Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 6/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť M. P., N., zastúpeného advokátkou JUDr. L. B., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -153 z 20. júna 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. P. zaručené v

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -153 z 20. júna 2012

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -153 z 20. júna 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. P. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. M. P. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 159,16 € (slovom

stopäťdesiatdeväť eur a šestnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý

vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. L. B., P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 zo 16. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -153

z 20. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ žalobou domáhal

proti spoločnosti A., a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 746,86 € s príslušenstvom

z titulu náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená postupom žalovanej v súvislosti

s poistnou zmluvou I. č. 0301165270 uzavretou 19. septembra 2005 (ďalej len „poistná

zmluva“). Na základe označenej poistnej zmluvy sa žalovaná zaviazala poskytnúť

sťažovateľovi ako poistencovi poistné plnenie pre prípad smrti alebo pre prípad dožitia

veku, pričom sťažovateľ sa zaviazal platiť mesačné poistné v sume 532 Sk (t. j. 17,66 €),

ktoré aj riadne platil. Listom zo 17. marca 2008 sťažovateľ žiadal žalovanú o dopoistenie

k označenej poistnej zmluve aj o úrazové poistenie, avšak žalovaná mu oznámila, že takáto

zmena poistnej zmluvy nie je technicky možná a dá sa uskutočniť len pri zmluvách

uzavretých v roku 2007, čo nebol prípad sťažovateľa. S uvedeným oznámením žalovanej

sa sťažovateľ uspokojil a ďalej platil v poistnej zmluve dojednané poistné v sume 17,66 €

mesačne, pričom pre prípad úrazu sťažovateľ uzavrel so žalovanou iné úrazové poistenie.

Avšak aj napriek svojmu predchádzajúcemu stanovisku žalovaná 18. augusta 2008

sťažovateľovi oznámila, že na základe jeho žiadosti vykonala zmenu označenej poistnej

zmluvy I., pričom mu súčasne zaslala dva dodatky k tejto poistnej zmluve účinné spätne

k 21. aprílu 2008 a k 21. júnu 2008, a nadväzne na to sťažovateľovi tiež oznámila,

že v dôsledku vykonaného pripoistenia sa mení aj suma mesačného poistného. Žalovaná

žiadala zvýšené poistné platiť nielen do budúca, ale žiadala toto doplatiť aj spätne odo dňa

účinnosti dodatkov k poistnej zmluve. Listom z 28. augusta 2008 sťažovateľ žalovanej

oznámil, že ňou vykonané zmeny poistnej zmluvy vo forme dodatkov neakceptuje a trvá

na účinnosti poistnej zmluvy v znení, ako bola uzavretá v roku 2005, pričom naďalej

si aj platil mesačné poistné v sume 17,66 €. Následne žalovaná 26. mája 2009 sťažovateľovi

oznámila, že z dôvodu ním neuhradeného zvýšeného poistného v zmysle dodatkov došlo

k zániku celej poistnej zmluvy I. k 16. marcu 2009 s tým, že „... zostatok na poistnej zmluve

v sume 200,87 €...“ žalovaná sťažovateľovi vyplatí. Keďže sťažovateľ naďalej trval

na účinnosti poistnej zmluvy v znení z roku 2005, pretože s jej dodatkami nesúhlasil, ktorú

však žalovaná jednostranne zrušila, sťažovateľ potom, čo žalovaná na jeho výzvy

nereagovala, žalobou podanou okresnému súdu 6. novembra 2009 sa od žalovanej domáhal

náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť vo výške sumy, ktorú uhradil na poistnom z takto

zrušenej poistnej zmluvy v čase od 19. septembra 2005 do 17. marca 2009 v celkovej sume

746,86 €. Po podaní žaloby žalovaná v novembri 2009 sťažovateľovi oznámila, že uznáva

svoje pochybenie pri uzatváraní dodatkov k poistnej zmluve a pri jej zrušení a, že obnovuje

túto poistnú zmluvu v jej pôvodnom znení pred dodatkami spätne s účinnosťou k júnu 2009.

