Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 234/2013
PDF · 196.22 KB
No categories available
II. ÚS 234/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F.,
PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 8664/2013, sp. zn.
Rvp 8665/2013, sp. zn. Rvp 8666/2013, sp. zn. Rvp 8667/2013, sp. zn. Rvp 8668/2013,
sp. zn. Rvp 8669/2013, sp. zn. Rvp 8670/2013, sp. zn. Rvp 8671/2013, sp. zn.
Rvp 8672/2013 a sp. zn. Rvp 8673/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Er 139/2012 a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er 586/2012 a jeho uznesením z 8. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 233/2012 a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 486/2012 a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 413/2011 a jeho uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 27/2007 a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 437/2002 a jeho uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 429/2011 a jeho uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 241/2012 a jeho uznesením z 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 124/2012 a jeho uznesením z 29. októbra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 8664/2013, sp. zn. Rvp 8665/2013, sp. zn.
Rvp 8666/2013, sp. zn. Rvp 8667/2013, sp. zn. Rvp 8668/2013, sp. zn. Rvp 8669/2013, sp.
zn. Rvp 8670/2013, sp. zn. Rvp 8671/2013, sp. zn. Rvp 8672/2013 a sp. zn. Rvp 8673/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8664/2013.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2013 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa
(ďalej len „okresný súd“) v konaní v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 139/2012 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 586/2012 a jeho
uznesením z 8. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 233/2012 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 486/2012 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 413/2011 a jeho
uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 27/2007 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 437/2002 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 429/2011 a jeho
uznesením z 2. novembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 241/2012 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 124/2012 a jeho
uznesením z 29. októbra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania“ a „napadnuté
uznesenia“).
Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií
vo veciach vedených pod sp. zn. 3 Er 139/2012, sp. zn. 4 Er 586/2012, sp. zn.
3 Er 233/2012, sp. zn. 3 Er 486/2012, sp. zn. 3 Er 413/2011, sp. zn. 3 Er 27/2007, sp. zn.
3 Er 437/2002, sp. zn. 3 Er 429/2011, sp. zn. 3 Er 241/2012, sp. zn. 3 Er 124/2012
z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade
oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj
„Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.
2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne
podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra
prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil
Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej
činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory
exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou
rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.
2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný
pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru
pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesne
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., ... (rozsudok... je detailne špecifikovaný
v uznesení Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym
zásahom do základných práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach porušil
jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva
sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to
v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcií v čase, keď už bol dlhšie obdobie poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že už
vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom
v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že
„opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému
v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu
a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň
navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon
domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 8664/2013, sp. zn.
Rvp 8665/2013, sp. zn. Rvp 8666/2013, sp. zn. Rvp 8667/2013, sp. zn. Rvp 8668/2013,
sp. zn. Rvp 8669/2013, sp. zn. Rvp 8670/2013, sp. zn. Rvp 8671/2013, sp. zn.
Rvp 8672/2013 a sp. zn. Rvp 8673/2013 týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ
a okresný súd), navyše sú takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich
sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany
ústavného súdu prijať meritórny záver.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení sťažností na spoločné
konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku
tohto uznesenia).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2
ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a rozhodnutiami okresného súdu, ktorými okresný súd vylúčil súdneho exekútora
z vykonávania exekúcií pre jeho zaujatosť proti oprávnenej.
Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho
prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že
ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných
práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany
svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať
porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to
možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania,
v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05).
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že
exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri
výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie
verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku
preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj
konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto
skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska
funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak súdny
exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri
výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb,
vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí
platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný;
iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento
zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny
exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.
Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd vylúčil exekútora
z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej, teda vzhľadom na pomer
exekútora k účastníkovi konania (oprávnenej) podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku.
V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci
nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka
exekučného konania (oprávnenej).
Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ
nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané
rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie
sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 113/02, I. ÚS 343/09,
II. ÚS 245/2011, II. ÚS 90/2013).
Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom
namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané
zjavne neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2013