., Š. M., C. G., M. Č.,
zastúpeného súdom ustanovenou opatrovníčkou D. K., A. M., Ing. F. M., M. V., V. I., M.
M., Ing. E. G. a M. G. (ďalej aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období po právoplatnosti
nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010.
Uvedeným nálezom ústavný súd rozhodol, že „základné právo M. C., Š. M., J. S., M.
T., M. M., M. K., Š. M., J. Č., M. C., B. C., M. M., Ing. P. J., S. Š., J. O., J. Č., J. M., M. J.,
M. V., Ing. F. M., M. V., V. I., M. J., V. Č., A. Č., K. Č., V. Č., M. S., M. B., M. V., Ing. J.
M., M. Š., E. S., C. G., M. Č., A. M., V. M., M. M., Ing. E. G. a M. G. na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/87 porušené bolo“, a zároveň okresnému súdu prikázal, aby
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/87 konal bez zbytočných prieťahov. Tento nález
nadobudol právoplatnosť 19. júla 2010.
Sťažovatelia (odporcovia) v sťažnosti argumentovali predovšetkým tým, že konanie
vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 C 1115/1987, v rámci ktorého sa navrhovateľ proti
nim domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, trvá už viac 25 rokov a vec
dosiaľ nie je právoplatne skončená. Sťažovatelia podrobne opísali priebeh úkonov, ktoré
okresný súd po vrátení spisu z ústavného súdu vykonal. Sťažovatelia zdôraznili, že
22. novembra 2011 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil
rozsudok, avšak tento ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebol sťažovateľom
doručený. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd svojím postupom v konaní nielenže
nerešpektuje nález ústavného súdu, ale naďalej prispieva k prehlbovaniu stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádzajú už 25 rokov.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987
v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010
bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov
a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03,
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ani ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj
v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01,
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období po právoplatnosti
nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 odôvodnená tým, že
okresný súd nielenže nerešpektuje uvedený nález ústavného súdu, ale naďalej prispieva
k prehlbovaniu stavu právnej neistoty sťažovateľov, v ktorej sa nachádzajú už 25 rokov,
pretože ani po uplynutí 7 mesiacov od vyhlásenia rozsudku na pojednávaní konanom
22. novembra 2011 im tento nebol doručený.
Ústavný súd posudzujúc napadnuté konanie v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 zistil, že v predmetnom období
okresný súd vykonával procesné úkony v zásade priebežne, pričom jeho konanie okrem
jedného prípadu nevykazuje dlhšie obdobia nečinnosti. Okresný súd nariadil niekoľko
termínov pojednávaní (na 14. apríl 2011, 26. júl 2011, 3. november 2011), z ktorých mohol
k vykonaniu dokazovania pristúpiť iba na pojednávaní uskutočnenom 3. novembra 2011,
keďže pojednávanie nariadené na 14. apríl 2011 muselo byť odročené pre úmrtie
navrhovateľky v 2. rade a pojednávanie nariadené na 26. júl 2011 bolo odročené
pre nečinnosť na strane právnych nástupcov pôvodnej navrhovateľky v 2. rade. Uvedený
postup okresného súdu je v súlade s § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom
ustálenie okruhu účastníkov konania na strane navrhovateľov je podmienkou, bez splnenia
ktorej všeobecný súd nemôže v konaní pokračovať. Rovnako sa žiada uviesť, že dĺžku
konania ovplyvňuje nielen veľký počet účastníkov konania, s ktorými je spojená vyššia
náročnosť na koordináciu procesných úkonov okresným súdom, ale súčasne aj neplnenie
niektorých procesných povinností ustanovených Občianskym súdnym poriadkom
niektorými účastníkmi konania, napríklad nepredloženie dostatočného počtu rovnopisov
podaní tak, aby mohli byť zaslané ostatným účastníkom na vyjadrenie (v danom prípade
nepredloženie dostatočného počtu rovnopisov odvolania niektorých z odporcov proti
uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2010), alebo neúčasť väčšiny sťažovateľov
na nariadených pojednávaniach bez ich predchádzajúceho ospravedlnenia.