Žalovaná v tejto súvislosti žiadala od sťažovateľa doplatiť dlžné poistné za obdobie od júna

2009 do novembra 2009 (t. j. za 6 mesiacov). Keďže sťažovateľ toto neakceptoval a poistné

už neplatil, žalovaná 16. februára 2010 sťažovateľovi oznámila, že v dôsledku nezaplatenia

poistného poistná zmluva zanikla k 7. januáru 2010, a na účet sťažovateľa žalovaná

vyplatila „... zostatkovú hodnotu poistky...“ v sume 355,99 €, pričom v časti tejto uhradenej

sumy okresný súd uznesením č. k. -110 z 28. decembra 2010 pre späťvzatie

žaloby sťažovateľom konanie zastavil. Následne po vykonanom dokazovaní okresný súd

rozsudkom č. k. -121 z 28. februára 2011 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom

č. k. -153 z 20. júna 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom

okresného súdu nadobudol právoplatnosť 28. júna 2012.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré odôvodňuje

predovšetkým tým, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd rozhodoval na základe

neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože aj napriek opakovanej žiadosti

sťažovateľa všeobecné súdy nepožadovali, resp. nezisťovali, čo bolo zahrnuté v jemu

žalovanou vyplatenej sume 355,99 € z hľadiska rozsahu jej povinnosti plniť, vyplývajúcej

jej zo zrušenej poistnej zmluvy. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež namietal, že všeobecné

súdy sa nevysporiadali ani s tým, aký charakter a rozsah malo v zmysle zrušenej poistnej

zmluvy poistenie ňou kryté. Toto zistenie je podľa sťažovateľa dôležité a podstatné

pre overenie rozsahu povinnosti žalovanej plniť sťažovateľovi z takto zrušenej poistnej

zmluvy. Uvedené nedostatky v skutkových zisteniach boli podľa sťažovateľa aj dôvodom,

kvôli ktorému všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože dospeli k záveru,

že v danom prípade sťažovateľovi v príčinnej súvislosti s chybným konaním žalovanej

nevznikla žiadna škoda.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«... A) súd mylne spája spolu investičné životné poistenie s úrazovým poistením,

dokonca uvádza, že „účelom poistenia nie je tvorba úspor“, bez toho aby súd pochopil

o aký poistný produkt sa jedná! Ja... svoj nárok opieram o poistnú zmluvu I., ktorá bola

zo strany odporcu neplatne zrušená a ja som tým prišiel o svoje finančné prostriedky.

Úspory sa tvorili v investičnom životnom poistení, t. j. zmluva I., ktorú poisťovňa – odporca

neoprávnene zrušila. Poistná zmluva I. je variabilným sporiacim produktom. Poistné

plnenie sa vypláca v prípade dožitia, alebo v prípade smrti. Jedná sa vyslovene o tvorbu

úspor a to je hlavným účelom tohto produktu. Táto poistka bola uzavretá ako sporiaci

program a nemá nič spoločné s poistkou, ktorá by poistne kryla napr. prípad vzniku

poistnej udalosti následkom úrazu! Akékoľvek krátenie plnenia je tu preto neprípustné a

nelogické. Práve týmto zrušením riadne platenej zmluvy, vytvorenej za účelom dlhodobého

sporenia, som... utrpel finančnú škodu, a to minimálne vo výške sumy, ktorú som do

sporenia vložil!!! ...

B) Súd, napriek tomu, že mal za preukázané, že pri zrušení zmluvy pochybil odporca,

nepožadoval tak, ako to žiadal niekoľkokrát navrhovateľ v konaní... od odporcu špecifikáciu

konečnej vyplatenej sumy 355,87 EUR... žiadnym spôsobom neodôvodnil z akého dôvodu

pokladá toto plnenie za adekvátne a plne pokrývajúce nároky navrhovateľa. Jednoducho

sa stotožnil s čiastočne vyplateným plnením oproti pôvodne nárokovanému a nepožadoval

žiadne vysvetlenie, doloženie položiek ktoré boli odpočítané, a či tieto boli odpočítané

oprávnene... Táto informácia (o výške a hlavne dôvode zrazených súm) je pritom podľa

názoru mňa sťažovateľa ako navrhovateľa podstatnou ako pre mňa, tak aj pre súd,

aby pri svojom rozhodovaní mohol riadne posúdiť môj nárok a jeho oprávnenosť... Záver

súdu teda považujem za nekorektný voči mne ako navrhovateľovi a v tejto časti nemá oporu

v žiadnom preukázanom tvrdení alebo dôkazom doloženej skutočnosti.

