Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 148/2012
PDF · 135.35 KB
No categories available
II. ÚS 148/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Dr. J. Š., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou(...),
s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenými pod sp. zn.
3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 a sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Dr. J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012
osobne do podateľne doručená sťažnosť Dr. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
vedenými pod sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 a sp. zn. 1 Tost 40/2011
zo 4. januára 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného
M. P. (ďalej len „obžalovaný“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 To 14/2010 vydal
na verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2011 uznesenie, ktorým rozhodol o uložení
poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 € za jeho
neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu. Na možnosť uloženia
poriadkovej pokuty sťažovateľ v rozpore s ustanovením § 70 ods. 1 Trestného poriadku
vopred upozornený nebol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal nedostatok formálnych podmienok na uloženie
poriadkovej pokuty. Uviedol, že na verejnom zasadnutí sa nemohol zúčastniť
z objektívnych dôvodov, pretože substitučné poverenie od splnomocneného advokáta JUDr.
J. F. z G. dostal len asi polhodinu pred verejným zasadnutím, a to spolu s vyhlásením
obžalovaného, že so sťažovateľom ako so substitútom nesúhlasí a trvá na tom, aby ho
obhajoval splnomocnený obhajca. V sťažnosti poukázal ďalej na to, že poriadková pokuta
bola udelená neexistujúcemu subjektu (non subjekt) JUDr. J. Š., ktorý nevykonáva
advokáciu ako fyzická osoba, ale ako konateľ spoločnosti Š., s. r. o. Nesplnenie podmienok
na uloženie poriadkovej pokuty vyvodzoval tiež z toho, že na možnosť uloženia pokuty
nebol vopred upozornený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára
2012 bola jeho sťažnosť zamietnutá a najvyšší súd dôvody sťažnosti uvedené sťažovateľom
neuznal.
Základom neústavného postupu najvyššieho súdu bolo jeho uznesenie sp. zn.
3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o uložení poriadkovej
pokuty v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. I. B. a členov senátu JUDr. M. L.
a JUDr. S., hoci tento senát nemal k tomu žiadne zákonné oprávnenie. Podľa ustanovenia
§ 185 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorým
uložil poriadkovú pokutu, je tiež prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu,
ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. To znamená, že senátne
rozhodovanie o poriadkovej pokute zákon nepripúšťa, resp. ho úplne vylučuje. Uloženie
poriadkovej pokuty senátom odvolacieho súdu nemalo žiadny právny podklad, pretože toto
oprávnenie prislúchalo len predsedovi senátu odvolacieho súdu (JUDr. I. B.), ktorý jediný
mal v tomto prípade postavenie zákonného sudcu. Postup senátu najvyššieho súdu je
porušením základného práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Rozhodnutie predsedu senátu
odvolacieho súdu ako zákonného sudcu o poriadkovej pokute nebolo vôbec možné nahradiť
senátnym rozhodnutím. Znamená to porušenie ustanovenia § 185 ods. 3 Trestného poriadku,
a tým aj čl. 48 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 ústavy. K náprave stavu spôsobeného vydaním
uznesenia o poriadkovej pokute mohlo dôjsť len jeho zrušením, čo sa však nestalo, lebo iný
senát najvyššieho súdu sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.
3 To 14/2010 a sp. zn. 1 Tost 40/2011 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu
zo 16. novembra 2011 a zo 4. januára 2012 zrušené. Zároveň požaduje odloženie
vykonateľnosti oboch uznesení.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na to,
že v konaní bol v postavení substitučného obhajcu, a preto nebolo možné preniesť na neho
sankciu za porušenie povinnosti vyplývajúcej z predvolania. Túto povinnosť mal totiž
ustanovený alebo splnomocnený obhajca. Uviedol tiež, že o substitučnom splnomocnení sa
dozvedel až telefonicky ráno 16. novembra 2011, pričom o pol deviatej dostal substitučnú
plnú moc spolu s vyhlásením obžalovaného, ktoré urýchlene zaslal najvyššiemu súdu.
Vzhľadom na nesúhlas obžalovaného považoval svoju neúčasť na verejnom zasadnutí
za dostatočne zdôvodnenú. Namietol tiež nesprávne udelenie plnej moci, keďže nie je
samostatným advokátom, ale konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným. Preto je
otázne, či mohol obhajovať obžalovaného v mene spoločnosti s ručením obmedzeným.
