Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 220/2013
PDF · 208.93 KB
No categories available
III. ÚS 220/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. M., Š., zastúpeného advokátom JUDr. V. L. ml.,
Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Galanta sp. zn. 3 T 115/2009 z 10. februára 2012 a uznesením Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012
doručená sťažnosť P. M., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 115/2009
z 10. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol uznesením okresného
súdu sp. zn. 3 T 115/2009 z 10. februára 2012 nariadený výkon zvyšku trestu zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní 6 mesiacov a 18 dní, keďže sa
neosvedčil v skúšobnej dobe určenej pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu
zákazu činnosti.
O podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012 tak, že túto ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutiami oboch konajúcich súdov došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného „čl. 46
ods. 1, ods. 2 a ods. 3“ ústavy.
Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu:
«Krajský súd v Trnave pri preskúmaní sťažnosti podanej odsúdeným, teda mojou
osobou, preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré tomuto
výroku predchádzalo a zistil, že moja sťažnosť nie je dôvodná. Odvolací krajský súd,
a v prvostupňovom konaní aj okresný súd majú za to, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že som bol dňa 8.8.2010, teda počas skúšobnej doby postihnutý za priestupok,
a to prekročenie rýchlosti, za čo mi bola uložená pokuta vo výške 20,- €. Z uvedeného teda
vyplýva, že som počas skúšobnej doby uloženej pri podmienečnom upustení od výkonu
zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá spáchal priestupok práve na úseku
cestnej premávky, takže som nevyhovel podmienkam na vyslovenie osvedčenia
a z uvedeného dôvodu bolo nariadenie výkonu zvyšku trestu správne.
Samozrejme, že som si plne vedomý, že vodič v cestnej premávke má vždy
a za každých okolností dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy na úseku cestnej
premávky, teda má dodržiavať zákon. Počas skúšobnej doby som sa dopustil len jediného
dopravného priestupku, a to dňa 8.8.2010. Samotná táto skutočnosť podľa môjho názoru
nemôže byť podkladom k výroku o tom, že som sa v skúšobnej dobe neosvedčil.
V mojej profesii, keďže som podnikateľ - živnostník, poskytujúci služby na úseku
servisu tlačiarenských zariadení a strojov, kde som k dispozícii svojim klientom nonstop,
kde mám podpísané rámcové zmluvy so sankciami za ich nedodržania vrátane nedodržania
termínov v nich zakotvených, kde poskytujem tzv. hotline servis (mnohokrát aj v noci sa
jedná o „krkolomné“ termíny, kedy sa musím dostaviť k zákazníkovi v takom časovom
limite, aby tento po mnou vykonanom servise stihol ešte zrealizovať objednávku tlače,
na ktorú čaká jeho obchodný partner), mesačne najazdím vyše 10.000 km. Svoje služby
v rámci podnikateľskej činnosti poskytujem jednak na území Slovenskej republiky, jednak
v zahraničí, čo je nesporne časovo značne náročné a s tým sú spojené aj dlhé jazdy
motorovým vozidlom v časových limitoch ohraničených najmä zmluvnými podmienkami
a sankciami z toho vyplývajúcimi. Nepovažujem sa za žiadneho športového jazdca, ktorý by
vyznával rýchlu jazdu, nikdy, a to naozaj som nikdy neprekročil rýchlosť jazdy, pokiaľ som
sa neponáhľal na servis. Samozrejme, že to nie je ospravedlnenie, uvádzam to len
na vysvetlenie. Pri takom značnom počte najazdených kilometrov v relatívne krátkom
časovom úseku sa mi pri spomínaných hraničných časových limitoch stalo, že som prekročil
rýchlosť. Nemienim tento môj exces bagatelizovať, ale nejednalo sa z mojej strany o moju
nezodpovednosť alebo „frajerinu“, jednalo sa o stav vyvolaný osobitnou povahou mojej
práce. Akcentujem na tomto mieste, že počas skúšobnej doby, ktorá je primárnym
a absolútnym časovým rozpätím pre hodnotenie súdu o osvedčení sa mojej osoby, som sa
dopustil len jedného jediného dopravného priestupku a preto sa domnievam, že pretože
jeden exces na úrovni menej závažného dopravného priestupku predsa nemôže tvoriť základ
pre nariadenie výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti s odôvodnením, že som sa neosvedčil.
