Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 66/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária,

Z., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Zvolen p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy právneho zastúpenia

v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. V., Advokátska kancelária, Z., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 30. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B., Z. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom namietaného

konania, a to na strane odporcu vedeného okresným súdom na základe návrhu

na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podaného 12. júna 2000.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa doterajšia doba konania okresného súdu je aj

s prihliadnutím na samotnú povahu konania neprimerane dlhá a okresný súd spôsobuje

v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí, poukazujúc pritom na podrobný

chronologický prehľad úkonov namietaného konania, že okresný súd „nemá organizovanú

svoju činnosť tak, aby prieťahom predchádzal“.

Konkrétne sťažovateľ argumentuje, že okresný súd prispel ku skutočnosti, že

namietané konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, viacerými svojimi nesprávnymi

rozhodnutiami, ktoré boli zo strany nadriadeného súdu zrušené.

Sťažovateľ podrobne špecifikuje obdobia poznačené podľa jeho názoru zbytočnými

prieťahmi a uvádza: „... k ničím neodôvodneným prieťahom v konaní a nečinnosti

Okresného súdu Zvolen došlo po zrušení rozsudku a vrátení veci v období od 27.06.2009

do 16.09.2009, celkom v dĺžke 81 dní; v období od 18.09.2009 do 26.01.2010, t.j. v období

od doručenia návrhu navrhovateľky na rozšírenia a zmenu návrhu až do dňa rozhodnutia

súdu o nepripustení zmeny návrhu, a to celkom v dĺžke 129 dní; v období od 23.09.2010

do 30.11.2010, t.j. v období od vypracovania znaleckého posudku do pojednávania dňa

01.12.2010, celkom v dĺžke 68 dní; v období od 19.01.2011 do 29.11.2011, t.j. v období

od doručenia odvolania navrhovateľky proti uzneseniu o priznaní výšky znalečného zo dňa

05.01.2011, keď spis musel byť nadriadeným súdom vrátený bez vybavenia na odstránenie

vád a po 30.11.2011 na vydanie opravného uznesenia v dĺžke 314 dní a napokon

za nečinnosť súdu je možné považovať aj obdobie, keď so súhlasom súdu znalec prekročil

uznesením stanovenú lehotu 60 dní na vypracovanie doplnenia znaleckého posudku, keď

znalec prevzal spis dňa 15.04.2012 a doplnenie znaleckého posudku odovzdal súdu až dňa

09.11.2012. A napokon, v prieťahoch pokračuje súd prvého stupňa aj po doručení

doplnenia znaleckého posudku, keď síce bol dňa 21.11.2012 vydaný pokyn na doručenie

doplnenia znaleckého posudku účastníkom, k jeho realizácii však doposiaľ nedošlo.

Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že od vrátenia veci nadriadeným

súdom došlo k prieťahom v konaní celkom v dĺžke 592 dní.“

Sťažovateľ tiež dodáva, že nápravy sa pokúsil domôcť aj využitím právneho

prostriedku – sťažnosťou na prieťahy v konaní podanou okresnému súdu 21. júla 2012.

Na základe všetkých uvedených argumentov preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej vyjadrenie doručené ústavnému súdu

6. marca 2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania,

konštatovanie skutkovej zložitosti veci „z dôvodu zložitosti v zisťovaní skutkových okolností

prípadu“ a túto argumentáciu: „Nezistila som, že by v konaní pred okresným súdom vznikli

bezdôvodné prieťahy, ktoré by boli spôsobené súdom. Poukazujem na to, že súd vo veci

pravidelne konal. K celkovej dĺžke konania prispelo správanie sa účastníkov konania.

Vo veci bolo v priebehu súdneho konania podaných viacero návrhov na mimosúdne

vyriešenie sporu a za tým účelom poskytnutá lehota; boli podávané zmeny návrhu a ďalšie

procesné návrhy, pričom aj v dôsledku toho dochádzalo k predlžovaniu konania. V dôsledku

podaných odvolaní spis bol štyrikrát predložený na rozhodovanie odvolaciemu súdu.

Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie geodetom a kontrolné znalecké dokazovanie,

ďalej bolo trikrát nariadené znalecké dokazovanie na ocenenie nehnuteľností, ktoré sú

predmetom sporu.

Účastníkmi sa spochybňovali závery znaleckého dokazovania, namietala sa zaujatosť

zákonnej sudkyne, bol daný návrh na prikázanie veci inému súdu. Ide o objektívne

skutočnosti, ktoré majú vplyv na dĺžku konania aj bez subjektívneho zavinenia sudcu.

