Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
507/385959.deb372.pdf
PDF · 229.58 KB
No categories available
8Sžo/11/2012
Najvyšší súd 8Sžo/11/2012
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci ţalobkyne: Ing. J. B., bytom M., B., zastúpenej JUDr. P. H., advokátom so
sídlom M., B., proti ţalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so
sídlom Mierová 19, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.
1263/2008-2000 zo dňa 27. augusta 2008, na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2S/198/2008-66 zo dňa 9. novembra 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S/198/2008-66 zo dňa 9. novembra 2011, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1263/2008-2000 zo dňa 27. augusta 2008,
ktorým zamietol jej odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie vedúceho sluţobného
úradu ţalovaného č. 757/2007-2000 zo dňa 30. marca 2007 o skončení dočasného vyslania
ţalobkyne na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu v cudzine, vo funkcii
diplomatického zamestnanca na obchodno-ekonomickom oddelení Zastupiteľského úradu
Slovenskej republiky v Aténach – Grécko, dňom 30. júna 2007 podľa § 35a ods. 3 zákona
č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o štátnej sluţbe“).
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe
neúspešnej ţalobkyni právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia ţalovaného
i prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky zákonom stanovené formálne i obsahové
náleţitosti a boli vydané orgánom na to príslušným, ktorý postupoval v medziach zákonom
stanoveného postupu.
Konštatoval, ţe z dikcie zákona o štátnej sluţbe, účinného v čase rozhodnom pre
napadnuté rozhodnutie, predovšetkým jeho ustanovenia § 35a ods. 3 nevyplývajú ţiadne
obmedzenia, či podmienky pri uplatnení oprávnenia vedúceho úradu skončiť, skrátiť alebo
predĺţiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca, dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej
sluţby do cudziny. Vyslovil, ţe zákon prenecháva čas a spôsob aplikácie tohto ustanovenia
zákona výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu vedúceho úradu, ktorý je pri vydávaní
takéhoto rozhodnutia autonómny. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva
správnemu orgánu moţnosť voľnej úvahy, či vyuţije alebo nevyuţije oprávnenie dané mu
zákonom, pričom nemusí uviesť špecifické dôvody vyuţitia tohto oprávnenia. S ohľadom na
uvedené mal zato, ţe dôvody, pre ktoré ţalovaný (resp. prvostupňový orgán) ukončil dočasné
vyslanie ţalobkyne boli v medziach zákona. Účelnosť a vhodnosť správneho uváţenia
v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. nepreskúmaval, nakoľko nevybočilo z medzí a hľadísk
stanovených zákonom. Preto povaţoval skutkové a právne závery ţalovaného za opodstatnené
i dostatočne odôvodnené.
Správnemu orgánu prvého stupňa vytkol pochybenie v procesnom postupe
predchádzajúcom vydaniu prvostupňového rozhodnutia, ktoré nastalo pri oznámení o začatí
správneho konania, doručovaného v čase čerpania dovolenky ţalobkyňou, kedy bola mimo
pracoviska. Z administratívneho spisu zistil, ţe správny orgán ţalobkyni neposkytol
primeraný čas na vyjadrenie sa ku začatému konaniu. Avšak vzhľadom na príslušnú zákonnú
úpravu, týkajúcu sa skončenia dočasného vyslania (§ 35a ods. 3 zákona o štátnej sluţbe),
krajský súd konštatoval, ţe uvedené pochybenie nemohlo mať vplyv na zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia.
Ďalej poukázal na skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu a síce, ţe
prvostupňové rozhodnutie bolo na Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Aténach
doručené dňa 5. apríla 2007, kde zásielku prevzal zamestnanec podľa zauţívaného spôsobu.