C) Súd nesprávne posúdil predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu... je nanajvýš

zrejmé a evidentné, že súdy oboch stupňov pochybili, predovšetkým ale súd druhého stupňa,

ktorý sa mnou podaným odvolaním dostatočne nezaoberal, mnou uvádzané dôvody

odvolania ako ani celú podstatu sporu vôbec nepochopil a len účelovo poukázal na to,

že dôvod odvolania podľa nie je v tomto prípade daný (Krajský

súd v Trenčíne ani nebol schopný zosumarizovať z mnou podaného odvolania, v čom vidím

pochybenie súdu prvého stupňa)!

... Krajský súd v Trenčíne sa stotožnil s názorom Okresného súdu v tom,

že pri náhrade škody v zmysle , bol naplnený len predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu – porušenie právnej povinnosti. Krajský súd v Trenčíne sa však nijako

nevysporiadal s tvrdeniami mňa ako navrhovateľa, že i ostatné predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu boli naplnené, a teda rozhodnutie o tom, že súd moju žalobu

zamietol je nezákonné a v rozpore s platným právom.

... Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil výlučne na stručné

zhrnutie rozsudku súdu prvého stupňa...

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá vychádza z (tvrdenej) dvojinštančnosti

občianskeho súdneho konania ako ústavného princípu, by každá zásadná skutková i právna

otázka mala byť predmetom posúdenia súdov dvoch inštancií.

hovorí o tzv. koncepcii zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho

súdu. ...

R 6/2008: Ustanovenie neumožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť

rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že odvolanie proti nemu je nepreskúmateľné.

Ak tak urobí, odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom.

... Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia musí predchádzať všestranné posúdenie

veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj

jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu M. P. upravené v Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. (Rozsudkom č. k. -153 zo dňa 20. 06. 2012)

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -153 zo dňa

20. 06. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. M. P. priznáva finančné zadosťučinenie 1.000,- EUR..., ktoré je Krajský súd

v Trenčíne povinný M. P. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. M. P. priznáva trovy právneho zastúpenia 159,16 EUR..., ktoré je Krajský súd

v Trenčíne povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. L. B. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 75/13 z 5. marca 2013 a právna

zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom

z 25. marca 2013.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„... súhlasíme s prejednaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

... Odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa považoval za dôvod pre zamietnutie

návrhu na začatie konania nesplnenie základného predpokladu zodpovednosti za škodu

podľa , a to existenciu škody, keď za škodu nepovažoval

prostriedky, ktoré žalobca zaplatil titulom poistného počas trvania poistného vzťahu. Všetky

tvrdenia žalobcu v odvolaní ako aj v ústavnej sťažnosti poukazujú na nesprávny postup

žalovanej v súvislosti so zmenou poistnej zmluvy, resp. zániku poistenia, čo žalovaná

aj uznala a čo súdy konštatovali ako jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu, avšak

sám o sebe bez toho, aby bola preukázaná existencia škody, nepostačuje na vyhovenie

žalobe o náhradu škody.

Čo bolo zahrnuté v sume 355,99 eur, ktorú žalovaná žalobcovi vyplatila, bolo

v konaní vysvetlené a v tomto smere nebolo možné konštatovať žiadne pochybnosti.

Žalobca aj v ústavnej sťažnosti len poukazuje na nesprávny postup žalovanej,

ale naďalej neuvádza, v čom mala spočívať škoda, ktorá mu vznikla a ktorú si uplatňuje.

Odvolací senát zotrváva na svojom stanovisku, že za škodu nie je možné považovať sumy

zaplatené na poistnom do zániku poistenia.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietnuť, postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu

uviedla:

„... týmto ako sťažovateľ... vyjadrujem súhlas s tým, aby... Ústavný súd SR v prípade,

ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. ...

