Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 220/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., Š., zastúpeného advokátom JUDr. V. L. ml.,

Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa uznesením

Okresného súdu Galanta sp. zn. z 10. februára 2012 a uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. zo 17. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012

doručená sťažnosť P. M., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 17. apríla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol uznesením okresného

súdu sp. zn. z 10. februára 2012 nariadený výkon zvyšku trestu zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní 6 mesiacov a 18 dní, keďže sa

neosvedčil v skúšobnej dobe určenej pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu

zákazu činnosti.

O podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 17. apríla 2012 tak, že túto ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutiami oboch konajúcich súdov došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného „čl. 46

ods. 1, ods. 2 a ods. 3“ .

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu:

«Krajský súd v Trnave pri preskúmaní sťažnosti podanej odsúdeným, teda mojou

osobou, preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré tomuto

výroku predchádzalo a zistil, že moja sťažnosť nie je dôvodná. Odvolací krajský súd,

a v prvostupňovom konaní aj okresný súd majú za to, že z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že som bol dňa 8.8.2010, teda počas skúšobnej doby postihnutý za priestupok,

a to prekročenie rýchlosti, za čo mi bola uložená pokuta vo výške 20,- €. Z uvedeného teda

vyplýva, že som počas skúšobnej doby uloženej pri podmienečnom upustení od výkonu

zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá spáchal priestupok práve na úseku

cestnej premávky, takže som nevyhovel podmienkam na vyslovenie osvedčenia

a z uvedeného dôvodu bolo nariadenie výkonu zvyšku trestu správne.

Samozrejme, že som si plne vedomý, že vodič v cestnej premávke má vždy

a za každých okolností dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy na úseku cestnej

premávky, teda má dodržiavať zákon. Počas skúšobnej doby som sa dopustil len jediného

dopravného priestupku, a to dňa 8.8.2010. Samotná táto skutočnosť podľa môjho názoru

nemôže byť podkladom k výroku o tom, že som sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

V mojej profesii, keďže som podnikateľ - živnostník, poskytujúci služby na úseku

servisu tlačiarenských zariadení a strojov, kde som k dispozícii svojim klientom nonstop,

kde mám podpísané rámcové zmluvy so sankciami za ich nedodržania vrátane nedodržania

termínov v nich zakotvených, kde poskytujem tzv. hotline servis (mnohokrát aj v noci sa

jedná o „krkolomné“ termíny, kedy sa musím dostaviť k zákazníkovi v takom časovom

limite, aby tento po mnou vykonanom servise stihol ešte zrealizovať objednávku tlače,

na ktorú čaká jeho obchodný partner), mesačne najazdím vyše 10.000 km. Svoje služby

v rámci podnikateľskej činnosti poskytujem jednak na území Slovenskej republiky, jednak

v zahraničí, čo je nesporne časovo značne náročné a s tým sú spojené aj dlhé jazdy

motorovým vozidlom v časových limitoch ohraničených najmä zmluvnými podmienkami

a sankciami z toho vyplývajúcimi. Nepovažujem sa za žiadneho športového jazdca, ktorý by

vyznával rýchlu jazdu, nikdy, a to naozaj som nikdy neprekročil rýchlosť jazdy, pokiaľ som

sa neponáhľal na servis. Samozrejme, že to nie je ospravedlnenie, uvádzam to len

na vysvetlenie. Pri takom značnom počte najazdených kilometrov v relatívne krátkom

časovom úseku sa mi pri spomínaných hraničných časových limitoch stalo, že som prekročil

rýchlosť. Nemienim tento môj exces bagatelizovať, ale nejednalo sa z mojej strany o moju

nezodpovednosť alebo „frajerinu“, jednalo sa o stav vyvolaný osobitnou povahou mojej

práce. Akcentujem na tomto mieste, že počas skúšobnej doby, ktorá je primárnym

a absolútnym časovým rozpätím pre hodnotenie súdu o osvedčení sa mojej osoby, som sa

dopustil len jedného jediného dopravného priestupku a preto sa domnievam, že pretože

jeden exces na úrovni menej závažného dopravného priestupku predsa nemôže tvoriť základ

pre nariadenie výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti s odôvodnením, že som sa neosvedčil.