V tomto prípade nejde však o zdržanie pričítateľné štátu (súdu).

Hoci súdne konanie trvá objektívne dlhú dobu, nezistila som vo veci subjektívne

zapríčinené prieťahy súdom v súdnom konaní.“

V liste predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2013 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom stanovisku sťažovateľ

uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou okresného súdu o skutkovej zložitosti sporu,

naopak, považuje ho za štandardný občianskoprávny spor predstavujúci bežnú súčasť

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru

prieťahy boli spôsobené práve okresným súdom, ktorý organizoval svoju činnosť

neefektívne. V tejto súvislosti predostrel túto konkrétnu argumentáciu: „V stručnosti

poukazuje sťažovateľ len na tie najhmatateľnejšie pochybenia Okresného súdu vo Zvolene,

keď v prvom prípade bol dňa 13.06.2006 podaný návrh na doplnenie dokazovania,

pristúpenia ďalšieho účastníka a zmenu petitu návrhu, o ktorom zákonná sudkyňa žiadnym

spôsobom nerozhodla a až keď bol ten istý návrh predložený druhýkrát dňa 17.09.2009,

bolo o ňom rozhodnuté.

V druhom prípade zákonná sudkyňa v rozsudku zo dňa 02.07.2008 rozhodovala tým

spôsobom, že rozhodla mimo návrhu navrhovateľky a zrušila a vyporiadavala podielové

spoluvlastníctvo účastníkov aj k tým pozemkovým nehnuteľnostiam, ktoré boli výlučným

vlastníctvom sťažovateľa alebo v jeho bezpodielovom spoluvlastníctve.

Vyššie uvedený spôsob výkonu rozhodovacej činnosti súdu opodstatnene vyvolal

v sťažovateľovi pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne a preto jeho návrhy smerujúce

k zaujatosti alebo prikázaniu veci inému súdu nemôžu byť hodnotené na jeho ťarchu ako

ním spôsobené prieťahy.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu

a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Navrhovateľka podala 12. júna 2000 okresnému súdu návrh na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rozdelením veci.

Okresný súd uskutočnil 6. novembra 2000 vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

pre účely pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody týkajúcej sa nesporných častí

nehnuteľností a pre účely predloženia vyjadrenia a listinných dôkazov. Účastníci konania

informovali okresný súd v priebehu februára 2001 o nemožnosti pokračovať

v mimosúdnom konaní z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti právneho zástupcu

sťažovateľa, ktorý o ukončení svojej práceneschopnosti upovedomil okresný súd 21.

augusta 2001, na základe čoho okresný súd vyzval 6. septembra 2001 navrhovateľku

na predloženie vyjadrenia, či na podanom návrhu trvá. Po kladnom vyjadrení

navrhovateľky, že zotrváva na podanom návrhu, sťažovateľ 1. októbra 2001 doručil

okresnému súdu návrh mimosúdnej dohody, ktorú predložil navrhovateľke.

Uznesením z 30. júla 2002 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom

z odboru geodézie a uložil znalcovi povinnosť predložiť znalecký posudok do 30 dní

od uskutočnenia ohliadky nehnuteľností, ktorú okresný súd zrealizoval 19. septembra 2002.

Okresný súd 31. októbra 2002 vyzval znalca, aby oznámil termín predloženia

vypracovaného znaleckého posudku. Znalec reagoval vyjadrením, že posudok predloží

16. decembra 2002, pričom však okresnému súdu 16. decembra 2002 oznámil, že

z objektívnych dôvodov posudok predložiť nemôže (chybný údaj uvedený v príslušnom

katastri nehnuteľností), a vyjadril sa, že po získaní rozhodnutia o oprave chyby môže

znalecký posudok dokončiť do 30 dní. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený

11. marca 2003.

Okresný súd uznesením z 24. augusta 2004 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie

z odboru geodézie, v rámci ktorého uložil znalcovi povinnosť predložiť vypracovaný

znalecký posudok v lehote 30 dní od prevzatia spisu. Znalec 21. septembra 2004 okresnému

súdu oznámil, že vzhľadom na svoje pracovné úlohy môže znalecký posudok vypracovať

do konca novembra, príp. decembra 2004. Okresný súd akceptoval predĺženie lehoty

na vypracovanie znaleckého posudku do 10. decembra 2004, avšak vyzval znalca, aby si

osobne prevzal súvisiaci spisový materiál až 16. decembra 2004, kedy si znalec spisový

materiál aj prevzal a znalecký posudok následne okresnému súdu predložil 29. apríla 2005.

