Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 282/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť T. S., Z., zastúpeného spoločnosťou A. s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. Ď., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. júna 2011

a sp. zn. z 30. januára 2013, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. zo 6. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013

faxom a 11. apríla 2013 poštou doručená sťažnosť T. S., Z. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného spoločnosťou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Ing. M. Ď., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 49 a čl. 50

ods. 1 uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 15. júna 2011“)

a sp. zn. z 30. januára 2013 (ďalej len „uznesenie z 30. januára 2013“), ako

aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok zo 6. septembra 2012“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že prokurátor Krajskej prokuratúry

v Bratislave (ďalej len „prokurátor“) podal proti nemu 31. mája 2007 na okresnom súde

obžalobu pre spáchanie trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

a a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a konanie v tejto veci bolo ďalej vedené

pod sp. zn. . Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo 14. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. septembra 2010“),

ktorým sťažovateľa aj s ním spoluobžalovaného G. S. (ďalej aj „spoluobžalovaný“ alebo

spolu so sťažovateľom „obžalovaní“) oslobodil spod obžaloby, pretože sa v konaní

nepreukázalo, že skutok bol spáchaný obžalovanými. Prokurátor podal proti rozsudku

okresného súdu zo 14. septembra 2010 odvolanie, ktoré písomne odôvodnil podaním z 23.

novembra 2010.

Krajský súd uznesením z 15. júna 2011 zrušil rozsudok okresného súdu

zo 14. septembra 2010 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu

prerokoval a rozhodol o nej.

Okresný súd rozsudkom zo 6. septembra 2012 obžalovaných uznal vinnými

zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2,

a a a odsúdil ich každého na trest odňatia

slobody na dva roky s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 3 rokov.

Proti rozsudku okresného súdu zo 6. septembra 2012 podali obaja obžalovaní odvolanie,

ktoré boli uznesením krajského súdu z 30. januára 2013 zamietnuté.

Podľa sťažovateľa vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by sa dopustil spáchania

skutku, pre ktorý bol okresným súdom odsúdený. Obžalovaní v podaných odvolaniach

namietali, že v predmetnom konaní nebol vypočutý svedok H. E., ktorého svedecká

výpoveď mohla preukázať, či dokumenty, ktoré sťažovateľ odovzdal lízingovej spoločnosti,

boli pravé alebo sfalšované a či mal sťažovateľ vedomosť o tom, že uvedené dokumenty

boli falošné (uvedený svedok mal tieto dokumenty odovzdať prostredníctvom

spoluobžalovaného sťažovateľovi). Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci výsluch

tohto svedka neuskutočnili ani napriek odvolaniu obžalovaných.

Sťažovateľ považuje za nevyhnutné poukázať na to, že rozsudkom okresného súdu

zo 14. septembra 2010 bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok

spáchali obžalovaní, po zrušení tohto rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením

krajského súdu z 15. júna 2011 však okresný súd rozsudkom zo 6. septembra 2012 uznal

sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu a odsúdil ho na trest odňatia slobody

v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov, a to bez vykonania

akýchkoľvek ďalších dôkazov, t. j. na základe skutkového stavu, z ktorého vychádzal aj pri

svojom prvom rozhodovaní (rozsudok okresného súdu zo 14. septembra 2010).

Sťažovateľ v súvislosti so svojím tvrdením, že nemal v úmysle spáchať trestný čin,

poukázal na skutočnosť, že práve on „listom upozornil Ing. M. z leasingovej spoločnosti, na

úkor ktorej sa údajne mal sťažovateľ obohatiť, že doklady spoločnosti Z., spol. s r. o. sú

pochybné a požiadal o zastavenie celej transakcie, a to ešte predtým, ako vôbec došlo k

akémukoľvek plneniu, ktorým by sa mohol sťažovateľ alebo tretia osoba obohatiť“, čím

zabránil spáchaniu trestného činu, resp. jeho konaniu, preto nemôže byť kvalifikované ani

ako pokus o spáchanie trestného činu. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

túto skutočnosť, ktorá bola preukázaná listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami, svedkov pri

svojom rozhodovaní v predmetnej veci nevzali do úvahy.

