Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 236/2013
PDF · 194.99 KB
No categories available
III. ÚS 236/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. P., miesto podnikania K., zastúpeného advokátom
JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 128/2012 z 21. februára 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013
doručená sťažnosť R. P., miesto podnikania K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 128/2012 z 21. februára 2013(ďalej len
„napadnutý rozsudok“)
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania na okresnom súde o zaplatenie 1 613,14 € s príslušenstvom vedenom
pod sp. zn. 33 Cb 59/2009. Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom
zo 7. februára 2012, ktorým žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanú sumu
s príslušenstvom. Pre úplnosť je potrebné vysvetliť, že žalovaná pohľadávka mala vzniknúť
tak, že sťažovateľ si u žalobcu objednal tovar, za ktorý odmietol zaplatiť.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý
prvostupňový rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd v jeho veci
„nepostupovali ústavne konformným spôsobom“ a označenými rozsudkami došlo
k porušeniu jeho označených práv. Okresnému súdu a krajskému súdu v tomto smere
sťažovateľ vyčíta to, že „porušovatelia v priebehu konania vonkoncom neprihliadali
na tvrdenia a dôkazy prezentované zo strany sťažovateľa a svoje rozhodnutia založili
výlučne na tvrdeniach žalobcu, resp. špekuláciách a ničím nepreukázaných domnienkach“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že „porušovatelia neustále presúvali dôkazné bremeno
na sťažovateľa, aby práve on v konaní preukázal, že záväzkový vzťah so žalobcom
neuzatvoril“.
Sťažovateľ je preto presvedčený, že došlo k porušeniu jeho označených práv. Závery
uvedené v rozsudku okresného súdu, ako aj závery krajského súdu v napadnutom rozsudku
považuje sťažovateľ za jednostranné a arbitrárne z dôvodu, že konajúce súdy sa
„v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
pre rozhodnutie vo veci“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom
Okresného súdu Košice II zo dňa 07.02.2012, sp. zn. 33Cb/59/2009-163, resp. rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013, sp. zn. 3Cob/128/20I2-213 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07.02.2012, sp. zn. 33Cb/59/2009-163
a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013, sp. zn. 3Cob/128/2012-213
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012, ústavný súd pripomína, že
z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak
o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že
nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok, keďže ho už preskúmal na základe
odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi
ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
2.1 Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke
nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo je
žaloba dôvodná a prečo obrana sťažovateľa neobstojí. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu
nezistil.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je
otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým
rozsudkom krajského súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2.2 Sťažovateľ v neposlednom rade namietal aj porušenie základného práva
na rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ktoré odôvodnil tým, že krajský súd „presúval dôkazné bremeno zakaždým na jeho
osobu, a to aj napriek tomu, že toto malo spočívať na žalobcovi“. V tejto súvislosti tvrdil, že
od neho krajský súd požadoval, aby „práve on preukázal, že záväzkový vzťah so žalobcom
neuzatvoril“.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rovnosť účastníkov konania
predstavuje komponent základného práva na súdnu ochranu a aj judikatúra ústavného súdu
i Európskeho súdu pre ľudské práva naznačuje spätosť tohto základného práva
so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy, a to predovšetkým vo fáze
dokazovania, ale aj v rovine odôvodňovania súdnych rozhodnutí (napr. I. ÚS 372/06,
III. ÚS 117/2012, rozhodnutie o sťažnosti č. 37801/97 vo veci Suominen v. Fínsko).
Ústavný súd vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
poznamenáva, že sťažovateľ svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by rozsudok krajského súdu
nespĺňal požiadavky obsiahnuté čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru,
neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by napadnutým rozsudkom mohlo byť dotknuté
základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ako jeden z aspektov tvoriacich
základné právo na súdnu ochranu, respektíve právo na spravodlivé súdne konanie. Navyše,
sťažovateľ samotnú námietku porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
neodôvodňoval tým, že by krajský súd v konaní jednostranne zvýhodňoval jednu stranu
sporu na úkor druhého účastníka, napr. tým, že by jej umožnil vykonať alebo zúčastniť sa
na procesnom úkone, a druhú stranu by opomenul, ale výlučne iba tvrdením, že krajský súd
neodôvodnene presúval dôkazné bremeno, ktorým mal byť zaťažený žalobca, na neho.
Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že ide o účelové tvrdenie sťažovateľa, pretože
v skutočnosti ho krajský súd celkom oprávnene vyzýval na preukázanie jeho obrany
spočívajúcej v popieraní zisteného skutkového stavu.
Ústavný súd z uvedených dôvodov považuje sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013