Krajský súd v Trenčíne sa rovnako nevyjadril k námietke sťažovateľa, ktorý

niekoľkokrát žiadal v konaní súdnom, ako aj mimosúdnom, od odporcu špecifikáciu

vyplatenej sumy po podaní žaloby – sumu 355,87 EUR. (Táto informácia – o výške a hlavne

dôvode zrazených súm je pritom podľa právneho názoru sťažovateľa podstatnou

ako pre sťažovateľa, tak aj pre súd, aby pri svojom rozhodovaní mohol riadne posúdiť

nárok sťažovateľa a jeho oprávnenosť.) K uvedenému KS odkázal na konanie, kde to bolo

údajne vysvetlené bez akéhokoľvek poukázania na konkrétnu prílohu, alebo miesto, výsluch,

kde bolo tak vykonané. S uvedeným tvrdením odvolacieho súdu rozhodne nesúhlasím

a trvám na tom, že tento namietaný nedostatok nebol odstránený ani v tomto štádiu

konania. ...

Poistná zmluva I. je variabilným sporiacim produktom. Poistné plnenie sa vypláca

v prípade dožitia, alebo v prípade smrti. Jedná sa vyslovene o tvorbu úspor, a to je hlavným

účelom tohto produktu. Táto poistka bola uzavretá ako sporiaci program a nemá nič

spoločné s poistkou, ktorá by poistne kryla napr. prípad vzniku poistnej udalosti následkom

úrazu!

Akékoľvek krátenie plnenia je tu preto neprípustné a nelogické.

Práve týmto zrušením riadne platenej zmluvy, vytvorenej za účelom dlhodobého

sporenia, som ja sťažovateľ utrpel finančnú škodu, a to minimálne vo výške sumy, ktorú som

do sporenia vložil!!! ...

... Žalovaného súd nezaviazal doložiť napr. tabuľky, akékoľvek, čo i len interné

smernice vzorce výpočtov, z ktorých vychádzal žalovaný, keď ustálil čiastku, ktorú

sťažovateľovi uhradil. Z takýchto podkladov by bolo možné objektívne posúdiť

a skontrolovať správnosť výpočtu, ak už by bol čo i len teoreticky uvedený postup namieste.

SŤAŽOVATEĽ NEVIDÍ ŽIADEN DÔVOD NA KRÁTENIE VÝPLATY POISTNÉHO,

LEBO ON SÁM ZMLUVU NEVYPOVEDAL, NEPOCHYBIL, A ANI NENASTALA ŽIADNA

POISTNÁ UDALOSŤ KTORÁ BY MOHLA MAŤ VPLYV NA VÝŠKU VYPLÁCANEJ SUMY.

V každom prípade sťažovateľ naďalej jednoznačne tvrdí, že ŠKODA VZNIKLA

NAVRHOVATEĽOVI JEDNOZNAČNE, JEJ ROZSAH JE ZREJMÝ A JASNÝ, TAK AKO

SI JU NAVRHOVATEĽ UPLATŇUJE (PO ČIASTOČNEJ ÚHRADE ZO STRANY

ODPORCU V PROSPECH NAVRHOVATEĽA). ...

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov ako sťažovateľ trvám na svojom písomnom

podaní a zdvorilo žiadam Ústavný súd SR, aby po zvážení všetkých mnou uvedených

argumentov mojej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -153 z 20. júna 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský

súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového

stavu, ako aj v arbitrárnom vyhodnotení zistených skutočností, čo malo v konečnom

dôsledku viesť k nedôvodnému a svojvoľnému rozhodnutiu v merite veci.