Skutky, ktorých som sa dopustil dňa 3.9.2011 a dňa 10.9.2011, sa udiali až po uplynutí
skúšobnej doby, bol som za ne sankcionovaný pokutou uloženou v blokovom konaní, a tieto
dva skutky nemôže konajúci súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 70 ods. 1 Tr. zák. vziať
do úvahy ako hodnotiace kritériá pre osvedčenia sa na účely eventuálneho nariadenia
výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Napriek tomu obidva konajúce súdy tak učinili.
Samotné ustanovenie § 70 ods. 1 Tr. zák. zakotvuje, že ak odsúdený, u ktorého sa
podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej dobe riadny život
a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to
prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná. Žiadnym súdom mi neboli
uložené žiadne obmedzenia alebo povinnosti ako to poníma dikcia § 69 ods. 3 Tr. zák.,
v skúšobnej dobe som sa dopustil len jediného dopravného priestupku, ostatné hodnotiace
správy zadovážené Okresným súdom Galanta deklarujú, že počas skúšobnej doby som
viedol riadny život, teda vo vzťahu k mojej osobe z hľadiska hodnotenia skúšobnej doby
(ktorá je jediným smerodajným časovým momentom v zmysle dikcie § 70 ods. 1 Tr. zák.,
a z ktorého má vychádzať aj konajúci prvostupňový súd) prevažujú pozitívne momenty
nad jedným jediným negatívnym v podobe dopravného priestupku zo dňa 8.8.2010.
Na skutky zo dňa 3.9.2011, resp. zo dňa 10.9.2011 prvostupňový súd by nemal prihliadať
na účely vyslovenia výroku o osvedčení sa alebo neosvedčení sa mojej osoby. Samozrejme,
skutkov v dňoch 3.9.2011 a 10.9.2011 som sa dopustil, avšak opätovne sa jednalo o moje
excesy vyvolané osobitnou povahou mojej podnikateľskej činnosti.
Pritom Krajský súd v Trnave si pred svojim rozhodovaním o mojej sťažnosti
nezadovážil nové správy o mojej povesti, poprípade aktuálny výpis z mojej evidencie
vodiča, z obsahu ktorého by bolo zrejmé, že som sa už ďalšieho excesu na úrovni
dopravných predpisov nedopustil.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol
o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa
„čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 3“ ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 115/2009
z 10. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012,
tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa na tomto mieste
vysporiadal so zrejmým nedostatkom sťažnosti, keď sťažovateľ výslovne prezentujúc
námietku porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy túto formuloval aj označením odseku 2 a odseku 3 príslušného článku, ktoré jej
obsahovo nezodpovedajú. Tento nedostatok preklenul ústavný súd bez toho, aby vyzýval
sťažovateľa na opravu podania, a zohľadnil pri svojom rozhodovaní v rámci predmetu
konania námietku porušenia označeného základného práva v zodpovedajúcom rozsahu (čl.
46 ods. 1 ústavy), tak ako to je vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nepripojil k svojej sťažnosti kópie
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, čo je povinnou náležitosťou sťažnosti podľa
§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a v splnomocnení pre advokáta nie je výslovne
uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). V takýchto prípadoch ústavný súd štandardne sťažnosť odmieta
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (najmä, ak je sťažovateľ zastúpený
advokátom), resp. vyzve sťažovateľa na doplnenie podania. V posudzovanej veci ústavný
súd v záujme procesnej ekonómie nepristúpil ani k jednému z uvedených riešení, pretože
po obstaraní kópií napadnutých rozhodnutí v súčinnosti s okresným súdom už
z materiálneho hľadiska nič nebránilo sťažnosť posúdiť a rozhodnúť o nej.
K námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu
sp. zn. 3 T 115/2009 z 10. februára 2012
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia základného práva
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením okresného súdu ústavný súd
zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, a síce nedostatok právomoci.
Vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu disponoval sťažovateľ
opravným prostriedkom – sťažnosťou, prostredníctvom ktorej sa mohol domáhať ochrany
svojich práv a ktorú sťažovateľ aj využil. Poskytnutie ochrany vo vzťahu k prvostupňovému
rozhodnutiu okresného súdu tak spadalo do právomoci nadriadeného súdu, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
K námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012
Z obsahu argumentácie, ktorú sťažovateľ prezentoval vo svojej sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy v spôsobe vyhodnotenia skutkových okolností jeho prípadu
a v neprimeranosti vyvodeného skutkového záveru a naň nadväzujúceho právneho záveru
konajúcich súdov o tom, že sa v určenej skúšobnej dobe neosvedčil.
V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné hneď v úvode poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli
pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie, keď sa
úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
II. ÚS 231/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
V intenciách uvedeného teda pristúpil ústavný súd k preskúmaniu namietaného
rozhodnutia krajského súdu a posúdil, či výkon právomoci krajského súdu z hľadiska
kvality obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.
Krajský súd v namietanom uznesení o sťažnosti podanej proti prvostupňovému
rozhodnutiu okresného súdu (ktorým tento konštatoval, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe
neosvedčil a nariadil mu výkon zvyšku trestu zákazu činnosti) rozhodol tak, že sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Napadnutým uznesením súd 1. stupňa podľa § 70 ods. 1 Tr. zák. nariadil výkon
zvyšku trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 6 mesiacov
a 18 dní, ktorý bol odsúdenému P. M. uložený rozsudkom Okresného súdu v Galante sp. zn.
3T/115/2009 zo dňa 3.6.2009, pretože sa v skúšobnej dobe neosvedčil.
Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený v zákonnej lehote sťažnosť. Prostredníctvom
obhajcu sa domáhal zrušenia uznesenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu, pretože sa
počas skúšobnej doby dopustil len jedného priestupku a k prekročeniu povolenej rýchlosti
u neho dôjde len vtedy, pokiaľ ho k tomu nenútili pracovné povinnosti dané osobitnou
povahou jeho práce.
Krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce tomuto
výroku a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Okresný súd postupoval v súlade s § 70 ods. 1 Tr zák., v zmysle ktorého ak odsúdený,
u ktorého sa podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej
dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak
rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odsúdený dňa 8.8.2010, teda počas skúšobnej
doby bol postihnutý za priestupok - prekročenie rýchlosti - pokutou vo výške 20,- Eur. Je
teda zrejmé, že počas skúšobnej doby uloženej pri podmienečnom upustení od výkonu
zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, odsúdený spáchal priestupok a to
práve na úseku cestnej premávky, takže nevyhovel podmienkam na vyslovenie osvedčenia,
a preto bolo správne nariadenie výkonu zvyšku trestu.“
Vo svojom rozhodnutí krajský súd konštatoval vecnú správnosť prvostupňového
rozhodnutia, keď poukázal na relevantnú právnu úpravu, ktorá bola aplikovaná
v posudzovanom prípade (§ 70 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov), na dôkaznú situáciu a z nej vyplývajúci skutkový stav (delikt
spáchaný na úseku cestnej premávky), z ktorého bol potom vyvodený skutkový záver
o nesplnení kritérií bezúhonného života počas skúšobnej doby, a na to nadväzujúci právny
záver o nesplnení podmienok na vyslovenie osvedčenia sa sťažovateľa v určenej skúšobnej
dobe.
V prijatom uznesení krajský súd náležite vysvetlil dotknutú právnu úpravu
a vo vzťahu k nej posúdil irelevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Krajský súd
vyčerpávajúco odpovedal na odvolacie argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie namietaného
uznesenia krajského súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa
opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú
sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný
súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46
ods. 1 ústavy a nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
všeobecného súdu.
Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov
dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru
o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením
krajského súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013