Okresný súd 5. mája 2005 vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje stanovisko

k znaleckému posudku, pričom sťažovateľ reagoval 24. mája 2005 a navrhovateľka

15. júna 2005. Okresný súd vykonal 7. novembra 2005 pojednávanie, ktoré po vyjadrení

účastníkov konania odročil na neurčito pre účely predloženia stanovísk účastníkov a tiež

listinných dôkazov. Sťažovateľ predložil svoje stanovisko 14. novembra 2005

a navrhovateľka 18. novembra 2005. Okresný súd 11. mája 2006 navrhovateľku vyzval, aby

v intenciách výzvy adresovanej jej na pojednávaní spresnila petit svojho návrhu.

Okresný súd vyzval 20. júna 2006 sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu

navrhovateľky, pričom sťažovateľ reagoval 17. augusta 2006 a 25. augusta 2006. Následne

okresný súd uskutočnil 29. januára 2007 pojednávanie.

Okresný súd na pojednávaní 2. júla 2008 vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil podielové

spoluvlastníctvo účastníkov konania, prikázal nehnuteľnosti do vlastníctva navrhovateľky

a zaviazal ju vyplatiť sťažovateľovi zodpovedajúcu sumu. Sťažovateľ podal proti rozsudku

odvolanie. Nadriadený súd rozsudkom z 10. februára 2009 prvostupňový rozsudok zrušil

a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie. Odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil

s odkazom na ustanovenie Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom prvostupňový

súd zaviazal riadiť sa dôsledne právnou úpravou obsiahnutou v ustanoveniach § 142 zákona

č. v znení neskorších predpisov zakotvujúcou jednotlivé

spôsoby zrušenia a vyporiadania podielového vlastníctva, ako aj poradie, v ktorom môžu

byť tieto spôsoby použité. V nadväznosti na to odvolací súd uložil okresnému súdu doplniť

dokazovanie výsluchom účastníkov konania a následne odborným posúdením zo strany

znalca.

Okresný súd uznesením z 2. februára 2012 nariadil doplnenie znaleckého posudku

v lehote 60 dní od doručenia predmetného uznesenia (právoplatnosť nadobudlo 12. marca

2012), pričom požiadal Okresný súd Banská Bystrica o doručenie spisového materiálu

znalcovi. Znalec 19. apríla 2012 požiadal z dôvodu preukázanej práceneschopnosti

o predĺženie lehoty o 75 dní. Okresný súd 13. apríla 2012 vyzval znalca, aby si prevzal

spisový materiál, ktorý znalec prevzal 4. mája 2012. Okresný súd 6. septembra 2012 vyzval

znalca na predloženie znaleckého posudku. Znalec okresnému súdu 18. septembra 2012

oznámil, že z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti nemohol znalecký posudok ukončiť.

Znalecký posudok (doplnok) bol okresnému súdu predložený 6. novembra 2012.

Okresný súd 13. marca 2013 termín pojednávania určený na 20. marec 2013 zrušil

z dôvodu hospitalizácie sťažovateľa.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom

meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)

a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ

odporcom, ústavný súd konštatuje, že predmet konania, ktorým je zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva sťažovateľa a navrhovateľky, možno hodnotiť ako skutkovo

náročnejší, pretože rozhodnutie veci závisí od posúdenia skutočností, na ktoré boli potrebné

odborné znalosti, a teda dokazovanie ustanovením znalca, resp. znalcov, ako aj dokazovanie

výsluchom účastníkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov, čo si vyžaduje

časovo náročnejší procesný postup v konaní, ktorý však nemôže ospravedlniť obdobia

zistenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu identifikované preskúmaním

súvisiaceho spisu. Právnu zložitosť posudzovanej veci sťažovateľa ústavný súd nezistil.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska

druhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho

účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti, aj keď treba povedať, že v miere

nepatrnej v porovnaní s narušením plynulosti konania zavineným samotným okresným

súdom.

V prvom prípade išlo o pasivitu sťažovateľa, aj keď spôsobenú objektívnymi

okolnosťami (práceneschopnosť právneho zástupcu sťažovateľa), ktorá narušila plynulosť

konania v štádiu nasledujúcom po odročení pojednávania vykonaného 6. novembra 2000,

keď sa účastníci konania pokúsili dosiahnuť uzavretie mimosúdnej dohody.