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2

písm. c), d), f)

Dôvod na odvolanie podľa (je daný v prípade,

ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových

zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V prejednávanej veci vyplýva zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa,

ktoré sa konalo 8. februára 2011, že súd prvého stupňa po záverečných prednesoch

účastníkov, resp. ich zástupcov poskytol im poučenie podľa , podľa

ktorého súd poučí účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy

a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Po poučení podľa citovaného

zákonného ustanovenia skonštatoval v zápisnici, že návrhy na doplnenie dokazovania

účastníci nemali. Nie je preto zrejmé, aký dôkaz nevykonal súd prvého stupňa, v dôsledku

čoho by vznikol taký nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý by bolo možné opodstatnene

napadnúť dôvodom na odvolanie podľa

Podstata odvolacieho dôvodu podľa (súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva

predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov

dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov

nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada na skutočnosti,

ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia

môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. V prejednávanej veci

navrhovateľ zotrváva len na stanovisku, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil

predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, škoda

má spočívať v plnení, ktoré do zániku poistenia zaplatil. Tieto tvrdenia tak nemožno

považovať za odlišné skutkové závery, než z ktorých vychádza súd prvého stupňa.

Dôvodom podľa ust. totiž možno napadnúť výsledok

činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať

len zo spôsobu ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne

pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Pokiaľ ide o dôvod na odvolanie podľa – nesprávne

právne posúdenie, tak tu ide o mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na zistený skutkový

stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V danej veci súd prvého stupňa vec, v ktorej navrhovateľ sa domáha náhrady škody

správne posudzoval podľa ust. . Aplikácie citovaného

zákonného ustanovenia sa dovoláva aj navrhovateľ. Súdu prvého stupňa však vyčíta,

že nepovažoval za splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, keď vyslovil názor,

že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti

s porušením právnej povinnosti odporcu. Súd prvého stupňa v súlade s názorom odvolateľa

konštatuje, že predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je jednak

protiprávny úkon škodcu, ďalej spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym

úkonom a škodou. Zároveň konštatoval porušenie právnej povinnosti v súvislosti s

postupom odporcu pri zmene poistnej zmluvy. Navrhovateľ vo svojom odvolaní akcentuje

práve porušenie právnej povinnosti, ktorých sa odporca dopustil a ktoré aj následne uznal.

Splnenie tohto základného predpokladu zodpovednosti za škodu však nemôže postačovať

k záveru o tom, že odporca má povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu, pokiaľ

nie sú splnené aj ďalšie predpoklady, tak ako sú vyššie uvedené.

Pod pojmom škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom.

V danej veci navrhovateľ najmä v odvolaní vymedzuje existenciu škody tak, že sa rovná

sume, ktorú do poistenia počas trvania poistného vzťahu s odporcom vložil. Súd prvého

stupňa v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyložil, z akého dôvodu nie je

možné tieto prostriedky považovať za škodu na strane navrhovateľa. Krajský súd sa s týmito

dôvodmi v zmysle ust. plne stotožňuje a považuje ich za správne, keďže

zodpovedajú princípom poistných vzťahov a účelu a dôvodu platenia poistného.

Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím súdom potvrdený.“

Na dokreslenie celkového stavu veci ústavný súd považuje na tomto mieste

za potrebné uviesť aj citáciu rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd plne

stotožnil, a to v (pre vec) podstatnom rozsahu takto:

«Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti odporcom.

Podľa – 3 (1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobil porušením právnej povinnosti. (2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo

fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili.

Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú;

ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. (3)

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných

alebo iných záväzkových povinností, resp. aj z porušenia iných povinností zákonom

uložených (mimozáväzková zodpovednosť). Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu

vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným,

ktorého obsahom je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho,

kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. V zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák.

každý, t. j. tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil

porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto

porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého

záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto

povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť

medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími

podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. Ďalšou

podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu,

aj keď zavinenie škodcu sa predpokladá. Z uvedeného možno vyvodiť, že predpokladom

vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je 3. protiprávny úkon škodcu, 2. spôsobenie

škody a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Poškodený je pritom

v súdom konaní povinný preukázať všetky tieto predpoklady.

