Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 148/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Dr. J. Š., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou(...),

s. r. o., vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenými pod sp. zn.

zo 16. novembra 2011 a sp. zn. zo 4. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Dr. J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012

osobne do podateľne doručená sťažnosť Dr. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

vedenými pod sp. zn. zo 16. novembra 2011 a sp. zn.

zo 4. januára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného

M. P. (ďalej len „obžalovaný“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. vydal

na verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2011 uznesenie, ktorým rozhodol o uložení

poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 € za jeho

neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu. Na možnosť uloženia

poriadkovej pokuty sťažovateľ v rozpore s ustanovením

vopred upozornený nebol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal nedostatok formálnych podmienok na uloženie

poriadkovej pokuty. Uviedol, že na verejnom zasadnutí sa nemohol zúčastniť

z objektívnych dôvodov, pretože substitučné poverenie od splnomocneného advokáta JUDr.

J. F. z G. dostal len asi polhodinu pred verejným zasadnutím, a to spolu s vyhlásením

obžalovaného, že so sťažovateľom ako so substitútom nesúhlasí a trvá na tom, aby ho

obhajoval splnomocnený obhajca. V sťažnosti poukázal ďalej na to, že poriadková pokuta

bola udelená neexistujúcemu subjektu (non subjekt) JUDr. J. Š., ktorý nevykonáva

advokáciu ako fyzická osoba, ale ako konateľ spoločnosti Š., s. r. o. Nesplnenie podmienok

na uloženie poriadkovej pokuty vyvodzoval tiež z toho, že na možnosť uloženia pokuty

nebol vopred upozornený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára

2012 bola jeho sťažnosť zamietnutá a najvyšší súd dôvody sťažnosti uvedené sťažovateľom

neuznal.

Základom neústavného postupu najvyššieho súdu bolo jeho uznesenie sp. zn.

zo 16. novembra 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o uložení poriadkovej

pokuty v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. I. B. a členov senátu JUDr. M. L.

a JUDr. S., hoci tento senát nemal k tomu žiadne zákonné oprávnenie. Podľa ustanovenia

proti uzneseniu predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorým

uložil poriadkovú pokutu, je tiež prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu,

ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. To znamená, že senátne

rozhodovanie o poriadkovej pokute zákon nepripúšťa, resp. ho úplne vylučuje. Uloženie

poriadkovej pokuty senátom odvolacieho súdu nemalo žiadny právny podklad, pretože toto

oprávnenie prislúchalo len predsedovi senátu odvolacieho súdu (JUDr. I. B.), ktorý jediný

mal v tomto prípade postavenie zákonného sudcu. Postup senátu najvyššieho súdu je

porušením základného práva na zákonného sudcu v zmysle , podľa

ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Rozhodnutie predsedu senátu

odvolacieho súdu ako zákonného sudcu o poriadkovej pokute nebolo vôbec možné nahradiť

senátnym rozhodnutím. Znamená to porušenie ustanovenia ,

a tým aj a . K náprave stavu spôsobeného vydaním

uznesenia o poriadkovej pokute mohlo dôjsť len jeho zrušením, čo sa však nestalo, lebo iný

senát najvyššieho súdu sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

a sp. zn. s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu

zo 16. novembra 2011 a zo 4. januára 2012 zrušené. Zároveň požaduje odloženie

vykonateľnosti oboch uznesení.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára 2012 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. novembra 2011. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na to,

že v konaní bol v postavení substitučného obhajcu, a preto nebolo možné preniesť na neho

sankciu za porušenie povinnosti vyplývajúcej z predvolania. Túto povinnosť mal totiž

ustanovený alebo splnomocnený obhajca. Uviedol tiež, že o substitučnom splnomocnení sa

dozvedel až telefonicky ráno 16. novembra 2011, pričom o pol deviatej dostal substitučnú

plnú moc spolu s vyhlásením obžalovaného, ktoré urýchlene zaslal najvyššiemu súdu.

Vzhľadom na nesúhlas obžalovaného považoval svoju neúčasť na verejnom zasadnutí

za dostatočne zdôvodnenú. Namietol tiež nesprávne udelenie plnej moci, keďže nie je

samostatným advokátom, ale konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným. Preto je

otázne, či mohol obhajovať obžalovaného v mene spoločnosti s ručením obmedzeným.

