Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 181/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., a Ing. J. K., Z., zastúpených advokátkou

JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 24. novembra 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. a Ing. J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. J. K., B., a Ing. J. K., Z. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa a a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 24. novembra 2011“),

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie z 28. septembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na krajskom súde bola Z., B. (ďalej len

„žalobca“) podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového

úradu v B. sp. zn. zo 4. októbra 2010 (ďalej len „rozhodnutie

zo 4. októbra 2010“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu

v B. č. 1662/2010/1263/09-MSO zo 7. apríla 2010 (ďalej spolu aj „napadnuté

rozhodnutia“). Rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011 bolo rozhodnutie

zo 4. októbra 2010 zrušené podľa ustanovenia (ďalej

aj „OSP“) a vec bola vrátená Krajskému pozemkovému úradu v B. na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozsudku z 24. novembra 2011 krajský súd uviedol, že napadnuté

rozhodnutia nezodpovedajú kritériám uvedeným v o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, t. j. neobsahujú náležité

odôvodnenie, ktoré by bolo dostatočne presvedčivé a obsahovalo právne posúdenie veci.

Odôvodnenie rozhodnutia zo 4. októbra 2010 podľa krajského súdu bolo len reprodukciou

znenia zákona, na základe ktorého sa rozhodlo, a chýbajú v ňom dôvody, o ktoré sa jeho

výrok opiera. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie zo 4. októbra 2010 malo

obsahovať stručne popísaný skutkový stav, zhrnutie argumentácie účastníka konania

predloženej v odvolaní spolu s popisom jeho návrhu rozhodnutia a aj reakciu na všetky

podnety a tvrdenia účastníkov konania (vrátane vytknutia chýb v preskúmavanom konaní),

ako aj dôvody, prečo nepristúpil na vykonanie navrhnutých dôkazov a špecifikáciu

dôkazov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej, aby nedošlo k znemožneniu ochrany

práv účastníkov konania. S ohľadom na uvedené boli napadnuté rozhodnutia rozsudkom

krajského súdu z 24. novembra 2011 zrušené a vec bola vrátená späť na ďalšie konanie

podľa .

Sťažovatelia podali proti rozsudku z 24. novembra 2011 odvolanie, v ktorom žiadali

tento rozsudok zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní

uviedli, že sú vlastníkmi pozemkov, ktoré užíva žalobca bez akéhokoľvek právneho

dôvodu. Najvyšší súd uznesením z 28. septembra 2012 odmietol toto odvolanie

ako neprístupné.

V rámci argumentácie sťažovatelia poukázali na znenie , ktoré bolo

novelou , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

s účinnosťou od 15. októbra 2008, doplnené o druhú vetu, podľa ktorej súd aj bez návrhu

uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti

vyplývajúce zo správneho rozhodnutia by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia

dotknuté. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že týmto „doplňujúcim ustanovením

bol rozšírený okruh účastníkov konania o žalobách, tak aby účastníkmi súdneho konania

mohli byť aj tí účastníci správneho konania, ktorí sami žalobu nepodali (napr. preto,

že sú s rozhodnutím správneho orgánu spokojní), ale zrušením rozhodnutia správneho

orgánu by mohli byť dotknuté ich práva a povinnosti. O pribratí účastníka do súdneho

preskúmavacieho konania vydá súd z úradnej povinnosti uznesenie (§ 246c ods. 1 prvá veta,

§ 94 ods. 2 druhá veta). Pribratie účastníka správneho konania do súdneho konania

nie je zákonom priamo vylúčené ani v odvolacom konaní, bude však treba dbať na to,

aby tým, že sa nemohol zúčastniť konania od začiatku, mu nebola odňatá možnosť konať

pred súdom a nebolo odopreté právo na spravodlivé súdne konanie (princíp rovnosti

zbraní) v zmysle článku 46 ods. 1 SR. (Napr. uznesenie NS SR, sp. zn. ,

).“.

Sťažovatelia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré užíva žalobca, ktorý

inicioval konanie o vyporiadanie vlastníctva k týmto pozemkom. Z uvedeného je zrejmé,

že krajský súd tým, že uznesením sťažovateľov nepribral do konania, porušil ich

garantované právo vlastniť majetok, ako aj právo na spravodlivý súdny proces,

predovšetkým princíp rovnosti zbraní.

Sťažovatelia poukázali na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva na ochranu

vlastníckeho práva, ako aj práva na súdnu ochranu a následne uviedol, že krajský

súd i najvyšší súd podľa neho svojím nezákonným postupom porušili ním označené práva.

Rozsudok z 24. novembra 2011 považujú sťažovatelia za arbitrárny, nespravodlivý

a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali predovšetkým na dôvody

uvedené v samotnom odvolaní z 23. januára 2012. Napadnuté rozhodnutia sú podľa

sťažovateľov dostatočne odôvodnené a úplné, vyčerpávajúce, poukazujúce na jednotlivé

namietané tvrdenia účastníkov a vysvetľujúce skutkové i práve dôvody, prečo boli

v predmetnej veci vydané napadnuté rozhodnutia. Naopak, práve rozsudok krajského súdu

z 24. novembra 2011 nespĺňa zákonné náležitosti rozhodnutia, a to predovšetkým vo vzťahu

k jeho odôvodneniu.

