Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 338/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 predbežne

prerokoval sťažnosť S., S., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2013 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

v súdnom spore o zaplatenie 18 652 Sk (619,13 €) vedenom Okresným súdom Rožňava pod

sp. zn. (sťažovateľom bola žaloba pôvodne podaná Okresnému súdu Spišská

Nová Ves, ktorého sudcovia boli krajským súdom vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému

súdu Rožňava, pozn.). Sťažovateľ v časti II. sťažnosti uviedol tento «skutkový a právny stav:

1. Sťažovateľ pôvodne podal v mesiaci apríl 2007 žalobu o zaplatenie 18 652 Sk

s príslušenstvom.

2. Z dôvodu, že pohľadávka sťažovateľa bola v plnom rozsahu uspokojená

v dobrovoľnej dražbe bytu, sťažovateľ vykonal podaním zo dňa 13. 12. 2007 späťvzatie

návrhu na začatie konania

3. Uznesením... zo dňa 17. 12. 2007 Okresný súd Rožňava konanie o žalobe

sťažovateľa zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania...

4. Proti uzneseniu... zo dňa 17. 12. 2007 podala odvolanie žalovaná v 1. rade, a to

proti výroku o náhrade trov konania.

5. Krajský súd... uznesením... zo dňa 29. 01. 2008 vrátil vec súdu prvého stupňa ako

predčasne predloženú (prvostupňové rozhodnutie nebolo doručené žalovanému v 2. rade,

pozn.).

6. Následne Krajský súd... uznesením... zo dňa 15. 07. 2008 zrušil uznesenie

Okresného súdu... zo dňa 17. 12. 2007 vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenom

rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

7. Uznesením... zo dňa 07. 07. 2010 Okresný súd... zaviazal žalobcu (sťažovateľa)

zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 217,75 EUR, a to s odôvodnením, že

konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, preto vznikla žalobcovi povinnosť

nahradiť trovy konania žalovanej.

8. Proti uzneseniu... podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že nakoľko späťvzatie

bolo vykonané preto, lebo pohľadávka žalobcu voči žalovanej v 1. rade zanikla

dobrovoľnou dražbou bytu, tak nebol dôvod pokračovať v súdnom konaní, preto mal súd

aplikovať , veta druhá , t. j. mal zaviazať žalovaných platením náhrady

trov konania, lebo síce konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žalobcom, ale návrh

bol podaný dôvodne a na súde uplatnená pohľadávka bola až neskôr uhradená z výťažku z

dobrovoľnej dražby.

9. Následne Krajský súd... uznesením... zo dňa 30. 05. 2011 zrušil uznesenie

Okresného súdu... zo dňa 07. 07. 2010 vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej

v 1. rade trovy konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie...

10. Dňa 01. 03. 2012 rozhodol Okresný súd... uznesením..., že „žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania“ čo je výrok identický s výrokom týkajúcim sa trov

konania v uznesení... zo dňa 17. 12. 2007, teda v uznesení vydanom pred viac ako 4 rokmi,

11. Proti uzneseniu... sa odvolal žalobca (sťažovateľ). Krajský súd... rozhodol dňa

17. 12. 2012 uznesením č. k. -176 tak, že žalobcovým odvolaním napadnuté

uznesenie č. k. -148 potvrdil.»

3. Sťažovateľ namietal, že «Odhliadnuc od toho, že približne 5 rokov sa rozhoduje

o trovách konania, súd neaplikoval kogentnú normu vyplývajúcu z § 146 ods. 2, veta druhá

, dikcia ktorého stanovuje „Ak sa však pre správanie odporu vzal späť návrh, ktorý

bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca...“».

4. Podľa názoru sťažovateľa „Porušovateľ... presvedčivo nevysvetlil, prečo by sa

nemalo aplikovať zákonné kogentné ustanovenie a nevysvetlil ani, prečo sa stotožnil

so závermi prvostupňového súdu o absencii zavinenia zo strany účastníkov na zastavení

konania. Rozhodnutie porušovateľa tak vykazuje prvky arbitrality, teda svojvôle.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa... zaručené ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského

súdu... č. k. -176 zo dňa 17. 12. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. -176 zo dňa 17. decembra 2012

Ústavný súd... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi... náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na

neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. l a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2012, keď tvrdil, že

odvolací súd porušil ním označené práva, keď potvrdil prvostupňový rozsudok v časti

o trovách konania (nestotožnil sa s názormi sťažovateľa uvedenými v bodoch 3 a 4).

8. Podľa ods. l každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

9. Podľa ods. l v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ak mal účastník vo veci

úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny

z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa ustanovenia

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie

bolo zastavené. Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa ustanovenia

o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým,

že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade s jeho

názorom (namieta nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu

interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy) o trovách konania (pozri body 3 a 4),

v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

11. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

12. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že podstata

základného práva priznaného a obdobne práva priznaného

dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde

a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia

o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu, dostať (napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či

všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia

sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať

do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy

možno pokladať za udržateľné (obdobne , ).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie

(o trovách konania) ako vecne správne, primerane odôvodnil, resp. toto odôvodnenie

nemožno považovať za arbitrárne, čo vyplýva z jeho odôvodnenia:

„Uznesením súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania.

