Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/11/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci ţalobkyne: Ing. J. B., bytom M., B., zastúpenej JUDr. P. H., advokátom so

sídlom M., B., proti ţalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so

sídlom Mierová 19, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.

1263/2008-2000 zo dňa 27. augusta 2008, na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -66 zo dňa 9. novembra 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -66 zo dňa 9. novembra 2011, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „“) ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1263/2008-2000 zo dňa 27. augusta 2008,

ktorým zamietol jej odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie vedúceho sluţobného

úradu ţalovaného č. 757/2007-2000 zo dňa 30. marca 2007 o skončení dočasného vyslania

ţalobkyne na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu v cudzine, vo funkcii

diplomatického zamestnanca na obchodno-ekonomickom oddelení Zastupiteľského úradu

Slovenskej republiky v Aténach – Grécko, dňom 30. júna 2007 podľa § 35a ods. 3 zákona

č. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o štátnej sluţbe“).

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa tak, ţe

neúspešnej ţalobkyni právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia ţalovaného

i prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky zákonom stanovené formálne i obsahové

náleţitosti a boli vydané orgánom na to príslušným, ktorý postupoval v medziach zákonom

stanoveného postupu.

Konštatoval, ţe z dikcie zákona o štátnej sluţbe, účinného v čase rozhodnom pre

napadnuté rozhodnutie, predovšetkým jeho ustanovenia § 35a ods. 3 nevyplývajú ţiadne

obmedzenia, či podmienky pri uplatnení oprávnenia vedúceho úradu skončiť, skrátiť alebo

predĺţiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca, dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej

sluţby do cudziny. Vyslovil, ţe zákon prenecháva čas a spôsob aplikácie tohto ustanovenia

zákona výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu vedúceho úradu, ktorý je pri vydávaní

takéhoto rozhodnutia autonómny. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva

správnemu orgánu moţnosť voľnej úvahy, či vyuţije alebo nevyuţije oprávnenie dané mu

zákonom, pričom nemusí uviesť špecifické dôvody vyuţitia tohto oprávnenia. S ohľadom na

uvedené mal zato, ţe dôvody, pre ktoré ţalovaný (resp. prvostupňový orgán) ukončil dočasné

vyslanie ţalobkyne boli v medziach zákona. Účelnosť a vhodnosť správneho uváţenia

v zmysle nepreskúmaval, nakoľko nevybočilo z medzí a hľadísk

stanovených zákonom. Preto povaţoval skutkové a právne závery ţalovaného za opodstatnené

i dostatočne odôvodnené.

Správnemu orgánu prvého stupňa vytkol pochybenie v procesnom postupe

predchádzajúcom vydaniu prvostupňového rozhodnutia, ktoré nastalo pri oznámení o začatí

správneho konania, doručovaného v čase čerpania dovolenky ţalobkyňou, kedy bola mimo

pracoviska. Z administratívneho spisu zistil, ţe správny orgán ţalobkyni neposkytol

primeraný čas na vyjadrenie sa ku začatému konaniu. Avšak vzhľadom na príslušnú zákonnú

úpravu, týkajúcu sa skončenia dočasného vyslania (§ 35a ods. 3 zákona o štátnej sluţbe),

krajský súd konštatoval, ţe uvedené pochybenie nemohlo mať vplyv na zákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia.

Ďalej poukázal na skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu a síce, ţe

prvostupňové rozhodnutie bolo na Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Aténach

doručené dňa 5. apríla 2007, kde zásielku prevzal zamestnanec podľa zauţívaného spôsobu.

Súčasne mal za preukázané, ţe ţalobkyňa sa dňa 25. júla 2007 osobne dostavila na osobný

úrad ţalovaného v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru, kde zároveň

podpísala hlásenie o skončení vyslania, ktorým osobný úrad ţalovaného potvrdil ukončenie

dočasného vyslania ţalobkyne na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu. V ten

istý deň riaditelia siedmych odborov ţalovaného potvrdili ţalobkyni, ţe nemajú voči nej

