Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 182/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., B., zastúpeného JUDr. D. M., advokátom, P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. -147 z 21. októbra 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove č. k. -183 zo 4. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013

doručená sťažnosť Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-183 zo 4. decembra 2012 v časti, ktorou bol zrušený rozsudok Okresného

súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -147 z 21. októbra 2011 a vec

vrátená na ďalšie konanie (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok krajského

súdu“).

Predmetom konania vedeného okresným súdom ako súdom prvého stupňa

bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktorý pozostával z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, odstránenie plota a odstránenie

hospodárskej budovy. Okresný súd rozsudkom č. k. -147 z 21. októbra 2011

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrhu sťažovateľa na odstránenie oplotenia

a vypratanie nehnuteľnosti vyhovel, pričom nárok na odstránenie hospodárskej budovy

vylúčil na samostatné konanie. Súčasne žalovanej uložil zaplatiť sťažovateľovi trovy

konania na účet jej právneho zástupcu v sume 1 223,27 € do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v časti povinnosti

vypratať nehnuteľnosti a odstrániť oplotenie potvrdil ako vecne správny a vo výroku

o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ predovšetkým poukazuje na skutočnosť,

že o vylúčenom nároku (správne ide o vylúčenú časť návrhu, pozn.) bude okresný súd

rozhodovať v samostatnom konaní, v ktorom „sa už bude rozhodovať len o samostatných

trovách súvisiacich s týmto samostatným konaním.

Porušovateľ práva neviedol proces spravodlivo, pretože nesprávnym výkladom

a aplikáciou ust. na existujúci stav súdneho konania o nárokoch

sťažovateľa, dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci čo do rozhodnutia

o už mu priznaných trovách právoplatne skončeného konania o odstránení plota a

vyprataní pozemku, čím zasiahol do jeho práva vlastniť a pokojne užívať majetok, ktorý

tieto trovy konania ako finančný majetkový substrát predstavujú...

Existenciu nároku sťažovateľa na náhradu trov konania zakladá ust. § 142 ods. 1

a nakoniec už aj existujúce rozhodnutie prvostupňového súdu o priznaní týchto trov

konania. Rozhodnutím Krajského súdu došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa

odňatiu mu už priznaných trov konania – čiže majetku...

Právoplatným rozsudkom súdu vykonané vylúčenie nároku na odstránenie

hosp. budovy na samostatné konanie má pre účely konania a rozhodovania o trovách

konania ten význam, že v tomto vylúčenom samostatnom konaní sa už bude rozhodovať

aj len o jeho samostatných trovách, t. j. o trovách spojených s týmto samostatným nárokom

na odstránenie časti hosp. budovy a nie o trovách konania o nárokoch na odstránenie plota

a vypratanie pozemku, o ktorých nárokoch už bolo v inom konaní právoplatne

rozhodnuté.“.

V ďalšej časti sťažnosti prezentuje sťažovateľ názor, že pod konaním sa rozumie

časový úsek, v ktorom súdy a účastníci vykonávajú procesné úkony, a že konanie o veci

samej je vedené na súde pod príslušnou spisovou značkou, z čoho následne vyvodzuje,

že pokiaľ bolo konanie o odstránení časti hospodárskej budovy vylúčené na samostatné

konanie, ide o konanie samostatné, a tak na pôvodnom konaní nezávislé. Následne namieta

nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa jeho názoru nevysporiadal

s právnym záverom okresného súdu, v zmysle ktorého sa bude musieť v samostatnom

(vylúčenom) konaní okresný súd vysporiadať aj so súvisiacimi trovami a súdnym

poplatkom. Krajský súd tak podľa jeho názoru nedal odpoveď „na zásadnú otázku

z hľadiska rozhodovania o trovách konania. Takéto konanie odporuje spravodlivému

procesu, pretože pri spravodlivom procese musí účastník dostať od súdu v odôvodnení

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky podstatné pre rozhodnutie. Vylúčenie nároku

na samostatné konanie prvostupňovým súdom a dôvody, pre ktoré tak urobil, sú z hľadiska

rozhodovania o trovách konania v odvolacom konaní takouto zásadnou otázkou a preto

aj odvolací súd je svoj prípadný nesúhlas s názorom a dôvodmi prvostupňového súdu

(povinný – pozn. ústavného súdu) uviesť v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia. Inakšie

jeho rozhodnutie stráca presvedčivosť, dôveryhodnosť, odbornosť a v konečnom dôsledku

aj prvok spravodlivosti.“. Podľa názoru sťažovateľa si krajský súd tiež zamieňa

tzv. čiastočný rozsudok za rozsudok, ktorým súd o návrhu rozhodol a konanie o časti návrhu

vylúčil na samostatné konanie. Tým, že konanie o vylúčenej časti sa vedie samostatne

pod inou spisovou značkou (sp. zn. ), je vylúčené, aby išlo o rozsudok

čiastočný. Krajský súd teda „svojím rozhodnutím... spôsobil, že o trovách meritórne

právoplatne skončeného konania nebolo rozhodnuté tak, ako to ukladá

ust. , t. j. v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie právoplatne skončilo.