Poriadková pokuta teda mala byť uložená spoločnosti s ručením obmedzeným, a nie
sťažovateľovi ako samostatne pôsobiacemu advokátovi. Podľa zistenia najvyššieho súdu
zo spisového materiálu vyplýva, že obhajca obžalovaného JUDr. J. F. 15. novembra 2011
substitučne splnomocnil sťažovateľa na zastupovanie na verejnom zasadnutí najvyššieho
súdu konanom 16. novembra 2011 o 9.00 h. Sťažovateľ splnomocnenie prijal podľa
vlastného vyjadrenia 16. novembra 2011 po pol deviatej. V deň konania verejného
zasadnutia najvyšší súd dostal faxové podanie (neskôr osobne doručené aj do podateľne),
ktorým sťažovateľ žiadal o odročenie verejného zasadnutia pre nesúhlas obžalovaného
so substitučnou obhajobou. K podaniu pripojil vyjadrenie obžalovaného a substitučnú plnú
moc. Z úradného záznamu spísaného zapisovateľkou konajúceho odvolacieho senátu
najvyššieho súdu vyplýva, že obhajca JUDr. F. nemal vedomosť o príčinách neprítomnosti
sťažovateľa, ktorý mal mobilný telefón dočasne nedostupný. Podľa názoru najvyššieho súdu
sťažovateľovu námietku o nemožnosti uloženia poriadkovej pokuty treba považovať za
nedôvodnú, lebo substitučná obhajoba nie je len formálnym úkonom. Prijatím plnej moci
prechádzajú na substitučného obhajcu všetky práva a povinnosti zvoleného, resp.
ustanoveného obhajcu. Per analogiam na substitúta prechádzajú aj povinnosti vyplývajúce
z upovedomenia o termíne verejného zasadnutia. V opačnom prípade by sa substituční
obhajcovia mohli bezdôvodne a bez akejkoľvek sankcie nezúčastňovať hlavných
pojednávaní, resp. verejných zasadnutí, a tým brániť riadnemu skončeniu veci. V danom
prípade obžalovaný nesúhlasil so substitúciou, a preto ho sťažovateľ nemohol obhajovať.
Sťažovateľ však mal o tejto prekážke včas vedomosť, no napriek tomu súhlasil
so substitučným splnomocnením. Rovnako je nepochopiteľné, prečo sťažovateľ podpísal
plnú moc, keď mal o nej pochybnosť. Pritom ako advokát, ktorý už niekoľko rokov
vykonáva advokáciu vo funkcii konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným, by mal
vedieť, či takto udelené splnomocnenie je v súlade so zákonom a či ho oprávňuje
na obhajobu v danej veci. Konanie sťažovateľa vykazuje znaky obštrukcie, a preto sa
najvyšší súd stotožnil s uloženou poriadkovou pokutou vo výške 1 650 €.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011
zo 4. januára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 21. februára 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému
najvyšším súdom pod sp. zn. 3 To 14/2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 o uložení poriadkovej pokuty
sťažovateľovi bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal iný senát najvyššieho súdu
rozhodujúci o sťažnosti. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba
tiež uviesť, že sťažovateľ možnosť podania sťažnosť ako riadneho opravného prostriedku aj
využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 40/2011.
Jadrom tejto časti sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a to v spojení s čl. 142 ods. 2 ústavy.
Uvedenú námietku sťažovateľa treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ namieta, že v rozpore s výslovným ustanovením § 185 ods. 3 Trestného
poriadku, podľa ktorého o uložení poriadkovej pokuty mal rozhodnúť predseda odvolacieho
senátu najvyššieho súdu, v skutočnosti rozhodoval a rozhodol o uložení poriadkovej pokuty
celý odvolací senát najvyššieho súdu, čím bol sťažovateľ odňatý zákonnému sudcovi.
Ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovateľ v riadnom opravnom
prostriedku podanom proti uzneseniu odvolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn.
3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 neuplatnil. Možno preto konštatovať, že hoci
sťažovateľ z formálneho hľadiska vyčerpal možnosť podania riadneho opravného
prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, z hľadiska
materiálneho túto možnosť nevyužil, pretože uvedenú námietku v riadnom opravnom
prostriedku neuplatnil. Obstojí preto záver, podľa ktorého sťažovateľ v materiálnom zmysle
nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne
poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného poriadku ako osobitného
predpisu.
Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k uplatneniu námietky
nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal do úvahy
prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ďalšie námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru sťažovateľa uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore s ustanovením
§ 70 ods. 1 Trestného poriadku, keďže na možnosť uloženia poriadkovej pokuty nebol
vopred upozornený. Je tiež presvedčený, že pokuta mohla byť prípadne uložená spoločnosti
s ručením obmedzeným, v mene ktorej ako konateľ vystupoval, nie teda jemu ako fyzickej
osobe, ktorý advokáciu vo vlastnom mene nevykonáva.
O uvedených námietkach sťažovateľa možno už na prvý pohľad konštatovať, že
nemajú nič spoločné s čl. 48 ods. 1, ale ani s čl. 142 ods. 2 ústavy, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že
vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú
aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec
súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je
prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Sťažovateľove námietky by bolo možné subsumovať pod ustanovenie čl. 46 ods. 1
ústavy definujúce základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ však porušenie tohto
článku ústavy nenamieta.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2012