Súčasne mal za preukázané, ţe ţalobkyňa sa dňa 25. júla 2007 osobne dostavila na osobný
úrad ţalovaného v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru, kde zároveň
podpísala hlásenie o skončení vyslania, ktorým osobný úrad ţalovaného potvrdil ukončenie
dočasného vyslania ţalobkyne na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu. V ten
istý deň riaditelia siedmych odborov ţalovaného potvrdili ţalobkyni, ţe nemajú voči nej
ţiadne pohľadávky. Vyplnené hlásenie o skončení vyslania ţalobkyňa osobne odovzdala na
osobnom úrade, prevzala jeho kópiu a prevzala tieţ potvrdenie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru dňom 30. júna 2007. Z uvedeného konania ţalobkyne mal
súd prvého stupňa za preukázané, ţe táto rešpektovala skončenie dočasného vyslania
i štátnozamestnaneckého pomeru. Taktieţ dal do pozornosti, ţe ţalobkyňa v tomto čase nijako
nenamietala skutočnosti neskôr uvádzané v ţalobe, ani nespochybňovala spôsob doručenia
rozhodnutia a jej konanie doručenie rozhodnutia potvrdzovalo. Výzvu na doručenie
rozhodnutia o skončení dočasného vyslania zaslala ţalobkyňa ţalovanému aţ dňa 4. júla
2008, teda po vyše roku od jeho doručovania, pričom dovtedy sa správala spôsobom, ktorý
toto rozhodnutie predpokladalo a ukončila svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom
podľa napadnutého rozhodnutia. Dodal, ţe v tomto období nespochybnila spôsob doručenia
napadnutého rozhodnutia a ani nepodala opravný prostriedok.
Nestotoţnil sa ani s tvrdením ţalobkyne, ţe jej nebolo doručené prvostupňové
rozhodnutie a ţe rozhodnutie ţalovaného o zamietnutí odvolania pre jeho oneskorené podanie
bolo preto nezákonné. Uviedol, ţe konanie ţalobkyne v čase rozhodnom pre toto konanie
nepotvrdzuje jej záver o nedoručení predmetného rozhodnutia, naopak pokladal za
nepochybné, ţe o obsahu rozhodnutia ţalobkyňa vedela minimálne v čase vybavovania
výstupných listín (25. júla 2007), pričom odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa dovtedy
riadila a nebránila sa mu, podala aţ 28. júla 2008. Preto pokladal za zrejmé, ţe odvolanie
ţalobkyňa podala po lehote určenej v § 137 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe, právne závery
ţalovaného o oneskorenom podaní odvolania ţalobkyňou boli správne a v súlade so zákonom
bolo i preskúmavané rozhodnutie ţalovaného.
Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa a ţiadala, aby
odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/198/2008-66 zo dňa 9. novembra
2011 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. 1263/2008-2000 zo dňa 27. augusta 2008, ako
aj prvostupňové správne rozhodnutie č. 757/2007-2000 zo dňa 30. marca 2007 o skončení
dočasného vyslania zruší a vec ţalovanému vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby
bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov prvostupňového
i odvolacieho konania. Namietala, ţe krajský súd v tejto veci dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto vec nesprávne právne posúdil, keď
nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu.
Súdu prvého stupňa vyčítala nesprávnosť jeho záveru, ţe z § 35a ods. 3 zákona
o štátnej sluţbe nevyplývajú ţiadne obmedzenia či podmienky pri uplatnení oprávnenia
vedúceho úradu skončiť, skrátiť alebo predĺţiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca
dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej sluţby do cudziny, ako aj ţe zákon prenecháva čas
a spôsob aplikácie tohto ustanovenia zákona výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu
vedúceho úradu, ktorý je pri vydávaní takéhoto rozhodnutia autonómny, keďţe ide o prejav
diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva správnemu orgánu moţnosť voľnej úvahy, či
vyuţije alebo nevyuţije oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť špecifické
dôvody vyuţitia tohto oprávnenia. Ţalobkyňa vyslovila názor, ţe takýto postup ţalovaného
obchádza zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozhodnutia vydaného „v štátnozamestna-
neckom pomere“. Zdôraznila, ţe vzhľadom na to, ţe išlo o rozhodnutie správneho orgánu,
bolo nevyhnutné v ňom uviesť konkrétne a relevantné skutočnosti, ktoré boli podkladom
na rozhodnutie o skončení jej dočasného vyslania a zároveň aj tie skutočnosti a fakty, ktoré by
takýto postup ţalovaného odôvodňovali. V tejto súvislosti poukázala na judikatúru,
vzťahujúcu sa k tejto otázke, vyslovenú v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky
a taktieţ napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/183/2010.
