Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 207/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012

telefaxom doručená a 7. marca 2012 predložením originálu doplnená sťažnosť S., a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2011 (ďalej aj „namietané

rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania vedeného na prvom stupni na Okresnom súde Bratislava I v právnej

veci... Sťažovateľa proti žalovanému: JUDr. Mag. J. Č., advokát so sídlom..., B., o vydanie

plnenia 1.508.894,78 € (45.456.964,00 Sk). Žalobným návrhom datovaným 16. 08. 2004

a podaným Okresnému súdu Bratislava I dňa 19. 8. 2004 Sťažovateľ v tomto konaní...

uplatnil právo na peňažné plnenie vo výške 45.456.964,- Sk (1.508.894,78 eur)

z titulu vydania bezdôvodného obohatenia (plnenia z neplatných právnych

úkonov). O Sťažovateľovej žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava I Rozsudkom

č. k. -192 zo dňa 6. 12. 2006 tak, že podanej žalobe v časti o vydanie

34.402.364.- Sk (1.141.949,28 eur) vyhovel a vo zvyšnej časti o vydanie 11.054.600,- Sk

(366.945,50 eur) žalobu zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku podali účastníci konania

odvolania. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd svojim Rozsudkom

č. k. -235 zo dňa 6. 6. 2007 odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok

v časti o vydanie 34.402.364,- Sk zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, a vo zvyšnej

časti (zamietavej časti o vydanie 11.054.600,- Sk) rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti jeho zmeňujúceho výroku, ktorá sa týkala nároku

na vydanie 34.402.364,- Sk, a proti ktorej bolo prípustné dovolanie, podal Sťažovateľ

dňa 21. 8. 2007 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd Uznesením

spis. zn. zo dňa 29. 12. 2008 dovolaním napadnutý odvolací rozsudok

v časti zmeňujúceho výroku, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok (t. j. v časti

týkajúcej sa nároku na vydanie 34.402.364,- Sk) zrušil a vec v zrušenej časti vrátil

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Po vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie žalovaný v priebehu

odvolacieho konania podaním zo dňa 18. 5. 2009 doručeným súdu dňa 21. 5. 2009 vzniesol

voči žalobe protinárok vo výške 2.413.876,52 eur (72.720.444,- Sk). Sťažovateľ

sa k vznesenému protinároku vyjadril podaním doručeným súdu dňa 3. 11. 2009, v ktorom

poukázal na špekulatívnosť vzneseného protinávrhu. Krajský súd v Bratislave ako odvolací

súd v rámci nového odvolacieho konania po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej

republiky, svojim Uznesením č. k. -305 zo dňa 12. 11. 2009 zrušil

prvostupňový rozsudok a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Svoje

rozhodnutie odvolací súd odôvodnil podaním vzájomného návrhu zo strany žalovaného,

pričom s poukazom na dvojinštančnosť súdneho konania uviedol, že nie je oprávnený

prejednať vzájomný návrh žalovaného, nakoľko by mu tým odňal možnosť konať

pred súdom v dvojinštančnom konaní, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil

vec na nové konanie prvostupňovému súdu. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

č. k. -305 zo dňa 12. 11. 2009 podal Sťažovateľ dňa 3. 2. 2010 dovolanie.

... dovolací súd svojim Uznesením... spis. zn. zo dňa 26. 10. 2011

dovolanie Sťažovateľa odmietol.“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní,

ako aj napadnutým rozhodnutím došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a listiny a do jej práva

na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásah do označených práv podľa

sťažovateľky spočíva v nesprávnom právnom posúdení relevantných ustanovení

(ďalej aj „OSP“) a nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla:

„V okolnostiach prípadu Sťažovateľ podal dovolanie preto, lebo pre nesprávny

právny názor odvolacieho súdu ohľadne výkladu a aplikácie ust. bol ako

žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv v odvolacom konaní. Odvolací súd

mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že neprejednal vec v odvolacom konaní, ale v

priamom rozpore s ust. prihliadol na vznesený protinávrh žalovaného, vzhľadom

k čomu nevykonal odvolacie konanie spôsobom stanoveným zákonom a bez zákonného

dôvodu v rozpore s ust. vydal uznesenie, ktorým... zrušil prvostupňový

rozsudok... Týmto postupom odvolacieho súdu bola Sťažovateľovi odňatá možnosti konať

pred súdom a bol založený dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. ,

nakoľko vec nebola v súlade so zákonom prejednaná a rozhodnutá v odvolacom konaní. Už

týmto rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu zaručené práva

Sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces...

