Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 314/2013
PDF · 192.76 KB
No categories available
IV. ÚS 314/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B., a obchodnej spoločnosti
L. s. r. o., B., zastúpených F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 124/2010-238 z 1.
marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., a obchodnej spoločnosti L. s. r. o.,
o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),
a obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len
„sťažovateľky“), zastúpených F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 124/2010-238 z 1. marca 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú v postavení žalobkyne v 1. a 2. rade
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C 124/2010, pričom ich žaloba smeruje
proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľky domáhajú
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.
Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke v 1. rade uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 16 500 € a sťažovateľke v 2. rade
v sume 645 465,84 €, a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
Podľa názoru sťažovateliek napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného
hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež
s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Výrok
v napadnutom uznesení je podľa sťažovateliek založený na nesprávnom právnom posúdení
veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval.
Podľa sťažovateliek interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je
vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to
navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom
u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom
rozsahu, je nesprávna.
Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania
nie je totiž právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o
konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a
OSP.
Podľa ustanovenia § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na
trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho
zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy
konania zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania
konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a
OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol
na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby
konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť
bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto
povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný,
ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím
úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať
bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu
rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva
žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou
súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa
ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh
žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie
preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia
súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako
žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného
predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na
ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.
Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je
žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj
keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»
Sťažovateľky upozorňujú na to, že okresný súd si túto ich argumentáciu osvojil
v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a v ktorých
sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovaných na uloženie povinnosti zložiť preddavok
na trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovaných zamietnutý (napr. uznesenia
okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161
z 21. marca 2012).
Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že sú v konaní vedenom okresným súdom vecne
oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona
o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé
konanie, a preto nie je dôvod, aby boli sťažovateľky posudzované z pohľadu splnenia
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha
náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň
ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal
aj odporca.
Sťažovateľky ďalej namietajú, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku
ustanovenú v § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti
zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej
400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo
obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy
uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných
prípadoch je podľa sťažovateliek zjavné, že nimi uplatňovaná istina neprevyšuje
400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma
preddavku prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.
Napokon sťažovateľky zdôrazňujú, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd sa
účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej
sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu
vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel
návrhu je preto podľa sťažovateliek viac než zrejmý; ide o to, aby boli postavené do
bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovali na uplatňovanie svojich legitímnych práv
a prestali žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľky poukazujú na
vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na
trovy konania vo výške 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012
zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30
rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené postupom
a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním
uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania. ...
Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ
L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie
konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v
ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. ...
Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných
veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva
k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie nimi označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie
konanie. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu
trov konania.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 19 C 124/2010-238 z 1. marca 2013 vyplýva, že
ním bola sťažovateľke v 1. rade uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
vo výške 16 500 € a sťažovateľke v 2. rade vo výške 645 465,84 € na účet okresného súdu
do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľky sa domáhajú proti
žalovanej zaplatenia sumy 13 883 769,64 € ako náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Považská Bystrica, pretože
„neprijal návrhy spoločnosti na začatie občianskeho súdneho konania podané
elektronickou formou dňa 24. 7. 2006“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu
navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľky na zloženie preddavku na trovy konania
vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 9. novembra 2012 a 28. januára
2013 vyzval sťažovateľky na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na
dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v 1. rade v odpovedi na výzvu doručenú okresnému
súdu 21. decembra 2012 a sťažovateľka v 2. rade v odpovedi na výzvu doručenú okresnému
súdu 12. februára 2012 uviedli, že v napadnutom konaní sú vecne oslobodené od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa
podľa sťažovateliek vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby boli sťažovateľky
posudzované z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Sťažovateľky argumentovali ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie
návrhu na zloženie preddavku. Sú tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú
vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie
preddavku na trovy konania považujú za účelové obmedzovanie ich práva na prístup k súdu
a na súdnu ochranu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateliek, podľa ktorej
napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich základného
práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do ich práva na prístup k súdu, keďže v zmysle
§ 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží
a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od
uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,
že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného
základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani
nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu
prístupu k súdu pre sťažovateľky. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľky v sťažnosti
poukazujú, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania
v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr.
II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu
proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania budú mať sťažovateľky možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie
konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými
právami, porušenie ktorých sťažovateľky touto sťažnosťou namietajú. Za týchto okolností
ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže
sťažovateľky budú mať v ďalšom priebehu napadnutého konania k dispozícii účinné právne
prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateliek pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné
vyjadriť sa aj k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či
rovnakých prípadoch. Sťažovateľky v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádzajú, že ústavný súd sa „v právne zhodných
veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť
príjme na ďalšie konanie a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa,
avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať
sťažovateľkami tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS
112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo
dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým
bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak
zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS
134/2012, II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012) išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo
senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I.
ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateliek, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS
440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už
meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateliek
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2013