ţiadne pohľadávky. Vyplnené hlásenie o skončení vyslania ţalobkyňa osobne odovzdala na

osobnom úrade, prevzala jeho kópiu a prevzala tieţ potvrdenie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru dňom 30. júna 2007. Z uvedeného konania ţalobkyne mal

súd prvého stupňa za preukázané, ţe táto rešpektovala skončenie dočasného vyslania

i štátnozamestnaneckého pomeru. Taktieţ dal do pozornosti, ţe ţalobkyňa v tomto čase nijako

nenamietala skutočnosti neskôr uvádzané v ţalobe, ani nespochybňovala spôsob doručenia

rozhodnutia a jej konanie doručenie rozhodnutia potvrdzovalo. Výzvu na doručenie

rozhodnutia o skončení dočasného vyslania zaslala ţalobkyňa ţalovanému aţ dňa 4. júla

2008, teda po vyše roku od jeho doručovania, pričom dovtedy sa správala spôsobom, ktorý

toto rozhodnutie predpokladalo a ukončila svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom

podľa napadnutého rozhodnutia. Dodal, ţe v tomto období nespochybnila spôsob doručenia

napadnutého rozhodnutia a ani nepodala opravný prostriedok.

Nestotoţnil sa ani s tvrdením ţalobkyne, ţe jej nebolo doručené prvostupňové

rozhodnutie a ţe rozhodnutie ţalovaného o zamietnutí odvolania pre jeho oneskorené podanie

bolo preto nezákonné. Uviedol, ţe konanie ţalobkyne v čase rozhodnom pre toto konanie

nepotvrdzuje jej záver o nedoručení predmetného rozhodnutia, naopak pokladal za

nepochybné, ţe o obsahu rozhodnutia ţalobkyňa vedela minimálne v čase vybavovania

výstupných listín (25. júla 2007), pričom odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa dovtedy

riadila a nebránila sa mu, podala aţ 28. júla 2008. Preto pokladal za zrejmé, ţe odvolanie

ţalobkyňa podala po lehote určenej v § 137 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe, právne závery

ţalovaného o oneskorenom podaní odvolania ţalobkyňou boli správne a v súlade so zákonom

bolo i preskúmavané rozhodnutie ţalovaného.

Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa a ţiadala, aby

odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -66 zo dňa 9. novembra

2011 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. 1263/2008-2000 zo dňa 27. augusta 2008, ako

aj prvostupňové správne rozhodnutie č. 757/2007-2000 zo dňa 30. marca 2007 o skončení

dočasného vyslania zruší a vec ţalovanému vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby

bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov prvostupňového

i odvolacieho konania. Namietala, ţe krajský súd v tejto veci dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto vec nesprávne právne posúdil, keď

nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu.

Súdu prvého stupňa vyčítala nesprávnosť jeho záveru, ţe z § 35a ods. 3 zákona

o štátnej sluţbe nevyplývajú ţiadne obmedzenia či podmienky pri uplatnení oprávnenia

vedúceho úradu skončiť, skrátiť alebo predĺţiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca

dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej sluţby do cudziny, ako aj ţe zákon prenecháva čas

a spôsob aplikácie tohto ustanovenia zákona výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu

vedúceho úradu, ktorý je pri vydávaní takéhoto rozhodnutia autonómny, keďţe ide o prejav

diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva správnemu orgánu moţnosť voľnej úvahy, či

vyuţije alebo nevyuţije oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť špecifické

dôvody vyuţitia tohto oprávnenia. Ţalobkyňa vyslovila názor, ţe takýto postup ţalovaného

obchádza zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozhodnutia vydaného „v štátnozamestna-

neckom pomere“. Zdôraznila, ţe vzhľadom na to, ţe išlo o rozhodnutie správneho orgánu,

bolo nevyhnutné v ňom uviesť konkrétne a relevantné skutočnosti, ktoré boli podkladom

na rozhodnutie o skončení jej dočasného vyslania a zároveň aj tie skutočnosti a fakty, ktoré by

takýto postup ţalovaného odôvodňovali. V tejto súvislosti poukázala na judikatúru,

vzťahujúcu sa k tejto otázke, vyslovenú v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky

a taktieţ napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Mala zato, ţe uvedená judikatúra potvrdzuje názor ţalobkyne, ţe skutočnosť, keď zákon

dovoľuje vydať rozhodnutie v konaní o zmene štátnozamestnaneckého pomeru určitému

orgánu ešte neznamená, ţe je týmto zákonným oprávnením zároveň aj stanovený dôvod

takéhoto rozhodnutia, nakoľko dôvody rozhodnutia musia byť jednoznačne uvedené v jeho

odôvodnení, pričom v prejednávanej veci sa musia vecne týkať vykonávanej funkcie a práce.