V danom prípade súd musí konštatovať, že odporca jednoznačne svojim konaním

porušil právnu povinnosť, hoc aj z nedbanlivosti, kedy požiadavkám svojho klienta

nevenoval náležitú pozornosť, neakceptoval jeho návrh, na ktorý reagoval oznámením

o nemožnosti a následne, sám navrhol zmenu zmluvy opäť neakceptujúc nesúhlas svojho

zmluvného partnera. Prvý predpoklad vzniku škody tak mal súd za preukázaný. V ďalšom

však súd nezistil, že by v príčinnej súvislosti s konaním odporcu bola navrhovateľovi

spôsobená škoda a už vôbec sa súd nemohol stotožniť s požiadavkou navrhovateľa

na vrátenie celej sumy, ktorú platil od uzavretia poistnej zmluvy (19. 09. 2005) do konca

poistnej zmluvy (17. 03. 2009). V tomto období poskytoval odporca na základe uzavretej

„rizikovej zmluvy“ navrhovateľovi poistné krytie, teda, bol pripravený pre prípad poistnej

udalosti plniť poistencovi navrhovateľovi a teda nie je možné stotožniť sa s tvrdením

uvedeným v žalobe, že išlo o „stratu vloženej čiastky“. Účelom poistenia nie je tvorba úspor

a naviac, odporca sa zaviazal vyplatiť navrhovateľovi kapitalizovaný zostatok poistky

vo výške 200,87 eur. Čo sa týka žiadanej „nemajetkovej ujmy“ navrhovateľ túto žiadnym

spôsobom nešpecifikoval a pokiaľ tvrdil, že táto predstavuje stratu poistného krytia,

navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by „stratou poistného krytia“ utrpel

akúkoľvek ujmu, najmä ak o tejto strate ani nevedel a neakceptoval ju do mája 2009

a následne ju akceptoval a bol si vedomí svojich tvrdení ako aj tvrdení svojho zástupcu,

že zmluva zanikla (čoho logickým dôsledkom je strata poistného krytia).

Súd je tiež toho názoru, že pokiaľ zmluva zanikla dňa 17. 03. 2009, nemohla zaniknúť

dňa 07. 01. 2010 a pokiaľ navrhovateľ prijal od odporcu plnenie vo výške 355,87 eur,

toto plnenie v plnom rozsahu pokrylo dôvodne žalovanú časť nároku (200,87 eur + úrok

z omeškania) teda navrhovateľ dostal zvýšenú (odkupnú) hodnotu svojej poistky ku dňu

zániku poistenia.

Súd musí tiež poukázať na fakt, že zmluva zanikla dňa 17. 03. 2009 práve z dôvodu

porušenia povinností zo strany odporcu a preto akákoľvek požiadavky na doplatenie

akejkoľvek časti poistného (s poukazom na dodatky a obnovenie zmluvy a druhý zánik

zmluvy) by boli v rozpore s dobrými mravmi keďže je nesporné, že navrhovateľovi

po zrušení zmluvy už nemohla vzniknúť žiadna ďalšia povinnosť doplatiť poistné.

S poukazom na vyššie uvedené a v zmysle citovaných ustanovení zákona rozhodol

súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.»

Z citovaného vyplýva, že základnou premisou tak rozhodnutia krajského súdu,

ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia okresného súdu (s ktorým sa krajský súd

bez výhrad stotožnil, pozn.) je, že na strane sťažovateľa nebolo preukázané kumulatívne

naplnenie všetkých troch zákonných predpokladov na priznanie mu nároku na náhradu

škody voči žalovanej (poisťovni) podľa o všeobecnej

zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Podľa krajského súdu

bola v danom prípade preukázaná existencia iba jedného z týchto zákonných predpokladov

na priznanie náhrady škody, a to porušenie právnej povinnosti žalovanou (poisťovňou),

ktoré žalovaná aj priznala, v dôsledku čoho došlo aj zo strany sťažovateľa ako poisteného

k odstúpeniu od spornej poistnej zmluvy. Podľa krajského súdu však nebola preukázaná

škoda, ktorá mala byť sťažovateľovi v dôsledku protiprávneho konania žalovanej

(poisťovne) spôsobená, a tiež nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi škodou

a týmto protiprávnym konaním.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že pre určenie dôvodnosti

a následného rozsahu povinnosti žalovanej (poisťovne) poskytnúť sťažovateľovi plnenie

v prípade odstúpenia sťažovateľa od poistnej zmluvy ako dôsledku protiprávneho konania

