Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 614/2012
PDF · 125.22 KB
No categories available
I. ÚS 614/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty J., spol. s r. o.
v konkurze, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Z., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 8/2012 z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
Základné právo JUDr. I. T. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 8/2012 z 31. mája 2012 p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej
aj „krajský súd“), pretože ním malo byť dotknuté jeho Ústavou Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy k dôvodu, že napadnuté uznesenie o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu
Banská Bystrica nebolo vôbec odôvodnené; obmedzilo sa iba na konštatovanie,
že rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Na základe takéhoto odôvodnenia nebolo
sťažovateľovi vôbec jasné, na základe akých skutočností krajský súd určil miestnu
príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica. Namietal aj skutočnosť, že konanie o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemalo vzhľadom na prebiehajúce konkurzné
konanie na majetok úpadcu, v ktorom sa táto otázka tiež riešila, vôbec začať.
2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým bude rozhodnuté, že jeho základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu bolo
porušené, toto rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. K prijatej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril predseda krajského súdu,
ktorý uviedol, že napadnutým uznesením krajského súdu riešil iba spor o miestnej
príslušnosti medzi dvoma okresnými súdmi, z ktorých jeden – Okresný súd Bratislava I,
predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), lebo spor podľa neho nebol vyvolaný konkurzom, takže
na konanie bol podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP príslušný Okresný súd Banská Bystrica,
v obvode ktorého sa nachádzali sporné nehnuteľnosti, ku ktorým sa určovalo vlastnícke
právo na základe návrhu tretích osôb.
4. Účastníci konania súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania,
preto ústavný súd postupoval podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), lebo na objasnenie veci celkom stačil obsah základného spisu, s ktorým sa ústavný
súd oboznámil, a pripojené prílohy vrátane vyjadrení účastníkov konania.
5. Ústavný súd už mnohokrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že nie je
súčasťou všeobecnej súdnej sústavy, a neprislúcha mu preto právo vykonávať dohľad
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak došlo ich právoplatným rozhodnutím v konaní,
ktorého bol sťažovateľ účastníkom, k porušeniu jeho základných práv či slobôd chránených
ústavným poriadkom. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v podstate domáhal ochrany svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preskúmal ústavný súd
z tohto hľadiska napadnuté rozhodnutie i konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru,
že sťažnosť nie jej opodstatnená.
6. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s neodôvodneným uznesením
krajského súdu, ktorý ako nadriadený súd rozhodoval o nesúhlase Okresného súdu
Bratislava I s postúpením veci od Okresného súdu Banská Bystrica tak, že miestne
príslušným na rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je Okresný súd
Banská Bystrica a uvedeným rozhodnutím sú viazané obidva súdy i účastníci konania, teda
aj sťažovateľ.
7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia
rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu, lebo zaručuje
transparentnosť a kontrolovateľnosť súdneho rozhodnutia; v právnom štáte by nemali
vznikať pochybnosti o myšlienkových pochodoch, ktoré viedli súd k vydaniu určitého
konkrétneho rozhodnutia, najmä či sa pohybujú v zákonom vymedzených mantineloch,
t. j. či súd vzal do úvahy to, čo na základe zákona do úvahy mal vziať, a prípadne či ním
volené kritériá, na ktorých vybudoval svoje úvahy, sú rozumné a obhájiteľné a nevedú
k absurdným dôsledkom.
8. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci TORIJA v. Španielsko (sťažnosť
č. 18390/91) v odseku 29 konštatoval, že „... čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súd uviesť
dôvody pre svoje rozhodnutie... Z toho dôvodu otázka, či súd nesplnil povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná len
s prihliadnutím na okolnosti prípadu“.
9. Z uvedeného vyplýva, že požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia
sa môžu líšiť (aj sa líšia) v závislosti na type a povahe rozhodnutia, pričom sú prípustné
aj určité výnimky z povinnosti odôvodniť rozhodnutie. Okrem toho je potrebné brať
do úvahy aj rôznorodosť právnych prostriedkov, ktoré je možné uplatniť pred súdom
a na ktoré súd odpovedá rôznou formou.
10. Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil so svojím návrhom na začatie konania,
toho názoru (alebo na námietku účastníka), že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi
vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov (§ 105 ods. 2 OSP).
Ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník
postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec
na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím mimo inštančný postup
je viazaný ako účastník konania, tak aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia
nadriadeného súdu postúpená (§ 105 ods. 3 OSP); toto rozhodnutie je konečné, lebo
nie je proti nemu prípustný žiaden opravný prostriedok a je ním zavŕšené celé
odformalizované konanie o miestnej príslušnosti všeobecných prvostupňových súdov.
11. Ústavný súd doteraz stabilne judikoval – pozri I. ÚS 207/07, II. ÚS 116/07
či III. ÚS 228/06 alebo IV. ÚS 136/08 – že v podstate o vadu konania, ktorá by mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nejde, pokiaľ možno dôvodiť, že by výrok
rozhodnutia bol rovnaký aj za situácie, keby ku vade konania vôbec nedošlo.
12. Preto ani neodôvodnené rozhodnutie nadriadeného súdu o negatívnom
kompetenčnom konflikte súdov prvého stupňa v otázke miestnej príslušnosti nemôže
u rozumného účastníka vzbudzovať žiadnu významnú právnu otázku, ktorá by zostala
neriešená, a o to viac ani ústavnoprávnu diskrepanciu, pretože aj bez odôvodnenia takéhoto
uznesenia je prima facie zrejmé, z akého dôvodu bola ním založená miestna príslušnosť
konkrétneho súdu. Tento postup krajského súdu preto nebolo možné považovať voči
sťažovateľovi za odopretie prístupu na súd, a teda porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
13. Ústavou garantované právo na súdnu ochranu ústavný súd vykladá materiálne,
teda v tom zmysle, že záleží na faktickom naplnení jeho obsahu, a je vedľajšie, či reálne
je ochrana poskytovaná sudcom na okresnom súde, krajskom súde alebo najvyššom súde.
Ide len o to, aby dobrodenie súdneho konania (prieskumu) bolo zachované. Úlohou
ústavného súdu je teda dohliadnuť na to, aby sa ústave (zásadne) dostalo voči aktu
(rozhodnutiu) verejnej moci súdnej ochrany, čo sa v danom prípade aj naplnilo, keď
o sporných nárokoch bude rozhodovať súd, ktorého príslušnosť bola určená zákonom [§ 88
ods. 1 písm. h) OSP], žalobcami podaním návrhu na tento súd, ako aj krajským súdom,
ktorý tento postup iba „potvrdil“ rozhodnutím podľa § 105 ods. 3 OSP.
14. Jadrom ústavnej sťažnosti však ani tak nie je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím
krajského súdu o určení miestnej príslušnosti podľa jednej z existujúcich variant § 88 ods. 1
písm. b) alebo písm. j) OSP, ale to, že sa všetky tri súdy žiadnym spôsobom nevysporiadali
s jeho námietkou, že pre akékoľvek konanie týkajúce sa určovacej žaloby, a teda aj
u ktoréhokoľvek súdu, neboli splnené zákonné podmienky vedenia konania, v dôsledku
čoho malo byť podľa neho konanie o takejto žalobe zastavené. Tejto námietke sťažovateľa
však krajský súd prirodzene nemohol vyhovieť, ale ani sa ňou zaoberať v štádiu
rozhodovania o miestnej príslušnosti súdu podľa § 105 ods. 3 OSP; to ale neznamená,
že sa ňou nebude zaoberať Okresný súd Banská Bystrica pri meritórnom prerokovávaní
návrhu, pravda za predpokladu, že ju sťažovateľ opakovane vznesie. Pre nevyčerpanie
týchto prostriedkov pred všeobecným súdom uvedenú námietku ústavný súd nemohol riešiť.
15. Za tohto stavu veci však dospel ústavný súd k záveru, že základné právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným, hoci aj neodôvodneným uznesením
Krajského súdu v Bratislave, zjavne neporušené nebolo. Preto ústavnému súdu nezostala iná
možnosť, než len sťažnosti podľa § 56 ods. 1 a contrario zákona o ústavnom súde ako
nedôvodnej nevyhovieť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013