Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 204/2013
PDF · 223.32 KB
No categories available
II. ÚS 204/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 11/2012 a jeho
rozsudkom z 3. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2013 doručená sťažnosť Ing. J. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. P. H., B. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na verejné prerokovanie
veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo
11/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom
súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 S 198/2008 sa sťažovateľka
žalobou domáhala proti Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“) preskúmania zákonnosti jeho právoplatného (druhostupňového) rozhodnutia
č. 1263/2008-2000 z 27. augusta 2008 o zamietnutí odvolania sťažovateľky proti
(prvostupňovému) rozhodnutiu vedúceho služobného úradu žalovaného č. 757/2007-2000
z 30. marca 2007 (ďalej len „rozhodnutie o skončení dočasného vyslania“), ktorým tento
v zmysle ustanovenia § 35a ods. 3 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon
o štátnej službe“) rozhodol o skončení dočasného vyslania sťažovateľky na výkon štátnej
služby mimo sídla služobného úradu do cudziny [vo funkcii diplomatickej zamestnankyne
obchodno-ekonomického oddelenia Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v meste
Atény v Grécku (ďalej len „zastupiteľský úrad“)] dňom 30. júna 2007.
Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 198/2008-66 z 9. novembra 2011 žalobu
sťažovateľky ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 198/2008-66 z 9. novembra
2011 podala v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) riadne a včas
odvolanie (riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
8 Sžo 11/1012 z 3. októbra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil. Tento rozsudok najvyššieho súdu a tým aj označený rozsudok krajského súdu
nadobudli právoplatnosť 12. novembra 2012.
Právny zástupca sťažovateľky porušenie označeného práva zaručeného dohovorom
a základného práva zaručeného ústavou odôvodňuje okrem iného najmä takto:
«... Žalobkyňa v súdnom konaní poukázala na zmätočné doručovanie predmetného
rozhodnutia žalovaného a na zákon o štátnej službe, v aplikovateľnom znení, ktorý
v ustanoveniach § 141 veľmi jednoznačne a kogentne stanoví, že písomnosť týkajúca sa
štátno-zamestnaneckého pomeru musí byť doručená štátnemu zamestnancovi do vlastných
rúk; Písomnosť doručovaná poštou sa zasiela na poslednú známu adresu štátneho
zamestnanca ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.
... Vzhľadom na vyššie uvedené... sťažovateľka považuje rozhodnutie odvolacieho
súdu založené na odôvodnení, že „žalovaný správny orgán postupoval v súlade
a v medziach zákona“ za nepochopiteľné, arbitrárne, ktoré je porušením zásad
spravodlivého procesu...
... Nakoľko NS SR rozhodol v uvedenej veci spôsobom, keď kogentnú zákonnú normu
vyložil svojvoľne a arbitrárne (v rozpore s akýmkoľvek možným výkladom uvedenej právnej
normy), rozhodol tak v rozpore s ustálenou súdnou praxou...
... V danom prípade v celom súdnom konaní nebola osobne vypočutá sťažovateľka,
hoci v priebehu konania o to jej právny zástupca žiadal a navrhoval jej vypočutie.
Sťažovateľka z pracovných dôvodov nebola prítomná na pojednávaní, jej neprítomnosť bola
ospravedlnená jej právnym zástupcom. Na tomto pojednávaní bol neočakávane vypočutý
svedok a hoci bol súd požiadaný o to, aby umožnil navrhovateľke osobne sa vyjadriť
k vykonanému dokazovaniu a výsluchu svedka, ktorý súd vykonal, súd bez odôvodnenia
tohto konania hneď aj vo veci rozhodol.
... Sťažovateľka teda v celom konaní nebola vo veci vypočutá. Sme presvedčení, že
spravodlivosť konania v sebe zahŕňa predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“ (égalité des
armes, equality of arms), teda princíp že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť
hájiť svoje záujmy, že žiadna z nich nemôže mať podstatnú výhodu voči protistrane...
... Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom garantované
článkom 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky bol postupom súdu v tejto veci porušený...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo dňa
03. októbra 2012 v konaní sp. zn. 8 Sžo/11/2012 porušil právo sťažovateľky na
prerokovanie jej veci v jej prítomnosti zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo dňa
03. októbra 2012 v konaní sp. zn. 8 Sžo/11/2012 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/11/2012 zo dňa
03. októbra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto
konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na verejné prerokovanie
veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Sžo 11/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.
Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd tak ako krajský súd napriek
nedoručeniu (prvostupňového) rozhodnutia o skončení dočasného vyslania v zmysle
ustanovenia § 141 ods. 1 zákona o štátnej službe sťažovateľke do vlastných rúk dospel
k záveru, že správny orgán (vedúci služobného úradu) postupoval v súlade a v medziach
zákona, a preto žalobe tiež nevyhovel.