Skutky, ktorých som sa dopustil dňa 3.9.2011 a dňa 10.9.2011, sa udiali až po uplynutí

skúšobnej doby, bol som za ne sankcionovaný pokutou uloženou v blokovom konaní, a tieto

dva skutky nemôže konajúci súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 70 ods. 1 Tr. zák. vziať

do úvahy ako hodnotiace kritériá pre osvedčenia sa na účely eventuálneho nariadenia

výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Napriek tomu obidva konajúce súdy tak učinili.

Samotné ustanovenie § 70 ods. 1 Tr. zák. zakotvuje, že ak odsúdený, u ktorého sa

podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej dobe riadny život

a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to

prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná. Žiadnym súdom mi neboli

uložené žiadne obmedzenia alebo povinnosti ako to poníma dikcia § 69 ods. 3 Tr. zák.,

v skúšobnej dobe som sa dopustil len jediného dopravného priestupku, ostatné hodnotiace

správy zadovážené Okresným súdom Galanta deklarujú, že počas skúšobnej doby som

viedol riadny život, teda vo vzťahu k mojej osobe z hľadiska hodnotenia skúšobnej doby

(ktorá je jediným smerodajným časovým momentom v zmysle dikcie § 70 ods. 1 Tr. zák.,

a z ktorého má vychádzať aj konajúci prvostupňový súd) prevažujú pozitívne momenty

nad jedným jediným negatívnym v podobe dopravného priestupku zo dňa 8.8.2010.

Na skutky zo dňa 3.9.2011, resp. zo dňa 10.9.2011 prvostupňový súd by nemal prihliadať

na účely vyslovenia výroku o osvedčení sa alebo neosvedčení sa mojej osoby. Samozrejme,

skutkov v dňoch 3.9.2011 a 10.9.2011 som sa dopustil, avšak opätovne sa jednalo o moje

excesy vyvolané osobitnou povahou mojej podnikateľskej činnosti.

Pritom Krajský súd v Trnave si pred svojim rozhodovaním o mojej sťažnosti

nezadovážil nové správy o mojej povesti, poprípade aktuálny výpis z mojej evidencie

vodiča, z obsahu ktorého by bolo zrejmé, že som sa už ďalšieho excesu na úrovni

dopravných predpisov nedopustil.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

„, ods. 2 a ods. 3“ uznesením okresného súdu sp. zn.

z 10. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2012,

tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného . Ústavný súd sa na tomto mieste

vysporiadal so zrejmým nedostatkom sťažnosti, keď sťažovateľ výslovne prezentujúc

námietku porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

túto formuloval aj označením odseku 2 a odseku 3 príslušného článku, ktoré jej

obsahovo nezodpovedajú. Tento nedostatok preklenul ústavný súd bez toho, aby vyzýval

sťažovateľa na opravu podania, a zohľadnil pri svojom rozhodovaní v rámci predmetu

konania námietku porušenia označeného základného práva v zodpovedajúcom rozsahu (čl.

46 ods. 1 ), tak ako to je vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nepripojil k svojej sťažnosti kópie

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, čo je povinnou náležitosťou sťažnosti podľa

, a v splnomocnení pre advokáta nie je výslovne

uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). V takýchto prípadoch ústavný súd štandardne sťažnosť odmieta

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (najmä, ak je sťažovateľ zastúpený

advokátom), resp. vyzve sťažovateľa na doplnenie podania. V posudzovanej veci ústavný

súd v záujme procesnej ekonómie nepristúpil ani k jednému z uvedených riešení, pretože

po obstaraní kópií napadnutých rozhodnutí v súčinnosti s okresným súdom už

z materiálneho hľadiska nič nebránilo sťažnosť posúdiť a rozhodnúť o nej.

