Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 182/2013
PDF · 180.67 KB
No categories available
III. ÚS 182/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., B., zastúpeného JUDr. D. M., advokátom, P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 21 C/28/2010-147 z 21. októbra 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 14/2012-183 zo 4. decembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013
doručená sťažnosť Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.
12 Co 14/2012-183 zo 4. decembra 2012 v časti, ktorou bol zrušený rozsudok Okresného
súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C/28/2010-147 z 21. októbra 2011 a vec
vrátená na ďalšie konanie (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok krajského
súdu“).
Predmetom konania vedeného okresným súdom ako súdom prvého stupňa
bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktorý pozostával z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, odstránenie plota a odstránenie
hospodárskej budovy. Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C/28/2010-147 z 21. októbra 2011
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrhu sťažovateľa na odstránenie oplotenia
a vypratanie nehnuteľnosti vyhovel, pričom nárok na odstránenie hospodárskej budovy
vylúčil na samostatné konanie. Súčasne žalovanej uložil zaplatiť sťažovateľovi trovy
konania na účet jej právneho zástupcu v sume 1 223,27 € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v časti povinnosti
vypratať nehnuteľnosti a odstrániť oplotenie potvrdil ako vecne správny a vo výroku
o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ predovšetkým poukazuje na skutočnosť,
že o vylúčenom nároku (správne ide o vylúčenú časť návrhu, pozn.) bude okresný súd
rozhodovať v samostatnom konaní, v ktorom „sa už bude rozhodovať len o samostatných
trovách súvisiacich s týmto samostatným konaním.
Porušovateľ práva neviedol proces spravodlivo, pretože nesprávnym výkladom
a aplikáciou ust. § 151 ods. 1 O. s. p. na existujúci stav súdneho konania o nárokoch
sťažovateľa, dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci čo do rozhodnutia
o už mu priznaných trovách právoplatne skončeného konania o odstránení plota a
vyprataní pozemku, čím zasiahol do jeho práva vlastniť a pokojne užívať majetok, ktorý
tieto trovy konania ako finančný majetkový substrát predstavujú...
Existenciu nároku sťažovateľa na náhradu trov konania zakladá ust. § 142 ods. 1
O. s. p. a nakoniec už aj existujúce rozhodnutie prvostupňového súdu o priznaní týchto trov
konania. Rozhodnutím Krajského súdu došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa
odňatiu mu už priznaných trov konania – čiže majetku...
Právoplatným rozsudkom súdu vykonané vylúčenie nároku na odstránenie
hosp. budovy na samostatné konanie má pre účely konania a rozhodovania o trovách
konania ten význam, že v tomto vylúčenom samostatnom konaní sa už bude rozhodovať
aj len o jeho samostatných trovách, t. j. o trovách spojených s týmto samostatným nárokom
na odstránenie časti hosp. budovy a nie o trovách konania o nárokoch na odstránenie plota
a vypratanie pozemku, o ktorých nárokoch už bolo v inom konaní právoplatne
rozhodnuté.“.
V ďalšej časti sťažnosti prezentuje sťažovateľ názor, že pod konaním sa rozumie
časový úsek, v ktorom súdy a účastníci vykonávajú procesné úkony, a že konanie o veci
samej je vedené na súde pod príslušnou spisovou značkou, z čoho následne vyvodzuje,
že pokiaľ bolo konanie o odstránení časti hospodárskej budovy vylúčené na samostatné
konanie, ide o konanie samostatné, a tak na pôvodnom konaní nezávislé. Následne namieta
nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa jeho názoru nevysporiadal
s právnym záverom okresného súdu, v zmysle ktorého sa bude musieť v samostatnom
(vylúčenom) konaní okresný súd vysporiadať aj so súvisiacimi trovami a súdnym
poplatkom. Krajský súd tak podľa jeho názoru nedal odpoveď „na zásadnú otázku
z hľadiska rozhodovania o trovách konania. Takéto konanie odporuje spravodlivému
procesu, pretože pri spravodlivom procese musí účastník dostať od súdu v odôvodnení
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky podstatné pre rozhodnutie. Vylúčenie nároku
na samostatné konanie prvostupňovým súdom a dôvody, pre ktoré tak urobil, sú z hľadiska
rozhodovania o trovách konania v odvolacom konaní takouto zásadnou otázkou a preto
aj odvolací súd je svoj prípadný nesúhlas s názorom a dôvodmi prvostupňového súdu
(povinný – pozn. ústavného súdu) uviesť v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia. Inakšie
jeho rozhodnutie stráca presvedčivosť, dôveryhodnosť, odbornosť a v konečnom dôsledku
aj prvok spravodlivosti.“. Podľa názoru sťažovateľa si krajský súd tiež zamieňa
tzv. čiastočný rozsudok za rozsudok, ktorým súd o návrhu rozhodol a konanie o časti návrhu
vylúčil na samostatné konanie. Tým, že konanie o vylúčenej časti sa vedie samostatne
pod inou spisovou značkou (sp. zn. 21 C/26/2013), je vylúčené, aby išlo o rozsudok
čiastočný. Krajský súd teda „svojím rozhodnutím... spôsobil, že o trovách meritórne
právoplatne skončeného konania 21 C 28/2010 nebolo rozhodnuté tak, ako to ukladá
ust. § 151 ods. 3 O. s. p., t. j. v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie právoplatne skončilo.