Poriadková pokuta teda mala byť uložená spoločnosti s ručením obmedzeným, a nie

sťažovateľovi ako samostatne pôsobiacemu advokátovi. Podľa zistenia najvyššieho súdu

zo spisového materiálu vyplýva, že obhajca obžalovaného JUDr. J. F. 15. novembra 2011

substitučne splnomocnil sťažovateľa na zastupovanie na verejnom zasadnutí najvyššieho

súdu konanom 16. novembra 2011 o 9.00 h. Sťažovateľ splnomocnenie prijal podľa

vlastného vyjadrenia 16. novembra 2011 po pol deviatej. V deň konania verejného

zasadnutia najvyšší súd dostal faxové podanie (neskôr osobne doručené aj do podateľne),

ktorým sťažovateľ žiadal o odročenie verejného zasadnutia pre nesúhlas obžalovaného

so substitučnou obhajobou. K podaniu pripojil vyjadrenie obžalovaného a substitučnú plnú

moc. Z úradného záznamu spísaného zapisovateľkou konajúceho odvolacieho senátu

najvyššieho súdu vyplýva, že obhajca JUDr. F. nemal vedomosť o príčinách neprítomnosti

sťažovateľa, ktorý mal mobilný telefón dočasne nedostupný. Podľa názoru najvyššieho súdu

sťažovateľovu námietku o nemožnosti uloženia poriadkovej pokuty treba považovať za

nedôvodnú, lebo substitučná obhajoba nie je len formálnym úkonom. Prijatím plnej moci

prechádzajú na substitučného obhajcu všetky práva a povinnosti zvoleného, resp.

ustanoveného obhajcu. Per analogiam na substitúta prechádzajú aj povinnosti vyplývajúce

z upovedomenia o termíne verejného zasadnutia. V opačnom prípade by sa substituční

obhajcovia mohli bezdôvodne a bez akejkoľvek sankcie nezúčastňovať hlavných

pojednávaní, resp. verejných zasadnutí, a tým brániť riadnemu skončeniu veci. V danom

prípade obžalovaný nesúhlasil so substitúciou, a preto ho sťažovateľ nemohol obhajovať.

Sťažovateľ však mal o tejto prekážke včas vedomosť, no napriek tomu súhlasil

so substitučným splnomocnením. Rovnako je nepochopiteľné, prečo sťažovateľ podpísal

plnú moc, keď mal o nej pochybnosť. Pritom ako advokát, ktorý už niekoľko rokov

vykonáva advokáciu vo funkcii konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným, by mal

vedieť, či takto udelené splnomocnenie je v súlade so zákonom a či ho oprávňuje

na obhajobu v danej veci. Konanie sťažovateľa vykazuje znaky obštrukcie, a preto sa

najvyšší súd stotožnil s uloženou poriadkovou pokutou vo výške 1 650 €.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. januára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 21. februára 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému

najvyšším súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011 o uložení poriadkovej pokuty

sťažovateľovi bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal iný senát najvyššieho súdu

rozhodujúci o sťažnosti. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba

tiež uviesť, že sťažovateľ možnosť podania sťažnosť ako riadneho opravného prostriedku aj

využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. .

Jadrom tejto časti sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného

práva na zákonného sudcu podľa , a to v spojení s .

Uvedenú námietku sťažovateľa treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ namieta, že v rozpore s výslovným ustanovením § 185 ods. 3 Trestného

poriadku, podľa ktorého o uložení poriadkovej pokuty mal rozhodnúť predseda odvolacieho

senátu najvyššieho súdu, v skutočnosti rozhodoval a rozhodol o uložení poriadkovej pokuty

celý odvolací senát najvyššieho súdu, čím bol sťažovateľ odňatý zákonnému sudcovi.

Ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovateľ v riadnom opravnom

prostriedku podanom proti uzneseniu odvolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2011 neuplatnil. Možno preto konštatovať, že hoci

sťažovateľ z formálneho hľadiska vyčerpal možnosť podania riadneho opravného

prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, z hľadiska

materiálneho túto možnosť nevyužil, pretože uvedenú námietku v riadnom opravnom

prostriedku neuplatnil. Obstojí preto záver, podľa ktorého sťažovateľ v materiálnom zmysle

nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne

poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa ako osobitného

predpisu.

Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k uplatneniu námietky

nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal do úvahy

prípadný postup ústavného súdu podľa .

Ďalšie námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa názoru sťažovateľa uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore s ustanovením

, keďže na možnosť uloženia poriadkovej pokuty nebol

vopred upozornený. Je tiež presvedčený, že pokuta mohla byť prípadne uložená spoločnosti

s ručením obmedzeným, v mene ktorej ako konateľ vystupoval, nie teda jemu ako fyzickej

osobe, ktorý advokáciu vo vlastnom mene nevykonáva.

O uvedených námietkach sťažovateľa možno už na prvý pohľad konštatovať, že

nemajú nič spoločné s , ale ani s , porušenie ktorých

sťažovateľ namieta.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že

vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú

aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Sťažovateľove námietky by bolo možné subsumovať pod ustanovenie čl. 46 ods. 1

definujúce základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ však porušenie tohto

článku nenamieta.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012