Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., B., zastúpeného Š. s. r. o., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2013 doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2012

(ďalej len ,,napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného

M. P. (ďalej len „obžalovaný“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. vydal

na verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2011 uznesenie, ktorým rozhodol o uložení

poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 € za jeho

neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľ tvrdí,

že na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v rozpore s ustanovením § 70 ods. 1 Trestného

poriadku vopred upozornený nebol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal nedostatok zákonných podmienok na uloženie

poriadkovej pokuty. Uviedol, že na verejnom zasadnutí sa nemohol zúčastniť

z objektívnych dôvodov, pretože substitučné poverenie od splnomocneného advokáta

JUDr. J. F. dostal bezprostredne pred verejným zasadnutím, a to spolu s vyhlásením

obžalovaného, že so sťažovateľom ako so substitútom nesúhlasí a trvá na tom,

aby ho obhajoval splnomocnený obhajca. V sťažnosti poukázal ďalej na to, že poriadková

pokuta bola udelená neexistujúcemu subjektu JUDr. J. Š., ktorý nevykonáva advokáciu

ako fyzická osoba, ale ako konateľ spoločnosti Š. s. r. o. Uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. januára 2012 bola jeho sťažnosť zamietnutá a najvyšší súd

dôvody sťažnosti uvedené sťažovateľom neuznal.

3. Sťažovateľ podal proti obidvom uzneseniam najvyššieho súdu (zo 16. novembra

2011 aj zo 4. januára 2012) dovolanie, v ktorom namietal nezákonné zloženie najvyššieho

súdu pri rozhodovaní o uložení poriadkovej pokuty (podľa jeho názoru nemal rozhodovať

senát ale predseda senátu), čo subsumoval pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b)

. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol, keďže podľa

jeho záverov bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr pozitívne vymedzil, proti akým

rozhodnutiam v trestnom konaní dovolanie prípustné je (§ 368 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku), aby následne konštatoval, že rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o uložení

poriadkovej pokuty medzi tieto rozhodnutia nepatrí, a preto proti nemu nie je možné podať

tento mimoriadny opravný prostriedok.

4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu

do jeho označených práv, čo vyvodzuje z toho, že najvyšší súd ,,... znemožnil preskúmanie

skorších rozhodnutí najvyššieho súdu v mimoriadnom opravnom konaní, ktorými došlo

k porušeniu jeho práv, čím odoprel sťažovateľovi faktický prístup k spravodlivosti...

Dovolací súd pochybil, keď dovolanie riadne neprejednal a pri rozhodovaní o tom

vychádzal striktne z vnútroštátnej úpravy, ktorá je v otázke podmienok dovolania veľmi

nedokonalá a pri nedostatku iného mimoriadneho opravného prostriedku znemožňuje

a bráni účinnej náprave niektorých druhov nezákonných a právne neudržateľných

rozhodnutí trestných súdov v dovolacom konaní, a to bez ohľadu na to, akej neústavnej

povahy by boli a ako veľmi by porušovali základné práva konkrétnych osôb. Neústavnosť

konania dovolacieho súdu je odôvodnená tým, že tento sa pri svojom rozhodovaní necítil

byť viazaný a do nášho právneho poriadku inkorporovanými normami európskej

a medzinárodnej povahy, ale len vnútroštátnou úpravou ()...

Sťažovateľovi bolo právo na uplatnenie užitočného opravného prostriedku

zmarené už v dvoch prípadoch, pretože po prvý krát k tomu došlo dňa 4. 12. 2011 (správne

4. 1. 2012, pozn.), kedy o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty

neústavne a nezákonne rozhodol nepríslušný a rovnako postavený iný senát najvyššieho

súdu a po druhý krát sa tak stalo zo strany dovolacieho súdu, ktorý sa odmietol jeho

dovolaním vecne zaoberať a odmietol ho bez toho, aby vec riadne preskúmal.“.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené boli. Ďalej žiadal, aby ústavný súd toto

zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavnému súdu je z jeho doterajšej činnosti známe, že sťažovateľ sťažnosťou

podanou ústavnému súdu napadol aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2011, ktorým rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako

substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 €, ako aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. januára 2012, ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá. Ústavný

súd uznesením č. k. -11 z 30. mája 2012 sťažnosť odmietol, keď dospel

k záveru, že ,,Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011

o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal iný

senát najvyššieho súdu rozhodujúci o sťažnosti. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu...

