Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 218/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. H., Bratislava zastúpenej advokátom JUDr. P. A.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012

doručená sťažnosť A. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. marca

2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného

súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. januára 2011 uznaná

vinnou z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a trestného činu

neposkytnutia pomoci podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). O podanom odvolaní sťažovateľky

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 13. marca 2012, ktorým toto

odvolanie ako nedôvodné podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že označeným rozhodnutím krajského súdu

došlo k porušeniu jej základných práv zaručených , listiny

a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru dôvodiac, že závery rozhodnutia krajského

súdu (ako aj prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa krajský súd stotožnil) sú arbitrárne,

rozporné so základnými pravidlami logiky a právneho poriadku, porušujúce jej právo

na „riadny a spravodlivý proces“, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné. Podľa

názoru sťažovateľky možno na základe odôvodnenia uznesenia krajského súdu konštatovať,

že odvolací súd nerozhodol vecne správne, keďže nesprávne aplikoval dve zo základných

zásad trestného konania, a síce zásadu prezumpcie neviny a zásadu voľného hodnotenia

dôkazov.

Sťažovateľka svoje námietky opierala o túto argumentáciu:

«1/ K najvýraznejšiemu prejavu svojvôle súdov pri hodnotení dôkazov došlo zrejme

pri vyhodnocovaní príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zranením poškodeného.

Súd tvrdošijne zotrval na svojom závere o existencii tejto príčinnej súvislosti, hoci

v konaní boli predložené tri znalecké posudky, z ktorých iba jeden pripustil možnosť

zranenia v dôsledku nehody, a aj to iba špecifickým spôsobom, ktorý v konaní nebol

preukázaný.

Súd svoj záver založil práve na v tejto otázke osamotenom znaleckom posudku

MUDr. M., ktorý nevylúčil, že zranenie poškodeného mohlo vzniknúť aj pôsobením

priameho násilia, bez rany ale s modrinou a pripustil, že zranenie poškodeného mohlo

vzniknúť aj nárazom spätného zrkadla uvedeného motorového vozidla do predlaktia. Tieto

konštatovania znalca sú podľa súdu podporované aj výpoveďou svedkyne N., ktorá uviedla,

že po náraze s vozidlom jej syn zoskočil z bicykla, sadol si na trávu a kričal, že ho bolí ruka,

pričom mal zlomené kosti. Uvedený záver súdu potvrdzuje vo svojej výpovedi aj svedok B.,

ktorý uviedol, že po tom, ako dobehol po nehode ku poškodenému, bolo vidieť, že tento má

zlomenú ruku v dolnej časti predlaktia.

Výsledky dokazovania však v rozpore s tvrdeniami súdov nesvedčia pre záver, že by

R. N. utrpel zranenie „zlomeninu oboch kostí ľavého predlaktia s posunom úlomkov

a so skrátením“ pri dopravnej nehode. V konaní bol pribratý znalec z oboru zdravotníctva

za účelom posúdenia rôznych otázok a okrem iného aj posúdenia „akým spôsobom

poranenie poškodeného vzniklo“. Znalec Doc. MUDr. M., CSc. v posudku na str. 4 v bode

5. uviedol, že „Zatvorené zlomeniny takého typu, ako utrpel poškodený spravidla vznikajú

nepriamym mechanizmom najmä po páde na dlaň vystretej končatiny. Nie je vylúčený vznik

ani priamym účinkom násilia. Rana spôsobená takýmto priamym nárazom na predlaktí sa

nezistila. Vytvorený následok nie je tak charakteristický aby sa len podľa neho dalo

jednoznačne vyjadriť o mechanizme úrazu. Chlapec mal sedieť na bicykli do ktorého

narazilo auto. Svedkyňa matka neuviedla že by bol poškodený s bicykla spadol. Znalec

nemal možnosť oboznámiť sa s fotografickou dokumentáciou prípadu. Nateraz sa preto

nemôže vyjadriť či zlomeniny vznikli priamym nárazom do predlaktia alebo pádom.“

Znalec nevidel, ako sám priznal, RTG snímky, čo je podľa obžalovanej vážny

nedostatok pokiaľ sa znalec mal vyjadriť k povahe zranenia. Znalec pri výpovedi pred

súdom uviedol, že v záznamoch od lekára sa nenachádza konštatovanie o krvnej podliatine,

čo je sprievodným znakom priameho nárazu na ruku. Znalec rovnako pripustil možnosť, že

zranenie mohlo vzniknúť nárazom spätného zrkadla motorového vozidla do predlaktia.

Výsledky dokazovania svedčia o tom, že chlapec z bicykla nespadol a tak zranenie

nemohlo vzniknúť pádom na dlaň vystretej končatiny (tak napokon vypovedala aj svedkyňa

-matka - poškodeného).