Ďalej uviedla, ţe v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy

problémov, ktorými sú skutkové okolnosti a právne posúdenie. Za skutkové okolnosti treba

povaţovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené, ako aj ich právny význam.

Doplnila, ţe ani v súvislosti s právnym posúdením nie je dostatočné citovať príslušné

ustanovenia, ale je potrebné vyloţiť aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah

medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Ďalej namietala, ţe súd prvého stupňa sa

s argumentmi ţalobkyne ohľadom tejto otázky náleţite nevysporiadal, čo má podľa jej názoru

za následok porušenie ústavnej zásady vyjadrenej v článku 2 ods. 2 Slovenskej

republiky.

Následne namietala, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného nebolo ţalobkyni doručené

do vlastných rúk, pričom v sluţobnom spise ţalobkyne sa nenachádza ţiaden doklad

preukazujúci doručenie. Dodala, ţe ţalovaný nevie nijakým spôsobom doloţiť, ţe by

ţalobkyňa ako štátny zamestnanec svojím konaním alebo opomenutím doručenie písomnosti

zmarila, alebo prijatie písomnosti bezdôvodne odmietla.

Súčasne vyjadrila nesúhlas so záverom krajského súdu, ţe vzhľadom na skutočnosť,

ţe ţalobkyňa uvedený doklad predkladá ako dôkaz, tým potvrdzuje, ţe o ňom vedela uţ

v čase, keď mohla proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania z 30. marca 2007 vyuţiť

opravný prostriedok. Rovnako sa nestotoţnila ani s tvrdením súdu prvého stupňa, ţe

e-mailom bolo menovanej predmetné rozhodnutie zasielané dňa 3. apríla 2007 a e-mailová

správa o jej prečítaní prišla. Mala zato, ţe vyššie uvedené nijakým spôsobom nemohlo

nahradiť kogentný postup podľa § 141 zákona o štátnej sluţbe, v čom taktieţ videla

opakované porušenie ústavnej zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 Slovenskej

republiky. Poukázala na skutočnosť, ţe dokazovaním, vykonaným krajským súdom v tomto

konaní bolo preukázané, ţe rozhodnutie bolo doručené „zásielkou DHL“ do vlastných rúk

zamestnancovi zastupiteľského úradu Ing. I. M., PhD., nie však ţalobkyni ako to ukladá

zákon. Súčasne zdôraznila, ţe takýto druh zásielok bolo moţné bez akýchkoľvek zloţitostí

doručovať tzv. diplomatickou poštou cez Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej

republiky, kde sa prevzatie a odovzdanie kaţdej zásielky muselo potvrdiť podpisom adresáta,

pričom všetky zásielky týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru zamestnancov

zastupiteľského úradu boli doručované práve takouto formou.

V závere odvolania uviedla, ţe nepokladá za správnu ani rozhodujúcu pri posudzovaní

zákonnosti konania ţalovaného skutočnosť, ţe dňa 25. júla 2007 si ţalobkyňa na sluţobnom

úrade ţalovaného prevzala potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a hlásenie

o ukončení vyslania potvrdené riaditeľmi odborov, nakoľko sa nachádzala v situácii, keď bola

vymenená iným pracovníkom, vyslaným na jej miesto, a fakticky uţ nemala inú moţnosť ako

„prevziať papier“ v sídle ţalovaného.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -66 zo dňa 9. novembra 2011 potvrdil. Plne sa

stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval,

ţe rozhodnutia ţalovaného i prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky zákonom

stanovené formálne i obsahové náleţitosti, boli vydané orgánom na to príslušným, pričom

tento postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu.