Okresný súd v rozsudku zo 14. septembra 2010 s poukazom na skutočnosť, že

sťažovateľ sa po zistení nepravosti dokumentov snažil celú transakciu zastaviť, vo vzťahu

k rozhodnutiu o vine sťažovateľa dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebolo

preukázané, že konanie sťažovateľa bezprostredne smerovalo k spáchaniu trestného činu.

V tejto súvislosti tiež sťažovateľ uviedol, že jeho konanie „vyvracia časovú, ako aj miestnu

určenosť pokusu“, avšak okresný súd pri svojom rozhodovaní túto skutočnosť v rozsudku

zo 6. septembra 2012 nezohľadnil. Navyše, podľa sťažovateľa o pravdivosti jeho tvrdenia,

že k preukázaniu pokusu spáchať trestný čin podvodu v jeho prípade nemohlo dôjsť, svedčí

aj skutočnosť, že on sám zabezpečil ručiteľa, ktorý mal ručiť, resp. zabezpečovať záväzok

vyplývajúci z lízingovej zmluvy.

Prokurátor podal proti rozsudku zo 6. septembra 2012 odvolanie, v ktorom tvrdil, že

okresný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s ním predloženou argumentáciou,

resp. nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Krajský súd v uznesení z 15. júna 2011 za

hlavný dôvod zrušenia rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010 považoval

porušenie práv obhajoby v predmetnom konaní, a nie nesprávne vyhodnotenie dôkazov

okresným súdom, a preto krajský súd týmto uznesením „prekročil svoju právomoc, nakoľko

rozhodol inak, ako žiadal účastník konania, prokurátor“.

S poukazom na ustanovenie , a , ako aj na

závery uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2012 dospel sťažovateľ

k záveru, že okresný súd porušil , pokiaľ po vrátení veci

svojimi logickými úvahami zhodnotil tie isté dôkazy a dospel k záveru, že obžalovaní sa

skutku, pre ktorý boli obžalovaní, dopustili.

Podľa sťažovateľa pokiaľ „konajúci súd voľnou úvahou zhodnotí vykonané dôkazy,

pričom odstupom času hodnotí tie isté dôkazy a voľnou úvahou dospeje k inému

rozhodnutiu ako bolo prvé rozhodnutie, nejedná sa o právo na spravodlivé rozhodnutie

veci, ale o svojvoľné rozhodovanie súdu v rozpore s ust. § 2 ods. 7 Trestného priadku.

Rovnako potom vydaním druhého, odsudzujúceho rozsudku dochádza k tomu, že

porušovateľ nezhodnotil dôkazy starostlivo tak, aby mu to ukladá zákon, ale rovnaké dôkazy

vyhodnotil na základe voľných úvah a logických myšlienkových pochodov rozdielne bez

toho, aby odôvodnil toto rozdielne hodnotenie. Sťažovateľ má zato, že takýmto postupom

porušovateľa je porušené jeho ústavné právo na spravodlivé prejednanie jeho veci.“.

Okresný súd hodnotil konanie sťažovateľa pri vydávaní rozsudku zo 14. septembra

2010 a následne aj po vrátení veci krajským súdom (uznesením z 15. júna 2011), avšak

dospel pritom k dvom odlišným názorom, a to bez doplnenia dokazovania alebo zistenia

akýchkoľvek nových skutočností. Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv

a slobôd v tom, že okresný súd a rovnako krajský súd „výkladom zákona obchádzajú

podmienku taxatívnosti trestných činov vymedzených v , pretože výkladom

sťažovateľovho konania dospeli k dvom rozličným názorom na to, či jeho konanie napĺňa

alebo nenapĺňa znaky niektorého trestného činu, hoci aj v štádiu pokusu. Práve takýto

výklad zákona, ktorý obchádza taxatívny výpočet konaní označených ako trestný čin je

podľa SR neprípustný.“.