Dokazovaním nebolo preukázané, že by došlo k nárazu ruky do spätného zrkadla na

aute alebo inej časti auta. Pokiaľ súd z takejto domnienky vychádzal, nielen že porušil

zásadu „in dubio pro reo“, ale svojvoľne si dotvoril skutkový stav bez akýchkoľvek dôkazov.

Navyše, rýchlosť do 3 km/h nemohla mať za následok taký náraz, ktorý by viedol k takej

zlomenine. Ide o bežnú rýchlosť chodca. Ak by tomu tak bolo tak potom by sa prakticky

každý pád pri športovej aktivite, kedy človek vyvinie podstatne vyššiu rýchlosť, musel

automaticky končiť zlomeninou. Pritom matka R. N. tvrdí, že po tom ako predným kolesom

narazila do auta riadítka na bicykli sa vytočili doľava. Za danej situácie v žiadnom prípade

nemohlo auto spätným zrkadlom naraziť do ľavej ruky R. N. a spôsobiť mu tak zranenie. Ak

zrkadlo narazilo do ruky chlapca, tak mohlo naraziť iba do pravej ruky, ale tá zranená

nebola.

Ani skutočnosť, že spätné zrkadlo na aute bolo prasknuté, neznamená to, že sa tak

stalo v dôsledku nárazu do ruky chlapca. Vychádzajúc z fotografii č. 4 a 10 urobených pri

rekonštrukcii k poškodeniu spätného zrkadla došlo najskôr nárazom do riadítok bicykla.

Zranenie chlapca pri dopravnej nehode potvrdzujú iba jeho matka a svedok B. pričom

vierohodnosť ich výpovedí (najmä svedka B.) je nulová. Súd a ani znalec MUDr. M.

nijakým spôsobom nezdôvodnili ako a do ktorej časti auta došlo k nárazu ľavej ruky

poškodeného a že by tento náraz mal za následok zlomeninu. Ak tento úrazový dej nie je

preukázaný nemožno tvrdiť, že úraz poškodeného je v príčinnej súvislosti s dopravnou

nehodou. Absurdný postup súdu pri hodnotení dôkazov dokresľuje tvrdenie súdu, že možnú

príčinu zranenia poškodeného spôsobom ako to príkladmo popisovala sťažovateľka,

považuje za absurdnú, nakoľko táto príčina nemá oporu vo výpovediach svedkov B. a N.

zodpovedá doterajšiemu účelovému hodnoteniu dôkazov súdom. Odhliadnuc

od (ne)hodnovernosti výpovedi, s ktorými by príklad uvádzaný sťažovateľkou mal byť

v rozpore, súd najmä opomenul skutočnosť, že nie sťažovateľka ako obžalovaná mala

preukazovať, ako došlo k zraneniu poškodeného ale je to vecou orgánov činných v trestnom

konaní a súdu, aby bez akýchkoľvek pochybnosti preukázali ako došlo k poraneniu ruky.

Len samotná účasť pri dopravnej nehody bez preukázania toho, že došlo k priamemu

nárazu ľavej ruky do vozidla neznamená, že úraz vznikol v priamej súvislosti s dopravnou

nehodou. Naopak vykonané dokazovanie svedči o tom, že po náraze bicykla do auta sa

riadítka na bicykli stočili doľava a ľavá ruka poškodeného tak nemohla naraziť do auta.

Uvedený záver preukázal aj obhajobou predložený dôkaz - záznam zo simulácie nárazu -

ktorý bol na CD nosiči predložený odvolaciemu súdu a ktorý potvrdzuje závery znalcov o

tom, že ku kontaktu automobilu a ľavej ruky poškodeného prakticky nemohlo dôjsť.

2/ Sťažovateľka musí ďalej konštatovať, že Krajský súd v Bratislave nepochybil len

akceptovaním arbitrárneho rozhodovania prvostupňového súdu, ale sám sa dopustil hrubej

svojvôle pri posudzovaní dôkazov.

Odvolací súd celkom nepochopiteľne a irelevantne zdôrazňuje, že obhajoba

nenamietala znalecký posudok MUDr. M. ešte pred prvým rozhodnutím prvostupňového

súdu. Ako táto okolnosť vplýva na rozhodnutie súdu, už súd neozrejmil. Sťažovateľke však

vplyv tejto okolnosti na možné závery súdu uniká. Sťažovateľka sama o sebe, ani jej právny

zástupca nemajú medicínske vzdelanie, preto k relevantnému spochybneniu záverov znalca

(nie k súdom zrejme preferovanému absolútnemu spochybňovaniu všetkého už z princípu)

mohlo dôjsť až po konzultácii s odborníkmi. Tí, ako je známe, ale svoj vzácny čas nemôžu

poskytovať na počkanie.

