Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 236/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. P., miesto podnikania K., zastúpeného advokátom

JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. zo 7. februára 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21. februára 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013

doručená sťažnosť R. P., miesto podnikania K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. februára 2013(ďalej len

„napadnutý rozsudok“)

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania na okresnom súde o zaplatenie 1 613,14 € s príslušenstvom vedenom

pod sp. zn. . Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom

zo 7. februára 2012, ktorým žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanú sumu

s príslušenstvom. Pre úplnosť je potrebné vysvetliť, že žalovaná pohľadávka mala vzniknúť

tak, že sťažovateľ si u žalobcu objednal tovar, za ktorý odmietol zaplatiť.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý

prvostupňový rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd v jeho veci

„nepostupovali ústavne konformným spôsobom“ a označenými rozsudkami došlo

k porušeniu jeho označených práv. Okresnému súdu a krajskému súdu v tomto smere

sťažovateľ vyčíta to, že „porušovatelia v priebehu konania vonkoncom neprihliadali

na tvrdenia a dôkazy prezentované zo strany sťažovateľa a svoje rozhodnutia založili

výlučne na tvrdeniach žalobcu, resp. špekuláciách a ničím nepreukázaných domnienkach“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že „porušovatelia neustále presúvali dôkazné bremeno

na sťažovateľa, aby práve on v konaní preukázal, že záväzkový vzťah so žalobcom

neuzatvoril“.

Sťažovateľ je preto presvedčený, že došlo k porušeniu jeho označených práv. Závery

uvedené v rozsudku okresného súdu, ako aj závery krajského súdu v napadnutom rozsudku

považuje sťažovateľ za jednostranné a arbitrárne z dôvodu, že konajúce súdy sa

„v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

pre rozhodnutie vo veci“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa

na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom

Okresného súdu Košice II zo dňa 07.02.2012, sp. zn. -163, resp. rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013, sp. zn. -213 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07.02.2012, sp. zn. -163

a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013, sp. zn. -213

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2012, ústavný súd pripomína, že

z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa

, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že

nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok, keďže ho už preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi

ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2012 odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

2. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

2.1 Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke

nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo je

žaloba dôvodná a prečo obrana sťažovateľa neobstojí. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu

nezistil.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je

otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým

rozsudkom krajského súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ v neposlednom rade namietal aj porušenie základného práva

na rovnosť účastníkov konaní podľa napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktoré odôvodnil tým, že krajský súd „presúval dôkazné bremeno zakaždým na jeho

osobu, a to aj napriek tomu, že toto malo spočívať na žalobcovi“. V tejto súvislosti tvrdil, že

od neho krajský súd požadoval, aby „práve on preukázal, že záväzkový vzťah so žalobcom

neuzatvoril“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rovnosť účastníkov konania

predstavuje komponent základného práva na súdnu ochranu a aj judikatúra ústavného súdu

i Európskeho súdu pre ľudské práva naznačuje spätosť tohto základného práva

so základným právom zaručeným , a to predovšetkým vo fáze

dokazovania, ale aj v rovine odôvodňovania súdnych rozhodnutí (napr. ,

, rozhodnutie o sťažnosti č. 37801/97 vo veci Suominen v. Fínsko).

Ústavný súd vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu

poznamenáva, že sťažovateľ svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by rozsudok krajského súdu

nespĺňal požiadavky obsiahnuté , resp. dohovoru,

neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by napadnutým rozsudkom mohlo byť dotknuté

základné právo sťažovateľa podľa ako jeden z aspektov tvoriacich

základné právo na súdnu ochranu, respektíve právo na spravodlivé súdne konanie. Navyše,

sťažovateľ samotnú námietku porušenia základného práva podľa

neodôvodňoval tým, že by krajský súd v konaní jednostranne zvýhodňoval jednu stranu

sporu na úkor druhého účastníka, napr. tým, že by jej umožnil vykonať alebo zúčastniť sa

na procesnom úkone, a druhú stranu by opomenul, ale výlučne iba tvrdením, že krajský súd

neodôvodnene presúval dôkazné bremeno, ktorým mal byť zaťažený žalobca, na neho.

Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že ide o účelové tvrdenie sťažovateľa, pretože

v skutočnosti ho krajský súd celkom oprávnene vyzýval na preukázanie jeho obrany

spočívajúcej v popieraní zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd z uvedených dôvodov považuje sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013