K námietke porušenia uznesením okresného súdu

sp. zn. z 10. februára 2012

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia základného práva

garantovaného označeným uznesením okresného súdu ústavný súd

zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu disponoval sťažovateľ

opravným prostriedkom – sťažnosťou, prostredníctvom ktorej sa mohol domáhať ochrany

svojich práv a ktorú sťažovateľ aj využil. Poskytnutie ochrany vo vzťahu k prvostupňovému

rozhodnutiu okresného súdu tak spadalo do právomoci nadriadeného súdu, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K námietke porušenia uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2012

Z obsahu argumentácie, ktorú sťažovateľ prezentoval vo svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného

v spôsobe vyhodnotenia skutkových okolností jeho prípadu

a v neprimeranosti vyvodeného skutkového záveru a naň nadväzujúceho právneho záveru

konajúcich súdov o tom, že sa v určenej skúšobnej dobe neosvedčil.

V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné hneď v úvode poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli

pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie, keď sa

úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (podobne aj , , , ,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

V intenciách uvedeného teda pristúpil ústavný súd k preskúmaniu namietaného

rozhodnutia krajského súdu a posúdil, či výkon právomoci krajského súdu z hľadiska

kvality obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Krajský súd v namietanom uznesení o sťažnosti podanej proti prvostupňovému

rozhodnutiu okresného súdu (ktorým tento konštatoval, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe

neosvedčil a nariadil mu výkon zvyšku trestu zákazu činnosti) rozhodol tak, že sťažnosť ako

nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Napadnutým uznesením súd 1. stupňa podľa § 70 ods. 1 Tr. zák. nariadil výkon

zvyšku trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 6 mesiacov

a 18 dní, ktorý bol odsúdenému P. M. uložený rozsudkom Okresného súdu v Galante sp. zn.

zo dňa 3.6.2009, pretože sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený v zákonnej lehote sťažnosť. Prostredníctvom

obhajcu sa domáhal zrušenia uznesenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu, pretože sa

počas skúšobnej doby dopustil len jedného priestupku a k prekročeniu povolenej rýchlosti

u neho dôjde len vtedy, pokiaľ ho k tomu nenútili pracovné povinnosti dané osobitnou

povahou jeho práce.

Krajský súd podľa preskúmal správnosť výroku napadnutého

uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce tomuto

výroku a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Okresný súd postupoval v súlade s § 70 ods. 1 Tr zák., v zmysle ktorého ak odsúdený,

u ktorého sa podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej

dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak

rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odsúdený dňa 8.8.2010, teda počas skúšobnej

doby bol postihnutý za priestupok - prekročenie rýchlosti - pokutou vo výške 20,- Eur. Je

teda zrejmé, že počas skúšobnej doby uloženej pri podmienečnom upustení od výkonu

zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, odsúdený spáchal priestupok a to

práve na úseku cestnej premávky, takže nevyhovel podmienkam na vyslovenie osvedčenia,

a preto bolo správne nariadenie výkonu zvyšku trestu.“

Vo svojom rozhodnutí krajský súd konštatoval vecnú správnosť prvostupňového

rozhodnutia, keď poukázal na relevantnú právnu úpravu, ktorá bola aplikovaná

v posudzovanom prípade ( v znení

neskorších predpisov), na dôkaznú situáciu a z nej vyplývajúci skutkový stav (delikt

spáchaný na úseku cestnej premávky), z ktorého bol potom vyvodený skutkový záver

o nesplnení kritérií bezúhonného života počas skúšobnej doby, a na to nadväzujúci právny

záver o nesplnení podmienok na vyslovenie osvedčenia sa sťažovateľa v určenej skúšobnej

dobe.

V prijatom uznesení krajský súd náležite vysvetlil dotknutú právnu úpravu

a vo vzťahu k nej posúdil irelevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Krajský súd

vyčerpávajúco odpovedal na odvolacie argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie namietaného

uznesenia krajského súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa

opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú

sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný

súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46

ods. 1 a nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov

dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

námietky porušenia základného práva podľa namietaným uznesením

krajského súdu v zmysle posúdil ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013