Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 234/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F.,

PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára

2013 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., ktorými namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa

(ďalej len „okresný súd“) v konaní v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 8. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. októbra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania“ a „napadnuté

uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií

vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade

oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesne

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., ... (rozsudok... je detailne špecifikovaný

v uznesení Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym

zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach porušil

jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcií v čase, keď už bol dlhšie obdobie poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že už

vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom

v zmysle

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že

„opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému

v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu

a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažností označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň

navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon

domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ

a okresný súd), navyše sú takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich

sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany

ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení sťažností na spoločné

konanie podľa v spojení s (bod 1 výroku

tohto uznesenia).

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2

, a dohovoru, ako aj dodatkového protokolu postupom

a rozhodnutiami okresného súdu, ktorými okresný súd vylúčil súdneho exekútora

z vykonávania exekúcií pre jeho zaujatosť proti oprávnenej.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho

prerokovania ústavnej sťažnosti ( ), a dospel k záveru, že

ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa .

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných

práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany

svojich základných práv (napr. , ). Sťažovateľ musí teda namietať

porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to

možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania,

v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. ).

Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.

Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že

exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri

výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie

verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku

preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj

konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto

skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska

funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak súdny

exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri

výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb,

vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí

platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný;

iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento

zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny

exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.

Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd vylúčil exekútora

z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej, teda vzhľadom na pomer

exekútora k účastníkovi konania (oprávnenej) podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku.

V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci

nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka

exekučného konania (oprávnenej).

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ

nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané

rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie

sťažností podľa (mutatis mutandis , ,

, ).

Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom

namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti odmietol podľa ako podané

zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013