Ohľadom námietky ţalobkyne, ţe ţalovaný prvostupňové rozhodnutie o skončení

dočasného vyslania ţalobkyne dňom 30. júna 2007 odôvodnil len jednou vetou, odvolajúc sa

na vyuţitie svojho oprávnenia vedúceho sluţobného úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona

o štátnej sluţbe, vyslovil názor, ţe v danom prípade ţalovaný postupoval v súlade s § 35a

zákona o štátnej sluţbe s prihliadnutím na § 125 zákona o štátnej sluţbe a zároveň zdôraznil,

ţe § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky, aţ za splnenia ktorých by bol vedúci úradu

oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného vyslania. Uviedol, ţe oprávnenie vedúceho úradu

rozhodnúť o skončení dočasného vyslania podľa § 35a ods. 3 zákona o štátnej sluţbe nie je

podmienené splnením akýchkoľvek zákonných podmienok, preto o skončení dočasného

vyslania štátneho zamestnanca môţe vedúci úradu rozhodnúť aj bez uvedenia dôvodu alebo

z akéhokoľvek dôvodu. Je postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie

v odôvodnení svojho rozhodnutia ustanovenia zákona, podľa ktorých postupoval,

a rozhodnutie doručí štátnemu zamestnancovi. Preto nepovaţoval za dôvodnú ani námietku

ţalobkyne, ţe v preskúmavanom rozhodnutí bolo nevyhnutné uviesť konkrétne a relevantné

skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie o skončení jej dočasného vyslania, ako aj

skutočnosti, ktoré by takýto postup ţalovaného odôvodňovali.

Poukázal na skutočnosti, ţe rozhodnutím č. 344/2004-004 bola ţalobkyňa

vymenovaná do dočasnej štátnej sluţby, deň vzniku štátnozamestnaneckého pomeru bol

1. marec 2005 a čas trvania dočasnej štátnej sluţby bol do dátumu, ktorý bude uvedený

v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania, čím dal do pozornosti, ţe ţalobkyňa uţ pri

prijatí do dočasného štátnozamestnaneckého pomeru, po absolvovaní výberového konania, si

bola vedomá, ţe štátnozamestnanecký pomer môţe byť skončený na základe rozhodnutia

úradu v súlade s § 35a zákona o štátnej sluţbe.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , na ktoré

ţalobkyňa poukázala v podanom odvolaní, pokladal za neaplikovateľné na prejednávanú vec,

vzhľadom k tomu, ţe uvedený prípad je diametrálne odlišný, keďţe sa v ňom jedná o štátneho

zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie predstaveného, následne s ním bol skončený

štátnozamestnanecký pomer a sluţobný úrad sa nevysporiadal s odvolacími námietkami tohto

štátneho zamestnanca. Dodal, ţe obdobným prípadom týkajúcim sa dočasného vyslania

zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere sa zaoberá rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. .

Vo vzťahu k odvolacej námietke ţalobkyne o zmätočnom doručovaní rozhodnutia

o skončení dočasného vyslania uviedol, ţe predmetné rozhodnutie bolo zasielané e-mailom

a prostredníctvom sluţby DHL Express, pričom dňa 10. apríla 2007 prišlo potvrdenie

o prečítaní e-mailovej správy, ktorej prílohou bolo rozhodnutie o skončení dočasného

vyslania. Ďalej sa vyjadril, ţe dňa 5. apríla 2007 o 15:18 h. bolo rozhodnutie o skončení

dočasného vyslania doručené na Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Aténach, kde

zásielku prevzal zamestnanec Ing. I. M., PhD. Skutočnosti, ţe ţalobkyňa mala k dispozícii

predmetné rozhodnutie o skončení dočasného vyslania podľa ţalovaného svedčí aj fakt, ţe si

dňa 25. júla 2007 na sluţobnom úrade ţalovaného prevzala potvrdenie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru a hlásenie o ukončení vyslania potvrdené riaditeľmi

siedmych odborov ţalovaného. Dodal, ţe ţalobkyňa po podpise hlásenia o skončení vyslania

(dňa 25. júla 2007), ktorým osobný úrad potvrdil ukončenie dočasného vyslania ţalobkyne na

výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu, zaslala Výzvu na doručenie rozhodnutia

o skončení dočasného vyslania aţ dňa 4. júla 2008, teda po vyše roku od doručovania

rozhodnutia. Dovtedy sa ţalobkyňa správala spôsobom, ktorý nasvedčuje, ţe plne

rešpektovala rozhodnutie o ukončení dočasného vyslania, pričom v tomto čase ţiadnym

spôsobom nenamietala skutočnosti, ktoré neskôr uvádza v ţalobe. V tomto období

nespochybnila spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia a ani nepodala opravný

prostriedok. Odvolanie voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ktorým sa

ţalobkyňa dovtedy riadila a nebránila sa mu, podala aţ dňa 28. júla 2008, preto mal ţalovaný

za zrejmé, ţe predmetné odvolanie podala po lehote určenej v § 137 zákona o štátnej sluţbe.

