Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 204/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v

v spojení s porušením a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 3. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2013 doručená sťažnosť Ing. J. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. P. H., B. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na verejné prerokovanie

veci v jej prítomnosti zaručeného v (ďalej len

„ústava“) v spojení s porušením a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo

11/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom

súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka

žalobou domáhala proti Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) preskúmania zákonnosti jeho právoplatného (druhostupňového) rozhodnutia

č. 1263/2008-2000 z 27. augusta 2008 o zamietnutí odvolania sťažovateľky proti

(prvostupňovému) rozhodnutiu vedúceho služobného úradu žalovaného č. 757/2007-2000

z 30. marca 2007 (ďalej len „rozhodnutie o skončení dočasného vyslania“), ktorým tento

v zmysle ustanovenia o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon

o štátnej službe“) rozhodol o skončení dočasného vyslania sťažovateľky na výkon štátnej

služby mimo sídla služobného úradu do cudziny [vo funkcii diplomatickej zamestnankyne

obchodno-ekonomického oddelenia Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v meste

Atény v Grécku (ďalej len „zastupiteľský úrad“)] dňom 30. júna 2007.

Krajský súd rozsudkom č. k. -66 z 9. novembra 2011 žalobu

sťažovateľky ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. -66 z 9. novembra

2011 podala v zmysle ustanovenia Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) riadne a včas

odvolanie (riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 3. októbra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil. Tento rozsudok najvyššieho súdu a tým aj označený rozsudok krajského súdu

nadobudli právoplatnosť 12. novembra 2012.

Právny zástupca sťažovateľky porušenie označeného práva zaručeného dohovorom

a základného práva zaručeného odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... Žalobkyňa v súdnom konaní poukázala na zmätočné doručovanie predmetného

rozhodnutia žalovaného a na zákon o štátnej službe, v aplikovateľnom znení, ktorý

v ustanoveniach § 141 veľmi jednoznačne a kogentne stanoví, že písomnosť týkajúca sa

štátno-zamestnaneckého pomeru musí byť doručená štátnemu zamestnancovi do vlastných

rúk; Písomnosť doručovaná poštou sa zasiela na poslednú známu adresu štátneho

zamestnanca ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.

... Vzhľadom na vyššie uvedené... sťažovateľka považuje rozhodnutie odvolacieho

súdu založené na odôvodnení, že „žalovaný správny orgán postupoval v súlade

a v medziach zákona“ za nepochopiteľné, arbitrárne, ktoré je porušením zásad

spravodlivého procesu...

... Nakoľko NS SR rozhodol v uvedenej veci spôsobom, keď kogentnú zákonnú normu

vyložil svojvoľne a arbitrárne (v rozpore s akýmkoľvek možným výkladom uvedenej právnej

normy), rozhodol tak v rozpore s ustálenou súdnou praxou...

... V danom prípade v celom súdnom konaní nebola osobne vypočutá sťažovateľka,

hoci v priebehu konania o to jej právny zástupca žiadal a navrhoval jej vypočutie.

Sťažovateľka z pracovných dôvodov nebola prítomná na pojednávaní, jej neprítomnosť bola

ospravedlnená jej právnym zástupcom. Na tomto pojednávaní bol neočakávane vypočutý

svedok a hoci bol súd požiadaný o to, aby umožnil navrhovateľke osobne sa vyjadriť

k vykonanému dokazovaniu a výsluchu svedka, ktorý súd vykonal, súd bez odôvodnenia

tohto konania hneď aj vo veci rozhodol.

... Sťažovateľka teda v celom konaní nebola vo veci vypočutá. Sme presvedčení, že

spravodlivosť konania v sebe zahŕňa predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“ (égalité des

armes, equality of arms), teda princíp že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť

hájiť svoje záujmy, že žiadna z nich nemôže mať podstatnú výhodu voči protistrane...

... Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom garantované

článkom 48 ods. 2) bol postupom súdu v tejto veci porušený...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo dňa

03. októbra 2012 v konaní sp. zn. porušil právo sťažovateľky na

prerokovanie jej veci v jej prítomnosti zakotvené v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo dňa

03. októbra 2012 v konaní sp. zn. porušil právo sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s a .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

03. októbra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na verejné prerokovanie

veci v jej prítomnosti zaručeného v v spojení s porušením

ods. 1 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd tak ako krajský súd napriek

nedoručeniu (prvostupňového) rozhodnutia o skončení dočasného vyslania v zmysle

ustanovenia § 141 ods. 1 zákona o štátnej službe sťažovateľke do vlastných rúk dospel

k záveru, že správny orgán (vedúci služobného úradu) postupoval v súlade a v medziach

zákona, a preto žalobe tiež nevyhovel.

