Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 244/2013
PDF · 189.19 KB
No categories available
I. ÚS 244/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., ktorou
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11 Co 239/2011 z 18. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2012 doručená sťažnosť Č., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie princípu právnej istoty rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 239/2011 z 18. septembra 2012 (ďalej len „krajský súd“
a ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažovateľkou podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe jej žaloby
Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 9 C 351/2010
z 1. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 1 594,56 € ako nezaplatenej istiny z poskytnutého úveru spolu s úrokom z úveru
zo sumy 1 058,75 € vo výške 12,5 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, s úrokom
z omeškania zo sumy 1 058,75 € vo výške 9 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia,
s úrokom z omeškania zo sumy 286,91 € vo výške 9 % ročne od 11. augusta 2010
až do zaplatenia a s úrokom zo sumy 48,90 € vo výške 25 % ročne od 1. júla 2010
až do zaplatenia. Zároveň okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť sťažovateľke trovy
konania. Žaloba sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania zo sumy 1 058,75 € vo výške
6 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia a úrok z omeškania zo sumy 286,91 €
vo výške 6 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, bola rozsudkom okresného súdu
zamietnutá. Posledným výrokom rozsudku okresný súd určil, že zmluvné podmienky
sťažovateľky uvedené v zmluve o Č. spotrebiteľskom úvere, a to časť ̶Úrok z omeškania,
o oprávnenosti sťažovateľky účtovať žalovanému úrok z omeškania vo výške 15 % ročne
zo sumy, ktorú je klient povinný zaplatiť z peňažných záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy
a ktoré neboli zaplatené v dohodnutých termínoch ich splatnosti, Č. je oprávnená inkasovať
úrok z omeškania z účtu klienta aj bez jeho súhlasu – sú neplatné z dôvodu ich
neprijateľnosti. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom napadnutým touto
sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti.
3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:
«Máme za to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore právnym poriadkom, účinným
v čase, keď zmluva o Č. spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená, nakoľko Krajský súd
pri rozhodovaní o merite veci nerešpektoval znenie relevantných právnych predpisov
(vrátane ich prechodných ustanovení) aplikovaných na skutkový stav. Sme toho názoru,
že rozhodovanie contra legem predstavuje závažné porušenie práva na spravodlivý súdny
proces, garantované v čl. 46 Ústavy SR, ako aj v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...
Na preukázanie postupu Krajského súdu v Trnave v rozpore s právnymi predpismi
si dovoľujeme opätovne poukázať na ust. § 52 OZ, účinného v čase, keď zmluva o Č.
spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená, ako aj na ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého „Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch
aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona
do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona“. V čase uzatvorenia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (zo dňa 11. 7. 2005), zmluva o úvere nebola začlenená
pod spotrebiteľské zmluvy v § 52 OZ, a preto je nepochybné, že sa na sťažovateľa nemohla
ani vzťahovať povinnosť zosúladiť predmetnú zmluvu s ust. § 53 a 54 OZ. Zmluva o úvere
sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu na účely Občianskeho zákonníka až po 1. 1. 2008,
kedy bola prijatá novela OZ, pričom ako vyplýva z § 879j Občianskeho zákonníka
„Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom
2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008
sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“
Rozhodujúcimi predpismi, podľa ktorých bolo potrebné posudzovať predmetnú
zmluvu o Č. spotrebiteľskom úvere je (i) zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý expressis
verbis stanovuje, aké náležitosti musí zmluva obsahovať, aby sa považovala za platnú,
resp. aby nebola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, a (ii) Obchodný zákonník,
ktorý je potrebné aplikovať v tých otázkach, ktoré neboli výslovne upravené zákonom
o spotrebiteľských úveroch [(vzhľadom na ust. § 261 ods. 3 písm. d)]. To platí aj o úrokoch
z omeškania. Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahoval úpravu úrokov
z omeškania, bolo potrebné aplikovať ust. Obchodného zákonníka. Na predmetnom závere
pritom nemení nič ani existencia zákona č. 634/1992 Zb., ktorý v znení od 25. 11. 2004
do 31. 3. 2006 zaviedol definíciu spotrebiteľskej zmluvy na účely predmetného zákona.
Je pravdou, že ust. § 23a vyššie citovaného zákona subsumovalo pod definíciu
spotrebiteľskej zmluvy aj typovú zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, avšak
táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená, že sa v dôsledku toho rozšírila aplikácia
ust. § 53 a 54 Občianskeho zákonníka aj na zmluvu o úvere. Ak mal zákonodarca v úmysle
rozšíriť aplikáciu predmetných ust. aj na iné zmluvy, tak ako k tomu napokon aj došlo
novelou Občianskeho zákonníka účinnou ku dňu 1. 1. 2008, urobil by tak priamo v novele
Občianskeho zákonníka, a nie prostredníctvom ust. ďalšieho zákona...
Máme za to, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti so subsumovaním zmluvy o úvere
(ako typovej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka) pod predmetnú definíciu
spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutej v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľov, bolo výlučne
rozšíriť povinnosti uvedené v predmetnom zákone aj na túto zmluvu, t. j. aj pri uzatváraní
zmluvy o úvere sú poskytovatelia úverov povinní zdržať sa akéhokoľvek postupu, v dôsledku
ktorého by spotrebiteľ bol diskriminovaný, šikanovaný. resp. vyhnúť sa konaniu, ktoré
napĺňa znaky klamania, či zavádzania spotrebiteľa...
