Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 314/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B., a obchodnej spoločnosti

L. s. r. o., B., zastúpených F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -238 z 1.

marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., a obchodnej spoločnosti L. s. r. o.,

o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),

a obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpených F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -238 z 1. marca 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú v postavení žalobkyne v 1. a 2. rade

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , pričom ich žaloba smeruje

proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľky domáhajú

náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke v 1. rade uložená

povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 16 500 € a sťažovateľke v 2. rade

v sume 645 465,84 €, a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Podľa názoru sťažovateliek napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného

hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s a

(ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež

s o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Výrok

v napadnutom uznesení je podľa sťažovateliek založený na nesprávnom právnom posúdení

veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale

ju nesprávne interpretoval.

Podľa sťažovateliek interpretácia založená na premise, že súd je

vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to

navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom

u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom

rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania

nie je totiž právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého

majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o

konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a

.

Podľa ustanovenia veta štvrtá cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na

trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho

zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy

konania zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania

konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;

Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;

a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého

súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a

. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol

na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby

konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť

bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto

povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný,

ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu

o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím

úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať

bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu

rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva

žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou

súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa

ustanovenia len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh

žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie

preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia

súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako

žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného

predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na

ústavne súladnú interpretáciu ust. .

Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je

žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj

keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»

Sťažovateľky upozorňujú na to, že okresný súd si túto ich argumentáciu osvojil

v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a v ktorých

sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovaných na uloženie povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovaných zamietnutý (napr. uznesenia

okresného súdu č. k. -161 z 21. marca 2012 a č. k. -161

z 21. marca 2012).

Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že sú v konaní vedenom okresným súdom vecne

oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona

o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé

konanie, a preto nie je dôvod, aby boli sťažovateľky posudzované z pohľadu splnenia

predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že

navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha

náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň

ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal

aj odporca.

Sťažovateľky ďalej namietajú, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku

ustanovenú v , podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti

zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej

400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo

obsiahnuté v , podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy

uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných

prípadoch je podľa sťažovateliek zjavné, že nimi uplatňovaná istina neprevyšuje

400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma

preddavku prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.

Napokon sťažovateľky zdôrazňujú, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne

odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd sa

účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej

sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu

vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel

návrhu je preto podľa sťažovateliek viac než zrejmý; ide o to, aby boli postavené do

bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovali na uplatňovanie svojich legitímnych práv

a prestali žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľky poukazujú na

vec vedenú pod sp. zn. , v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru tým, že

Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na

trovy konania vo výške 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom -30

rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené postupom

a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním

uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania. ...

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ

L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie

konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v

ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. ...

Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných

veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva

k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie nimi označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie

konanie. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu

trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -238 z 1. marca 2013 vyplýva, že

ním bola sťažovateľke v 1. rade uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

vo výške 16 500 € a sťažovateľke v 2. rade vo výške 645 465,84 € na účet okresného súdu

do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľky sa domáhajú proti

žalovanej zaplatenia sumy 13 883 769,64 € ako náhrady majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Považská Bystrica, pretože

„neprijal návrhy spoločnosti na začatie občianskeho súdneho konania podané

elektronickou formou dňa 24. 7. 2006“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu

navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľky na zloženie preddavku na trovy konania

vo výške určenej podľa . Okresný súd 9. novembra 2012 a 28. januára

2013 vyzval sťažovateľky na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na

dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v 1. rade v odpovedi na výzvu doručenú okresnému

súdu 21. decembra 2012 a sťažovateľka v 2. rade v odpovedi na výzvu doručenú okresnému

súdu 12. februára 2012 uviedli, že v napadnutom konaní sú vecne oslobodené od súdnych

poplatkov podľa . Vecné oslobodenie sa

podľa sťažovateliek vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby boli sťažovateľky

posudzované z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľky argumentovali ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie

návrhu na zloženie preddavku. Sú tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú

vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie

preddavku na trovy konania považujú za účelové obmedzovanie ich práva na prístup k súdu

a na súdnu ochranu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateliek, podľa ktorej

napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich základného

práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do ich práva na prístup k súdu, keďže v zmysle

poslednej vety ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží

a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od

uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,

že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného

základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani

nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu

prístupu k súdu pre sťažovateľky. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľky v sťažnosti

poukazujú, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania

v zmysle už citovaného ustanovenia (obdobne pozri napr.

, ).

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1

poslednej vety proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu

proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza

do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený .

Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania budú mať sťažovateľky možnosť uplatňovať

všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie

konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými

právami, porušenie ktorých sťažovateľky touto sťažnosťou namietajú. Za týchto okolností

ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa za predčasné, keďže

sťažovateľky budú mať v ďalšom priebehu napadnutého konania k dispozícii účinné právne

prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateliek pri predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol ako

neprípustnú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné

vyjadriť sa aj k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či

rovnakých prípadoch. Sťažovateľky v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 6. júna 2012 uvádzajú, že ústavný súd sa „v právne zhodných

veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť

príjme na ďalšie konanie a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa,

avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať

sťažovateľkami tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS

112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa a dohovoru, ku ktorým malo

dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, ktorým

bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak

zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 129/2012, , , , , II. ÚS

134/2012, zo 16. mája 2012) išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo

senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I.

ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateliek, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS

440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. ) sťažnosť už

meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateliek

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013