Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 246/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. K., S. K. a K. K., všetci bytom Č., zastúpených

spoločnosťou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., N., v mene ktorej koná advokát JUDr. B.

M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , ,

ods. 1, a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. K., S. K. a K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013

doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), S. K. (ďalej len „sťažovateľ v 2.

rade“) a K. K. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), všetci bytom Č. (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) v spojení s ,

, , , a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20.

decembra 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«... my, sťažovatelia, sme boli ako povinní v rade III., IV., V. účastníkmi exekúcie o

zaplatenie 10.191,72 €, ktorú vedie Krajský súd v Bratislave (KS), Justičná pokladnica, pod

spis. zn. E 5050004505 a v ktorej došlo k udeleniu poverenia na jej vykonanie súdnemu

exekútorovi...

... prvostupňový KS Bratislava uznesením zo dňa 13. 12. 2011 rozhodol tak že,

citujeme:

„I. Súd námietky povinného v IV. rade) proti Upovedomeniu o začatí exekúcie

vydanému súdnym exekútorom Mgr. M. L., Exekútorský úrad B. pod sp. zn. EX 458/2011

zamieta.

II. Súd exekúciu Krajského súdu v Bratislave vedenú pod sp. zn. Er 5050004505/11

zo dňa 28. 7. 2011 proti povinným: v III. rade) S. K., Č. a v V. rade) K. K., Č. zastavuje.

III. Súd oprávnenému náhradu trov konania v súvislosti so zastavením exekúcie voči

povinným v III. rade) a IV. rade) nepriznáva.“

Z dôvodu, že s uznesením prvostupňového KS sme nesúhlasili, podali sme

prostredníctvom nášho právneho zástupcu proti nemu odvolanie, v ktorom sme uviedli ako

dôvody, pre ktoré sme ho považovali za nesprávne...

Za vadné a nezákonné vo vzťahu k nám - povinným v rade III. až V. považujeme

rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu, že prvostupňový súd pochybil tým, že nedodržal

procesný postup v konaní o nami podaných námietkach v súlade s ust. § 50 ods. 5) EP keď

o podaných námietkach najskôr nerozhodol spôsobom tak, či im vyhovuje alebo nie, pretože

takýto postup je v konaní o podaných námietkach jedine prípustný a kedy až potom, ako by

v konaní o nich rozhodol tak, že im vyhovuje o až po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je

možné rozhodnúť o zastavení exekúcie a o náhrade trov konania...

Nad rámec tohto stanoviska ja, povinný v rade IV., považujem rozhodnutie za vadné

a nezákonné. Aj keď v odôvodnení rozhodnutia vo veci konajúci súd uvádza, že z titulu

nadobudnutia dedičstva po povinnom - mojom otcovi Ing. S. K., zodpovedám za jeho dlhy

do výšky nadobudnutého majetku ( ), teda do výšky 1 636,24€, toto stanoviska

nemôže právne obstáť za stavu, kedy som ja ako aj ďalší dedičia, povinní v rade III. a V.,

pohľadávky veriteľov poručiteľa prihlásené do dedičstva po ňom v dedičskom konaní v

celom rozsahu poprel a teda na tieto sa ďalej v dedičskom konaní už neprihliadalo. Toto má

súd za preukázané aj do spisu zadováženého rozhodnutia OS Čadca .

Ak teda dedičské rozhodnutie mňa ani nikoho z dedičov na vysporiadanie dlhov

poručiteľa (čo aj len do časti nadobudnutého majetku) nezaväzovalo, nie je preukázané

priame právne nástupníctvo vo vzťahu k vymáhanej pohľadávke oprávneného tak, aby už

vedené exekúcia voči poručiteľovi mohla pokračovať voči mojej osobe ako právnemu

nástupcovi a nie je možné teda uplatniť vo vzťahu k vymoženiu čo aj judikovaných

pohľadávok poručiteľa princíp univerzálnej sukcesie...»

Sťažovatelia vo veci samej navrhujú, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov 1. S. K., 2. S. K., 3. K. K., na súdnu ochranu podľa

v spojení s , , ,

čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uznesením Najvyššie súdu SR sp. zn. 4 Co

4/2012 zo dňa 20. 12. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 20. 12. 2012 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom 1., 2., 3. trovy konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M.,

advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , , ,

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra

2012. Najvyšší súd označeným rozhodnutím odmietol odvolanie sťažovateľov proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. E 50500045055

z 13. decembra 2011, ktorý námietky povinného vo IV. rade zamietol (sťažovateľ v 2. rade)

a proti povinnému v III. rade (sťažovateľ v 1. rade) a povinnému v V. rade (sťažovateľka

v 3. rade) exekúciu zastavil.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným

a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti odvolania proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. E 50500045055 z 13. decembra 2011, čo odôvodnil § 202

ods. 2 , podľa ktorého odvolanie nie je prípustné... ani proti

uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona, ktorým je

o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších

predpisov. S otázkou prechodu justičnej pohľadávky sa vysporiadal krajský súd v uznesení

sp. zn. E 50500045055 z 13. decembra 2011 tiež štandardným a ústavne akceptovateľným

spôsobom tak, že argumentoval , podľa ktorého dedič

zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva... za poručiteľove dlhy, ktoré na neho

prešli poručiteľovou smrťou.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov

uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

uznesením neporušil sťažovateľmi označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , , ,

a .

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov (zrušenie uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2012, priznanie náhrady trov konania)

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013