Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 244/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., ktorou

namietala porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 18. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2012 doručená sťažnosť Č., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie princípu právnej istoty rozsudkom Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 18. septembra 2012 (ďalej len „krajský súd“

a ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažovateľkou podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe jej žaloby

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 1. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal žalovaného na zaplatenie

sumy 1 594,56 € ako nezaplatenej istiny z poskytnutého úveru spolu s úrokom z úveru

zo sumy 1 058,75 € vo výške 12,5 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, s úrokom

z omeškania zo sumy 1 058,75 € vo výške 9 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia,

s úrokom z omeškania zo sumy 286,91 € vo výške 9 % ročne od 11. augusta 2010

až do zaplatenia a s úrokom zo sumy 48,90 € vo výške 25 % ročne od 1. júla 2010

až do zaplatenia. Zároveň okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť sťažovateľke trovy

konania. Žaloba sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania zo sumy 1 058,75 € vo výške

6 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia a úrok z omeškania zo sumy 286,91 €

vo výške 6 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, bola rozsudkom okresného súdu

zamietnutá. Posledným výrokom rozsudku okresný súd určil, že zmluvné podmienky

sťažovateľky uvedené v zmluve o Č. spotrebiteľskom úvere, a to časť ̶Úrok z omeškania,

o oprávnenosti sťažovateľky účtovať žalovanému úrok z omeškania vo výške 15 % ročne

zo sumy, ktorú je klient povinný zaplatiť z peňažných záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy

a ktoré neboli zaplatené v dohodnutých termínoch ich splatnosti, Č. je oprávnená inkasovať

úrok z omeškania z účtu klienta aj bez jeho súhlasu – sú neplatné z dôvodu ich

neprijateľnosti. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom napadnutým touto

sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti.

3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:

«Máme za to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore právnym poriadkom, účinným

v čase, keď zmluva o Č. spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená, nakoľko Krajský súd

pri rozhodovaní o merite veci nerešpektoval znenie relevantných právnych predpisov

(vrátane ich prechodných ustanovení) aplikovaných na skutkový stav. Sme toho názoru,

že rozhodovanie contra legem predstavuje závažné porušenie práva na spravodlivý súdny

proces, garantované v SR, ako aj v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...

Na preukázanie postupu Krajského súdu v Trnave v rozpore s právnymi predpismi

si dovoľujeme opätovne poukázať na ust. , účinného v čase, keď zmluva o Č.

spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená, ako aj na ust. ,

v zmysle ktorého „Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona

a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch

aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona

do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona“. V čase uzatvorenia

zmluvy o spotrebiteľskom úvere (zo dňa 11. 7. 2005), zmluva o úvere nebola začlenená

pod spotrebiteľské zmluvy v , a preto je nepochybné, že sa na sťažovateľa nemohla

ani vzťahovať povinnosť zosúladiť predmetnú zmluvu s ust. a 54 . Zmluva o úvere

sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu na účely až po 1. 1. 2008,

kedy bola prijatá novela , pričom ako vyplýva z

„Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom

2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008

sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“

Rozhodujúcimi predpismi, podľa ktorých bolo potrebné posudzovať predmetnú

zmluvu o Č. spotrebiteľskom úvere je (i) zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý expressis

verbis stanovuje, aké náležitosti musí zmluva obsahovať, aby sa považovala za platnú,

resp. aby nebola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, a (ii) ,

ktorý je potrebné aplikovať v tých otázkach, ktoré neboli výslovne upravené zákonom

o spotrebiteľských úveroch [(vzhľadom na ust. § 261 ods. 3 písm. d)]. To platí aj o úrokoch

z omeškania. Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahoval úpravu úrokov

z omeškania, bolo potrebné aplikovať ust. . Na predmetnom závere

pritom nemení nič ani existencia , ktorý v znení od 25. 11. 2004

do 31. 3. 2006 zaviedol definíciu spotrebiteľskej zmluvy na účely predmetného zákona.

Je pravdou, že ust. § 23a vyššie citovaného zákona subsumovalo pod definíciu

spotrebiteľskej zmluvy aj typovú zmluvu uzatvorenú podľa , avšak

táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená, že sa v dôsledku toho rozšírila aplikácia

ust. a 54 aj na zmluvu o úvere. Ak mal zákonodarca v úmysle

rozšíriť aplikáciu predmetných ust. aj na iné zmluvy, tak ako k tomu napokon aj došlo

novelou účinnou ku dňu 1. 1. 2008, urobil by tak priamo v novele

, a nie prostredníctvom ust. ďalšieho zákona...

Máme za to, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti so subsumovaním zmluvy o úvere

(ako typovej zmluvy uzatvorenej podľa ) pod predmetnú definíciu

spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutej v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľov, bolo výlučne

rozšíriť povinnosti uvedené v predmetnom zákone aj na túto zmluvu, t. j. aj pri uzatváraní

zmluvy o úvere sú poskytovatelia úverov povinní zdržať sa akéhokoľvek postupu, v dôsledku

ktorého by spotrebiteľ bol diskriminovaný, šikanovaný. resp. vyhnúť sa konaniu, ktoré

napĺňa znaky klamania, či zavádzania spotrebiteľa...