Mala zato, ţe uvedená judikatúra potvrdzuje názor ţalobkyne, ţe skutočnosť, keď zákon
dovoľuje vydať rozhodnutie v konaní o zmene štátnozamestnaneckého pomeru určitému
orgánu ešte neznamená, ţe je týmto zákonným oprávnením zároveň aj stanovený dôvod
takéhoto rozhodnutia, nakoľko dôvody rozhodnutia musia byť jednoznačne uvedené v jeho
odôvodnení, pričom v prejednávanej veci sa musia vecne týkať vykonávanej funkcie a práce.
Ďalej uviedla, ţe v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy
problémov, ktorými sú skutkové okolnosti a právne posúdenie. Za skutkové okolnosti treba
povaţovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené, ako aj ich právny význam.
Doplnila, ţe ani v súvislosti s právnym posúdením nie je dostatočné citovať príslušné
ustanovenia, ale je potrebné vyloţiť aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah
medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Ďalej namietala, ţe súd prvého stupňa sa
s argumentmi ţalobkyne ohľadom tejto otázky náleţite nevysporiadal, čo má podľa jej názoru
za následok porušenie ústavnej zásady vyjadrenej v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
Následne namietala, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného nebolo ţalobkyni doručené
do vlastných rúk, pričom v sluţobnom spise ţalobkyne sa nenachádza ţiaden doklad
preukazujúci doručenie. Dodala, ţe ţalovaný nevie nijakým spôsobom doloţiť, ţe by
ţalobkyňa ako štátny zamestnanec svojím konaním alebo opomenutím doručenie písomnosti
zmarila, alebo prijatie písomnosti bezdôvodne odmietla.
Súčasne vyjadrila nesúhlas so záverom krajského súdu, ţe vzhľadom na skutočnosť,
ţe ţalobkyňa uvedený doklad predkladá ako dôkaz, tým potvrdzuje, ţe o ňom vedela uţ
v čase, keď mohla proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania z 30. marca 2007 vyuţiť
opravný prostriedok. Rovnako sa nestotoţnila ani s tvrdením súdu prvého stupňa, ţe
e-mailom bolo menovanej predmetné rozhodnutie zasielané dňa 3. apríla 2007 a e-mailová
správa o jej prečítaní prišla. Mala zato, ţe vyššie uvedené nijakým spôsobom nemohlo
nahradiť kogentný postup podľa § 141 zákona o štátnej sluţbe, v čom taktieţ videla
opakované porušenie ústavnej zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Poukázala na skutočnosť, ţe dokazovaním, vykonaným krajským súdom v tomto
konaní bolo preukázané, ţe rozhodnutie bolo doručené „zásielkou DHL“ do vlastných rúk
zamestnancovi zastupiteľského úradu Ing. I. M., PhD., nie však ţalobkyni ako to ukladá
zákon. Súčasne zdôraznila, ţe takýto druh zásielok bolo moţné bez akýchkoľvek zloţitostí
doručovať tzv. diplomatickou poštou cez Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej
republiky, kde sa prevzatie a odovzdanie kaţdej zásielky muselo potvrdiť podpisom adresáta,
pričom všetky zásielky týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru zamestnancov
zastupiteľského úradu boli doručované práve takouto formou.
V závere odvolania uviedla, ţe nepokladá za správnu ani rozhodujúcu pri posudzovaní
zákonnosti konania ţalovaného skutočnosť, ţe dňa 25. júla 2007 si ţalobkyňa na sluţobnom
úrade ţalovaného prevzala potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a hlásenie
o ukončení vyslania potvrdené riaditeľmi odborov, nakoľko sa nachádzala v situácii, keď bola
vymenená iným pracovníkom, vyslaným na jej miesto, a fakticky uţ nemala inú moţnosť ako
„prevziať papier“ v sídle ţalovaného.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/198/2008-66 zo dňa 9. novembra 2011 potvrdil. Plne sa
stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval,
ţe rozhodnutia ţalovaného i prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky zákonom
stanovené formálne i obsahové náleţitosti, boli vydané orgánom na to príslušným, pričom
tento postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu.