Sťažovateľka ďalej namieta, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pokiaľ

v rámci konania o žalobe nebola ani raz osobne vypočutá, dôsledkom čoho nemala možnosť

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

s námietkami sťažovateľky vyjadrenými v jej odvolaní proti označenému rozsudku

krajského súdu vysporiadal okrem iného takto:

«... Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z § 35a ods. 3 zákona

o štátnej službe nevyplývajú žiadne obmedzenia či podmienky pri uplatnení oprávnenia

vedúceho úradu skončiť, skrátiť alebo predĺžiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca

dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej služby do cudziny, preto námietku žalobkyne

o nesprávnosti citovaného záveru, nepovažuje za opodstatnenú, nakoľko zhodne zastáva

názor, že zákon o štátnej službe v ustanovení § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky,

až za splnenia ktorých by bol vedúci úradu oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného

vyslania. Naopak, uvádzané oprávnenie vedúceho úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona

o štátnej službe nie je podmienené splnením akýchkoľvek zákonných podmienok, teda

o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca môže vedúci úradu rozhodnúť aj bez

uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je

postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia

ustanovenia zákona, podľa ktorých postupoval, a rozhodnutie doručí štátnemu

zamestnancovi.

... postup správneho orgánu považuje aj odvolací súd za súladný so zákonom

o štátnej službe, pričom odvolacia námietka žalobkyne na nedostatok odôvodnenia

správneho rozhodnutia s ohľadom na uvedené neobstojí...

... Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani námietku žalobkyne, že krajský súd sa

nesprávne vysporiadal s tým, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nebolo

doručené do jej vlastných rúk, nakoľko sa nejednalo o takú vadu v postupe správneho

orgánu, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia ( ).

Následným konaním žalobkyne však bolo preukázané, že s prvostupňovým rozhodnutím

správneho orgánu bola oboznámená. Namietaným postupom ani podľa názoru odvolacieho

súdu nebola žalobkyňa ukrátená na svojich procesných právach. V tejto súvislosti odvolací

súd pripomína, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili

formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre

účastníka (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2002, sp. zn.

).

Správne orgány i súdy musia dôsledne aplikovať jeden zo základných princípov

právneho štátu, ktorý je vyjadrený v článku 2 ods. 2 , podľa

ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného žalobou ako

i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu boli vydané v súlade a v medziach zákona,

preto nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto zrušiť, a teda nemohol prihliadnuť

ani na odvolaciu námietku žalobkyne o porušení ústavnej zásady zakotvenej v citovanom

článku ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť iné posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu...

ako vecne správny... potvrdil.»

Ústavný súd v záujme presvedčivosti svoje rozhodovacej činnosti považoval za

potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu:

«... Podľa § 35a ods. 3 zákona... o skončení, skrátení alebo predĺžení dočasného

vyslania rozhoduje vedúci úradu. Dočasné vyslanie skončí dňom, ktorý je uvedený

v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania...

... Podľa § 141 ods. 1 zákona... písomnosť týkajúca sa štátnozamestnaneckého

pomeru (ďalej len „písomnosť“) musí byť doručená štátnemu zamestnancovi do vlastných

rúk.

Podľa § 141 ods. 2 zákona... služobný úrad písomnosť doručuje štátnemu

zamestnancovi v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je

možné, možno písomnosť doručiť poštou.

... Z administratívneho spisu... vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie bolo na

Zastupiteľský úrad SR v Aténách doručené dňa 05. 04. 2007, kde zásielku prevzal

zamestnanec podľa zaužívaného spôsobu. Ďalej mal súd za preukázané, že žalobkyňa sa

dňa 25. 07. 2007 osobne dostavila na osobný úrad žalovaného v súvislosti so skončením

štátnozamestnaneckého pomeru. Podpísala hlásenie o skončení vyslania, ktorým osobný

úrad žalovaného potvrdil ukončenie dočasného vyslania žalobkyne na výkon štátnej služby

mimo sídla služobného úradu. V ten istý deň riaditelia siedmych odborov žalovaného

potvrdili žalobkyni, že nemajú voči nej žiadne pohľadávky. Vyplnené hlásenie o skončení

vyslania žalobkyňa osobne odovzdala na osobnom úrade, prevzala jeho kópiu a prevzala

tiež potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru dňom 30. 06. 2007. Z uvedeného

konania žalobkyne niet pochýb, že rešpektovala skončenie dočasného vyslania

i štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobkyňa v tomto čase nijako nenamietala skutočnosti

neskôr uvádzané v žalobe. Nespochybňovala spôsob doručenia rozhodnutia a jej konanie

doručenie rozhodnutia potvrdzovalo. Výzvu na doručenie rozhodnutia o skončení

dočasného vyslania zaslala žalobkyňa žalovanému až dňa 04. 07. 2008, teda po vyše roku

od jeho doručovania. Dovtedy sa žalobkyňa ale správala spôsobom, ktorý toto rozhodnutie

predpokladalo. Ukončila svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom podľa napadnutého

rozhodnutia. V tomto období nespochybnila spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia

a ani nepodala opravný prostriedok. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že jej nebolo

doručené prvostupňové rozhodnutie a že rozhodnutie žalovaného o zamietnutí odvolania

pre jeho oneskorené podanie bolo potom nezákonné, súd sa s týmto tvrdením nestotožnil.

