Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 197/2013
PDF · 174.15 KB
No categories available
III. ÚS 197/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Kežmarok č. k. 3 C 32/11-153 z 22. júna 2011 a rozsudkom Krajského
súdu v Prešove z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013
doručená sťažnosť M. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 3 C 32/11-153 z 22. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný
v 2. rade v konaní o negatórnej žalobe mesta S. vedenom okresným súdom pod sp. zn.
3 C 32/11. Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 32/11-153 z 22. júna 2011 rozhodol, že
žalovaní v 1. až vo 4. rade nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností,
konanie vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil a žalovaným uložil
povinnosť uhradiť spoločne a nerozdielne žalobcovi náhradu trov konania.
Na základe odvolania všetkých žalovaných krajský súd v konaní
sp. zn. 4 Co 115/2011 rozsudkom z 25. mája 2012 prvostupňový rozsudok v napadnutých
výrokoch potvrdil.
Podľa sťažovateľa „rozhodnutiami súdov bolo porušené moje ústavné právo vlastniť
majetok. Súdy rozhodli, že mojim právnym predchodcom zaniklo vlastnícke právo k vyššie
uvedeným nehnuteľnostiam ich opustením. Mám za to, že súdy sa správne nevysporiadali
s právnym úkonom opustenia nehnuteľností, nesprávne vyhodnotili okolnosti prípadu
a nevzali do úvahy charakter doby a režimu (päťdesiate roky dvadsiateho storočia). Súdy
pri vyslovovaní záveru, že k zániku vlastníckeho práva mojich právnych predchodcov došlo
na základe opustenia, t. j. derelikcie sa opreli len o odsek 1 §132 zákona č. 141/1950 Sb.,
tzv. Stredný Občiansky zákonník, ktoré ako jeden zo spôsobov zániku vlastníckeho práva
označuje skutočnosť, že sa vlastník vzdá vlastníctva k svojej veci. Avšak ustanovenie toho
istého §132 uvádza výnimky, vlastníctva ku ktorým veciam sa nemožno vzdať, čiže k nim
nemôže dôjsť k zániku vlastníckeho práva ich opustením. Uvedené ustanovenie
nepripúšťalo, aby sa vlastník mohol vzdať vlastníctva k veciam, ktoré podľa osobitných
predpisov nebolo možné voľne scudziť.“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na § 22
nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom
rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa v znení neskorších predpisov, ktorý umožňoval scudzenie týmto
nariadením regulovaného majetku len so súhlasom Povereníctva Slovenskej národnej rady
pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu.
Sťažovateľ ďalej dôvodí, že „opustenie veci vo všeobecnosti ako jednostranný
neadresovaný právny úkon musí spĺňať základné náležitosti predpísané zákonom
na platnosť takéhoto právneho úkonu. Jedným z predpokladov platnosti úkonu je fyzické
vzdialenie sa od veci – opustenie veci. Čo samo o sebe ešte nie je naplnením právneho
úkonu opustenia. Musí s ním byť spojený úmysel vlastníka vzdať sa vlastníckeho práva. Som
toho názoru, že neboli splnené všetky zákonné podmienky, aby došlo k naplneniu právneho
úkonu opustenia nehnuteľnosti. Jednak zákon nepripúšťal vzdanie sa nehnuteľností,
ktoré nebolo podľa právnych predpisov možné voľne scudziť, ale aj keby neexistovalo
uvedené zákonné obmedzenie, absentuje v tomto prípade základná náležitosť, ktorou je
dobrovoľný, slobodný prejav vôle nehnuteľnosti opustiť. Z listín v konaní predložených
vyplýva, že moji právni predchodcovia boli vyzývaní k tomu, aby sa pridelených
Nehnuteľností vzdali, nakoľko mesto malo v pláne pridelený dom zbúrať a postaviť tam
verejný prechod... Ako vyplýva z listín predložených do spisu, nejedná sa o dobrovoľný
úkon môjho predchodcu, nakoľko dôvodom, pre ktorý malo dôjsť k vzdaniu sa bolo, že dom
bol určený na verejný prechod na Moskovskú ulicu... Z uvedeného je zrejmé, že
vybudovanie verejného prechodu a s tým spojené búranie domu bolo vôľou mesta, a na
naplnenie tejto vôle sa potrebovalo zbaviť vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Mesto
neváhalo použiť psychický nátlak...“.
Sťažovateľ poukazuje aj na potrebu brať do úvahy okolnosti doby, v ktorej došlo
k rozhodujúcim skutkovým udalostiam, a aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v podobnej veci. Keďže však v sťažovateľovej veci konajúce súdy na uvedené
okolnosti neprihliadli, „bez právneho dôvodu došlo k odňatiu vlastníckeho práva
k Nehnuteľnostiam. Mám za to, že napadnuté rozhodnutia sú hrubým zásahom do nášho
vlastníckeho práva garantovaného ústavou.“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vydal nález,
v ktorom vysloví, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn.: 3C 32/11
zo dňa 22.6.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.. 4Co 115/2012
(správne má byť sp. zn. 4 Co 115/2011, pozn.) zo dňa 25.5.2012 bolo porušené moje
základné právo, a to právo vlastniť majetok uvedené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia a vrátil vec Okresnému súdu
Kežmarok na ďalšie konanie“.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu
z 25. mája 2012 nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ brojí proti prvostupňovému rozsudku
okresného súdu č. k. 3 C 32/11-153 z 22. júna 2011, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú
rozhodovaciu prax, podľa ktorej v otázke základných ľudských práv a slobôd ústava
rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je
založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05).
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach týkajúcich sa
porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva
alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Napadnutý rozsudok okresného súdu bol rozhodnutím súdu prvého stupňa,
proti ktorému možno podať riadny opravný prostriedok – odvolanie podľa prvej hlavy
štvrtej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že odvolanie proti prvostupňovému rozsudku okresného
súdu podali všetci štyria žalovaní. Ochranu ich základným právam tak poskytoval krajský
súd. Existoval teda „iný súd“ poskytujúci ochranu základnému právu sťažovateľa vlastniť
majetok proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto musel sťažnosť
v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu
z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011, ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu...
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012. Súčasne
z príloh sťažnosti (poštová obálka s prijímacou pečiatkou pošty Margecany) vyplýva,
že sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 27. marca 2013.
Posledným dňom dvojmesačnej lehoty v prípade rozsudku krajského súdu,
ktorý nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012, bol štvrtok 13. septembra 2012.
Keďže sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu až 27. marca 2013, dostal sa
do omeškania s podaním sťažnosti, ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu
odmietol ako oneskorene podanú.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku by bolo procesne neefektívne
vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania (nedostatok v povinnom
právnom zastúpení, nedoručenie fotokópie napadnutého rozsudku krajského súdu),
keďže ani toto odstránenie by nemohlo privodiť odlišný záver predbežného prerokovania
sťažnosti. Rovnako z dôvodu odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľa na zrušenie oboch napadnutých rozsudkov a na vrátenie
veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013