Porušovateľ práva tak svojim rozhodnutím vytvoril situáciu, že existuje právoplatne

skončené konanie o merite veci ale nie je rozhodnuté o trovách tohto konania.“.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že v rozsudok krajského súdu je v konečnom dôsledku

prekvapujúci, keďže je založený na skutočnostiach a dôvodoch, proti ktorým sa sťažovateľ

nemal možnosť v odvolacom konaní vyjadriť, a teda brániť. Takýmto postupom mala

byť sťažovateľovi «odňatá možnosť konať, čo je evidentným porušením práva

na spravodlivý proces; je totiž nespravodlivý proces, v ktorom nebola účastníkovi daná

súdom možnosť brániť sa proti dôvodu, na základe ktorého súd rozhodnutie zrušil

(“Audiatur et altera pars“). Táto nespravodlivosť je v tomto prípade ešte zdôraznená tým,

že dôvod zrušenia rozhodnutia neuviedol odvolateľ ani v odvolaní, ani v odvolacom konaní

ale našiel ho odvolací súd sám a prvý raz ho uviedol (prezentoval) až v rozhodnutí,

proti ktorému je podaná táto sťažnosť...

Odvolací súd tak sám hľadal za odvolateľa dôvod na zrušenie rozhodnutia

prvostupňového súdu čo do trov konania, čím porušil aj zásadu kontradiktórnosti konania

a nestranného sudcu a v konečnom dôsledku právo sťažovateľa na spravodlivý proces…

Odvolanie bolo v tejto časti – vo vzťahu ku trovám konania neúplné – nespĺňalo

zákonné požiadavky na odvolanie dané ust. , pretože neobsahovalo

„v čom bolo rozhodnutie alebo postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní trovách

konania nesprávne“ a tento nedostatok mali prvostupňový či odvolací súd odstrániť

postupom podľa ust. a 211 ods. 1 , čo sa nestalo. Následkom toho konal

rozhodoval odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania na základe

nezákonného odvolania.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„1) Základné právo sťažovateľa Š. G... na súdnu a inú právnu ochranu a právo

na spravodlivý súdny proces podľa ... a podľa Dohovoru...

výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 12. 2012 č. k. -183,

ktorým zrušil rozsudok OS PP z 21. 10. 2011 č. k. -147 vo výroku o trovách

konania porušené bolo.

2) Základné právo sťažovateľa Š. G... vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať

a nadobúdať majetok v súlade so zákonom podľa , 4 ... a podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru... výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

04. 12. 2012 č. k. -183, ktorým zrušil rozsudok OS PP z 21. 10. 2011

č. k. -147 vo výroku o trovách konania porušené bolo.

3) Výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 12. 2012

č. k. -183, ktorým bol zrušený rozsudok OS PP z 21. 10. 2011

č. k. -147 vo výroku o trovách konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4) Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 331,13 eur..., pozostávajúce z tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci a to:

prevzatie a príprava a vypracovanie ústavnej sťažnosti... do dvoch mesiacov od doručenia

tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. D. M...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad určených ().

V danom prípade bol napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu zrušený výrok

prvostupňového súdu, ktorým bola určená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy

konania v sume 1 223,27 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku okresného súdu

a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé

(a potvrdzuje to aj obsah samotnej sťažnosti), že o ochrane označených základných práv

a slobôd v zrušenej časti nebolo dosiaľ právoplatne všeobecnými súdmi rozhodnuté.

Sťažovateľ teda bude mať v ďalšom štádiu konania možnosť uplatniť ochranu označených

práv v otázke náhrady trov konania, keďže o veci ešte bude rozhodovať iný (všeobecný)

súd. Na uvedenom nič nemení ani nesúhlas sťažovateľa s tým, že v dôsledku obsahu

rozsudku krajského súdu nie je v aktuálnej fáze súdneho konania ešte o ním vyčíslenej

náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté. Preskúmanie rozsudku krajského súdu

v napadnutej časti by totiž bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127

ods. 1 .

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym

poriadkom (ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (,

).

Vzhľadom na záverečnú časť argumentácie sťažovateľa o tom, že postupom

krajského súdu mu bola v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania odňatá možnosť konať

pred súdom, ústavný súd zároveň poukazuje na znenie , podľa ktorého

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ sa účastníkovi

konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namietané odňatie možnosti

konať pred súdom pritom malo podľa sťažovateľa spočívať v tom, že o zrušení výroku

o trovách prvostupňového konania rozhodol odvolací súd bez toho, aby mal sťažovateľ

možnosť vyjadriť sa k tejto otázke.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského

súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle nepodal.

V okolnostiach prípadu potom podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa

namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému rozsudku súčasne

signalizuje nevyčerpanie opravného prostriedku, ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol podľa osobitných

predpisov oprávnený, čo vedie k záveru o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde. Sťažovateľ navyše ani len netvrdil (a tým menej preukazoval),

že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného

súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možné právne prostriedky

nápravy podľa .

Za daných okolností ústavný súd dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podľa § 25

ods. 2 , ako aj k záveru o neprípustnosti sťažnosti podľa

pre nevyužitie opravného prostriedku, ktorý mu platný

procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013