Zdôraznil, ţe aj krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil, ţe právne závery ţalovaného

o neskorom podaní odvolania ţalobkyňou boli odôvodnené a v súlade so zákonom bolo

vydané i jeho rozhodnutie č. 1263/2208-2000 zo dňa 27. augusta 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe

odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

3. októbra 2012 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie

správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi

v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 1, 2, 3

).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy (rozhodovanie o ţalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie o odvolaní ţalobkyne

proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania č. 757/2007-2000 zo dňa 30. marca 2007

vydané vedúcim sluţobného úradu ţalovaného ako odvolacím orgánom podľa § 138 ods. 1

zákona o štátnej sluţbe dňa 27. augusta 2008 pod č. 1263/2008-2000, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie ţalobkyne a potvrdené prvostupňové rozhodnutie.

Z obsahu predloţeného spisu správneho orgánu vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola na

základe rozhodnutia vedúceho sluţobného úradu ţalovaného č. 480/2005-004 zo dňa

10. marca 2005 dočasne vyslaná na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu

v cudzine vo funkcii diplomatického zamestnanca na obchodno-ekonomickom oddelení

Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Aténach – Grécko dňom 1. mája 2005 do

dátumu, ktorý bude uvedený v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania, najneskôr do

28. februára 2010. Ďalej odvolací súd zistil, ţe dňa 30. marca 2007 pod č. 757/2007-2000

bolo vedúcim sluţobného úradu vydané rozhodnutie o skončení dočasného vyslania

ţalobkyne na výkon štátnej sluţby mimo sídla sluţobného úradu v cudzine dňom 30. júna

2007. Ţalobkyni bolo rozhodnutie zasielané e-mailom a prostredníctvom sluţby DHL

Express. Následne dňa 10. apríla 2007 bolo doručené potvrdenie o prečítaní e-mailovej

správy, v predmete označenej ako „Rozhodnutie o skončení dočasného vyslania“. Dňa

5. apríla 2007 o 15:18 h. bolo uvedené rozhodnutie doručené na Zastupiteľskom úrade

Slovenskej republiky v Aténach, kde zásielku prevzal zamestnanec Ing. I. M., PhD. Nato dňa

25. júla 2007 si ţalobkyňa na sluţobnom úrade ţalovaného prevzala Potvrdenie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. júna 2007 a Hlásenie o ukončení vyslania

potvrdené riaditeľmi siedmych odborov ţalovaného. Dňa 4. júla 2008 ţalobkyňa ţalovanému

zaslala výzvu na doručenie rozhodnutia o skončení dočasného vyslania, na ktorú ţalovaný

reagoval listom zo dňa 16. júla 2008, uvádzajúc, ţe rozhodnutie bolo riadne zasielané dňa 4.

apríla 2007 do Atén a súčasne v prílohe zaslal aj rovnopis rozhodnutia správneho orgánu

prvého stupňa. Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalobkyňa dňa 28. júla 2008 na pošte

odvolanie, o ktorom ţalovaný rozhodol dňa 27. augusta 2007 rozhodnutím pod č. 1263/2008-

2000 tak, ţe odvolanie ţalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynul záver, ţe napadnuté rozhodnutie bolo ţalobkyni

doručené v súlade so zákonom, preto odvolanie ňou podané ţalovaný nepokladal za podané

včas. Uvedené podľa ţalovaného preukazuje aj skutočnosť, ţe ţalobkyňa sa po doručení

napadnutého rozhodnutia správala spôsobom, ktorý rozhodnutie predpokladalo, teda ukončila

svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom podľa napadnutého rozhodnutia. V tomto

období nepodala opravný prostriedok a ani podľa vedomostí ţalovaného nespochybnila

spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 35a ods. 1 aţ 3 zákona o štátnej sluţbe

(1) Štátneho zamestnanca moţno s jeho súhlasom dočasne vyslať na vykonávanie

štátnej sluţby do cudziny. Doba dočasného vyslania je spravidla tri roky.