Treba zdôrazniť, že obhajoba v rámci prvého odvolania spochybnila závery znalca

MUDr. M. a už v prvom odvolacom konaní predložila znalecký posudok MUDr. S., ktorý

rovnako ako neskorší posudok MUDr. B. závery MUDr. M. vyvrátil. Tretí znalecký posudok

(autor MUDr. B.) bol potom predložený až v rámci druhého odvolacieho konania práve

z dôvodu, že už znalecký posudok MUDr. S. (ktorý bol aj vypočutý) logicky a odborne

vyvracia nesprávnosti posudku MUDr. M. Obhajoba preto nemohla očakávať, že súd

opätovne svojvoľne bude vychádzať z posudku MUDr. M. Oprávnenosť týchto očakávaní

napokon potvrdil aj ďalší znalecký posudok od MUDr. B.

Uvedená nezmyselná argumentácia súdu vyznieva ešte zvláštnejšie v spojitosti

s absolútnou absenciou vecnej argumentácie, keď odvolací súd sa vo všetkom iba

stotožňuje, ale na námietky uvedené v odvolaní nereaguje. Ide pritom o námietky, ktoré

majú zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej.

Rovnako argument odvolacieho súdu, že posudok predlžený pred pojednávaním

na odvolacom súde, bol vyhotovený až 8 rokov po dopravnej nehode, pričom posudok

znalca MUDr. M. bol vyhotovený už 2 mesiace po nehode, nemožno uznať za logicky

opodstatnený. Obaja znalci vychádzali iba zo zdravotnej dokumentácie, nie z osobne

vykonaného vyšetrenia poškodeného. Závery z písomných dokumentov ale musia byť vždy

totožné, či ide o posudzovanie s odstupom mesiacov alebo rokov. Naopak, posudok

vyhotovený s odstupom času môže využiť a zohľadniť medicínsky pokrok a nepochybne má

možnosť vychádzať z väčšej databázy poznatkov a mal by byť teda kvalitnejší.

Ak odvolací súd zdôrazňuje, že MUDr. M. mal k dispozícii popis RTG snímok, je

potrebné pre objektivitu dodať, že tieto popisy mali aj ostatní znalci a najmä to, že tieto

popisy neobsahujú údaje, potrebné pre posúdenie príčin vzniku poranení, tieto sa do nich

bežne ani neuvádzajú. Zostáva tak faktom (potvrdeným MUDr. S. aj MUDr. B.), že

bez konkrétnych RTG snímok v danom prípade nie je možné určiť spôsob vzniku poranenia,

a teda ani preukázať vinu sťažovateľky,

K porovnaniu relevantnosti znaleckých posudkov sťažovateľka dáva do pozornosti,

že obaja znalci, ktorých posudky vyvracajú závery súdom preferovaného znaleckého

posudku (dávam do pozornosti najmä str. 11 posudku MUDr. B.), sú znalcami z odboru

úrazovej chirurgie, znalec MUDr. M. takúto odbornosť nemá. Nie je potom prekvapivé,

pokiaľ museli obaja znalci konštatovať, že MUDr. M. nevykonal znalecký posudok

dostatočne kvalitne. MUDr. S. v tejto súvislosti dokonca priamo uvádza, že posudok MUDr.

M., resp. spôsob jeho vypracovania je s ohľadom na dobu zastaraný a nedostatočný.

3/ K vyššie uvádzanému svojvoľnému hodnoteniu dôkazov súdmi, treba

bezprostredne poukázať na absolútnu nehodnovernosť výpovedí svedkov N. a B.

Svedkyňa N. je matkou poškodeného a spoluzavinila (podľa názoru súdu;

v skutočnosti plne zavinila) predmetnú dopravnú nehodu. Svedkyňa N. tak má nielen osobný

záujem na výsledku konania, ale hodnovernosť jej v konaní prednesených tvrdení výrazne

znižuje skutočnosť, že svoju výpoveď opakovane menila, a to v podstatných veciach.

Pokiaľ ide o svedka B., súdy priznávajú, že vypovedal nepravdivo o priebehu nehody,

avšak táto skutočnosť ho údajne nediskvalifikuje z možnosti hodnoverne vypovedať

o neskorších okolnostiach. Tento záver môže znieť logicky iba potiaľ, kým súd zatají

skutočný rozmer nepravdivej výpovede svedka B. Svedok B. si pri popise nehody nepomýlil

niektoré okolnosti, nepozabudol na niektoré skutočnosti, ani si v rámci prirodzenej ľudskej

predstavivosti nedomyslel nejaký následok. Svedok B. sa prihlásil ako svedok a vypovedal

ako svedok nehody, ktorú vôbec a ani na sekundu jej priebehu nevidel! V tejto súvislosti je

potrebné zdôrazniť, že obaja dopravní znalci skonštatovali, že z pozície svedka B. fyzicky

nebolo možné vidieť nehodu. Napriek tomu svedok B. opakovane súd klamal a zavádzal

a snažil sa vzbudiť dojem, že nehodu videl a že bol jej priamym svedkom. V skutočnosti,

pokiaľ by aj bol v blízkosti miesta nehody, mohol sa k nehode odstať až po takom čase, že

jeho výpoveď by nemohla byť relevantnou ani v otázke bezprostredného priebehu udalostí

po nehode.