Sťažovateľka ďalej namieta, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pokiaľ
v rámci konania o žalobe nebola ani raz osobne vypočutá, dôsledkom čoho nemala možnosť
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
s námietkami sťažovateľky vyjadrenými v jej odvolaní proti označenému rozsudku
krajského súdu vysporiadal okrem iného takto:
«... Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z § 35a ods. 3 zákona
o štátnej službe nevyplývajú žiadne obmedzenia či podmienky pri uplatnení oprávnenia
vedúceho úradu skončiť, skrátiť alebo predĺžiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca
dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej služby do cudziny, preto námietku žalobkyne
o nesprávnosti citovaného záveru, nepovažuje za opodstatnenú, nakoľko zhodne zastáva
názor, že zákon o štátnej službe v ustanovení § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky,
až za splnenia ktorých by bol vedúci úradu oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného
vyslania. Naopak, uvádzané oprávnenie vedúceho úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona
o štátnej službe nie je podmienené splnením akýchkoľvek zákonných podmienok, teda
o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca môže vedúci úradu rozhodnúť aj bez
uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je
postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia
ustanovenia zákona, podľa ktorých postupoval, a rozhodnutie doručí štátnemu
zamestnancovi.
... postup správneho orgánu považuje aj odvolací súd za súladný so zákonom
o štátnej službe, pričom odvolacia námietka žalobkyne na nedostatok odôvodnenia
správneho rozhodnutia s ohľadom na uvedené neobstojí...
... Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani námietku žalobkyne, že krajský súd sa
nesprávne vysporiadal s tým, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nebolo
doručené do jej vlastných rúk, nakoľko sa nejednalo o takú vadu v postupe správneho
orgánu, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).
Následným konaním žalobkyne však bolo preukázané, že s prvostupňovým rozhodnutím
správneho orgánu bola oboznámená. Namietaným postupom ani podľa názoru odvolacieho
súdu nebola žalobkyňa ukrátená na svojich procesných právach. V tejto súvislosti odvolací
súd pripomína, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili
formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre
účastníka (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2002, sp. zn.
Správne orgány i súdy musia dôsledne aplikovať jeden zo základných princípov
právneho štátu, ktorý je vyjadrený v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného žalobou ako
i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu boli vydané v súlade a v medziach zákona,
preto nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto zrušiť, a teda nemohol prihliadnuť
ani na odvolaciu námietku žalobkyne o porušení ústavnej zásady zakotvenej v citovanom
článku Ústavy Slovenskej republiky...
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť iné posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu...
ako vecne správny... potvrdil.»
Ústavný súd v záujme presvedčivosti svoje rozhodovacej činnosti považoval za
potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu:
«... Podľa § 35a ods. 3 zákona... o skončení, skrátení alebo predĺžení dočasného
vyslania rozhoduje vedúci úradu. Dočasné vyslanie skončí dňom, ktorý je uvedený
v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania...
... Podľa § 141 ods. 1 zákona... písomnosť týkajúca sa štátnozamestnaneckého
pomeru (ďalej len „písomnosť“) musí byť doručená štátnemu zamestnancovi do vlastných
rúk.
Podľa § 141 ods. 2 zákona... služobný úrad písomnosť doručuje štátnemu
zamestnancovi v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je
možné, možno písomnosť doručiť poštou.
... Z administratívneho spisu... vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie bolo na
Zastupiteľský úrad SR v Aténách doručené dňa 05. 04. 2007, kde zásielku prevzal
zamestnanec podľa zaužívaného spôsobu. Ďalej mal súd za preukázané, že žalobkyňa sa
dňa 25. 07. 2007 osobne dostavila na osobný úrad žalovaného v súvislosti so skončením
štátnozamestnaneckého pomeru. Podpísala hlásenie o skončení vyslania, ktorým osobný
úrad žalovaného potvrdil ukončenie dočasného vyslania žalobkyne na výkon štátnej služby
mimo sídla služobného úradu. V ten istý deň riaditelia siedmych odborov žalovaného
potvrdili žalobkyni, že nemajú voči nej žiadne pohľadávky. Vyplnené hlásenie o skončení
vyslania žalobkyňa osobne odovzdala na osobnom úrade, prevzala jeho kópiu a prevzala
tiež potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru dňom 30. 06. 2007. Z uvedeného
konania žalobkyne niet pochýb, že rešpektovala skončenie dočasného vyslania
i štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobkyňa v tomto čase nijako nenamietala skutočnosti
neskôr uvádzané v žalobe. Nespochybňovala spôsob doručenia rozhodnutia a jej konanie
doručenie rozhodnutia potvrdzovalo. Výzvu na doručenie rozhodnutia o skončení
dočasného vyslania zaslala žalobkyňa žalovanému až dňa 04. 07. 2008, teda po vyše roku
od jeho doručovania. Dovtedy sa žalobkyňa ale správala spôsobom, ktorý toto rozhodnutie
predpokladalo. Ukončila svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom podľa napadnutého
rozhodnutia. V tomto období nespochybnila spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia
a ani nepodala opravný prostriedok. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že jej nebolo
doručené prvostupňové rozhodnutie a že rozhodnutie žalovaného o zamietnutí odvolania
pre jeho oneskorené podanie bolo potom nezákonné, súd sa s týmto tvrdením nestotožnil.
