Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 277/2013
PDF · 165.73 KB
No categories available
IV. ÚS 277/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. H., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. O., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er/4676/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. B. H. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013
doručená sťažnosť Ing. B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/4676/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol:
«Porušovateľ je všeobecným súdom, ktorý ako súd prvého stupňa v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Er/4676/2011 vedie konanie o námietkach Ing. B. H... proti upovedomeniu
o začatí exekučného konania vydaného súdnym exekútorom JUDr. D. N. (ďalej len
„exekútor“) pod sp. zn. EX 3217/2011. Sťažovateľ ukončil svoju podnikateľskú činnosť
vykonávanú pod obchodným menom Ing. B. H... dňa 31. decembra 2012.
Podaním zo dňa 8. decembra 2011 sťažovateľ podal námietky proti exekúcii
(podanie bolo označené ako „Odvolanie proti exekúcii č. EX 3217/2011-3,
VS2007383939“), v ktorých namietal, že ide o exekúciu rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
ktoré nebolo právoplatné a vykonateľné. Následne ho porušovateľ listom zo dňa 25.
januára 2012 (doručeným sťažovateľovi dňa 1. februára 2012) vyzval na predloženie
potvrdenia o práceneschopnosti za obdobie júl až september 2011 a dokladu o liečebnom
pobyte. Preto sťažovateľ dňa 14. februára 2012 doručil porušovateľovi čestné vyhlásenie.
Od tohto času porušovateľ nevykonal žiadny úkon smerujúci k vydaniu rozhodnutia o
námietkach sťažovateľa napriek tomu, že podľa ustanovenia § 50 odsek 2 druhá veta zák.
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov má súd o námietkach proti
exekúcii rozhodnúť najneskôr do 60 dní odo dňa ich doručenia.»
Ďalej sťažovateľ uviedol:
„K prieťahom v konaní nedošlo ani v dôsledku zložitosti veci a ani v dôsledku
správania sa sťažovateľa, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu, ktorý nedodržal
zákonom stanovenú lehotu na vydanie rozhodnutia o námietkach.
Z dôvodu neúmerne zdĺhavého postupu porušovateľa trpí sťažovateľ pocitmi
márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie jeho základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné dostatočne vykompenzovať len
konštatovaním porušenia jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.
Naviac absentuje úkon súdu smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ
počas súdneho konania nachádza.
Sťažovateľ prežíva pocity neistoty, krivdy, úzkosti a poníženia vyplývajúce
zo situácie, keď súd plynule nekoná. Rozsah a spôsob zásahu do jeho základných práv
a slobôd je mimoriadne závažný. Exekútor sťažovateľovi zablokoval finančné prostriedky
na jeho účte, pričom za každý mesiac tejto blokácie mu je účtovaný poplatok vo výške 9,- €.
Listom zo dňa 31. januára 2013 exekútor sťažovateľovi oznámil, že mu bola na príslušnom
dopravnom inšpektoráte vykonaná blokácia motorových vozidiel, ktorých je vlastníkom.
Nevydaním rozhodnutia porušovateľom vzniká stav, kedy sťažovateľovi vzniká ďalšia škoda
a trpelo tým jeho podnikanie, ktoré dňom 31. decembra 2012 ukončil.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er/4676/2011 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných
prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je
zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch
„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny
stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok,
ktorý mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/4676/2011, pričom zo sťažnosti
vyplýva, že namieta porušenie označených práv v súvislosti s rozhodovaním okresného
súdu o ním uplatnených námietkach proti exekúcii z 8. decembra 2011.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy
v napadnutom konaní u predsedníčky okresného súdu neuplatnil, čo napokon ani v sťažnosti
netvrdil.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012,
IV. ÚS 93/2012) uviedol, že na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62
a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade netrvá
v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci
nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.
Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu
podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany
sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ju ako neprípustnú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočných
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013