Krajský súd vrátil vec prvostupňovému súdu s tým, že tento nesprávne vyhodnotil

vykonané dôkazy. Na základe tohto rozhodnutia prvostupňový súd zmenil svoje

rozhodnutie založené na tých istých dôkazoch. Týmto postupom, v dôsledku ktorého došlo

k zmene právneho záveru okresného súdu o spáchaní trestného činu sťažovateľom bez

vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania, podľa sťažovateľa „dochádza k hrubému

zasahovaniu do nezávislosti súdu ako aj zákonom danej povinnosti hodnotiť dôkazy podľa

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán“.

Uvedeným konaním súdov zúčastnených na rozhodovaní predmetnej veci bolo

porušené právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci. Z rozsudku

okresného súdu zo 14. septembra 2010, uznesenia krajského súdu z 15. júna 2011, rozsudku

okresného súdu zo 6. septembra 2012 a uznesenia krajského súdu z 30. januára 2013

vyplýva, že okresný súd „pri vydávaní odsudzujúceho rozsudku nepostupoval v súlade

so zákonom, nakoľko vykonané dôkazy nehodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia,

ale podľa pokynov KS v BA uvedených v uznesení č. k. zo dňa 15. 06. 2011,

a teda podľa vnútorného presvedčenia KS v BA, ktorý nemal vo veci právomoc rozhodovať

ako prvostupňový súd“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 49

a článku 50 ods. 1 “ boli uznesením krajského súdu z 15. júna

2011, rozsudkom okresného súdu zo 6. septembra 2012 a uznesením krajského súdu

z 30. januára 2013 porušené, zruší uvedené rozhodnutia a vec vráti na ďalšie konanie

okresnému súdu, zaviaže okresný súd a krajský súd, aby sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne zaplatili trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa

a uznesením krajského súdu z 15. júna 2011, rozsudkom

okresného súdu zo 6. septembra 2012 a uznesením krajského súdu z 30. januára 2013.

K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- okresný súd pri druhom hodnotení, resp. posúdení konania sťažovateľa (po zrušení

rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010 a vrátení veci krajským súdom uznesením

z 15. júna 2011) dospel k odlišnému právnemu záveru o vine sťažovateľa napriek tomu, že

dokazovanie v predmetnej veci nedoplnil, resp. v konaní neboli zistené žiadne nové

skutočnosti,

- výkladom zákona súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci obchádzajú

podmienku taxatívnosti trestných činov špecifikovaných v ,

- postupom, ktorým bola predmetná vec vrátená späť okresnému súdu a v dôsledku

ktorého okresný súd posúdil vinu sťažovateľa odlišne, dochádza k hrubému zasahovaniu

do nezávislosti okresného súdu a jeho zákonom danej povinnosti hodnotiť dôkazy podľa

svojho vnútorného presvedčenia.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením krajského súdu

z 15. júna 2011 a rozsudkom okresného súdu zo 6. septembra 2012

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa obvinený sa môže od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní a

súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a

poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku

predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Podľa súd, ktorému vec bola vrátená na nové

prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom

rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací

súd nariadil.

Uznesením krajského súdu z 15. júna 2011 bol zrušený rozsudok okresného súdu

zo 14. septembra 2010 a predmetná vec bola vrátená späť na ďalšie konanie. Sťažovateľ

mal teda možnosť v rámci ďalšieho priebehu konania predkladať v záujme ochrany svojich

práv všetky svoje zásadné námietky, ktorých posúdenie patrí do právomoci všeobecných

súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci.

V záujme ochrany svojich práv v predmetom konaní mal sťažovateľ možnosť proti

rozsudku okresného súdu zo 6. septembra 2012 využiť odvolanie ako účinný právny

prostriedok, rozhodovanie o ktorom patrí do právomoci krajského súdu, ktorý je oprávnený

posúdiť všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu a rozhodnúť v predmetnej veci.

Z uvedeného vyplýva, že realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal

sťažovateľ možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný

súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením krajského súdu

z 30. januára 2013

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) a z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by v záujme

ochrany ním označených práv využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ustanovenie poskytuje sťažovateľovi

možnosť ochrany jeho subjektívneho práva, aby mohol byť postihnutý spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin zákonodarca

(vyplývajúce z , pozn.). Za daných okolností ústavný súd považuje sťažnosť

sťažovateľa za predčasne podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013