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho Uznesenia spis. zn.

zákonným spôsobom neodôvodnil svoj právny záver o tom, že tvrdenia

dovolateľa o odňatí mu možnosti konať pred súdom nie sú opodstatnené a vôbec

sa nevysporiadal s tvrdeniami a argumentmi, ktoré Sťažovateľ uviedol na odôvodnenie

podaného dovolania. Sťažovateľ považuje odôvodnenie neaplikovania ust.

za nejasné, nezrozumiteľné a absolútne nepresvedčivé. Povinnosťou všeobecného súdu,

v danom prípade Porušovateľa, bolo uviesť v rozhodnutí dostatočné, relevantné

a presvedčivé dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť, relevantnosť

a presvedčivosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen skutkovej, ale aj právnej stránky

rozhodnutia. Porušovateľ sa ustanoveniami v spojení s

pri vydaní Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

neriadil, toto jeho rozhodnutie je preto arbitrárne, je výsledkom svojvôle Porušovateľa

pri posudzovaní právneho stavu veci a pri výklade a aplikácii dotknutých zákonných

ustanovení...

Porušovateľ sa vôbec nezaoberal a nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou

Sťažovateľa, že neboli dané zákonné dôvody pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia

(v časti jeho výroku ukladajúceho povinnosť vydať 34.402.364,- Sk) resp. na vydanie

zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave... neboli splnené zákonné predpoklady

ustanovené v .“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdí, že v okolnostiach jej prípadu bol najvyšší súd

povinný jej dovolanie posúdiť ako procesne prípustné a mal toto dovolanie vecne

prerokovať. Pretože najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol a vecne ho neprerokoval,

postupoval nezákonne a odňal jej možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom

rozhodnutí, že postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo

„odvolací súd“) nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom, a preto

prípustnosť dovolania podľa nebola daná, je založený na nesprávnom

právnom výklade relevantných ustanovení , je zjavne

neodôvodnený, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Výklad

a aplikácia zo strany dovolacieho súdu „jednoznačne nesie prvky arbitrárnosti,

nakoľko aplikácia a výklad predmetného ustanovenia je v zjavnom rozpore s jeho

gramatickým, logickým a historickým znením ako aj všetkými doteraz publikovanými

právnymi názormi, podľa ktorých vznesenie protinávrhu v odvolacom konaní

nie je prípustné a súd na takýto protinávrh nemá prihliadať“.

Sťažovateľka tiež namieta porušenie zásady rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 a listiny, ktoré odôvodňuje tým, že „kým podaniu žalovaného

zo dňa 18. 5. 2009, ktorým žalovaný vzniesol v odvolacom konaní vzájomný návrh, venovali

všeobecné súdy pozornosť, zaoberali sa jeho obsahom a jeho prípustnosťou, s podaním

Sťažovateľa zo dňa 26. 10. 2009, v ktorom Sťažovateľ namietal neprípustnosť vzájomného

návrhu žalovaného v odvolacom konaní sa všeobecné súdy dostatočne nezaoberali.

Dovolací súd k vzneseným námietkam Sťažovateľa zaujal len formálne stanovisko

(k ust. ), resp. k vzneseným námietkam sa vôbec nevyjadril (k ust. ).“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s. podľa

Slovenskej republiky, právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.

porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

zo dňa 26. 10. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti

S., a. s. trovy konania v sume 269,58 €... k rukám jej právneho zástupcu Mgr. M. H.,

advokáta so sídlom..., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť

na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ). Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením

práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,

v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý v petite sťažnosti označila za porušovateľa jej práv, t. j. skúmal, či uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2011 došlo k porušeniu

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo

nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky

proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. -305 z 12. novembra 2009

ako procesne neprípustné. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ktorý spočíva v nesprávnom

právnom výklade relevantných ustanovení [ a

písm. f)], ktorý je podľa nej arbitrárny. Napadnutému rozhodnutiu sťažovateľka vyčíta

tiež nedostatočné odôvodnenie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( )

a má náležitosti vyžadované podľa ust. , pričom je odôvodnené v zmysle

ust. pristúpil ku skúmaniu, či v predmetnej veci je dovolanie prípustné.