Predmetný zákon však nehovorí nič o úprave úrokov z omeškania, a preto možnosť
uplatnenia si úrokov z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka nebola
nijako dotknutá týmto zákonom.
Rovnako poukazujeme na to, že aby sa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
mohlo vzťahovať aj na zmluvu o úvere, musel by Obchodný zákonník výslovne odkazovať
na aplikáciu tohto nariadenia (tak ako je tomu teraz, keď v ust. § 369 ods. 1 sa výslovne
uvádza, že „Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno
dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho
práva“). Bez odkazu na použitie tohto právneho predpisu (resp. odkazu na ust. občianskeho
zákonníka) nie je možné aplikovať nar. vlády č. 87/1995 Z. z. na zmluvy neupravené
Občianskym zákonníkom, a to práve s ohľadom na to, že nariadenie vlády je vykonávacím
právnym predpisom k Občianskemu zákonníku.
V období, keď bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená, jediným relevantným
ust. ohľadom úrokov z omeškania (vzhľadom na ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka) bolo ust. § 369 ods. 1Obchodného zákonníka, ktoré umožňovalo dohodu strán
o výške úrokovej sadzby. Nakoľko predmetná zmluva obsahovala v čl. VI. Zmluvy výšku
úrokov z omeškania, bolo potrebné aplikovať toto ust. t. j. 15 % ročne.
Máme za to, že postup podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci
by nebol odôvodnený ani argumentáciou, že hoci Občiansky zákonník nezahrnul pod pojem
spotrebiteľské zmluvy aj zmluvu o úvere, takýto záver je možné vyvodiť zo smernice
o nekalých obchodných podmienkach (implementovaná do Občianskeho zákonníka, § 52
a nasl.), ktorá mala v úmysle poskytnúť ochranu spotrebiteľom v čo najširšej miere...
Dovoľujeme si zároveň poukázať aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe súdov
v otázke aplikácie úrokov z omeškania podľa ust. Obchodného zákonníka v období
pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, ktorým sa rozšírila definícia
spotrebiteľskej zmluvy, obsiahnutá v § 52 na všetky zmluvy uzatvorené medzi spotrebiteľom
a dodávateľom, bez ohľadu na právnu formu. Zatiaľ čo niektoré súdy napr. Krajský súd
v Bratislave vo veci sp. zn. 9 Co 81/2010, či vo veci sp. zn. 16 Co/46/2011 potvrdil
správnosť právneho názoru sťažovateľa a nemožnosť aplikácie ust. Občianskeho zákonníka
v týchto prípadoch (t. j. nemožnosť aplikácie ust. § 517 ods. 2 OZ), iné súdy, napr. Krajský
súd v Trnave alebo Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3 Cob/232/2011 dospeli k odlišnému
záveru. Máme za to, že takáto nejednotnosť v rozhodovaní závažným spôsobom zasahuje
do princípu právnej istoty, ako jedného z hlavného princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1
Ústavy SR).»
4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej ,,základného práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj k porušeniu princípu právnej istoty podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy“. Zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil
mu vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou
iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
9. K sťažnostným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa tvrdeného porušenia
jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (správne na súdnu ochranu,
pozn.) napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd uvádza,
že tieto zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
v zmysle ktorého ,,Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4.“.
10. Z výroku rozsudku okresného súdu, ktorý právny zástupca sťažovateľky doručil
až na výzvu ústavného súdu 4. apríla 2013, vyplýva, že tento okrem žalobe sčasti
vyhovujúceho a sčasti zamietajúceho výroku obsahuje aj určujúci výrok o tom, že zmluvné
podmienky sťažovateľky uvedené v zmluve o Č. spotrebiteľskom úvere sú v časti týkajúcej
sa úroku z omeškania vo výške 15 % p. a. neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti
(bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia). Predpoklady, ako aj dôsledky tohto rozhodnutia
upravujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka.
Podľa § 153 ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku súd môže v rozsudku, ktorý
sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka
používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Ak súd určil niektorú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi
z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku
vo výroku rozhodnutia.
Podľa § 53a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ak súd určil niektorú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo
vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ
je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým
významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť
aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú
povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka
len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1
v rozsahu tejto časti.
11. Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, prečo proti rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu nepodala dovolanie, o ktorom by následne rozhodoval dovolací súd.
Zároveň neuviedla žiadnu právnu argumentáciu, prečo by podľa jej názoru dovolanie
nemalo byť prípustným, a teda účinným právnym prostriedkom nápravy ňou tvrdeného
porušeného práva. Ústavný súd si je vedomý korektívu, ktorý z pohľadu prípustnosti
dovolania zakotvuje § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, nemá však právomoc
na to, aby sám formoval doktrínu prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní,
keďže táto právomoc patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 393/08).
Tento je však v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) povinný
pri posudzovaní prípustnosti dovolania v obdobných veciach zohľadniť to, čo zákonodarca
sledoval zakotvením prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku vo väzbe na záruky, ktoré v rámci základného práva na súdnu ochranu obsahuje
12. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského
súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľkou tvrdených pochybení podať
dovolanie (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), právomoc poskytnúť ochranu
označenému právu sťažovateľky má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,
že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania).
Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája
odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013