Ďalším negatívnym momentom v postupe konania pričítateľným na vrub

sťažovateľovi, aj keď opätovne zapríčineným objektívnymi okolnosťami, bolo odročenie

pojednávania určeného na 20. marec 2013 z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa.

Ústavný súd sa v rámci druhého kritéria relevantného pre posúdenie otázky

zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom

stanovisku poukazoval na realizáciu procesných návrhov zo strany účastníkov konania

vrátane sťažovateľa, majúcich podľa názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na

plynulý priebeh konania.

Vo svojich rozhodnutiach ústavný súd viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub

vo veci konajúcemu štátnemu orgánu (, ). V súlade s touto

judikatúrou preto dobu zodpovedajúcu rozhodovaniu o sťažovateľových uplatnených

procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia,

ktoré sťažovateľovi nálezom priznal.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená

a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť

štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,

pre ktoré sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia

nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná

prekážka, ale aj jeho neefektívny postup.

Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne

štyroch mesiacov zaznamenal ústavný súd v úseku konania od 15. júna 2005, keď bolo

okresnému súdu predložené vyjadrenie navrhovateľky, do 7. novembra 2005, keď okresný

súd vykonal vo veci pojednávanie.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne piatich mesiacov zaznamenal ústavný

súd v etape konania od 18. novembra 2005, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie

navrhovateľky, do 11. mája 2006 , keď okresný súd vyzval navrhovateľku na úpravu petitu

návrhu.

Nečinnosťou zodpovedajúcou dĺžke približne štyroch mesiacov bolo poznačené

obdobie konania od augusta 2006, keď okresnému súdu doručil svoje stanovisko

sťažovateľ, do 29. januára 2007, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré

konanie vedú, ako aj orgánmi, ktoré poskytujú znalecký posudok alebo poskytujú inú

činnosť pri dokazovaní (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo

Martins Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

V intenciách zmienenej judikatúry ESĽP ústavný súd kvalifikuje ako neefektívny

postup okresného súdu jeho činnosť v štádiách konania týkajúcich sa v prvom prípade

obstarania znaleckého posudku, v druhom prípade obstarania doplnenia znaleckého

posudku, keď v oboch prípadoch ustanovení znalci nerešpektovali súdom určenú lehotu

na vypracovanie znaleckého posudku (resp. doplnenia znaleckého posudku) a predložili ich

s neprimeraným časovým odstupom, a to v prvom prípade 7 mesiacov a v druhom prípade

8 mesiacov od uloženia povinnosti. Okresný súd postupoval nesústredene, keď akceptoval

nedodržanie lehoty zo strany ustanovených znalcov (aj keď z ospravedlnených dôvodov,

v prvom prípade pracovná zaťaženosť znalca, v druhom prípade práceneschopnosť znalca)

a nezabránil sťažovaniu postupu konania, v prvom prípade napr. poučením znalca o jeho

postavení a povinnostiach v konaní v zmysle a

o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, prípadne s využitím možností poriadkových opatrení v zmysle § 53

, v druhom prípade promptným ustanovením iného znalca, ktorý by bol spôsobilý

znalecký posudok vypracovať v primeranej lehote.

Neefektívny postup okresného súdu potvrdzuje aj rozhodnutie nadriadeného súdu

z 10. februára 2009, ktorým odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok z dôvodov podľa

ustanovenia , teda pre nesprávne právne posúdenie veci

a nedostatočne zistený skutkový stav a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie

so záväznými právnymi pokynmi ďalšieho postupu.

Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustil, v dôsledku označených období nečinnosti (v celkovom

rozsahu trinásť mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného

postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred okresným súdom (viac ako dvanásť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6

ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému

právu sťažovateľa zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že

uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva

na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci

nachádza (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

nemajetkovou ujmou, ktorú nemožno napraviť obnovením stavu pred porušením jeho

základného práva garantovaného a práva garantovaného dohovorom, pričom výrok

ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno podľa názoru sťažovateľa vzhľadom

na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu.

Ústavný súd sa v danom smere stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a považoval

v tomto prípade za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie, a to v sume 2 500 €,

ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa

spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých

výšku špecifikoval sumou 410,73 € (vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu).

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal

úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti )

v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom za tretí úkon

právnej služby sťažovateľom uplatňovanú náhradu trov konania nepriznal, pretože tento

úkon nepovažoval za taký, ktorý by relevantným spôsobom prispel k objasneniu skutkového

stavu posudzovanej veci. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál

v sume 7,81 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 275,94 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013