Konanie žalobkyne v čase rozhodnom pre toto, konanie nepotvrdzuje jej tvrdenie
o nedoručení predmetného rozhodnutia, práve naopak, je nepochybné, že o obsahu
rozhodnutia žalobkyňa vedela minimálne v čase vybavovania výstupných listín (25. 07.
2007), pričom odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa dovtedy riadila a nebránila sa mu,
podala až 28. 07. 2008. Je teda zrejmé, že odvolanie žalobkyňa podala po lehote určenej
§ 137 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. a preto právne závery žalovaného o oneskorenom
podaní odvolania žalobkyňou boli správne a v súlade so zákonom bolo i jeho rozhodnutie
č.: 1263/2008-2000 zo dňa 27. 08. 2008...»
1. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o závery krajského súdu
o tom, že právoplatné (druhostupňové) rozhodnutie žalovaného č. 1263/2008-2000
z 27. augusta 2008 o zamietnutí odvolania sťažovateľky proti (prvostupňovému)
rozhodnutiu o skončení jej dočasného vyslania z dôvodu zmeškania odvolacej lehoty
nemožno považovať za nezákonné. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za
arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu založeného
v podstatnej časti na odôvodnení rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Už krajský súd svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, keď uzavrel, že ak na základe rozhodnutia o skončení dočasného
vyslania z 30. marca 2007 doručeného sťažovateľke prostredníctvom faxu (zaslaného
na zastupiteľský úrad v ten istý deň, čo potvrdila aj sťažovateľka v žalobe, pozn.),
e-mailovej správy 3. apríla 2007 (správa o jej prečítaní adresátom je z 10. apríla 2007,
pozn.), ako aj prostredníctvom kuriéra (D.) listovou zásielkou prevzatou iným
zamestnancom zastupiteľského úradu 5. apríla 2007 (pre čerpanie dovolenky sťažovateľky
od 2. apríla 2007 do 5. apríla 2007, pozn.), pričom potom, čo sťažovateľka svoje dočasné
vyslanie do cudziny 30. júna 2007 riadne skončila a následne 25. júla 2007 prevzala aj svoje
„hlásenie o skončení vyslania“ č. 2345/2007-2100 potvrdené žalovaným vrátane potvrdenia
o skončení jej štátno-zamestnaneckého pomeru, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, ktoré
v tom čase bez ďalšieho akceptovala, podala až 28. júla 2008, t. j. po uplynutí viac ako
jedného roka, sťažovateľka teda 15-dňovú zákonnú lehotu na podanie odvolania počítanú od
doručenia rozhodnutia zjavne zmeškala.
Tak isto, pokiaľ sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku stotožnil aj s tým názorom
krajského súdu, že len nedoručenie rozhodnutia o skončení dočasného vyslania do vlastných
rúk sťažovateľky, tak ako to ukladá procesno-právne ustanovenie § 141 ods. 1 zákona
o štátnej službe, nemožno s ohľadom na „hmotno-právne podmienky“ skončenia dočasného
vyslania v zmysle ustanovenia § 35a ods. 3 zákona o štátnej službe, resp. na to, že vedúci
úradu je oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca
do cudziny kedykoľvek a aj bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, považovať za takú vadu
v postupe správneho orgánu (vedúceho služobného úradu), ktorá by zakladala nezákonnosť
rozhodnutia vo veci samej, je tento právny názor plne ústavne konformný.
Inými slovami, ak najvyšší súd dospel k záveru, že ani prípadné zrušenie označeného
rozsudku krajského súdu a v nadväznosti na to aj právoplatného rozhodnutia žalovaného
o zamietnutí odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania
výlučne iba z dôvodu, že toto rozhodnutie (o skončení dočasného vyslania) jej bolo síce
doručené, avšak nie do vlastných rúk, nijako nemôže pre sťažovateľku s poukazom na
ustanovenie § 35a ods. 3 zákona o štátnej službe privodiť iné (priaznivejšie) rozhodnutie
vo veci samej, t. j. jeho zrušenie, ako ani jeho zmenu, podľa názoru ústavného súdu
nemožno tento záver nijako považovať za arbitrárny či svojvoľný.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu
opierajúce sa o odôvodnenie označeného rozsudku krajského súdu sú z hľadiska ochrany,
resp. rešpektovania sťažovateľkou označeného práva zaručeného dohovorom ústavne
udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle.
2. Sťažovateľka tiež namieta, že pokiaľ v priebehu súdneho konania o žalobe nebola
ani raz osobne vypočutá, dôsledkom čoho sa nemohla vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom, postupom označených všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Pokiaľ ide o základné právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
súdneho konania zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zastáva názor, že
k prirodzeným právam každého človeka a občana patrí právo, aby v zložitom procese
hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd
so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Inak povedané, ide o to, aby mohol predstúpiť
so svojou vecou pred konkrétneho sudcu, či skôr sudcov, ktorí sú vybavení právom
a povinnosťou zvážiť všetky okolnosti, ktorých individuálna a neopakovateľná povaha
uplatneného nároku presahuje to, čo možno vteliť do abstraktnej právnej normy. Právo na
„hearing“ patrí aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých treba bezvýhradne trvať (porov.
Delcourt v. Belgicko, 1970).
2.1 V kontexte daného prípadu však ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka bola od
samého počiatku konania o žalobe povinne zastúpená advokátom – kvalifikovaným
právnym zástupom (§ 250a OSP), ktorý bol osobne prítomný aj na pojednávaní 19. októbra
2011 nariadenom krajským (prvostupňovým) súdom.
Pokiaľ sa v právnej veci žaloby sťažovateľka na pojednávaní 19. októbra 2011
nariadenom krajským súdom z „pracovných dôvodov“ (inak bez bližšej konkretizácie na
účely posúdenia ich dôležitosti, pozn.) nezúčastnila, pričom z obsahu zápisnice
o pojednávaní nijako nevyplýva, že by bol právny zástupca sťažovateľky na jej osobnej
účasti na pojednávaní akokoľvek trval a z tohto dôvodu žiadal o jeho odročenie, nemožno
krajskému súdu nič vytknúť, ak žalobu prerokoval bez osobnej účasti sťažovateľky.
Napokon, v zmysle ustanovenia § 250g ods. 2 OSP ak sa účastníci na pojednávanie
nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu
prerušiť.
Navyše, z obsahu zápisnice o pojednávaní z 19. októbra 2011, ktoré bolo na účely
verejného vyhlásenia rozsudku odročené na 9. november 2011, zrejme vyplýva, že právny
zástupca sťažovateľky sa v závere tohto pojednávania (po výpovedi svedka) mal možnosť
v jej mene vyjadriť k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo aj využil.
Ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 250j ods. 1 OSP, z ktorého je zrejmé, že
súd je pri preskúmaní právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu (žalovaného)
viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi žaloby, ktorú je v zmysle ustanovenia § 250b
ods. 1 OSP možné podať iba do dvoch mesiacov od doručenia napádaného rozhodnutia,
pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Okrem toho zo sťažnosti nijako
nevyplýva, aké pre rozhodnutie o žalobe závažné tvrdenie alebo skutočnosť malo byť
sťažovateľke postupom krajského súdu znemožnené prezentovať či pred ním namietať.
2.2 Vo vzťahu k postupu najvyššieho (druhostupňového) súdu ústavný súd poukazuje
na ustanovenie § 250ja ods. 2 OSP, v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní
spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie
odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva
dokazovanie.
Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 2 OSP na základe
využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu práva a na základe
toho, že v súvislosti so skutkovými zisteniami krajského súdu nevykonával dokazovanie,
dospel k záveru, že prerokovanie odvolania (riadneho opravného prostriedku) sťažovateľky
bez nariadenia pojednávania nie je v rozpore s verejným záujmom, a teda o odvolaní
rozhodol bez verejného pojednávania v jej neprítomnosti, pričom svoj rozsudok verejne
vyhlásil 3. októbra 2012 (čo sťažovateľka ani nenamieta, pozn.), aj tento postup najvyššieho
súdu je ústavne plne konformný.
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu právny výklad najvyššieho súdu, čo sa týka relevantných procesno-právnych noriem,
takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd pritom berie do úvahy aj rozhodovaciu činnosť ESĽP (napr. rozhodnutie
vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že
konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám
čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa
mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na
druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde
prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích
súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu
a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake
Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie označeného práva zaručeného
dohovorom a označeného základného práva zaručeného ústavou v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú
v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecný ústavný
imperatív adresovaný štátnym orgánom konať na iba základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu
k sťažovateľke by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého
konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.
Keďže ústavný súd sťažovateľkou namietané porušenie ňou označeného konkrétneho
práva, ako ani základného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a o trovách konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2013