Svedok, ktorý uvedeným spôsobom opakovane a pod prísahou výslovne klamal,

nemôže byť dôveryhodný pri výpovedi v tej istej veci nielen v otázkach, pri ktorých sa jeho

krivé svedectvo preukázalo, ale ani v žiadnych iných otázkach. Takýto charakter krivej

výpovede totiž priamo preukazuje vzťah svedka k jednej zo strán, či iný dôvod zaujatosti.

Opak tvrdený súdom, žiaľ nemožno označiť inak ako absolútne nelogickú myšlienkovú

úvahu. Z dôvodu kompaktnosti a lepšej prehľadnosti samotnej sťažnosti sťažovateľka

v otázkach konkrétnych neprávd uvádzaných svedkom B. v konaní odkazuje na svoje

priložené odvolanie zo dňa 25.5.2009 (časť 3/).

Z vyššie uvedených námietok je podľa sťažovateľky zrejmé, že pochybenia

všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a právnom posúdení

veci, ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľky. Ignorovanie dôkazov (lekárskych znaleckých

posudkov) či preferovanie niektorých z nich bez relevantných dôvodov (výpovede svedkov,

lekársky posudok MUDr. M.), vychádzanie z neexistujúcich, resp. v spise sa

nenachádzajúcich údajných dôkazov (náraz automobilu do ľavej ruky poškodeného), sú

takými pochybeniami odvolacieho súdu, ktoré napĺňajú znaky arbitrárnosti v rozhodovaní.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol

o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a jej práva zaručeného dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2012, toto rozhodnutie zrušil, vrátil mu

vec na nové konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažnosť obsahovala námietku porušenia základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti formulovala námietku porušenia čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru, pričom však obsahovo argumentačná

podstata sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vlastne predstavuje námietky sťažovateľky,

resp. jej nesúhlas so spôsobom vyhodnotenia dôkazov zo strany konajúcich súdov, ktorý

sťažovateľka označila za spôsob svojvoľný.

V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné hneď v úvode poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli

pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie, keď sa

úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (podobne aj , , , ,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

V intenciách uvedeného teda pristúpil ústavný súd k preskúmaniu namietaného

rozhodnutia krajského súdu, venujúc pritom pozornosť len tej časti argumentačnej roviny

sťažnosti, ktorá spĺňa ústavnoprávnu relevanciu zodpovedajúcu úlohe ústavného súdu ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vo vzťahu k posudzovanému rozhodnutiu odvolacieho súdu

konkrétne prezentovala námietku absencie vecnej argumentácie odvolacieho rozhodnutia,

keď sa podľa jej názoru krajský súd obmedzil len na stotožnenie sa so závermi

prvostupňového rozhodnutia, avšak bez toho, aby reagoval na odvolacie námietky

sťažovateľky obsiahnuté v podanom odvolaní majúce podľa sťažovateľky pre rozhodnutie

zásadný význam.

Preskúmaním sťažnosti a meritórnych rozhodnutí tak okresného súdu, ako aj

krajského súdu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre

jeho rozhodovanie:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. januára 2011 uznal sťažovateľku

vinnou zo spáchania trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a trestného činu

neposkytnutia pomoci podľa na tom skutkovom základe, že „dňa

30.6.2004 v čase okolo 16.55 hod v D. na vozovke č. 1/63 v smere do obce R., smer na B.

pred priechodom pre chodcov nevenovaním sa plne vedeniu vozidla, nesledovaním situácie

v cestnej premávke a neprispôsobením rýchlosti jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam

vozidla a iným okolnostiam, ktoré mohla predvídať, spôsobila dopravnú nehodu tým, že

na motorovom vozidle zn. V. červenej farby zrazila mal. R. N., ktorý prechádzal vozovku

z ľavej strany na pravú vo vzdialenosti minimálne 90 cm pred priechodom pre chodcov tak,

že sedel na bicykli, ktorý tlačila vedľa seba jeho matka M. N., čím bola mal. R. N.

spôsobená zlomenina oboch kostí ľavého predlaktia s posunom úlomkov, ktoré si

vyžadovalo dlhotrvajúce liečenie, pričom obžalovaná A. H. bezprostredne po dopravnej

nehode z miesta činu ušla a neposkytla poškodenému R. N. žiadnu pomoc, hoci tak urobiť

mohla, čím svojím konaním porušila ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/, § 15 ods. 1 zákona

č. o premávke na pozemných komunikáciách.“ .

V odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľka prezentovala

argumentáciu, v ktorej dôvodila vecnou nesprávnosťou rozsudku danou chybnou aplikáciou

zásad trestného konania (zásady prezumpcie neviny a zásady voľného hodnotenia dôkazov),

čím mal podľa sťažovateľky porušiť okresný súd jej právo na spravodlivý proces, pretože

podľa jej názoru „rozsudok v časti ako došlo k zraneniu mal. R. N. nemá žiadne

odôvodnenie“. Sťažovateľka namietala, že sa nedopustila skutkov kladených jej za vinu,

pretože podľa skutkovej vety mala „zraziť“ poškodeného, no takto použitý výraz podľa

sťažovateľky je nesprávny, nezodpovedá preukázanému priebehu dopravnej nehody

a navodzuje dojem, že auto narazilo do chodca, čo nie je podľa vyjadrenia sťažovateľky

pravda, keďže podľa nej z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že došlo k nárazu

predného kolesa bicykla do bočnej strany auta. Sťažovateľka v podanom odvolaní ďalej

spochybňovala závery znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva pribratého

do konania orgánmi činnými v trestnom konaní podľa (ďalej len

„znalec pribratý orgánmi činnými v trestnom konaní“), keď poukazovala na odborné

stanovisko znalca obstarané obhajobou, ktoré malo vyvrátiť závery znaleckého posudku

znalca pribratého orgánmi činnými v trestnom konaní, s čím sa podľa nej okresný súd

nevysporiadal.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 13. marca 2012 odvolanie

sťažovateľky v zmysle ako nedôvodné zamietol konštatujúc

súladnosť procesu dokazovania prvostupňového konania s ustanoveniami § 2 ods. 10 a 12

, ako aj splnenie náležitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle požiadaviek

ustanovení .

Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že po zrušení pôvodného (v poradí

prvého) rozsudku bol prvostupňovému súdu uložený nadriadeným súdom pokyn, aby tento

vzhľadom na existenciu dvoch diametrálne odlišných znaleckých posudkov (z odboru

cestnej dopravy) k totožnej otázke vykonal dokazovanie oboma znaleckými posudkami

a v prípade, že sa nepodarí odlišnosť záverov znaleckých posudkov odstrániť, aby v súlade

s ustanovením pribral okresný súd znalecký ústav pre účely ich

preskúmania.

Krajský súd vo svojom uznesení z 13. marca 2012 konštatoval, že uvedený pokyn bol

prvostupňovým súdom riadne splnený, pričom okresný súd vo svojom rozsudku na závery

znaleckého posudku (z odboru cestnej dopravy) pribratého Ústavu súdneho inžinierstva

Žilina (ďalej len „ústav“) reagoval.

V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na jednotlivé výpovede a vykonané

dôkazy.

V úvode prezentoval krajský súd výpoveď sťažovateľky a uviedol:

„Obžalovaná A. H. sa od začiatku bráni tým, že k nehode určite nedošlo

na priechode pre chodcov s tým, že možno nárazník jej vozidla prekrýval priechod, ale

rozhodne kolesami na priechode nebola. Keď zbadala cyklistku, ktorá podľa obžalovanej

jazdila na bicykli mimo priechodu pre chodcov a na kormidle mala maloleté dieťa, začala

prudko brzdiť. Po kolízii s cyklistkou, ktorá z bicykla zoskočila, videla, že táto stojí vedľa

chodníka, a keďže na vozidle mala len prasknuté spätné zrkadlo a podľa nej nikto nebol

zranený, lebo nepočula cyklistku a ani dieťa kričať od bolesti, nastúpila do vozidla

a z miesta kolízie odišla. Domnieva sa, že cyklistka do jej vozidla narazila, ale nevedela

povedať či v čase nárazu jej auto stálo, alebo bolo v pohybe.“

V ďalšom bode popísal odvolací súd výpoveď priamej svedkyne (matky

poškodeného maloletého dieťaťa):

„Svedkyňa M. N. k priebehu nehody zotrvala na tvrdení, že uvedený deň tlačila

bicykel, na ktorom sedel jej syn. Predtým ako prechádzala cez vozovku sa presvedčila, či

nejde auto a videla jedno vozidlo, ktoré bolo ďaleko. Prechádzala po prostriedku priechodu

pre chodcov, nepočula brzdenie, len pocítila náraz auta do predného kolesa bicykla, pričom

ju náraz otočil doľava a koleso bicykla bolo úplne rozbité. Syn z bicykla nespadol, zoskočil,

sadol si do trávy a kričal od bolesti, pretože bol zranený. Potvrdila, že vodička z auta

vystúpila, pristúpila k nej a synovi, ktorý od bolesti plakal a nastúpila späť do auta a odišla

preč.“

Ďalej krajský súd prezentoval výpoveď druhého priameho svedka, ktorého

vyjadrenie konajúce súdy považovali za relevantné. Na tomto mieste krajský súd uviedol:

„Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý svedok JUDr. M. B., ktorý zotrval na tvrdení,

že z miesta, kde svojim autom zastal, dostatočne videl priebeh dopravnej nehody, keď došlo

k zrážke vozidla s osobou vedúcou bicykel. S absolútnou istotou vyhlásil, že k nehode došlo

na priechode pre chodcov a auto obžalovanej celými prednými kolesami stálo na priechode.