Rozhodol tak potom, čo uznesením... zo dňa 17. 12. 2007 konanie o zaplatenie

18.652,- Sk s prísl. zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu a potom, čo

uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 5. 2011 bolo uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa

7. júla 2010 vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 1. rade

zrušené a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania žalovaného v 2. rade súd rozhodol uznesením... zo dňa 7.

júla 2010 a v tejto časti (vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému v 2.

rade) toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

V intenciách rozhodnutia Krajského súdu... zo dňa 30. mája 2011 súd skúmal, ktorý

z účastníkov konania (žalobca, žalovaná v 1. rade) zavinil zastavenie konania, či žaloba

bola podaná dôvodne a z akých dôvodov došlo k jej späťvzatiu a dospel k záveru, že pre

absenciu zavinenia na zastavení konania účastníkmi je potrebné aplikovať ust. § 146 ods. 1

písm. c/ a nepriznať účastníkom náhradu trov konania. Vychádzal pritom

zo zistenia, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne, lebo v čase jeho začatia dňa

20. 4. 2007 žalobca disponoval splatnou pohľadávkou voči žalovaným a tak využil svoje

právo a uplatnil ho súdnou cestou. Žalobca nemal v čaše začatia konania vedomosť o tom,

že sa bude konať dražba bytu vo vlastníctve žalovaných a že jeho pohľadávka bude

z výťažku uspokojená. K späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo dňa 13. 12. 2007

z dôvodu, že po vykonaní dobrovoľnej dražby bola jeho pohľadávka uspokojená.

Konštatoval teda, že k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa účastníkov a žalovaní

v priebehu celého konania neprejavili žiadne znaky správania sa, ktoré by malo za následok

späťvzatie žaloby.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol

napadnuté uznesenie zmeniť a zaviazať žalovaných, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili

náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dôvodne a žalobca

v čase začatia konania nemohol vedieť, že jeho pohľadávka bude uspokojená.

K uspokojeniu pohľadávky žalobcu došlo až po podaní žaloby, kedy sa uskutočnila

dobrovoľná dražba, a tak žalobcovi neostalo nič iné, ako vykonať späťvzatie. Z týchto

dôvodov trval na aplikácii ust. druhej vety ..

Krajský súd... ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

pojednávania v zmysle ust. v rozsahu vyplývajúcom z ust. ,

3 a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219

ods. 1 potvrdil.

Správne, zákonu zodpovedajúce a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého uznesenia,

s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2

).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o absencii zavinenia zo

strany účastníkov na zastavení konania, kedy aplikácia ust.

neprichádza do úvahy.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žaloba bola síce podaná dôvodne, pretože

v čase jej podania žalobca disponoval splatnou pohľadávkou voči žalovaným, avšak

k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa žalovaných. Žalovaní totiž dobrovoľne nárok

žalobcu po podaní žaloby neuspokojili a z obsahu spisu nie je preukázané ani iné ich

správanie, ktoré by malo vplyv na rozhodnutie žalobcu zobrať žalobu späť.

K späťvzatiu žaloby došlo potom, čo žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu bola

uspokojená z výťažku dobrovoľnej dražby bytu žalovaných, ktorá sa uskutočnila dňa 30. 11.

2007. K späťvzatiu žaloby teda nedošlo ani z dôvodov na strane žalobcu.

Za tohto stavu je možné konštatovať, že žiaden z účastníkov nezavinil zastavenie

konania a za tejto situácie by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti, ak by niektorý

z nich mal znášať trovy konania druhého účastníka.

Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a odvolací

súd uznesenie ako vecne správne podľa ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení

s ust. Účastníkmi odvolacieho konania boli iba žalobca a žalovaná

v 1. rade, keďže o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade bolo už

právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu... č. k. -122 zo dňa 7. júla

2010. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov

odvolacieho konania, úspešná žalovaná v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania

nežiadala priznať, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.“

14. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa ods. l (i podľa ods. l dohovoru)

môže (rešpektujúc uvedené v bode 15, pozn.) postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom

( a ods. l ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu

ochranu (obdobne ).

15. Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva, že

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Vo všeobecnosti

preto platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu

predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka

konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j.

problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba

výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

16. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ods. l ).

17. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým sa venoval problematike náhrady trov

konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej

judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia

základného práva podľa ods. l a práva podľa ods. l dohovoru ústavný súd

konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení

a , a , ktoré umožňovali zvoliť daný

postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , II.

ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s

procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní

vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych

predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí

ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade

bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom

korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane

odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,

teda použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd

rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne správne

a trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej v 1. rade nepriznal, lebo o ich priznanie

nežiadala. Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné či obmedzené,

pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne

akceptovateľné.

20. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že proti pôvodnému uzneseniu

zo 17. decembra 2007, ktorým okresný súd konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania (pozri bod 2.2 a 2.3), sťažovateľ odvolanie nepodal (podala

ho iba žalovaná v I. rade a sťažovateľ iba v rámci vyjadrenia sa k jej odvolaniu uvádzal, že

správne mal súd rozhodnúť o trovách konania v jeho prospech podľa ,

pozn.), a teda bol s týmto rozhodnutím de facto spokojný (súhlasil s ním) a nepovažoval ho

za nezákonné (resp. neústavné). Nezanedbateľnou pri formovaní konečného právneho

záveru ústavného súdu bola tiež výška spornej sumy.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces (m. m.

).

22. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013