(2) O dočasnom vyslaní rozhoduje vedúci úradu alebo vedúci úradu po dohode s

vedúcim úradu, ktorým je ministerstvo zahraničných vecí, alebo s vedúcim zastupiteľského

úradu. Rozhodnutie o dočasnom vyslaní sa štátnemu zamestnancovi oznámi písomne.

(3) O skončení, skrátení alebo predĺţení dočasného vyslania rozhoduje vedúci

úradu. Dočasné vyslanie skončí dňom, ktorý je uvedený v rozhodnutí o skončení dočasného

vyslania.

Podľa § 27 písm. l/ zákona o štátnej sluţbe je dočasné vyslanie na vykonávanie štátnej

sluţby do cudziny (ďalej len "dočasné vyslanie") zmenou štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 125 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe na konanie podľa odseku 1 (týkajúce sa

vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) sa vzťahujú všeobecné predpisy

o správnom konaní ( o správnom konaní /správny poriadok/), ak tento

zákon neustanovuje inak.

Odvolací súd sa stotoţnil s tvrdením krajského súdu, ţe z § 35a ods. 3 zákona o štátnej

sluţbe nevyplývajú ţiadne obmedzenia či podmienky pri uplatnení oprávnenia vedúceho

úradu skončiť, skrátiť alebo predĺţiť dočasné vyslanie štátneho zamestnanca dočasne

vyslaného na vykonávanie štátnej sluţby do cudziny, preto námietku ţalobkyne

o nesprávnosti citovaného záveru, nepovaţuje za opodstatnenú, nakoľko zhodne zastáva

názor, ţe zákon o štátnej sluţbe v ustanovení § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky,

aţ za splnenia ktorých by bol vedúci úradu oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného

vyslania. Naopak, uvádzané oprávnenie vedúceho úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona

o štátnej sluţbe nie je podmienené splnením akýchkoľvek zákonných podmienok, teda

o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca môţe vedúci úradu rozhodnúť aj bez

uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je

postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia

ustanovenia zákona, podľa ktorých postupoval, a rozhodnutie doručí štátnemu zamestnancovi.

Pokiaľ by zákonodarca vyţadoval splnenie akýchkoľvek dôvodov, uviedol by ich

v zákonnom ustanovení tak, ako to učinil napr. pri odvolaní predstaveného podľa § 31 alebo

skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 zákona o štátnej sluţbe. Preto takýto

postup správneho orgánu povaţuje aj odvolací súd za súladný so zákonom o štátnej sluţbe,

pričom odvolacia námietka ţalobkyne na nedostatok odôvodnenia správneho rozhodnutia

s ohľadom na uvedené neobstojí.

Zároveň aj poukaz ţalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , zaoberajúce sa preskúmaním rozhodnutia ţalovaného správneho

orgánu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, je vo vzťahu k petitu ţaloby irelevantný,

nakoľko uvedené rozhodnutie rieši odlišné otázky, má odlišný predmet konania a preto ho

nemoţno aplikovať na prejednávanú vec.

Za dôvodnú nepovaţuje odvolací súd ani námietku ţalobkyne, ţe krajský súd sa

nesprávne vysporiadal s tým, ţe prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené

do jej vlastných rúk, nakoľko sa nejednalo o takú vadu v postupe správneho orgánu, ktorá by

mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia ( ). Následným konaním

ţalobkyne však bolo preukázané, ţe s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu bola

oboznámená. Namietaným postupom ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola ţalobkyňa

ukrátená na svojich procesných právach. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, ţe

rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré

nemôţu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2002, sp. zn. ).

Správne orgány i súdy musia dôsledne aplikovať jeden zo základných princípov

právneho štátu, ktorý je vyjadrený v článku 2 ods. 2 , podľa

ktorého štátne orgány môţu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ţalobou ako

i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu boli vydané v súlade a v medziach zákona,

preto nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto zrušiť, a teda nemohol prihliadnuť ani

na odvolaciu námietku ţalobkyne o porušení ústavnej zásady zakotvenej v citovanom článku

.

Nepochybil preto krajský súd, keď ţalobu ţalobkyne zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval

námietky ţalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť iné posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -66 zo dňa 9. novembra 2011 ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a s poukazom na veta prvá a , nakoľko ţalobkyňa v odvolacom

konaní úspech nemala a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. októbra 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská