Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 338/2013
PDF · 201.28 KB
No categories available
I. ÚS 338/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 predbežne
prerokoval sťažnosť S., S., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co/187/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2013 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co/187/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2012.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
v súdnom spore o zaplatenie 18 652 Sk (619,13 €) vedenom Okresným súdom Rožňava pod
sp. zn. 6 C/122/2007 (sťažovateľom bola žaloba pôvodne podaná Okresnému súdu Spišská
Nová Ves, ktorého sudcovia boli krajským súdom vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému
súdu Rožňava, pozn.). Sťažovateľ v časti II. sťažnosti uviedol tento «skutkový a právny stav:
1. Sťažovateľ pôvodne podal v mesiaci apríl 2007 žalobu o zaplatenie 18 652 Sk
s príslušenstvom.
2. Z dôvodu, že pohľadávka sťažovateľa bola v plnom rozsahu uspokojená
v dobrovoľnej dražbe bytu, sťažovateľ vykonal podaním zo dňa 13. 12. 2007 späťvzatie
návrhu na začatie konania
3. Uznesením... zo dňa 17. 12. 2007 Okresný súd Rožňava konanie o žalobe
sťažovateľa zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania...
4. Proti uzneseniu... zo dňa 17. 12. 2007 podala odvolanie žalovaná v 1. rade, a to
proti výroku o náhrade trov konania.
5. Krajský súd... uznesením... zo dňa 29. 01. 2008 vrátil vec súdu prvého stupňa ako
predčasne predloženú (prvostupňové rozhodnutie nebolo doručené žalovanému v 2. rade,
pozn.).
6. Následne Krajský súd... uznesením... zo dňa 15. 07. 2008 zrušil uznesenie
Okresného súdu... zo dňa 17. 12. 2007 vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenom
rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...
7. Uznesením... zo dňa 07. 07. 2010 Okresný súd... zaviazal žalobcu (sťažovateľa)
zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 217,75 EUR, a to s odôvodnením, že
konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, preto vznikla žalobcovi povinnosť
nahradiť trovy konania žalovanej.
8. Proti uzneseniu... podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že nakoľko späťvzatie
bolo vykonané preto, lebo pohľadávka žalobcu voči žalovanej v 1. rade zanikla
dobrovoľnou dražbou bytu, tak nebol dôvod pokračovať v súdnom konaní, preto mal súd
aplikovať § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p., t. j. mal zaviazať žalovaných platením náhrady
trov konania, lebo síce konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žalobcom, ale návrh
bol podaný dôvodne a na súde uplatnená pohľadávka bola až neskôr uhradená z výťažku z
dobrovoľnej dražby.
9. Následne Krajský súd... uznesením... zo dňa 30. 05. 2011 zrušil uznesenie
Okresného súdu... zo dňa 07. 07. 2010 vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej
v 1. rade trovy konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie...
10. Dňa 01. 03. 2012 rozhodol Okresný súd... uznesením..., že „žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania“ čo je výrok identický s výrokom týkajúcim sa trov
konania v uznesení... zo dňa 17. 12. 2007, teda v uznesení vydanom pred viac ako 4 rokmi,
11. Proti uzneseniu... sa odvolal žalobca (sťažovateľ). Krajský súd... rozhodol dňa
17. 12. 2012 uznesením č. k. 6 Co/187/2012-176 tak, že žalobcovým odvolaním napadnuté
uznesenie č. k. 6 C/122/2007-148 potvrdil.»
3. Sťažovateľ namietal, že «Odhliadnuc od toho, že približne 5 rokov sa rozhoduje
o trovách konania, súd neaplikoval kogentnú normu vyplývajúcu z § 146 ods. 2, veta druhá
O. s. p., dikcia ktorého stanovuje „Ak sa však pre správanie odporu vzal späť návrh, ktorý
bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca...“».
4. Podľa názoru sťažovateľa „Porušovateľ... presvedčivo nevysvetlil, prečo by sa
nemalo aplikovať zákonné kogentné ustanovenie a nevysvetlil ani, prečo sa stotožnil
so závermi prvostupňového súdu o absencii zavinenia zo strany účastníkov na zastavení
konania. Rozhodnutie porušovateľa tak vykazuje prvky arbitrality, teda svojvôle.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa... zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského
súdu... č. k. 6 Co/187/2012-176 zo dňa 17. 12. 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 6 Co/187/2012-176 zo dňa 17. decembra 2012
Ústavný súd... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi... náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na
neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. l ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co/187/2012 zo 17. decembra 2012, keď tvrdil, že
odvolací súd porušil ním označené práva, keď potvrdil prvostupňový rozsudok v časti
o trovách konania (nestotožnil sa s názormi sťažovateľa uvedenými v bodoch 3 a 4).
8. Podľa čl. 46 ods. l ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
9. Podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) OSP
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie
bolo zastavené. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým,
že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade s jeho
názorom (namieta nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu
interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy) o trovách konania (pozri body 3 a 4),
v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách konania.
11. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
12. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde
a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia
o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len
v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným
postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či
všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia
sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať
do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy
možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).
13. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie
(o trovách konania) ako vecne správne, primerane odôvodnil, resp. toto odôvodnenie
nemožno považovať za arbitrárne, čo vyplýva z jeho odôvodnenia:
„Uznesením súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.
Rozhodol tak potom, čo uznesením... zo dňa 17. 12. 2007 konanie o zaplatenie
18.652,- Sk s prísl. zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu a potom, čo
uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 5. 2011 bolo uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa
7. júla 2010 vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 1. rade
zrušené a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania žalovaného v 2. rade súd rozhodol uznesením... zo dňa 7.
júla 2010 a v tejto časti (vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému v 2.
rade) toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť.
V intenciách rozhodnutia Krajského súdu... zo dňa 30. mája 2011 súd skúmal, ktorý
z účastníkov konania (žalobca, žalovaná v 1. rade) zavinil zastavenie konania, či žaloba
bola podaná dôvodne a z akých dôvodov došlo k jej späťvzatiu a dospel k záveru, že pre
absenciu zavinenia na zastavení konania účastníkmi je potrebné aplikovať ust. § 146 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a nepriznať účastníkom náhradu trov konania. Vychádzal pritom
zo zistenia, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne, lebo v čase jeho začatia dňa
20. 4. 2007 žalobca disponoval splatnou pohľadávkou voči žalovaným a tak využil svoje
právo a uplatnil ho súdnou cestou. Žalobca nemal v čaše začatia konania vedomosť o tom,
že sa bude konať dražba bytu vo vlastníctve žalovaných a že jeho pohľadávka bude
z výťažku uspokojená. K späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo dňa 13. 12. 2007
z dôvodu, že po vykonaní dobrovoľnej dražby bola jeho pohľadávka uspokojená.
Konštatoval teda, že k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa účastníkov a žalovaní
v priebehu celého konania neprejavili žiadne znaky správania sa, ktoré by malo za následok
späťvzatie žaloby.
Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol
napadnuté uznesenie zmeniť a zaviazať žalovaných, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili
náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dôvodne a žalobca
v čase začatia konania nemohol vedieť, že jeho pohľadávka bude uspokojená.
K uspokojeniu pohľadávky žalobcu došlo až po podaní žaloby, kedy sa uskutočnila
dobrovoľná dražba, a tak žalobcovi neostalo nič iné, ako vykonať späťvzatie. Z týchto
dôvodov trval na aplikácii ust. § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p...
Krajský súd... ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,
3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Správne, zákonu zodpovedajúce a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého uznesenia,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2
O. s. p.).
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o absencii zavinenia zo
strany účastníkov na zastavení konania, kedy aplikácia ust. § 146 ods. 2 O. s. p.
neprichádza do úvahy.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žaloba bola síce podaná dôvodne, pretože
v čase jej podania žalobca disponoval splatnou pohľadávkou voči žalovaným, avšak
k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa žalovaných. Žalovaní totiž dobrovoľne nárok
žalobcu po podaní žaloby neuspokojili a z obsahu spisu nie je preukázané ani iné ich
správanie, ktoré by malo vplyv na rozhodnutie žalobcu zobrať žalobu späť.
K späťvzatiu žaloby došlo potom, čo žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu bola
uspokojená z výťažku dobrovoľnej dražby bytu žalovaných, ktorá sa uskutočnila dňa 30. 11.
2007. K späťvzatiu žaloby teda nedošlo ani z dôvodov na strane žalobcu.
Za tohto stavu je možné konštatovať, že žiaden z účastníkov nezavinil zastavenie
konania a za tejto situácie by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti, ak by niektorý
z nich mal znášať trovy konania druhého účastníka.
Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a odvolací
súd uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 O. s. p. v spojení
s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Účastníkmi odvolacieho konania boli iba žalobca a žalovaná
v 1. rade, keďže o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade bolo už
právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu... č. k. 6 C/122/2007-122 zo dňa 7. júla
2010. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov
odvolacieho konania, úspešná žalovaná v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania
nežiadala priznať, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.“
14. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný
súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)
môže (rešpektujúc uvedené v bode 15, pozn.) postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom
(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu
ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
15. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Vo všeobecnosti
preto platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu
predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka
konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j.
problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba
výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.
16. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,
III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho
konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky
na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).
17. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým sa venoval problematike náhrady trov
konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej
judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami
sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd
konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení
§ 219 ods. 1 a 2, § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) OSP, ktoré umožňovali zvoliť daný
postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II.
ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní
vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané rozhodnutie
krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto
súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych
predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí
ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade
bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom
korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane
odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,
teda Občianskeho súdneho poriadku použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd
rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne správne
a trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej v 1. rade nepriznal, lebo o ich priznanie
nežiadala. Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné či obmedzené,
pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne
akceptovateľné.
20. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že proti pôvodnému uzneseniu
zo 17. decembra 2007, ktorým okresný súd konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov
nepriznal náhradu trov konania (pozri bod 2.2 a 2.3), sťažovateľ odvolanie nepodal (podala
ho iba žalovaná v I. rade a sťažovateľ iba v rámci vyjadrenia sa k jej odvolaniu uvádzal, že
správne mal súd rozhodnúť o trovách konania v jeho prospech podľa § 146 ods. 2 OSP,
pozn.), a teda bol s týmto rozhodnutím de facto spokojný (súhlasil s ním) a nepovažoval ho
za nezákonné (resp. neústavné). Nezanedbateľnou pri formovaní konečného právneho
záveru ústavného súdu bola tiež výška spornej sumy.
21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces (m. m.
22. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu
v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013