Porušovateľ práva tak svojim rozhodnutím vytvoril situáciu, že existuje právoplatne
skončené konanie o merite veci ale nie je rozhodnuté o trovách tohto konania.“.
Napokon sťažovateľ tvrdí, že v rozsudok krajského súdu je v konečnom dôsledku
prekvapujúci, keďže je založený na skutočnostiach a dôvodoch, proti ktorým sa sťažovateľ
nemal možnosť v odvolacom konaní vyjadriť, a teda brániť. Takýmto postupom mala
byť sťažovateľovi «odňatá možnosť konať, čo je evidentným porušením práva
na spravodlivý proces; je totiž nespravodlivý proces, v ktorom nebola účastníkovi daná
súdom možnosť brániť sa proti dôvodu, na základe ktorého súd rozhodnutie zrušil
(“Audiatur et altera pars“). Táto nespravodlivosť je v tomto prípade ešte zdôraznená tým,
že dôvod zrušenia rozhodnutia neuviedol odvolateľ ani v odvolaní, ani v odvolacom konaní
ale našiel ho odvolací súd sám a prvý raz ho uviedol (prezentoval) až v rozhodnutí,
proti ktorému je podaná táto sťažnosť...
Odvolací súd tak sám hľadal za odvolateľa dôvod na zrušenie rozhodnutia
prvostupňového súdu čo do trov konania, čím porušil aj zásadu kontradiktórnosti konania
a nestranného sudcu a v konečnom dôsledku právo sťažovateľa na spravodlivý proces…
Odvolanie bolo v tejto časti – vo vzťahu ku trovám konania neúplné – nespĺňalo
zákonné požiadavky na odvolanie dané ust. § 205 ods. 1 O. s. p., pretože neobsahovalo
„v čom bolo rozhodnutie alebo postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní trovách
konania nesprávne“ a tento nedostatok mali prvostupňový či odvolací súd odstrániť
postupom podľa ust.§ 209 a 211 ods. 1 O. s. p., čo sa nestalo. Následkom toho konal
rozhodoval odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania na základe
nezákonného odvolania.».
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci
takéto rozhodnutie:
„1) Základné právo sťažovateľa Š. G... na súdnu a inú právnu ochranu a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 12. 2012 č. k. 12 Co 14/2012-183,
ktorým zrušil rozsudok OS PP z 21. 10. 2011 č. k. 21 C 28/2010-147 vo výroku o trovách
konania porušené bolo.
2) Základné právo sťažovateľa Š. G... vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať
a nadobúdať majetok v súlade so zákonom podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy... a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru... výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
04. 12. 2012 č. k. 12 Co 14/2012-183, ktorým zrušil rozsudok OS PP z 21. 10. 2011
č. k. 21 C 28/2010-147 vo výroku o trovách konania porušené bolo.
3) Výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 12. 2012
č. k. 12 Co 14/2012-183, ktorým bol zrušený rozsudok OS PP z 21. 10. 2011
č. k. 21 C 28/2010-147 vo výroku o trovách konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému
súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4) Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 331,13 eur..., pozostávajúce z tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci a to:
prevzatie a príprava a vypracovanie ústavnej sťažnosti... do dvoch mesiacov od doručenia
tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. D. M...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad určených § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade bol napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu zrušený výrok
prvostupňového súdu, ktorým bola určená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy
konania v sume 1 223,27 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku okresného súdu
a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé
(a potvrdzuje to aj obsah samotnej sťažnosti), že o ochrane označených základných práv
a slobôd v zrušenej časti nebolo dosiaľ právoplatne všeobecnými súdmi rozhodnuté.
Sťažovateľ teda bude mať v ďalšom štádiu konania možnosť uplatniť ochranu označených
práv v otázke náhrady trov konania, keďže o veci ešte bude rozhodovať iný (všeobecný)
súd. Na uvedenom nič nemení ani nesúhlas sťažovateľa s tým, že v dôsledku obsahu
rozsudku krajského súdu nie je v aktuálnej fáze súdneho konania ešte o ním vyčíslenej
náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté. Preskúmanie rozsudku krajského súdu
v napadnutej časti by totiž bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127
ods. 1 ústavy.
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym
poriadkom (ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
Vzhľadom na záverečnú časť argumentácie sťažovateľa o tom, že postupom
krajského súdu mu bola v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania odňatá možnosť konať
pred súdom, ústavný súd zároveň poukazuje na znenie § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namietané odňatie možnosti
konať pred súdom pritom malo podľa sťažovateľa spočívať v tom, že o zrušení výroku
o trovách prvostupňového konania rozhodol odvolací súd bez toho, aby mal sťažovateľ
možnosť vyjadriť sa k tejto otázke.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského
súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP nepodal.
V okolnostiach prípadu potom podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy
namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému rozsudku súčasne
signalizuje nevyčerpanie opravného prostriedku, ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol podľa osobitných
predpisov oprávnený, čo vedie k záveru o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Sťažovateľ navyše ani len netvrdil (a tým menej preukazoval),
že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného
súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možné právne prostriedky
nápravy podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Za daných okolností ústavný súd dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj k záveru o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde pre nevyužitie opravného prostriedku, ktorý mu platný
procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013