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Jadrom tejto časti sťažnosti

je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , a to v spojení s . Uvedenú námietku sťažovateľa treba

považovať za neprípustnú.... Sťažovateľ namieta, že v rozpore s výslovným ustanovením

, podľa ktorého o uložení poriadkovej pokuty mal

rozhodnúť predseda odvolacieho senátu najvyššieho súdu, v skutočnosti rozhodoval

a rozhodol o uložení poriadkovej pokuty celý odvolací senát najvyššieho súdu, čím bol

sťažovateľ odňatý zákonnému sudcovi. Ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku

sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku podanom proti uzneseniu odvolacieho senátu

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011 neuplatnil. Možno preto

konštatovať, že hoci sťažovateľ z formálneho hľadiska vyčerpal možnosť podania riadneho

opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, z hľadiska

materiálneho túto možnosť nevyužil, pretože uvedenú námietku v riadnom opravnom

prostriedku neuplatnil. Obstojí preto záver, podľa ktorého sťažovateľ v materiálnom zmysle

nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne

poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa ako osobitného

predpisu.

Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k uplatneniu námietky

nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal do úvahy

prípadný postup ústavného súdu podľa .

Ďalšie námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.

Podľa názoru sťažovateľa uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore s ustanovením

, keďže na možnosť uloženia poriadkovej pokuty nebol

vopred upozornený. Je tiež presvedčený, že pokuta mohla byť prípadne uložená spoločnosti

s ručením obmedzeným, v mene ktorej ako konateľ vystupoval, nie teda jemu ako fyzickej

osobe, ktorý advokáciu vo vlastnom mene nevykonáva.

O uvedených námietkach sťažovateľa možno už na prvý pohľad konštatovať,

že nemajú nič spoločné s , ale ani s , porušenie ktorých

sťažovateľ namieta. Sťažovateľove námietky by bolo možné subsumovať pod ustanovenie

definujúce základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ však porušenie

tohto článku nenamieta.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“.

9. Dôvodmi odmietnutia predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa bol teda nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, neprípustnosť a zjavná neopodstatnenosť.

10. Sťažnosť, ktorá bola odmietnutá týmto uznesením, smerovala proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorému sťažovateľ vytýka zásah

do práv podľa a dohovoru. V tomto smere však ústavný súd

konštatuje, že sťažnosť je prima facie zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti

návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). V súvislosti so sťažnosťami

namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov

už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

12. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f)

odmietol, keďže bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné. Najvyšší súd zároveň skonštatoval, že dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok možno podať iba proti takým právoplatným

rozhodnutiam súdu, ktoré ustanovujú a , v zmysle

ktorých:

,,Dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým

bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo,

ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.“

13. Z dikcie takto vyplýva, že samotná skutočnosť, že vo veci

podľa názoru sťažovateľa bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b)

(súd rozhodol v nezákonnom zložení), ešte neznamená, že dovolanie

je procesne prípustné. Predpokladom prípustnosti dovolania je totiž aj skutočnosť,

že k porušeniu zákona došlo právoplatným rozhodnutím podľa § 368 ods. 2 Trestného

poriadku. Uznesenie o poriadkovej pokute, ako aj rozhodnutie o sťažnosti proti takémuto

uzneseniu zreteľne medzi tieto rozhodnutia nepatrí, a preto ústavný súd v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu nevzhliadol nič, čo by ho robilo ústavne nekonformným

a vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Aj najvyšší súd je totiž viazaný

ústavným imperatívom konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ). Ak by najvyšší súd konal podľa

predstáv sťažovateľa, teda že by neodmietol jeho dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného

poriadku, ale naopak, toto vecne prejednal, prekročil by vlastnú právomoc a nekonal

by tým v súlade ani s a ani s .

14. Na uvedenom závere nič nemení ani sťažovateľova argumentácia, že bol zbavený

účinného (podľa jeho názoru ,,užitočného“) prostriedku nápravy proti (podľa jeho názoru)

nezákonnému a neústavnému rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty. Sťažovateľ

totiž mal takýto prostriedok k dispozícii v podobe ústavnej sťažnosti, ktorú podal

proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára 2012, ktorým bola

jeho sťažnosť proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty zamietnutá. Z procesných

dôvodov na jeho strane bola táto sťažnosť ústavným súdom odmietnutá uznesením

č. k. -11 z 30. mája 2012. Sťažnosťou, ktorá bola odmietnutá týmto

uznesením, sa sťažovateľ pokúsil iba preniesť na najvyšší súd ako dovolací súd

zodpovednosť za vlastné pochybenia pri odôvodňovaní sťažnosti proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011 a pri formulovaní dôvodov

a petitu sťažnosti, ktorú ústavný súd už skôr odmietol uznesením č. k. -11

z 30. mája 2012.

15. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný

súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný

súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013