Potvrdil aj to, že obžalovaná z auta vystúpila, zisťovala, či je niekto zranený a následne

svojim autom odišla. Svedok zotrval aj na tvrdení, že vozidlo obžalovanej dlho brzdilo kým

zastalo.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia prezentoval ako relevantné závery znaleckého

posudku znalca z odboru cestnej dopravy pribratého do konania orgánmi činnými

v trestnom konaní, kde uviedol:

„V posudku znalec konštatoval, že k nehode došlo na priechode pre chodcov

z dôvodov, že motorové vozidlo zanechalo brzdnú stopu, pričom vzhľadom na konštrukčné

riešenie vozidla brzdné stopy zanechali zadné kolesá. Zvažoval aj to, že brzdné stopy

zanechali predné kolesá a konštatoval, že k stretu došlo na priechode pre chodcov, aj keď

v inej jeho šírke. Uvažoval aj o dvoch alternatívach prechodu cyklistky cez vozovku (to, že

na bicykli jazdila a aj to, že ho tlačila) a pre obe alternatívy dospel k záveru, že príčinou

nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky motorového vozidla t. j. obžalovanej.

Nepripustil možnosť, že brzdnú stopu zanechali predné kolesá, ale aj keby tomu tak bolo,

podľa znalca k stretu by došlo maximálne vo vzdialenosti jeden meter pred priechodom.“

K druhému znaleckému posudku znalca z odboru cestnej dopravy, predloženému

obhajobou krajský súd uviedol:

„Odvolaciemu súdu bol dňa 1.10.2009 obžalovanou doručený znalecký posudok

znalca Ing. J. Z., ktorý bol vypracovaný na podnet obhajoby a v záveroch ktorého znalec

uviedol, že podľa jeho zistení k stretu bicykla s autom došlo 1,7 metra pred vyznačeným

priechodom pre chodcov, nakoľko brzdné stopy zanechali predné kolesá vozidla a vozidlo

zanechalo brzdné stopy počas plného brzdného spomalenia.

Zhodne ako Ing. J. K. považuje tvrdenie svedka JUDr. M. B., že videl priebeh dopravnej

nehody z technického hľadiska za neprijateľné.

Rozdielne od znaleckého posudku Ing. J. K. konštatuje, že technika jazdy auta bola

v čase nehody v súlade s pravidlami cestnej premávky, nakoľko cyklistka svojim spôsobom

prechodu cez vozovku vytvorila vodičke z technického hľadiska prekážku náhlu a vodička

nemohla dopravnej nehode zabrániť.“

Krajský súd s dôrazom poukázal na znalecký posudok ústavu pribratého okresným

súdom v súlade s jeho pokynom (vzhľadom na odlišné závery zmienených znaleckých

posudkov z odboru cestnej dopravy, teda pre účely vypracovania „objektívneho posudku“).

Krajský súd odkázal na tieto ťažiskové závery znaleckého posudku ústavu

vykonaného aj priamym výsluchom na hlavnom pojednávaní:

«Vodička v prípade rýchlosti 52,1 km/hod. by pri danej oneskorenej reakcii

0,5 sekundy stále nemala možnosť zabrániť dopravnej nehode.

V prípade variantu A (cyklistka bicykel tlačila vedľa seba): by vodička pri danej

oneskorenej reakcii 0,5 sekundy zabránila dopravnej nehode v prípade, že by vozidlo viedla

rýchlosťou o 2 km/hod, nižšou ako počas nehodového deja. Ak vychádzame z rýchlosti

57 km/hod. tak by sa musela pohybovať rýchlosťou 55 km/hod. a ak by sa pohybovala

rýchlosťou 52,1 km/ hod. tak by musela ísť rýchlosťou 50,1 km/hod.

V prípade variantu B (cyklistka sedela na bicykli a prechádzala tak vozovku): by sa

vodička pre zabránenie musela pohybovať rýchlosťou cca o 8 km/ hod. nižšou ako počas

nehodového deja. Na otázku obhajcu znalec uviedol: „vzdialenosť zrážky 90 cm od začiatku

prechodu pre chodcov bola v prípade variantu A) podľa údajov zameraných na mieste

dopravnej nehody ako aj zohľadnením charakteru poškodením vozidla a bicykla pričom sa

jedná o minimálnu vzdialenosť a skutočná vzdialenosť mohla byť aj väčšia“.»