žalovanej je potrebné prisvedčiť v tomto smere argumentácii sťažovateľa, a to, že bolo

povinnosťou súdu skúmať, o aký typ poistnej zmluvy v danom prípade išlo. V prípadoch

investičných (kapitálových) poistných zmlúv, v rámci ktorých dochádza ku kombinácii

poistenia s investičným (sporivým) zámerom, sa totiž poisteným platená poistná suma delí

na účel krytia plnenia v prípade vyskytnutia sa poistením krytej poistnej udalosti a časť z nej

sa ukladá na účel sporenia, pričom bližšie dojednania o pomere a rozsahu tohto delenia

poistného je zmluvnými stranami dojednané v rámci poistných podmienok, ktoré

sú súčasťou poistnej zmluvy. V takomto prípade poistenia by totiž poistený v prípade

odstúpenia od poistnej zmluvy síce nemal právo na vrátenie časti sumy z ním zaplateného

poistného, ktorá slúžila na krytie plnenia z poistenej udalosti, pretože do doby odstúpenia

od poistnej zmluvy bol poistený týmto poistením riadne krytý a v prípade vzniku poistnej

udalosti bola poisťovňa pripravená kedykoľvek plniť, avšak na mieste je úvaha o nároku

poisteného na vrátenie tej časti sumy z ním zaplateného poisteného, ktorá mala

byť zhodnocovaná v rámci investičného sporenia.

Vzhľadom na uvedené však ústavný súd konštatuje, že tak z rozhodnutia krajského

súdu, ako ani z rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, že by sa tieto súdy boli zaoberali

tým, o aký typ poistnej zmluvy v danom prípade išlo, t. j. či išlo o typicky poistnú zmluvu

alebo o kombináciu poistnej zmluvy s investičným (kapitálovým) sporením, pričom

vyriešenie tejto otázky je nevyhnutné na posúdenie existencie povinnosti žalovanej

poskytnúť sťažovateľovi plnenie v dôsledku jeho odstúpenia od poistnej zmluvy kvôli

nezákonnému konaniu žalovanej (poisťovne).

Nadväzne na uvedené tak ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia krajského súdu

potom ani nie je zrejmé, či suma 200,87 €, ktorú sa žalovaná (poisťovňa) zaviazala vyplatiť

sťažovateľovi, korešponduje s dojednaniami sťažovateľa a žalovanej (poisťovne) v poistnej

zmluve – v rozsudkoch absentuje akýkoľvek odkaz na príslušné zmluvné dojednania v tejto

veci. Práve túto skutočnosť namieta aj sťažovateľ, keď tvrdí, že vôbec nie je zrejmé,

čo jemu vyplatená suma zahŕňa, resp. či súhlasí so zmluvnými dojednaniami v danej

poistnej zmluve. Totiž pokiaľ ide o žalovanou (poisťovňou) vyplatenú sumu sťažovateľovi,

túto sumu, resp. jej výšku jednoducho určila žalovaná a všeobecné súdy túto sumu

bez ďalšieho skúmania, na základe čoho, resp. v súlade s čím bola vyrubená, akceptovali.

Z rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj okresného súdu totiž nevyplýva, žeby sa tieto súdy

zaoberali povahou dotknutej poistnej zmluvy ani jej pre vec rozhodným dojednaniami,

ale iba bezvýhradne akceptovali sumu, k vyplateniu ktorej sa žalovaná (poisťovňa)

zaviazala v jej výške, ako ju ustálila samotná žalovaná (poisťovňa). Inými slovami,

v rozsudku krajského súdu absentuje odkaz na konkrétne zmluvné dojednanie z dotknutej

poistnej zmluvy, ktoré by bolo transparentným meradlom na overenie dôvodnosti a výšky

sumy, na zaplatenie ktorej sa žalovaná (poisťovňa) zaviazala.

