Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 205/2013
PDF · 145.74 KB
No categories available
II. ÚS 205/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosti súdneho exekútora JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013, sp.
zn. Rvp 8660/2013, sp. zn. Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013 vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v
čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 424/2008 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 499/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 138/2011 a jeho uznesením z 19. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 483/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2012
a v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 629/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013,
sp. zn. Rvp 8660/2013, sp. zn. Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8645/2013.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2013 a 7. februára 2013 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vedené
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013, sp. zn. Rvp
8660/2013, sp. zn. Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013, ktorými namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods.
2 ústavy a v čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 424/2008 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 Er 499/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Er 138/2011 a jeho uznesením z 19. októbra 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 Er 483/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Er 629/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012.
Zo sťažností vyplýva, že okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení
sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonania exekúcií v prospech oprávnenej –
spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), v označených exekučných konaniach z
dôvodu jeho zaujatosti, pretože sťažovateľ bol v minulosti zamestnancom oprávnenej.
Okresný súd o vylúčení sťažovateľa rozhodol prihliadajúc na rozhodnutie ústavného súdu č.
k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.
Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľ vo všetkých uvedených
prípadoch namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to z dôvodu, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako súdneho exekútora
bez akéhokoľvek návrhu účastníkov konania, teda tak učinil ex offo, na čo podľa
sťažovateľa nemal oprávnenie. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd
svoje napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo
inej exekučnej veci (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), a tiež toto
rozhodnutie ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľ mohol v konaní pred
ústavným súdom k nemu vyjadriť, a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľovi
vyjadriť sa k nemu pred vydaním napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľa sú
tak napádané exekučné rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne.
V nadväznosti na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľa porušené aj jeho „majetkové“
práva, resp. práva na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom mu bolo podľa jeho
tvrdení odopreté legitímne očakávanie na odmenu za vykonanie predmetných exekučných
konaní, na vykonanie ktorých bol už poverený. Napokon, podľa sťažovateľa okresný súd
v dôsledku uvedeného postupu „... zaobchádzal odlišne s fyzickou osobou – povinným na
strane jednej s sťažovateľom na strane druhej“.
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľ v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu v každom z ním napádaných exekučných konaní bol porušený
zákaz diskriminácie upravený v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru, ďalej že bolo
porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné
právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu. V dôsledku uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil ním označené
rozhodnutia okresného súdu o jeho vylúčení ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií
v označených exekučných konaniach a vrátil veci okresnému súdu na ďalšie konanie a aby
mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade po 1 000 €.
Sťažovateľ taktiež požadoval priznať mu úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013, sp. zn. Rvp 8660/2013, sp. zn. Rvp 8662/2012
a sp. zn. Rvp 10322/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné
sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, ku ktorému malo dôjsť
postupom okresného súdu v označených konaniach, ako aj jeho rozhodnutiami tým, že
okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako povereného súdneho exekútora z úradnej
povinnosti a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, a tiež bez toho, aby mu umožnil
vyjadriť sa k jeho vylúčeniu. Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol iba odvolaním sa,
resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený
v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku
okresný súd podľa neho napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení,
pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej právnej
normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.
Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že sťažovateľ proti postupu
okresného súdu v označených konaniach a proti tým istým napádaným rozhodnutiam podal
obsahovo totožné sťažnosti (namietal porušenie tých istých práv), o ktorých ústavný súd
v konaniach vedených pod sp. zn. II. ÚS 367/2012 a sp. zn. II. ÚS 84/2013 konal
a uzneseniami č. k. II. ÚS 367/2012-24 z 20. septembra 2012 a č. k. II. ÚS 84/2013-13
zo 7. februára 2013 ich odmietol z dôvodu, že ich sťažovateľ podal ako zjavne neoprávnená
osoba.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania z dôvodu, že ho podala zjavne
neoprávnená osoba je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno
dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie
a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako podaný
neoprávnenou osobou.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti
sťažovateľa smerujúce opätovne proti postupu okresného súdu v označených konania a proti
označeným rozhodnutiam sú neprípustné, a preto ich po predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2013