Ojedinelú nečinnosť okresného súdu možno konštatovať len v súvislosti s prípravou
písomného vyhotovenia rozsudku, ktorý bol vyhlásený 22. novembra 2011, keďže k jeho
doručovaniu účastníkom konania okresný súd pristúpil až po viac ako 7 mesiacoch, hoci
podľa § 156 ods. 2 OSP sa rozsudok spravidla vyhlasuje hneď po skončení konania, ktoré
rozsudku predchádzalo, a ak súd pojednávanie odročí najdlhšie na tri týždne pre účely jeho
vyhlásenia, takýto rozsudok všeobecný súd doručí prítomným účastníkom hneď
po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle
najneskôr do troch dní.
Ústavný súd konštatuje, že (verejné) vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je
z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný
s iným úkonom súdu. V danom prípade okresný súd účastníkov konania o tomto úkone
riadne upovedomil na pojednávaní konanom 3. novembra 2011, a napriek povinnosti
odoslať písomné vyhotovenie rozsudku účastníkom konania do 3 dní túto povinnosť
vyplývajúcu z § 156 OSP okresný súd nedodržal. Aj keď z okolností prípadu sa javí, že
nedodržanie lehoty odoslania rozsudku v zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku súvisí so stratou právnej subjektivity jednej z odporkýň, ktorú telefonicky
oznámil právny zástupca odporcov v deň vyhlásenia rozsudku, ani táto okolnosť nemôže
objektívne ospravedlniť uvedenú nečinnosť okresného súdu, ktorá však samá osebe
(vzhľadom na jej intenzitu) ešte nedosahuje mieru ústavnej relevancie.
V danom prípade ústavný súd súčasne poukazuje na to, že proti sťažovateľom M. K.,
J. Č., M. M., M. V., Ing. F. M., M. V., V. I. a M. Š. vzali navrhovatelia ešte 30. novembra
2009 svoj návrh na určenie vlastníckeho práva späť. O uvedenom späťvzatí návrhu okresný
súd rozhodol ešte 14. januára 2010 vydaním uznesenia o zastavení konania proti uvedeným
sťažovateľom pod č. k. 10 C/1115/1987-723. Toto uznesenie však bolo Krajským súdom v
Košiciach zrušené pre nedoručenie späťvzatia návrhu ostatným účastníkom konania pre
účely vyjadrenia sa k nemu, keďže pred rozhodnutím o zastavení konania bol prvostupňový
súd povinný zisťovať prípadný nesúhlas odporcov so zastavením konania a vyhodnotiť
odporcami uvádzané závažné dôvody, pre ktoré so späťvzatím návrhu nesúhlasia. Zároveň
je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že okresný súd proti menovaným zastavil konanie
následne opätovne, a to rozsudkom sp. zn. 10 C/1115/1987 z 22. novembra 2011, v
odôvodnení ktorého vyhodnotil nedostatok ich vecnej legitimácie v konaní, ako aj
nedostatočnú závažnosť dôvodov, pre ktoré so späťvzatím návrhu nesúhlasili. V celom
období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 sa
teda označení sťažovatelia síce nachádzali v procesnom postavení účastníkov konania,
avšak vo vzťahu k nim sa už navrhovatelia nedomáhali priznania žiadneho hmotného práva,
a preto neistota ich právneho postavenia založená prebiehajúcim konaním mala iba
formálnu povahu.
Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že priebeh konania
vedeného v danej veci okresným súdom v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 neviedol dosiaľ k opätovnému porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré by vyžadovalo zásah ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť
považujúc ju za zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné ďalšie obdobie nečinnosti všeobecného
súdu, resp. jeho iné konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by bolo
v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou
prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona
o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť
inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2013