Okrem uvedeného je pochybné aj to, že žalovaná (poisťovňa) najskôr určila

tzv. odkupnú hodnotu poistnej zmluvy na sumu 200,87 € (čo vyplýva z jej oznámenia

sťažovateľovi z 26. mája 2009), avšak neskôr pri opätovnom zrušení poistnej zmluvy

ju určila už na sumu 355,99 € (čo vyplýva z oznámenia žalovanej sťažovateľovi

zo 16. februára 2010) , pričom od prvého oznámenia z 26. mája 2009 do druhého oznámenia

zo 16. februára 2010 o opätovnom zrušení poistnej zmluvy sťažovateľ vôbec neplatil

poistné, preto vlastne došlo k opätovnému zrušeniu poistnej zmluvy. Okresný súd síce

vo svojom rozsudku vysvetľuje neskôr zvýšenú sumu odkupnej hodnoty poistnej zmluvy

ako istinu vo výške pôvodnej sumy 200,87 € + úroky z omeškania, avšak vôbec

nezdôvodňuje, o aký úrok z omeškania malo ísť a na základe akých zmluvných dojednaní

bol vyrúbený, a s týmto sa nevysporiadal ani krajský súd.

Z rozhodnutí všeobecných súdov tak vôbec nevyplýva, že by sa boli zaoberali

zmluvnými dojednaniami sťažovateľa a žalovanej v poistnej zmluve, ktoré boli v prvom

rade určujúce pre úpravu ich vzájomných vzťahov, napr. aj v prípade predčasného zániku

poistnej zmluvy vinou žalovanej (poisťovne). Ústavný súd preto považuje rozhodnutie

krajského súdu, ktoré vychádza z rozhodnutia okresného súdu, za nepreskúmateľné,

nezrozumiteľné a arbitrárne.

Z rozhodnutí všeobecných súdov navyše na jednej strane vyplýva, že v zmysle

oznámenia žalovanej z 26. mája 2009 malo dôjsť k zániku poistnej zmluvy k 16. marcu

2009, avšak v ďalšom sa už vždy uvádza, že poistná zmluva zanikla 17. marca 2009

(nejasnosť dátumov).

Obdobne z rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ platil poistné

v sume 17,66 € mesačne až do mája 2009, keď mu bolo doručené oznámenie žalovanej

z 26. mája 2009 o zániku poistnej zmluvy z dôvodu neplatenia zvýšeného poistného

v zmysle dodatkov k poistnej zmluve, ktoré sťažovateľ neodobril, avšak na strane druhej

sa všeobecné súdy vôbec nevysporiadali s touto skutočnosťou vzhľadom na žalovanou

určenú odkupnú hodnotu zrušovanej poistnej zmluvy, ktorá sa zrušovala k 16. marcu 2009.

K tomu dátumu bola táto odkupná hodnota aj určená, avšak bez zohľadnenia ďalších dvoch

mesiacov apríl – máj 2009, kedy, ako už bolo uvedené, sťažovateľ ešte poistné platil.

Aj v tomto naznačenom smere nie je rozhodnutie krajského súdu, ktorý mal napraviť

prípadné pochybenia okresného súdu, náležité odôvodnené.

Z uvedených záverov možno vyvodiť, že sťažovateľom napádaný rozsudok

krajského súdu č. k. -153 z 20. júna 2012 vykazuje nedostatky z pohľadu

náležitého a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

rozhodnutia.

IV.

4. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd

v nadväznosti na zistenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods.

1 a práva zaručeného v dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia

rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu č. k. -153 z 20. júna 2012

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

1 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie

porušenia základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené nepriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa citovaného

ustanovenia , tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto

rozhodnutia.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil

(v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok

na ich úhradu v celkovej sume 159,16 € vrátane DPH (právna zástupkyňa predložila

osvedčenie platcu DPH).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 2

vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného

paušálu je 7,63 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku

2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 269,60 € vrátane režijného paušálu

a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 (vyjadrenie k stanovisku

okresného súdu) v celkovej sume 137,98 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľovi

tak vznikol nárok na úhradu trov v celkovej sume 407,58 €.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov

iba v sume 159,16 €, ústavný súd túto priznal len v rozsahu uplatneného nároku,

tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013