Predmetný zákon však nehovorí nič o úprave úrokov z omeškania, a preto možnosť

uplatnenia si úrokov z omeškania podľa ust. nebola

nijako dotknutá týmto zákonom.

Rovnako poukazujeme na to, že aby sa ust. nariadenia vlády č.

mohlo vzťahovať aj na zmluvu o úvere, musel by výslovne odkazovať

na aplikáciu tohto nariadenia (tak ako je tomu teraz, keď v ust. § 369 ods. 1 sa výslovne

uvádza, že „Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno

dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho

práva“). Bez odkazu na použitie tohto právneho predpisu (resp. odkazu na ust. občianskeho

zákonníka) nie je možné aplikovať nar. vlády č. na zmluvy neupravené

, a to práve s ohľadom na to, že nariadenie vlády je vykonávacím

právnym predpisom k .

V období, keď bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená, jediným relevantným

ust. ohľadom úrokov z omeškania (vzhľadom na ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného

zákonníka) bolo ust. , ktoré umožňovalo dohodu strán

o výške úrokovej sadzby. Nakoľko predmetná zmluva obsahovala v čl. VI. Zmluvy výšku

úrokov z omeškania, bolo potrebné aplikovať toto ust. t. j. 15 % ročne.

Máme za to, že postup podľa v predmetnej veci

by nebol odôvodnený ani argumentáciou, že hoci nezahrnul pod pojem

spotrebiteľské zmluvy aj zmluvu o úvere, takýto záver je možné vyvodiť zo smernice

o nekalých obchodných podmienkach (implementovaná do ,

a nasl.), ktorá mala v úmysle poskytnúť ochranu spotrebiteľom v čo najširšej miere...

Dovoľujeme si zároveň poukázať aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe súdov

v otázke aplikácie úrokov z omeškania podľa ust. v období

pred účinnosťou novely , ktorým sa rozšírila definícia

spotrebiteľskej zmluvy, obsiahnutá v § 52 na všetky zmluvy uzatvorené medzi spotrebiteľom

a dodávateľom, bez ohľadu na právnu formu. Zatiaľ čo niektoré súdy napr. Krajský súd

v Bratislave vo veci sp. zn. , či vo veci sp. zn. potvrdil

správnosť právneho názoru sťažovateľa a nemožnosť aplikácie ust.

v týchto prípadoch (t. j. nemožnosť aplikácie ust. ), iné súdy, napr. Krajský

súd v Trnave alebo Krajský súd v Košiciach sp. zn. dospeli k odlišnému

záveru. Máme za to, že takáto nejednotnosť v rozhodovaní závažným spôsobom zasahuje

do princípu právnej istoty, ako jedného z hlavného princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1

SR).»

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej ,,základného práva na spravodlivý

súdny proces podľa ako aj k porušeniu princípu právnej istoty podľa

“. Zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil

mu vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou

iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

9. K sťažnostným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa tvrdeného porušenia

jej práva na spravodlivý súdny proces podľa (správne na súdnu ochranu,

pozn.) napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd uvádza,

že tieto zakladajú prípustnosť dovolania podľa ,

v zmysle ktorého ,,Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4.“.

10. Z výroku rozsudku okresného súdu, ktorý právny zástupca sťažovateľky doručil

až na výzvu ústavného súdu 4. apríla 2013, vyplýva, že tento okrem žalobe sčasti

vyhovujúceho a sčasti zamietajúceho výroku obsahuje aj určujúci výrok o tom, že zmluvné

podmienky sťažovateľky uvedené v zmluve o Č. spotrebiteľskom úvere sú v časti týkajúcej

sa úroku z omeškania vo výške 15 % p. a. neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti

(bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia). Predpoklady, ako aj dôsledky tohto rozhodnutia

upravujú príslušné ustanovenia a .

Podľa a súd môže v rozsudku, ktorý

sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka

používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Ak súd určil niektorú

zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach

za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi

z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť

vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku

vo výroku rozhodnutia.

Podľa a ak súd určil niektorú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je

obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo

vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto

podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ

je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým

významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť

aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné

obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú

povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka

len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1

v rozsahu tejto časti.

11. Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, prečo proti rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu nepodala dovolanie, o ktorom by následne rozhodoval dovolací súd.

Zároveň neuviedla žiadnu právnu argumentáciu, prečo by podľa jej názoru dovolanie

nemalo byť prípustným, a teda účinným právnym prostriedkom nápravy ňou tvrdeného

porušeného práva. Ústavný súd si je vedomý korektívu, ktorý z pohľadu prípustnosti

dovolania zakotvuje , nemá však právomoc

na to, aby sám formoval doktrínu prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní,

keďže táto právomoc patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (m. m. ).

Tento je však v záujme ústavne konformného výkladu ( ) povinný

pri posudzovaní prípustnosti dovolania v obdobných veciach zohľadniť to, čo zákonodarca

sledoval zakotvením prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku vo väzbe na záruky, ktoré v rámci základného práva na súdnu ochranu obsahuje

.

12. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského

súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľkou tvrdených pochybení podať

dovolanie ( ), právomoc poskytnúť ochranu

označenému právu sťažovateľky má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25

ods. 2 sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,

že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania).

Podľa ustanovenia k tomuto rozhodnutiu pripája

odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013