Postup krajského súdu, ktorým bez uvedenia konkrétnych dôvodov zrušil napadnuté

rozhodnutia postupom porušujúcim označené práva sťažovateľov, ktorým ich do konania

nepribral, „spôsobil právny stav, ktorý je neželateľný a v právnom štáte nie je prípustný,

lebo je v rozpore s princípom predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý sa považuje

za jeden z hlavným princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty (článok 1

ods. 1 SR). Domnievam sa preto, že KS v Bratislave ignoroval právo účastníka

na spravodlivý súdny proces, ako aj na riadne odôvodnenie rozsudku, čím sa jeho rozsudok

stal zmätočným a nepreskúmateľným.“.

Sťažovatelia, ktorí boli postupom krajského súdu vylúčení z konania v predmetnej

veci, v snahe ochrániť svoje práva a právom chránené záujmy podali odvolanie

proti rozsudku z 24. novembra 2011, pretože ako vlastníci boli týmto rozsudkom dotknutí,

avšak najvyšší súd ich odvolanie odmietol.

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011, ako aj uznesením

najvyššieho súdu z 28. septembra 2012 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 , ako aj právo podľa dohovoru, zruší uvedený rozsudok

krajského súdu i uznesenie najvyššieho súdu, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a prizná im náhradu trov konania v sume 323,49 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv

podľa a a 2 , ako aj práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu

z 28. septembra 2012. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský súd nerozhodol v súlade s o pribratí sťažovateľov

do konania,

- rozsudok z 24. novembra 2011 je arbitrárny, nespravodlivý, nepreskúmateľný,

nedostatočne odôvodnený, pretože bez uvedenia konkrétnych dôvodov zrušil napadnuté

rozhodnutia,

- najvyšší súd uznesením z 28. septembra 2012 odmietol odvolanie sťažovateľov

proti rozsudku z 24. novembra 2011.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom

krajského súdu z 24. novembra 2011

V zmysle sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie

je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu z 24. novembra 2011

nadobudol právoplatnosť 29. decembra 2011.

Sťažnosť sťažovateľov z 18. decembra 2012 bola prevzatá na poštovú prepravu

4. januára 2013 a ústavnému súdu bola doručená 7. januára 2013.

Sťažovatelia sa ochrany nimi označených práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť

rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011, domáhali až v čase, keď k ich porušovaniu

už nemohlo dochádzať, resp. v čase po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol

podľa ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením najvyššieho

súdu z 28. septembra 2012

Sťažovatelia namietali, že k porušeniu nimi označených práv došlo aj uznesením

z 28. septembra 2012, ktorým najvyšší súd odmietol ich odvolanie proti rozsudku krajského

súdu z 24. novembra 2011 ako neprípustné.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2012,

v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací ( ) prejednal vec podľa v spojení s ,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá ) a jednomyseľne

( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Podľa druhá veta v správnom súdnictve je opravný prostriedok

prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti .

Podľa proti rozsudku súdu podľa , a je prípustné

odvolanie.

Krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 3

. V súlade s je prípustné odvolanie iba proti rozsudku súdu podľa

§ 250j ods. 1 a 2, a naopak pri zrušení rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 3

nie je odvolanie prípustné. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahoval správne

poučenie o neprípustnosti odvolania.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie ako odvolanie

podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné odmietol podľa § 246c

ods. 1 v spojení s . Nemohol sa zaoberať dôvodmi odvolania ani

obsahom napadnutého rozsudku, pretože zistil dôvod, ktorý viedol k nemeritórnemu

(procesnému) rozhodnutiu, preto nebolo možné odvolanie vecne prejednať a rozhodnúť

o ňom.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení

s a s prvá veta a účastníkom trovy odvolacieho

konania nepriznal, keďže výsledok konania je obdobný, ako pri zastavení konania.“

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v konaní o odvolaní podanom proti rozsudku

krajského súdu z 24. novembra 2011 najprv preskúmaval splnenie procesných podmienok

konania. Vo svojom uznesení z 28. septembra 2012 najvyšší súd poukázal na príslušné

znenie dotknutých ustanovení upravujúcich jeho právomoc

rozhodovať vo veciach týkajúcich sa správneho súdnictva a následne uzavrel, že odvolanie

sťažovateľov odmieta v dôsledku zistenia neodstrániteľnej vady konania spočívajúcej

v nedostatku jeho právomoci konať o ňom. Podľa ústavného súdu odôvodnenie uznesenia

z 28. septembra 2012 nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, pretože

právne závery najvyššieho súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy

korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,

ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie

o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu odmietnutia odvolania sťažovateľov

rozhodujúci význam.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013