Krajský súd upriamil pozornosť na podľa jeho vyjadrenia jednoznačný záver

znaleckého posudku pribratého ústavu:

„V oboch variantoch priebehu nehodového deja by vodička vozidla V. dopravnej

nehode zabránila takým spôsobom, ak by reagovala na chodkyňu resp. na bicyklistku skôr

(o cca 0,1 s - v prípade variantu A) a cca 0,45 s -prípade variantu B)). V prípade variantu

A) reagovala vodička vozidla V. na chodkyňu tlačiacu bicykel v okamihu, kedy sa

od bicyklistky nachádzala cca 32,3 m. Ak by vodička v čase tesne pred týmto okamihom

sledovala dopravnú situáciu odkiaľ vstupovala chodkyňa tlačiaca bicykel, potom mala

technickú možnosť reagovať o cca 0,5 sekundy skôr. V takomto prípade mohla vodička

vozidla V. dopravnej nehode zabrániť skoršou reakciou.“

Krajský súd na tomto mieste dodal, že otázka, či rýchlosť 57 km/h v začiatku

nehodového deja (aj keď na danom úseku bola v inkriminovanom čase povolenou

maximálnou hranicou rýchlosť 60 km/h) v blízkosti riadne označeného priechodu

pre chodcov bola rýchlosťou primeranou, je otázkou právneho posúdenia.

K odvolacím námietkam sťažovateľky týkajúcim sa znaleckého dokazovania

v odbore zdravotníctvo krajský súd uviedol:

„Čo sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu a znaleckého posudku MUDr. M. M.,

odvolací súd dodáva, že znalec bol vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 15.1.2009 (!)

a vo vzťahu k posudku obhajoba námietky nemala. Po zrušení veci krajským súdom

z dôvodu vyjasnenia odlišných stanovísk dvoch znalcov z odboru dopravy, obhajoba

zadovážila do spisu odborné vyjadrenie znalca MUDr. J. S., ktoré bolo na hlavnom

pojednávaní oboznámené, pričom obhajca nežiadal o výsluch znalca a tiež opätovne

nežiadal o vyjadrenie k tomuto odbornému vyjadreniu stanovisko znalca MUDr. M. M.,

pričom je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa so závermi odborného vyjadrenia

v kontexte so závermi znalca MUDr. M. M. riadne, dôsledne a podrobne vysporiadal

(str. 14-15 rozsudku) a s týmito závermi sa stotožňuje aj nadriadený súd.“

Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 10. januára 2011

v spomínanej argumentácii (s. 14 – 15 rozsudku) uviedol, že závery odborného vyjadrenia

znalca z odboru zdravotníctva predloženého obhajobou v konfrontácii s ďalšími

zhromaždenými dôkazmi neobstoja. V prvom rade okresný súd poukázal na to, že tieto

závery ani nie sú v podstatných skutočnostiach rozporné so závermi znaleckého posudku

obstaraného orgánmi činnými v trestnom konaní a že toto odborné vyjadrenie obstarané

obhajobou konštatuje iba pravdepodobnosť vzniku zranení poškodeného následkom

nepriameho násilia (pádom z bicykla), pričom znalec v ňom sám uvádza, že takýto záver by

usudzoval, pokiaľ by nepoznal výpovede svedkov, ktoré naopak podľa názoru okresného

súdu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti potvrdzujú vznik zranenia poškodeného

pôsobením priameho násilia pri dopravnej nehode. Okresný súd upozornil, že aj v súvislosti

s uvedeným konštatovaním však vzbudzuje pochybnosti o nezaujatosti znalca v prospech

sťažovateľky, jeho ďalšie tvrdenie, nápadne konformné s obranou sťažovateľky, a síce že je

pravdepodobné, že poškodený spadol na ľavú končatinu neskoršie (čo považoval okresný

súd za absurdné tvrdenie). Okresný súd zdôraznil, že tvrdenie tohto znalca

o nepravdepodobnosti vzniku uvedeného zranenia pôsobením priameho násilia z dôvodu

nezaznamenania vonkajších prejavov na koži predlaktia v mieste zlomeniny poškodeného

vyvracia konštatovanie znalca pribratého orgánmi činnými v trestnom konaní, a síce že

uvedené zranenie mohlo vzniknúť aj pri priamom náraze, a to bez rany s podliatinou.

Krajský súd svoje stanovisko k predmetným odvolacím námietkam argumentačne

uzavrel takto: „Predmetná trestná vec okresného súdu bola opätovne na podklade

odvolania obžalovanej predložená krajskému súdu a to dňa 30.8.2011 (!). Z dôvodu

ochorenia obžalovanej bol termín verejného zasadnutia určený na 13.3.2012. Dňa 9.3.2012

