Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 188/2013
PDF · 174.88 KB
No categories available
III. ÚS 188/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 188/2013 -21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti Ing. M. S., B., a D. D., B., zastúpených advokátkou JUDr. J.
F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10662/2013 a sp. zn. Rvp 10666/2013 , pre namietané
porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Ing. M. S. a D. D. vedené pod sp. zn. Rvp 10662/2013 a sp. zn. Rvp
10666/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS
188/2013.
2. Sťažnosti Ing. M. S. a D. D. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenými
osobami.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. februára
2013 doručené sťažnosti Ing. M. S., B., a D. D., B. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané
porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 .
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že z titulu postavenia akcionárov majú povinnosť
platiť „akési evidenčné poplatky“ C., a. s., za akcie obchodnej spoločnosti S., a. s. v
konkurze, B. (ďalej len „obchodná spoločnosť v konkurze“), vo vzťahu ku ktorej vedie
krajský súd sťažnosťou napadnuté konkurzné konanie.
Sťažovatelia uviedli, že pre pretrvávajúce prieťahy v konkurznom konaní podali
predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
keďže stav veci nemôžu svojím konaním inak ovplyvniť. Sťažovatelia nevidia „žiadnu
verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu
v Bratislave... Spôsob vedenia procesu pred KS v Bratislave a neúmerne dlhý celkový čas
procesu očividne ohrozujú elementárne práva“ sťažovateľov. V sťažnosti ďalej poukazujú
na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namietajú, že nedohľadný výsledok konkurzného
konania extrémne škodí postaveniu sťažovateľov. Sťažovatelia súčasne uvádzajú, že im
nie sú známe „žiadne extrémne zložitosti“ veci a svojím správaním neprispeli k predĺženiu
predmetného konania. Finančné zadosťučinenie požadujú z dôvodu „výraznej intenzity
zásahu“ do ich práv.
V petite sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 bolo porušené ich právo, aby sa
ich „vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky“, aby krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby každému
z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj úhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP “).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP .
S prihliadnutím na takmer totožný obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 10662/2013 a sp. zn. Rvp 10666/2013 , ktorými sťažovatelia namietajú
porušenie toho istého základného práva, v tom istom konaní krajského súdu a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, rozhodol ústavný
súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku
tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy , § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy ),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnostiach sťažovateľov
vymedzil tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 , nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy , čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré
sťažovatelia síce v úvode sťažnosti označili, avšak v petite sťažností sa vyslovenia ich
porušenia už nedomáhali a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnili.
Ústavný súd súčasne konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovanej
právnej zástupkyne (ktorá koncipovala samotný návrh, pozn.) v texte sťažnosti
nekonkretizovali svoje postavenie v predmetnom konaní ani nepredložili listinné dôkazy
na preukázanie tvrdených skutočností (napríklad kópiu žiadosti o podanie informácie, kópiu
sťažnosti podanej predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem
uvedenia dĺžky konania nekonkretizovali ani dôvody, ktoré by mali signalizovať záver
o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovali napríklad konkrétne obdobia nečinnosti,
resp. obdobia neefektívnej činnosti konajúceho súdu a pod.).
Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov preto ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť vykazuje nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04 , IV. ÚS 168/05 ,
III. ÚS 357/2010 , III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide
o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na obsah sťažností, z ktorých síce vyplýva, že sťažovatelia sú akcionármi
obchodnej spoločnosti v konkurze, avšak nevyplýva z nich, že by boli veriteľmi označeného
úpadcu, ústavný súd zistil, že „sťažovatelia nepodali konkurznú prihlášku do uvedeného
konkurzu..., tzn., že nie sú veriteľmi, a tým ani nie sú účastníkmi tohto konkurzného
konania“. Keďže sťažnosti sťažovateľov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch boli podané
neoprávnenými osobami, nedošlo k ich prešetreniu krajským súdom, o čom aj boli
informovaní oznámeniami z 21. februára 2013, resp. zo 4. marca 2013.
Podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú
veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje
pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa
stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31
ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý
vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu
(§ 29 ods. 1).
Veriteľmi pohľadávok proti podstate sú veritelia pohľadávok, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa
§ 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri
mesiace pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu (§ 31 ods. 3 zákona o konkurze
a vyrovnaní).
Veriteľmi pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c) zákona o konkurze
a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5
ods. 2), nároky na vrátenie preddavku na odmenu predbežného správcu (§ 9b ods. 3),
a nároky na trovy výkonu rozhodnutia a trovy exekúcie, ak výkon rozhodnutia alebo
exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].
Postavenie sťažovateľov ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona
o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu,
čo potvrdil aj predseda krajského súdu v oznámení sp. zn. Spr. 3213/13 z 22. apríla 2012.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v
záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06 , II. ÚS 80/06 , III. ÚS
108/2012).
Po preskúmaní sťažností sťažovateľov preto ústavný súd konštatuje, že tieto neboli
podané osobami, ktoré by v danom konaní mali procesné postavenie účastníkov
konkurzného konania. V konkurznom konaní je účastníkom konania ako dlžník len akciová
spoločnosť, ktorej sú sťažovatelia akcionármi. V danej veci aplikovaný zákon o konkurze
a vyrovnaní však akcionára obchodnej spoločnosti z dôvodu existencie jeho právneho
vzťahu s obchodnou spoločnosťou, ktorej akcie vlastní, za účastníka konkurzného konania
nedefinuje.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti odmietol ako podané zjavne
neoprávnenými osobami (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ), pričom rozhodovaním
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013