Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 246/2013
PDF · 178.47 KB
No categories available
I. ÚS 246/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., B., zastúpeného Š. s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdo V 12/2012 z 30. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2013 doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 12/2012 z 30. októbra 2012
(ďalej len ,,napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného
M. P. (ďalej len „obžalovaný“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 To 14/2010 vydal
na verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2011 uznesenie, ktorým rozhodol o uložení
poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 € za jeho
neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľ tvrdí,
že na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v rozpore s ustanovením § 70 ods. 1 Trestného
poriadku vopred upozornený nebol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal nedostatok zákonných podmienok na uloženie
poriadkovej pokuty. Uviedol, že na verejnom zasadnutí sa nemohol zúčastniť
z objektívnych dôvodov, pretože substitučné poverenie od splnomocneného advokáta
JUDr. J. F. dostal bezprostredne pred verejným zasadnutím, a to spolu s vyhlásením
obžalovaného, že so sťažovateľom ako so substitútom nesúhlasí a trvá na tom,
aby ho obhajoval splnomocnený obhajca. V sťažnosti poukázal ďalej na to, že poriadková
pokuta bola udelená neexistujúcemu subjektu JUDr. J. Š., ktorý nevykonáva advokáciu
ako fyzická osoba, ale ako konateľ spoločnosti Š. s. r. o. Uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 bola jeho sťažnosť zamietnutá a najvyšší súd
dôvody sťažnosti uvedené sťažovateľom neuznal.
3. Sťažovateľ podal proti obidvom uzneseniam najvyššieho súdu (zo 16. novembra
2011 aj zo 4. januára 2012) dovolanie, v ktorom namietal nezákonné zloženie najvyššieho
súdu pri rozhodovaní o uložení poriadkovej pokuty (podľa jeho názoru nemal rozhodovať
senát ale predseda senátu), čo subsumoval pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol, keďže podľa
jeho záverov bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr pozitívne vymedzil, proti akým
rozhodnutiam v trestnom konaní dovolanie prípustné je (§ 368 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku), aby následne konštatoval, že rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o uložení
poriadkovej pokuty medzi tieto rozhodnutia nepatrí, a preto proti nemu nie je možné podať
tento mimoriadny opravný prostriedok.
4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu
do jeho označených práv, čo vyvodzuje z toho, že najvyšší súd ,,... znemožnil preskúmanie
skorších rozhodnutí najvyššieho súdu v mimoriadnom opravnom konaní, ktorými došlo
k porušeniu jeho práv, čím odoprel sťažovateľovi faktický prístup k spravodlivosti...
Dovolací súd pochybil, keď dovolanie riadne neprejednal a pri rozhodovaní o tom
vychádzal striktne z vnútroštátnej úpravy, ktorá je v otázke podmienok dovolania veľmi
nedokonalá a pri nedostatku iného mimoriadneho opravného prostriedku znemožňuje
a bráni účinnej náprave niektorých druhov nezákonných a právne neudržateľných
rozhodnutí trestných súdov v dovolacom konaní, a to bez ohľadu na to, akej neústavnej
povahy by boli a ako veľmi by porušovali základné práva konkrétnych osôb. Neústavnosť
konania dovolacieho súdu je odôvodnená tým, že tento sa pri svojom rozhodovaní necítil
byť viazaný ústavou a do nášho právneho poriadku inkorporovanými normami európskej
a medzinárodnej povahy, ale len vnútroštátnou úpravou (trestným poriadkom)...
Sťažovateľovi bolo právo na uplatnenie užitočného opravného prostriedku
zmarené už v dvoch prípadoch, pretože po prvý krát k tomu došlo dňa 4. 12. 2011 (správne
4. 1. 2012, pozn.), kedy o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty
neústavne a nezákonne rozhodol nepríslušný a rovnako postavený iný senát najvyššieho
súdu a po druhý krát sa tak stalo zo strany dovolacieho súdu, ktorý sa odmietol jeho
dovolaním vecne zaoberať a odmietol ho bez toho, aby vec riadne preskúmal.“.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené boli. Ďalej žiadal, aby ústavný súd toto
zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavnému súdu je z jeho doterajšej činnosti známe, že sťažovateľ sťažnosťou
podanou ústavnému súdu napadol aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010
zo 16. novembra 2011, ktorým rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako
substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 €, ako aj uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012, ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá. Ústavný
súd uznesením č. k. II. ÚS 148/2012-11 z 30. mája 2012 sťažnosť odmietol, keď dospel
k záveru, že ,,Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011
o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal iný
senát najvyššieho súdu rozhodujúci o sťažnosti. Tým je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu...