(dva dni pre termínom zasadnutia) obhajca predložil nový znalecký posudok ohľadne

zranení poškodeného mal. R. N. vypracovaný MUDr. M. B., v ktorom znalec konštatoval, že

ani v znaleckom posudku MUDr. M. M. a ani v posudku MUDr. J. S. nie sú bližšie popísané

lomné línie zlomenín oboch kostí, pričom z RTG snímky - ktorá podľa jeho názoru už je

zoskartovaná by sa táto skutočnosť preukázala, ale bez snímky RTG nie je možné presne

určiť mechanizmus vzniku zranení poškodeného maloletého. Vyslovil skôr presvedčenie, že

zranenie maloletého mohlo byť spôsobené dopadom resp. pádom z bicykla na zem. Teda

i napriek tomu, že konštatuje, že bez snímky RTG nie je možné bližšie určiť mechanizmus

zranení poškodeného - uvádza, že pravdepodobne toto vzniklo pádom na zem. (!) Zároveň

vyčíta MUDr. M. M., že znalecký posudok vypracoval 2 mesiace po dopravnej nehode, ale

sám znalec MUDr. M. B. posudok vypracoval po 8 rokoch od dopravnej nehody.(!)

K uvedenému krajský súd dodáva, že znalec MUDr. M. M. mal k dispozícii lekársku

správu s popisom RTG snímok z chorobopisu č. 2036/2004 a preto znalecký posudok

vypracovaný len dva mesiace po dopravnej nehode považuje za správny, objektívny a tiež sa

stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej rozobral závery

týkajúce sa zranení poškodeného maloletého R. N.“

Odvolávajúc sa na jednotlivé prezentované dôkazné východiská krajský súd

formuloval čiastkový skutkový záver, a síce že sťažovateľka viedla vozidlo rýchlosťou

57 km/h na začiatku nehodového deja nachádzajúc sa pritom na úseku označenom jednak

zvislou, tak aj vodorovnou značkou ako priechod pre chodcov, pričom nevenovaním sa plne

vedeniu vozidla (nesledovaním situácie v cestnej premávke) a neprispôsobením rýchlosti

jazdy svojim schopnostiam a vlastnostiam vozidla a tiež okolnosti výskytu priechodu

pre chodcov v tesnej blízkosti porušila ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) a § 15 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného kvalifikoval

krajský súd rozhodnutie okresného súdu, ktorým uznal sťažovateľku vinnou z označených

trestných činov, ako vecne správne.

Úlohou ústavného súdu bolo predovšetkým posúdiť, či výkon právomoci krajského

súdu, konkrétne kvalita obsahu jeho rozhodnutia, zodpovedá požiadavkám kladeným

konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Krajský súd vo svojom uznesení konštatoval, že po zrušení predchádzajúceho

rozsudku bolo okresným súdom dokazovanie doplnené v potrebnom rozsahu v súlade

s pokynmi odvolacieho súdu a v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu

zakotvenou v . Krajský súd považoval prvostupňové

rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z § 168

, preto sa naň v podrobnostiach odvolal. Napriek takto zvolenému

postupu neopomenul krajský súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní

svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Preto na zdôraznenie správnosti

prvostupňového rozhodnutia doplnil podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné

argumentačné východiská odvolania sťažovateľky.

Krajský súd kvalifikoval postup okresného súdu, ktorý formuloval podrobné

a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých

znaleckých posudkov a výpovedí svedkov, ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia

dôkazov ( ) poukazujúc pritom na skutočnosť, že

prvostupňový súd zohľadnil oba znalecké posudky z odboru cestnej dopravy (tak znalecký

posudok obstaraný orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj znalecký posudok obstaraný

obhajobou) a pre posúdenie ich objektívnosti obstaral v súlade s pokynom odvolacieho súdu

znalecký posudok ústavu, ktorým formulovaný variant dopravnej nehody považoval

za jednoznačný a dostatočne preukázaný, ktorý si ako taký pre účely ustálenia skutkového

stavu osvojil a na základe ktorého vyvodil skutkový záver ako východiskový základ

pre svoje rozhodnutie.

Krajský súd podporil aj záver prvostupňového súdu, ktorým tento vyvrátil obhajobu

sťažovateľky týkajúcu sa otázky vzniku zranení poškodeného, ktorú opierala sťažovateľka

o ňou obstarané odborné stanovisko znalca z odboru zdravotníctva. Krajský súd na tomto

mieste poukázal na časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku, kde okresný súd podrobne

interpretoval a vyhodnotil nedôveryhodnosť a zároveň vecnú nesprávnosť záverov tohto

stanoviska, a to jednak v kontexte relevantných svedeckých výpovedi, ako aj v kontexte

záverov znaleckého posudku znalca pribratého orgánmi činnými v trestnom konaní.

Krajský súd teda na relevantné odvolacie námietky sťažovateľky reagoval

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení (aj

prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako

súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľky.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,

obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych

záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľky. Ústavný súd v takýchto

prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného

súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania

a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže ešte viesť k záveru o porušení

základných práv sťažovateľky garantovaných a listiny a jej

práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom označených článkov

, listiny a dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013