Ohľadom námietky ţalobkyne, ţe ţalovaný prvostupňové rozhodnutie o skončení
dočasného vyslania ţalobkyne dňom 30. júna 2007 odôvodnil len jednou vetou, odvolajúc sa
na vyuţitie svojho oprávnenia vedúceho sluţobného úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona
o štátnej sluţbe, vyslovil názor, ţe v danom prípade ţalovaný postupoval v súlade s § 35a
zákona o štátnej sluţbe s prihliadnutím na § 125 zákona o štátnej sluţbe a zároveň zdôraznil,
ţe § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky, aţ za splnenia ktorých by bol vedúci úradu
oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného vyslania. Uviedol, ţe oprávnenie vedúceho úradu
rozhodnúť o skončení dočasného vyslania podľa § 35a ods. 3 zákona o štátnej sluţbe nie je
podmienené splnením akýchkoľvek zákonných podmienok, preto o skončení dočasného
vyslania štátneho zamestnanca môţe vedúci úradu rozhodnúť aj bez uvedenia dôvodu alebo
z akéhokoľvek dôvodu. Je postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie
v odôvodnení svojho rozhodnutia ustanovenia zákona, podľa ktorých postupoval,
a rozhodnutie doručí štátnemu zamestnancovi. Preto nepovaţoval za dôvodnú ani námietku
ţalobkyne, ţe v preskúmavanom rozhodnutí bolo nevyhnutné uviesť konkrétne a relevantné
skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie o skončení jej dočasného vyslania, ako aj
skutočnosti, ktoré by takýto postup ţalovaného odôvodňovali.
Poukázal na skutočnosti, ţe rozhodnutím č. 344/2004-004 bola ţalobkyňa
vymenovaná do dočasnej štátnej sluţby, deň vzniku štátnozamestnaneckého pomeru bol
1. marec 2005 a čas trvania dočasnej štátnej sluţby bol do dátumu, ktorý bude uvedený
v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania, čím dal do pozornosti, ţe ţalobkyňa uţ pri
prijatí do dočasného štátnozamestnaneckého pomeru, po absolvovaní výberového konania, si
bola vedomá, ţe štátnozamestnanecký pomer môţe byť skončený na základe rozhodnutia
úradu v súlade s § 35a zákona o štátnej sluţbe.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/183/2010, na ktoré
ţalobkyňa poukázala v podanom odvolaní, pokladal za neaplikovateľné na prejednávanú vec,
vzhľadom k tomu, ţe uvedený prípad je diametrálne odlišný, keďţe sa v ňom jedná o štátneho
zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie predstaveného, následne s ním bol skončený
štátnozamestnanecký pomer a sluţobný úrad sa nevysporiadal s odvolacími námietkami tohto
štátneho zamestnanca. Dodal, ţe obdobným prípadom týkajúcim sa dočasného vyslania
zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere sa zaoberá rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/11/2009.
Vo vzťahu k odvolacej námietke ţalobkyne o zmätočnom doručovaní rozhodnutia
o skončení dočasného vyslania uviedol, ţe predmetné rozhodnutie bolo zasielané e-mailom
a prostredníctvom sluţby DHL Express, pričom dňa 10. apríla 2007 prišlo potvrdenie
o prečítaní e-mailovej správy, ktorej prílohou bolo rozhodnutie o skončení dočasného
vyslania. Ďalej sa vyjadril, ţe dňa 5. apríla 2007 o 15:18 h. bolo rozhodnutie o skončení
dočasného vyslania doručené na Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Aténach, kde
zásielku prevzal zamestnanec Ing. I. M., PhD. Skutočnosti, ţe ţalobkyňa mala k dispozícii
predmetné rozhodnutie o skončení dočasného vyslania podľa ţalovaného svedčí aj fakt, ţe si
dňa 25. júla 2007 na sluţobnom úrade ţalovaného prevzala potvrdenie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru a hlásenie o ukončení vyslania potvrdené riaditeľmi
siedmych odborov ţalovaného. Dodal, ţe ţalobkyňa po podpise hlásenia o skončení vyslania
(dňa 25. júla 2007), ktorým osobný úrad potvrdil ukončenie dočasného vyslania ţalobkyne na
výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu, zaslala Výzvu na doručenie rozhodnutia
o skončení dočasného vyslania aţ dňa 4. júla 2008, teda po vyše roku od doručovania
rozhodnutia. Dovtedy sa ţalobkyňa správala spôsobom, ktorý nasvedčuje, ţe plne
rešpektovala rozhodnutie o ukončení dočasného vyslania, pričom v tomto čase ţiadnym
spôsobom nenamietala skutočnosti, ktoré neskôr uvádza v ţalobe. V tomto období
nespochybnila spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia a ani nepodala opravný
prostriedok. Odvolanie voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ktorým sa
ţalobkyňa dovtedy riadila a nebránila sa mu, podala aţ dňa 28. júla 2008, preto mal ţalovaný
za zrejmé, ţe predmetné odvolanie podala po lehote určenej v § 137 zákona o štátnej sluţbe.