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 40/2011. Jadrom tejto časti sťažnosti
je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy, a to v spojení s čl. 142 ods. 2 ústavy. Uvedenú námietku sťažovateľa treba
považovať za neprípustnú.... Sťažovateľ namieta, že v rozpore s výslovným ustanovením
§ 185 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého o uložení poriadkovej pokuty mal
rozhodnúť predseda odvolacieho senátu najvyššieho súdu, v skutočnosti rozhodoval
a rozhodol o uložení poriadkovej pokuty celý odvolací senát najvyššieho súdu, čím bol
sťažovateľ odňatý zákonnému sudcovi. Ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku
sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku podanom proti uzneseniu odvolacieho senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 neuplatnil. Možno preto
konštatovať, že hoci sťažovateľ z formálneho hľadiska vyčerpal možnosť podania riadneho
opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, z hľadiska
materiálneho túto možnosť nevyužil, pretože uvedenú námietku v riadnom opravnom
prostriedku neuplatnil. Obstojí preto záver, podľa ktorého sťažovateľ v materiálnom zmysle
nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne
poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného poriadku ako osobitného
predpisu.
Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k uplatneniu námietky
nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal do úvahy
prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ďalšie námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.
Podľa názoru sťažovateľa uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore s ustanovením
§ 70 ods. 1 Trestného poriadku, keďže na možnosť uloženia poriadkovej pokuty nebol
vopred upozornený. Je tiež presvedčený, že pokuta mohla byť prípadne uložená spoločnosti
s ručením obmedzeným, v mene ktorej ako konateľ vystupoval, nie teda jemu ako fyzickej
osobe, ktorý advokáciu vo vlastnom mene nevykonáva.
O uvedených námietkach sťažovateľa možno už na prvý pohľad konštatovať,
že nemajú nič spoločné s čl. 48 ods. 1, ale ani s čl. 142 ods. 2 ústavy, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta. Sťažovateľove námietky by bolo možné subsumovať pod ustanovenie
čl. 46 ods. 1 ústavy definujúce základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ však porušenie
tohto článku ústavy nenamieta.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“.
9. Dôvodmi odmietnutia predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa bol teda nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, neprípustnosť a zjavná neopodstatnenosť.
10. Sťažnosť, ktorá bola odmietnutá týmto uznesením, smerovala proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorému sťažovateľ vytýka zásah
do práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto smere však ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť je prima facie zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti
návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov
už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f)
Trestného poriadku odmietol, keďže bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné. Najvyšší súd zároveň skonštatoval, že dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok možno podať iba proti takým právoplatným
rozhodnutiam súdu, ktoré ustanovujú § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, v zmysle
ktorých:
,,Dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým
bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo,
ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.“
13. Z dikcie Trestného poriadku takto vyplýva, že samotná skutočnosť, že vo veci
podľa názoru sťažovateľa bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku (súd rozhodol v nezákonnom zložení), ešte neznamená, že dovolanie
je procesne prípustné. Predpokladom prípustnosti dovolania je totiž aj skutočnosť,
že k porušeniu zákona došlo právoplatným rozhodnutím podľa § 368 ods. 2 Trestného
poriadku. Uznesenie o poriadkovej pokute, ako aj rozhodnutie o sťažnosti proti takémuto
uzneseniu zreteľne medzi tieto rozhodnutia nepatrí, a preto ústavný súd v napadnutom
uznesení najvyššieho súdu nevzhliadol nič, čo by ho robilo ústavne nekonformným
a vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Aj najvyšší súd je totiž viazaný
ústavným imperatívom konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ak by najvyšší súd konal podľa
predstáv sťažovateľa, teda že by neodmietol jeho dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného
poriadku, ale naopak, toto vecne prejednal, prekročil by vlastnú právomoc a nekonal
by tým v súlade ani s ústavou a ani s Trestným poriadkom.
14. Na uvedenom závere nič nemení ani sťažovateľova argumentácia, že bol zbavený
účinného (podľa jeho názoru ,,užitočného“) prostriedku nápravy proti (podľa jeho názoru)
nezákonnému a neústavnému rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty. Sťažovateľ
totiž mal takýto prostriedok k dispozícii v podobe ústavnej sťažnosti, ktorú podal
proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012, ktorým bola
jeho sťažnosť proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty zamietnutá. Z procesných
dôvodov na jeho strane bola táto sťažnosť ústavným súdom odmietnutá uznesením
č. k. II. ÚS 148/2012-11 z 30. mája 2012. Sťažnosťou, ktorá bola odmietnutá týmto
uznesením, sa sťažovateľ pokúsil iba preniesť na najvyšší súd ako dovolací súd
zodpovednosť za vlastné pochybenia pri odôvodňovaní sťažnosti proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 a pri formulovaní dôvodov
a petitu sťažnosti, ktorú ústavný súd už skôr odmietol uznesením č. k. II. ÚS 148/2012-11
z 30. mája 2012.
15. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný
súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný
súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013