Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 614/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty J., spol. s r. o.

v konkurze, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Z., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. I. T. podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. mája 2012 p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej

aj „krajský súd“), pretože ním malo byť dotknuté jeho (ďalej

len „ústava“) zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

k dôvodu, že napadnuté uznesenie o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu

Banská Bystrica nebolo vôbec odôvodnené; obmedzilo sa iba na konštatovanie,

že rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Na základe takéhoto odôvodnenia nebolo

sťažovateľovi vôbec jasné, na základe akých skutočností krajský súd určil miestnu

príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica. Namietal aj skutočnosť, že konanie o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemalo vzhľadom na prebiehajúce konkurzné

konanie na majetok úpadcu, v ktorom sa táto otázka tiež riešila, vôbec začať.

2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým bude rozhodnuté, že jeho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené, toto rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. K prijatej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril predseda krajského súdu,

ktorý uviedol, že napadnutým uznesením krajského súdu riešil iba spor o miestnej

príslušnosti medzi dvoma okresnými súdmi, z ktorých jeden – Okresný súd Bratislava I,

predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), lebo spor podľa neho nebol vyvolaný konkurzom, takže

na konanie bol podľa príslušný Okresný súd Banská Bystrica,

v obvode ktorého sa nachádzali sporné nehnuteľnosti, ku ktorým sa určovalo vlastnícke

právo na základe návrhu tretích osôb.

4. Účastníci konania súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania,

preto ústavný súd postupoval podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), lebo na objasnenie veci celkom stačil obsah základného spisu, s ktorým sa ústavný

súd oboznámil, a pripojené prílohy vrátane vyjadrení účastníkov konania.

5. Ústavný súd už mnohokrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že nie je

súčasťou všeobecnej súdnej sústavy, a neprislúcha mu preto právo vykonávať dohľad

nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak došlo ich právoplatným rozhodnutím v konaní,

ktorého bol sťažovateľ účastníkom, k porušeniu jeho základných práv či slobôd chránených

ústavným poriadkom. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v podstate domáhal ochrany svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , preskúmal ústavný súd

z tohto hľadiska napadnuté rozhodnutie i konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru,

že sťažnosť nie jej opodstatnená.

6. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s neodôvodneným uznesením

krajského súdu, ktorý ako nadriadený súd rozhodoval o nesúhlase Okresného súdu

Bratislava I s postúpením veci od Okresného súdu Banská Bystrica tak, že miestne

príslušným na rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je Okresný súd

Banská Bystrica a uvedeným rozhodnutím sú viazané obidva súdy i účastníci konania, teda

aj sťažovateľ.

7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia

rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu, lebo zaručuje

transparentnosť a kontrolovateľnosť súdneho rozhodnutia; v právnom štáte by nemali

vznikať pochybnosti o myšlienkových pochodoch, ktoré viedli súd k vydaniu určitého

konkrétneho rozhodnutia, najmä či sa pohybujú v zákonom vymedzených mantineloch,

t. j. či súd vzal do úvahy to, čo na základe zákona do úvahy mal vziať, a prípadne či ním

volené kritériá, na ktorých vybudoval svoje úvahy, sú rozumné a obhájiteľné a nevedú

k absurdným dôsledkom.

8. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci TORIJA v. Španielsko (sťažnosť

č. 18390/91) v odseku 29 konštatoval, že „... čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súd uviesť

dôvody pre svoje rozhodnutie... Z toho dôvodu otázka, či súd nesplnil povinnosť odôvodniť

rozhodnutie, vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná len

s prihliadnutím na okolnosti prípadu“.

9. Z uvedeného vyplýva, že požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia

sa môžu líšiť (aj sa líšia) v závislosti na type a povahe rozhodnutia, pričom sú prípustné

aj určité výnimky z povinnosti odôvodniť rozhodnutie. Okrem toho je potrebné brať

do úvahy aj rôznorodosť právnych prostriedkov, ktoré je možné uplatniť pred súdom

a na ktoré súd odpovedá rôznou formou.

10. Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil so svojím návrhom na začatie konania,

toho názoru (alebo na námietku účastníka), že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi

vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov ( ).

Ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník

postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec

na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím mimo inštančný postup

je viazaný ako účastník konania, tak aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia

nadriadeného súdu postúpená ( ); toto rozhodnutie je konečné, lebo

nie je proti nemu prípustný žiaden opravný prostriedok a je ním zavŕšené celé

odformalizované konanie o miestnej príslušnosti všeobecných prvostupňových súdov.

11. Ústavný súd doteraz stabilne judikoval – pozri ,

či alebo – že v podstate o vadu konania, ktorá by mohla mať

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nejde, pokiaľ možno dôvodiť, že by výrok

rozhodnutia bol rovnaký aj za situácie, keby ku vade konania vôbec nedošlo.

12. Preto ani neodôvodnené rozhodnutie nadriadeného súdu o negatívnom

kompetenčnom konflikte súdov prvého stupňa v otázke miestnej príslušnosti nemôže

u rozumného účastníka vzbudzovať žiadnu významnú právnu otázku, ktorá by zostala

neriešená, a o to viac ani ústavnoprávnu diskrepanciu, pretože aj bez odôvodnenia takéhoto

uznesenia je prima facie zrejmé, z akého dôvodu bola ním založená miestna príslušnosť

konkrétneho súdu. Tento postup krajského súdu preto nebolo možné považovať voči

sťažovateľovi za odopretie prístupu na súd, a teda porušenie .

13. garantované právo na súdnu ochranu ústavný súd vykladá materiálne,

teda v tom zmysle, že záleží na faktickom naplnení jeho obsahu, a je vedľajšie, či reálne

je ochrana poskytovaná sudcom na okresnom súde, krajskom súde alebo najvyššom súde.

Ide len o to, aby dobrodenie súdneho konania (prieskumu) bolo zachované. Úlohou

ústavného súdu je teda dohliadnuť na to, aby sa ústave (zásadne) dostalo voči aktu

(rozhodnutiu) verejnej moci súdnej ochrany, čo sa v danom prípade aj naplnilo, keď

o sporných nárokoch bude rozhodovať súd, ktorého príslušnosť bola určená zákonom [§ 88

ods. 1 písm. h) ], žalobcami podaním návrhu na tento súd, ako aj krajským súdom,

ktorý tento postup iba „potvrdil“ rozhodnutím podľa .

14. Jadrom ústavnej sťažnosti však ani tak nie je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím

krajského súdu o určení miestnej príslušnosti podľa jednej z existujúcich variant § 88 ods. 1

písm. b) alebo písm. j) , ale to, že sa všetky tri súdy žiadnym spôsobom nevysporiadali

s jeho námietkou, že pre akékoľvek konanie týkajúce sa určovacej žaloby, a teda aj

u ktoréhokoľvek súdu, neboli splnené zákonné podmienky vedenia konania, v dôsledku

čoho malo byť podľa neho konanie o takejto žalobe zastavené. Tejto námietke sťažovateľa

však krajský súd prirodzene nemohol vyhovieť, ale ani sa ňou zaoberať v štádiu

rozhodovania o miestnej príslušnosti súdu podľa ; to ale neznamená,

že sa ňou nebude zaoberať Okresný súd Banská Bystrica pri meritórnom prerokovávaní

návrhu, pravda za predpokladu, že ju sťažovateľ opakovane vznesie. Pre nevyčerpanie

týchto prostriedkov pred všeobecným súdom uvedenú námietku ústavný súd nemohol riešiť.

15. Za tohto stavu veci však dospel ústavný súd k záveru, že základné právo na súdnu

ochranu v zmysle namietaným, hoci aj neodôvodneným uznesením

Krajského súdu v Bratislave, zjavne neporušené nebolo. Preto ústavnému súdu nezostala iná

možnosť, než len sťažnosti podľa a contrario ako

nedôvodnej nevyhovieť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013