Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 188/2013
PDF · 170.64 KB
No categories available
I. ÚS 188/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10685/2013 a sťažnosť
Ing. L. S., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10686/2013, zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B.,
pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Ing. J. S. vedenú pod sp. zn. Rvp 10685/2013 a sťažnosť Ing. L. S.
vedenú pod sp. zn. Rvp 10686/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 10685/2013.
2. Sťažnosti Ing. J. S. a Ing. L. S. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenými
osobami.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. februára
2013 doručené sťažnosti Ing. J. S. a Ing. L. S. , obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátkou JUDr. J. F., pre namietané porušenie ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažností vyplýva, že krajský súd vyhlásil 27. júna 2001 konkurz na majetok
dlžníka: obchodnej spoločnosti S.a. s. v likvidácii, B. (ďalej len „úpadca“). Konkurzné
konanie je vedené pod sp. zn. 6 K 195/2000 a dosiaľ nie je ukončené, pričom sťažovateľom
ako akcionárom úpadcu vyplýva povinnosť platiť rôzne poplatky Centrálnemu depozitáru
cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že nemajú žiadnu procesnú možnosť ovplyvniť
svojím konaním priebeh napadnutého konkurzného konania, v ktorom dosiaľ nebola
nastolená právna istota. Podľa sťažovateľov „spôsob vedenia procesu“ pred krajským
súdom a „neúmerne dlhý celkový čas procesu očividne ohrozujú elementárne práva“
sťažovateľov ako účastníkov napadnutého súdneho konania.
Sťažovatelia ďalej poukázali na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie
trvajúce dvanásť rokov „možno už len na základe posúdenia v globále považovať
za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy SR. Taká zdĺhavosť
konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa
jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.“.
Sťažovatelia tiež zdôraznili, že „protrahovanie procesu a nedohľadný výsledok až
extrémne škodia“ ich postaveniu, pričom oni nemienia byť vlastníkmi „bezcenných akcií
zbankrotovanej, ba reálne neexistujúcej firmy“, z čoho im vyplývajú platobné povinnosti.
Sťažovatelia ďalej argumentovali, že „medzi neefektívnym vedením procesu v merite
veci, zbytočnými prieťahmi v tangovanom súdnom konkurznom konaní a porušenými
základnými právami... existuje očividná a priama príčinná súvislosť“.
Sťažovatelia uviedli, že podali predsedovi krajského súdu sťažnosť v zmysle zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ale dosiaľ neboli prijaté žiadne opatrenia
zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej poukázali na aktuálnu judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
zohľadňuje 3 kritériá. Vo vzťahu ku skúmaniu právnej a faktickej zložitosti veci, o ktorej
všeobecný súd rozhoduje, sťažovatelia uviedli, že im nie sú „známe žiadne extrémne
zložitosti daného konkurzného konania“ a ani oni svojím správaním neprispeli
k predlžovaniu napadnutého konania. Iba samotný postup krajského súdu, ktorý „vec
nerieši“, je podľa názoru sťažovateľov dôvodom zdĺhavosti konkurzného konania.
Na základe uvedeného sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 porušil ich základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy,
prikázal krajskému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, priznal každému z nich
primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a trovy konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 10685/2013 a sp. zn. Rvp 10686/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť konania
krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu práva sťažovateľov garantovaného v čl. 48
ods. 2 ústavy
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj
vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd
viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),
čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv.
V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľov
vymedzil tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktoré sťažovatelia síce v úvode sťažnosti označili, avšak v petite sťažností sa ich porušenia
už nedomáhali a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnili.
Ústavný súd súčasne konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovanej
právnej zástupkyne (ktorá koncipovala samotný návrh, pozn.) v texte sťažnosti
nekonkretizovali svoje postavenie v predmetnom konaní, ani nepredložili listinné dôkazy
na preukázanie tvrdených skutočností (napríklad kópiu žiadosti o podanie informácie, kópiu
sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem uvedenia
celkovej dĺžky konania nekonkretizovali ani dôvody, ktoré by mali signalizovať záver
o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovali napríklad konkrétne obdobia nečinnosti
konajúceho súdu, resp. obdobia neefektívnej činnosti a pod.).
Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov preto ústavný súd
konštatuje, že sťažnosti vykazujú isté nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vzhľadom na obsah sťažností, z ktorých síce vyplýva, že sťažovatelia sú akcionármi
úpadcu, avšak súčasne z nich nevyplýva, že by boli jeho veriteľmi, ústavný súd dopytom
na krajskom súde prostredníctvom súdnej kancelárie poverenej činnosťou v konkurzných
veciach zistil, že sťažovatelia (ako akcionári úpadcu) nie sú v namietanom konkurznom
konaní vedení ako veritelia úpadcu a nie je s nimi ani konané ako s účastníkmi konkurzného
konania. Krajský súd konkurznú prihlášku sťažovateľov neeviduje.
Podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú
veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje
pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa
stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31
ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý
vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu
(§ 29 ods. 1).
Veriteľmi pohľadávok proti podstate sú veritelia pohľadávky, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa
§ 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri
mesiace pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu (§ 31 ods. 3 zákona o konkurze
a vyrovnaní).
Veriteľmi pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c) zákona o konkurze
a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5
ods. 2), nároky na vrátenie preddavku na odmenu predbežného správcu (§ 9b ods. 3)
a nároky na trovy výkonu rozhodnutia a trovy exekúcie, ak výkon rozhodnutia alebo
exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].
Postavenie sťažovateľov ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona
o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti, ani zo zistení ústavného súdu.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v
záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06, III. ÚS
108/2012).
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľov doručených 27. februára 2013 preto ústavný
súd konštatuje, že tieto sťažnosti, namietajúce postup krajského súdu v konkurznom konaní
vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 neboli podané osobami, ktoré by v danom konaní mali
procesné postavenie účastníkov konkurzného konania. V konkurznom konaní je účastníkom
konania ako dlžník len akciová spoločnosť, ktorej sú sťažovatelia akcionármi. V danej veci
aplikovaný zákon o konkurze a vyrovnaní však akcionárov obchodnej spoločnosti z dôvodu
existencie ich právneho vzťahu s obchodnou spoločnosťou, ktorej akcie vlastnia,
za účastníkov konkurzného konania nedefinuje.
Na základe uvedeného ústavný súd predmetné sťažnosti odmietol ako podané zjavne
neoprávnenými osobami (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom rozhodovaním
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013