Konanie žalobkyne v čase rozhodnom pre toto, konanie nepotvrdzuje jej tvrdenie

o nedoručení predmetného rozhodnutia, práve naopak, je nepochybné, že o obsahu

rozhodnutia žalobkyňa vedela minimálne v čase vybavovania výstupných listín (25. 07.

2007), pričom odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa dovtedy riadila a nebránila sa mu,

podala až 28. 07. 2008. Je teda zrejmé, že odvolanie žalobkyňa podala po lehote určenej

a preto právne závery žalovaného o oneskorenom

podaní odvolania žalobkyňou boli správne a v súlade so zákonom bolo i jeho rozhodnutie

č.: 1263/2008-2000 zo dňa 27. 08. 2008...»

1. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o závery krajského súdu

o tom, že právoplatné (druhostupňové) rozhodnutie žalovaného č. 1263/2008-2000

z 27. augusta 2008 o zamietnutí odvolania sťažovateľky proti (prvostupňovému)

rozhodnutiu o skončení jej dočasného vyslania z dôvodu zmeškania odvolacej lehoty

nemožno považovať za nezákonné. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za

arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu založeného

v podstatnej časti na odôvodnení rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Už krajský súd svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, keď uzavrel, že ak na základe rozhodnutia o skončení dočasného

vyslania z 30. marca 2007 doručeného sťažovateľke prostredníctvom faxu (zaslaného

na zastupiteľský úrad v ten istý deň, čo potvrdila aj sťažovateľka v žalobe, pozn.),

e-mailovej správy 3. apríla 2007 (správa o jej prečítaní adresátom je z 10. apríla 2007,

pozn.), ako aj prostredníctvom kuriéra (D.) listovou zásielkou prevzatou iným

zamestnancom zastupiteľského úradu 5. apríla 2007 (pre čerpanie dovolenky sťažovateľky

od 2. apríla 2007 do 5. apríla 2007, pozn.), pričom potom, čo sťažovateľka svoje dočasné

vyslanie do cudziny 30. júna 2007 riadne skončila a následne 25. júla 2007 prevzala aj svoje

„hlásenie o skončení vyslania“ č. 2345/2007-2100 potvrdené žalovaným vrátane potvrdenia

o skončení jej štátno-zamestnaneckého pomeru, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, ktoré

v tom čase bez ďalšieho akceptovala, podala až 28. júla 2008, t. j. po uplynutí viac ako

jedného roka, sťažovateľka teda 15-dňovú zákonnú lehotu na podanie odvolania počítanú od

doručenia rozhodnutia zjavne zmeškala.

Tak isto, pokiaľ sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku stotožnil aj s tým názorom

krajského súdu, že len nedoručenie rozhodnutia o skončení dočasného vyslania do vlastných

rúk sťažovateľky, tak ako to ukladá procesno-právne ustanovenie § 141 ods. 1 zákona

o štátnej službe, nemožno s ohľadom na „hmotno-právne podmienky“ skončenia dočasného

vyslania v zmysle ustanovenia § 35a ods. 3 zákona o štátnej službe, resp. na to, že vedúci

úradu je oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca

do cudziny kedykoľvek a aj bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, považovať za takú vadu

v postupe správneho orgánu (vedúceho služobného úradu), ktorá by zakladala nezákonnosť

rozhodnutia vo veci samej, je tento právny názor plne ústavne konformný.

Inými slovami, ak najvyšší súd dospel k záveru, že ani prípadné zrušenie označeného

rozsudku krajského súdu a v nadväznosti na to aj právoplatného rozhodnutia žalovaného

o zamietnutí odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania

výlučne iba z dôvodu, že toto rozhodnutie (o skončení dočasného vyslania) jej bolo síce

doručené, avšak nie do vlastných rúk, nijako nemôže pre sťažovateľku s poukazom na

ustanovenie § 35a ods. 3 zákona o štátnej službe privodiť iné (priaznivejšie) rozhodnutie

vo veci samej, t. j. jeho zrušenie, ako ani jeho zmenu, podľa názoru ústavného súdu

nemožno tento záver nijako považovať za arbitrárny či svojvoľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu

opierajúce sa o odôvodnenie označeného rozsudku krajského súdu sú z hľadiska ochrany,

resp. rešpektovania sťažovateľkou označeného práva zaručeného dohovorom ústavne

udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle.

2. Sťažovateľka tiež namieta, že pokiaľ v priebehu súdneho konania o žalobe nebola

ani raz osobne vypočutá, dôsledkom čoho sa nemohla vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom, postupom označených všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Pokiaľ ide o základné právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

súdneho konania zaručené v , ústavný súd zastáva názor, že

k prirodzeným právam každého človeka a občana patrí právo, aby v zložitom procese

hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd

so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Inak povedané, ide o to, aby mohol predstúpiť

so svojou vecou pred konkrétneho sudcu, či skôr sudcov, ktorí sú vybavení právom

a povinnosťou zvážiť všetky okolnosti, ktorých individuálna a neopakovateľná povaha

uplatneného nároku presahuje to, čo možno vteliť do abstraktnej právnej normy. Právo na

„hearing“ patrí aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých treba bezvýhradne trvať (porov.

Delcourt v. Belgicko, 1970).

2.1 V kontexte daného prípadu však ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka bola od

samého počiatku konania o žalobe povinne zastúpená advokátom – kvalifikovaným

právnym zástupom ( ), ktorý bol osobne prítomný aj na pojednávaní 19. októbra

2011 nariadenom krajským (prvostupňovým) súdom.

Pokiaľ sa v právnej veci žaloby sťažovateľka na pojednávaní 19. októbra 2011

nariadenom krajským súdom z „pracovných dôvodov“ (inak bez bližšej konkretizácie na

účely posúdenia ich dôležitosti, pozn.) nezúčastnila, pričom z obsahu zápisnice

o pojednávaní nijako nevyplýva, že by bol právny zástupca sťažovateľky na jej osobnej

účasti na pojednávaní akokoľvek trval a z tohto dôvodu žiadal o jeho odročenie, nemožno

krajskému súdu nič vytknúť, ak žalobu prerokoval bez osobnej účasti sťažovateľky.

Napokon, v zmysle ustanovenia ak sa účastníci na pojednávanie

nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu

prerušiť.

Navyše, z obsahu zápisnice o pojednávaní z 19. októbra 2011, ktoré bolo na účely

verejného vyhlásenia rozsudku odročené na 9. november 2011, zrejme vyplýva, že právny

zástupca sťažovateľky sa v závere tohto pojednávania (po výpovedi svedka) mal možnosť

v jej mene vyjadriť k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo aj využil.

Ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie , z ktorého je zrejmé, že

súd je pri preskúmaní právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu (žalovaného)

viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi žaloby, ktorú je v zmysle ustanovenia § 250b

ods. 1 možné podať iba do dvoch mesiacov od doručenia napádaného rozhodnutia,

pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Okrem toho zo sťažnosti nijako

nevyplýva, aké pre rozhodnutie o žalobe závažné tvrdenie alebo skutočnosť malo byť

sťažovateľke postupom krajského súdu znemožnené prezentovať či pred ním namietať.

2.2 Vo vzťahu k postupu najvyššieho (druhostupňového) súdu ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní

spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie

odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva

dokazovanie.

Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie na základe

využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu práva a na základe

toho, že v súvislosti so skutkovými zisteniami krajského súdu nevykonával dokazovanie,

dospel k záveru, že prerokovanie odvolania (riadneho opravného prostriedku) sťažovateľky

bez nariadenia pojednávania nie je v rozpore s verejným záujmom, a teda o odvolaní

rozhodol bez verejného pojednávania v jej neprítomnosti, pričom svoj rozsudok verejne

vyhlásil 3. októbra 2012 (čo sťažovateľka ani nenamieta, pozn.), aj tento postup najvyššieho

súdu je ústavne plne konformný.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad najvyššieho súdu, čo sa týka relevantných procesno-právnych noriem,

takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd pritom berie do úvahy aj rozhodovaciu činnosť ESĽP (napr. rozhodnutie

vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že

konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám

čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa

mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na

druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde

prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích

súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu

a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake

Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie označeného práva zaručeného

dohovorom a označeného základného práva zaručeného v spojení s

a , ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú

v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecný ústavný

imperatív adresovaný štátnym orgánom konať na iba základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu

k sťažovateľke by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého

konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave .

Keďže ústavný súd sťažovateľkou namietané porušenie ňou označeného konkrétneho

práva, ako ani základného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a o trovách konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd

o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013