Podľa ust. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodol vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z dôvodov uvedených v cit. ust. preto možno podať dovolanie

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

trpí vadou uvedenou v ust. .

Žalobca prípustnosť dovolania odôvodňuje ust. t. j., že postupom

odvolacieho súdu (zrušením rozsudku súdu prvého stupňa) mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom poukazujúc na ust. .

Podľa ust. ustanovenia a , a pre odvolacie

konanie neplatia.

Podľa ust. odporca môže za konania uplatniť svoje právo proti

navrhovateľovi i vzájomným návrhom.

Vzájomným návrhom je i prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje

svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac,

než čo uplatnil navrhovateľ. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu

( ).

Dovolací súd dospel k názoru, keďže zákon umožňuje podať protinávrh ( )

ako aj vzájomný návrh podľa ust. len za konania, potom je treba vychádzať

z toho, že žalovaný tak môže urobiť od začatia konania až do jeho skončenia (rozhodnutia

vo veci samej). V predmetnej veci síce rozhodol súd prvého stupňa, toto rozhodnutie

však nie je právoplatné a vo veci samej by mal rozhodovať odvolací súd. Pretože v zmysle

ust. je stanovené, že o vzájomnom návrhu podľa ust. a 98 rozhodovať

nemôže, potom odvolací súd postupoval správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Týmto

postupom nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu možnosti žalobcovi konať

pred súdom, dovolací súd je názoru, že konaním o protinávrhu žalovaného odvolacím

súdom alebo zamietnutím takéhoto návrhu s poukazom na ust. , by došlo

k naplneniu vady konania uvedenej pod písm. f) .

Dovolací súd preskúmal napadnuté uznesenie aj z pohľadu, či toto nevykazuje vady

konania uvedené v , , , , a a konštatoval, že napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu takéto vady konania nevykazuje.

Keďže prípustnosť dovolania nebola daná ani podľa ust. a a táto

podľa názoru dovolacieho súdu nie je daná ani podľa ust. , dovolací súd preto

dovolanie žalobcu v súlade s ust. v spojení s ust.

odmietol.“

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

S poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu

ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia neobstojí. Z odôvodnenia

namietaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky, keď

nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa (ďalej

len „OSP“). Dovolací súd konštatoval, že postupom odvolacieho súdu, ktorý rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,

nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom.

Vychádzal pritom z názoru, že vzájomný návrh ( ) možno podať od začatia konania

až do jeho (právoplatného) skončenia, teda do rozhodnutia vo veci samej, preto považoval

postup odvolacieho súdu za správny. V kontexte takto koncipovaného odôvodnenia sa javí

nedôvodnou námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou

uvedenou v dovolaní.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému

bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené

základné právo sťažovateľky zaručené . Ústavný súd preto považoval

za potrebné zaoberať sa nie zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná

opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Sťažovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f) , teda že jej postupom odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého

stupňa z dôvodu podania vzájomného návrhu žalovaným, bola odňatá možnosť konať

pred (odvolacím) súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu

tých procesných práv, ktoré mu priznáva.

Právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého postupom odvolacieho súdu, ktorý

zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu podania vzájomného návrhu, nedošlo

k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom, považuje ústavný súd za vecne správny

a ústavne konformný. Ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka mala možnosť

vyjadriť sa ku vzájomnému návrhu žalovaného, a túto možnosť aj využila (podaním

z 26. októbra 2009). Sťažovateľke teda nebola znemožnená realizácia jej procesných práv

v rámci odvolacieho konania. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať skutočnosť,

že po zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení veci do štádia prvostupňového

konania má sťažovateľka naďalej možnosť realizovať svoje procesné práva v súdnom

konaní a aktívne tak ovplyvňovať jeho priebeh a výsledok. Postupom krajského súdu

v odvolacom konaní preto nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred (odvolacím)

súdom.

Ako to vyplýva z odôvodnenia namietaného rozhodnutia, najvyšší súd sa zaoberal

a dostatočným spôsobom vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, avšak keďže

sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Ústavný súd

preto konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd s prihliadnutím na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľka namieta

porušenie označených práv len vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu, konštatuje,

že medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2011

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a jej práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť

porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to,

že nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozhodnutím,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv zaručených v a

ods. 3 listiny, ktoré sťažovateľka namietala mimo petitu sťažnosti. Z uvedeného dôvodu

preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013