Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 197/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva vlastniť majetok zaručeného rozsudkom

Okresného súdu Kežmarok č. k. -153 z 22. júna 2011 a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013

doručená sťažnosť M. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -153 z 22. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný

v 2. rade v konaní o negatórnej žalobe mesta S. vedenom okresným súdom pod sp. zn.

. Okresný súd rozsudkom č. k. -153 z 22. júna 2011 rozhodol, že

žalovaní v 1. až vo 4. rade nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností,

konanie vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil a žalovaným uložil

povinnosť uhradiť spoločne a nerozdielne žalobcovi náhradu trov konania.

Na základe odvolania všetkých žalovaných krajský súd v konaní

sp. zn. rozsudkom z 25. mája 2012 prvostupňový rozsudok v napadnutých

výrokoch potvrdil.

Podľa sťažovateľa „rozhodnutiami súdov bolo porušené moje ústavné právo vlastniť

majetok. Súdy rozhodli, že mojim právnym predchodcom zaniklo vlastnícke právo k vyššie

uvedeným nehnuteľnostiam ich opustením. Mám za to, že súdy sa správne nevysporiadali

s právnym úkonom opustenia nehnuteľností, nesprávne vyhodnotili okolnosti prípadu

a nevzali do úvahy charakter doby a režimu (päťdesiate roky dvadsiateho storočia). Súdy

pri vyslovovaní záveru, že k zániku vlastníckeho práva mojich právnych predchodcov došlo

na základe opustenia, t. j. derelikcie sa opreli len o odsek 1 §132 zákona č. 141/1950 Sb.,

tzv. Stredný , ktoré ako jeden zo spôsobov zániku vlastníckeho práva

označuje skutočnosť, že sa vlastník vzdá vlastníctva k svojej veci. Avšak ustanovenie toho

istého §132 uvádza výnimky, vlastníctva ku ktorým veciam sa nemožno vzdať, čiže k nim

nemôže dôjsť k zániku vlastníckeho práva ich opustením. Uvedené ustanovenie

nepripúšťalo, aby sa vlastník mohol vzdať vlastníctva k veciam, ktoré podľa osobitných

predpisov nebolo možné voľne scudziť.“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na § 22

nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom

rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov

slovenského národa v znení neskorších predpisov, ktorý umožňoval scudzenie týmto

nariadením regulovaného majetku len so súhlasom Povereníctva Slovenskej národnej rady

pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu.

Sťažovateľ ďalej dôvodí, že „opustenie veci vo všeobecnosti ako jednostranný

neadresovaný právny úkon musí spĺňať základné náležitosti predpísané zákonom

na platnosť takéhoto právneho úkonu. Jedným z predpokladov platnosti úkonu je fyzické

vzdialenie sa od veci – opustenie veci. Čo samo o sebe ešte nie je naplnením právneho

úkonu opustenia. Musí s ním byť spojený úmysel vlastníka vzdať sa vlastníckeho práva. Som

toho názoru, že neboli splnené všetky zákonné podmienky, aby došlo k naplneniu právneho

úkonu opustenia nehnuteľnosti. Jednak zákon nepripúšťal vzdanie sa nehnuteľností,

ktoré nebolo podľa právnych predpisov možné voľne scudziť, ale aj keby neexistovalo

uvedené zákonné obmedzenie, absentuje v tomto prípade základná náležitosť, ktorou je

dobrovoľný, slobodný prejav vôle nehnuteľnosti opustiť. Z listín v konaní predložených

vyplýva, že moji právni predchodcovia boli vyzývaní k tomu, aby sa pridelených

Nehnuteľností vzdali, nakoľko mesto malo v pláne pridelený dom zbúrať a postaviť tam

verejný prechod... Ako vyplýva z listín predložených do spisu, nejedná sa o dobrovoľný

úkon môjho predchodcu, nakoľko dôvodom, pre ktorý malo dôjsť k vzdaniu sa bolo, že dom

bol určený na verejný prechod na Moskovskú ulicu... Z uvedeného je zrejmé, že

vybudovanie verejného prechodu a s tým spojené búranie domu bolo vôľou mesta, a na

naplnenie tejto vôle sa potrebovalo zbaviť vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Mesto

neváhalo použiť psychický nátlak...“.

Sťažovateľ poukazuje aj na potrebu brať do úvahy okolnosti doby, v ktorej došlo

k rozhodujúcim skutkovým udalostiam, a aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v podobnej veci. Keďže však v sťažovateľovej veci konajúce súdy na uvedené

okolnosti neprihliadli, „bez právneho dôvodu došlo k odňatiu vlastníckeho práva

k Nehnuteľnostiam. Mám za to, že napadnuté rozhodnutia sú hrubým zásahom do nášho

vlastníckeho práva garantovaného .“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vydal nález,

v ktorom vysloví, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn.:

zo dňa 22.6.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn..

(správne má byť sp. zn. , pozn.) zo dňa 25.5.2012 bolo porušené moje

základné právo, a to právo vlastniť majetok uvedené v .

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia a vrátil vec Okresnému súdu

Kežmarok na ďalšie konanie“.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu

z 25. mája 2012 nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ brojí proti prvostupňovému rozsudku

okresného súdu č. k. -153 z 22. júna 2011, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej v otázke základných ľudských práv a slobôd

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

().

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, ).

Napadnutý rozsudok okresného súdu bol rozhodnutím súdu prvého stupňa,

proti ktorému možno podať riadny opravný prostriedok – odvolanie podľa prvej hlavy

štvrtej časti v znení neskorších predpisov.

Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že odvolanie proti prvostupňovému rozsudku okresného

súdu podali všetci štyria žalovaní. Ochranu ich základným právam tak poskytoval krajský

súd. Existoval teda „iný súd“ poskytujúci ochranu základnému právu sťažovateľa vlastniť

majetok proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto musel sťažnosť

v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu

z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. , ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 3

, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu...

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012. Súčasne

z príloh sťažnosti (poštová obálka s prijímacou pečiatkou pošty Margecany) vyplýva,

že sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 27. marca 2013.

Posledným dňom dvojmesačnej lehoty v prípade rozsudku krajského súdu,

ktorý nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012, bol štvrtok 13. septembra 2012.

Keďže sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu až 27. marca 2013, dostal sa

do omeškania s podaním sťažnosti, ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu

odmietol ako oneskorene podanú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku by bolo procesne neefektívne

vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania (nedostatok v povinnom

právnom zastúpení, nedoručenie fotokópie napadnutého rozsudku krajského súdu),

keďže ani toto odstránenie by nemohlo privodiť odlišný záver predbežného prerokovania

sťažnosti. Rovnako z dôvodu odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu

rozhodovať o návrhu sťažovateľa na zrušenie oboch napadnutých rozsudkov a na vrátenie

veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013