Zdôraznil, ţe aj krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil, ţe právne závery ţalovaného
o neskorom podaní odvolania ţalobkyňou boli odôvodnené a v súlade so zákonom bolo
vydané i jeho rozhodnutie č. 1263/2208-2000 zo dňa 27. augusta 2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe
odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
3. októbra 2012 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických
osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie
správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 1, 2, 3
O.s.p.).
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (rozhodovanie o ţalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie o odvolaní ţalobkyne
proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania č. 757/2007-2000 zo dňa 30. marca 2007
vydané vedúcim sluţobného úradu ţalovaného ako odvolacím orgánom podľa § 138 ods. 1
zákona o štátnej sluţbe dňa 27. augusta 2008 pod č. 1263/2008-2000, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie ţalobkyne a potvrdené prvostupňové rozhodnutie.
Z obsahu predloţeného spisu správneho orgánu vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola na
základe rozhodnutia vedúceho sluţobného úradu ţalovaného č. 480/2005-004 zo dňa
10. marca 2005 dočasne vyslaná na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu
v cudzine vo funkcii diplomatického zamestnanca na obchodno-ekonomickom oddelení
Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Aténach – Grécko dňom 1. mája 2005 do
dátumu, ktorý bude uvedený v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania, najneskôr do
28. februára 2010. Ďalej odvolací súd zistil, ţe dňa 30. marca 2007 pod č. 757/2007-2000
bolo vedúcim sluţobného úradu vydané rozhodnutie o skončení dočasného vyslania
ţalobkyne na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu v cudzine dňom 30. júna
2007. Ţalobkyni bolo rozhodnutie zasielané e-mailom a prostredníctvom sluţby DHL
Express. Následne dňa 10. apríla 2007 bolo doručené potvrdenie o prečítaní e-mailovej
správy, v predmete označenej ako „Rozhodnutie o skončení dočasného vyslania“. Dňa
5. apríla 2007 o 15:18 h. bolo uvedené rozhodnutie doručené na Zastupiteľskom úrade
Slovenskej republiky v Aténach, kde zásielku prevzal zamestnanec Ing. I. M., PhD. Nato dňa
25. júla 2007 si ţalobkyňa na sluţobnom úrade ţalovaného prevzala Potvrdenie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. júna 2007 a Hlásenie o ukončení vyslania
potvrdené riaditeľmi siedmych odborov ţalovaného. Dňa 4. júla 2008 ţalobkyňa ţalovanému
zaslala výzvu na doručenie rozhodnutia o skončení dočasného vyslania, na ktorú ţalovaný
reagoval listom zo dňa 16. júla 2008, uvádzajúc, ţe rozhodnutie bolo riadne zasielané dňa 4.
apríla 2007 do Atén a súčasne v prílohe zaslal aj rovnopis rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa. Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalobkyňa dňa 28. júla 2008 na pošte
odvolanie, o ktorom ţalovaný rozhodol dňa 27. augusta 2007 rozhodnutím pod č. 1263/2008-
2000 tak, ţe odvolanie ţalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynul záver, ţe napadnuté rozhodnutie bolo ţalobkyni
doručené v súlade so zákonom, preto odvolanie ňou podané ţalovaný nepokladal za podané
včas. Uvedené podľa ţalovaného preukazuje aj skutočnosť, ţe ţalobkyňa sa po doručení
napadnutého rozhodnutia správala spôsobom, ktorý rozhodnutie predpokladalo, teda ukončila
svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom podľa napadnutého rozhodnutia. V tomto
období nepodala opravný prostriedok a ani podľa vedomostí ţalovaného nespochybnila
spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 35a ods. 1 aţ 3 zákona o štátnej sluţbe
(1) Štátneho zamestnanca moţno s jeho súhlasom dočasne vyslať na vykonávanie
štátnej sluţby do cudziny. Doba dočasného vyslania je spravidla tri roky.
