Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 187/2013
PDF · 152.74 KB
No categories available
III. ÚS 187/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. K 29/1993 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2013 doručená a 25. februára 2013 doplnená sťažnosť JUDr. M. P., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. K 29/1993.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že z titulu postavenia akcionára má povinnosť platiť
„akési evidenčné poplatky“ C., a. s., za akcie obchodnej spoločnosti B., a. s. v konkurze, B.,
(ďalej len „obchodná spoločnosť v konkurze“), vo vzťahu ku ktorej vedie krajský súd
sťažnosťou napadnuté konkurzné konanie.
Sťažovateľ uviedol, že pre pretrvávajúce prieťahy v konkurznom konaní podal
predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
keďže stav veci nemôže svojím konaním inak ovplyvniť. Sťažovateľ nevidí „žiadnu
verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu
v Košiciach... Spôsob vedenia procesu pred KS v Košiciach a neúmerne dlhý celkový čas
procesu očividne ohrozujú elementárne práva“ sťažovateľa. V sťažnosti ďalej poukazuje
na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namieta, že nedohľadný výsledok konkurzného
konania extrémne škodí postaveniu sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne uvádza, že mu nie sú
známe „žiadne extrémne zložitosti“ veci a svojím správaním neprispel k predĺženiu
predmetného konania. Finančné zadosťučinenie požaduje z dôvodu „výraznej intenzity
zásahu“ do jeho práv.
V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. K 29/1993 bolo porušené jeho právo, „aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky“, aby krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal
finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhom na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný pritom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil
tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. K 29/1993, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré
sťažovateľ síce v úvode sťažnosti označil, avšak v petite sťažnosti sa vyslovenia ich
porušenia už nedomáhal a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnil.
Ústavný súd súčasne konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej
právnej zástupkyne (ktorá koncipovala samotný návrh, pozn.) v texte sťažnosti
nekonkretizoval svoje postavenie v predmetnom konaní ani nepredložil listinné dôkazy
na preukázanie tvrdených skutočností (napríklad kópiu žiadosti o podanie informácie, kópiu
sťažnosti podanej predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem
uvedenia dĺžky konania nekonkretizoval ani dôvody, ktoré by mali signalizovať záver o
existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikoval napríklad konkrétne obdobia nečinnosti,
resp. obdobia neefektívnej činnosti konajúceho súdu a pod.).
Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa preto ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť vykazuje nedostatky náležitostí predpísané zákonom, ktoré ústavný
súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus
iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé
(napr. advokáta).
Vzhľadom na obsah sťažnosti, z ktorej síce vyplýva, že sťažovateľ je akcionárom
obchodnej spoločnosti v konkurze, avšak nevyplýva z nej, že by bol veriteľom označeného
úpadcu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ „nie je účastníkom konkurzného konania
evidovaného na tunajšom súde pod sp. zn. 1 K/29/1993, nakoľko s poukazom na
ustanovenie § 7 ZKV sa nestal veriteľom prihlásením si pohľadávky v predmetnom
konkurznom konaní a účastníkom konania nie je ani ako akcionár úpadcu, za ktorého sa...
považuje... V nadväznosti na vyššie uvedené... nie je oprávnený podať sťažnosť na priebeh
súdneho konania.“.
Podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú
veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje
pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa
stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31
ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý
vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu
(§ 29 ods. 1).
Veriteľmi pohľadávok proti podstate sú veritelia pohľadávok, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa
§ 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri
mesiace pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu (§ 31 ods. 3 zákona o konkurze
a vyrovnaní).
Veriteľmi pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c) zákona o konkurze
a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5
ods. 2), nároky na vrátenie preddavku na odmenu predbežného správcu (§ 9b ods. 3),
a nároky na trovy výkonu rozhodnutia a trovy exekúcie, ak výkon rozhodnutia alebo
exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].
Postavenie sťažovateľa ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona
o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu,
čo potvrdil aj predseda krajského súdu v oznámení sp. zn. 1 SprV/370/2013 z 18. apríla
2013.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v
záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06, III. ÚS
108/2012).
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že táto nebola
podaná osobou, ktorá by v danom konaní mala procesné postavenie účastníka konkurzného
konania. V konkurznom konaní je účastníkom konania ako dlžník len akciová spoločnosť,
ktorej je sťažovateľ akcionárom. V danej veci aplikovaný zákon o konkurze a vyrovnaní
však akcionára obchodnej spoločnosti z dôvodu existencie jeho právneho vzťahu
s obchodnou spoločnosťou, ktorej akcie vlastní, za účastníka konkurzného konania
nedefinuje.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom rozhodovaním
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013