(2) O dočasnom vyslaní rozhoduje vedúci úradu alebo vedúci úradu po dohode s
vedúcim úradu, ktorým je ministerstvo zahraničných vecí, alebo s vedúcim zastupiteľského
úradu. Rozhodnutie o dočasnom vyslaní sa štátnemu zamestnancovi oznámi písomne.
(3) O skončení, skrátení alebo predĺţení dočasného vyslania rozhoduje vedúci
úradu. Dočasné vyslanie skončí dňom, ktorý je uvedený v rozhodnutí o skončení dočasného
vyslania.
Podľa § 27 písm. l/ zákona o štátnej sluţbe je dočasné vyslanie na vykonávanie štátnej
sluţby do cudziny (ďalej len "dočasné vyslanie") zmenou štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa § 125 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe na konanie podľa odseku 1 (týkajúce sa
vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní /správny poriadok/), ak tento
zákon neustanovuje inak.
Odvolací súd sa stotoţnil s tvrdením krajského súdu, ţe z § 35a ods. 3 zákona o štátnej
sluţbe nevyplývajú ţiadne obmedzenia či podmienky pri uplatnení oprávnenia vedúceho
úradu skončiť, skrátiť alebo predĺţiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca dočasne
vyslaného na vykonávanie štátnej sluţby do cudziny, preto námietku ţalobkyne
o nesprávnosti citovaného záveru, nepovaţuje za opodstatnenú, nakoľko zhodne zastáva
názor, ţe zákon o štátnej sluţbe v ustanovení § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky,
aţ za splnenia ktorých by bol vedúci úradu oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného
vyslania. Naopak, uvádzané oprávnenie vedúceho úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona
o štátnej sluţbe nie je podmienené splnením akýchkoľvek zákonných podmienok, teda
o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca môţe vedúci úradu rozhodnúť aj bez
uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je
postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia
ustanovenia zákona, podľa ktorých postupoval, a rozhodnutie doručí štátnemu zamestnancovi.
Pokiaľ by zákonodarca vyţadoval splnenie akýchkoľvek dôvodov, uviedol by ich
v zákonnom ustanovení tak, ako to učinil napr. pri odvolaní predstaveného podľa § 31 alebo
skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 zákona o štátnej sluţbe. Preto takýto
postup správneho orgánu povaţuje aj odvolací súd za súladný so zákonom o štátnej sluţbe,
pričom odvolacia námietka ţalobkyne na nedostatok odôvodnenia správneho rozhodnutia
s ohľadom na uvedené neobstojí.
Zároveň aj poukaz ţalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sţo/183/2010, zaoberajúce sa preskúmaním rozhodnutia ţalovaného správneho
orgánu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, je vo vzťahu k petitu ţaloby irelevantný,
nakoľko uvedené rozhodnutie rieši odlišné otázky, má odlišný predmet konania a preto ho
nemoţno aplikovať na prejednávanú vec.
Za dôvodnú nepovaţuje odvolací súd ani námietku ţalobkyne, ţe krajský súd sa
nesprávne vysporiadal s tým, ţe prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené
do jej vlastných rúk, nakoľko sa nejednalo o takú vadu v postupe správneho orgánu, ktorá by
mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Následným konaním
ţalobkyne však bolo preukázané, ţe s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu bola
oboznámená. Namietaným postupom ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola ţalobkyňa
ukrátená na svojich procesných právach. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, ţe
rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré
nemôţu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2002, sp. zn. 4Sţ/98-102/2002).
Správne orgány i súdy musia dôsledne aplikovať jeden zo základných princípov
právneho štátu, ktorý je vyjadrený v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môţu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ţalobou ako
i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu boli vydané v súlade a v medziach zákona,
preto nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto zrušiť, a teda nemohol prihliadnuť ani
na odvolaciu námietku ţalobkyne o porušení ústavnej zásady zakotvenej v citovanom článku
Nepochybil preto krajský súd, keď ţalobu ţalobkyne zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval
námietky ţalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť iné posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2S/198/2008-66 zo dňa 9. novembra 2011 ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobkyňa v odvolacom
konaní úspech nemala a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská