Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 376/2013
PDF · 206.96 KB
No categories available
II. ÚS 376/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er
12/2007 z 26. novembra 2009 (sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn. 4 Er 49/2006 z 21. mája
2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 5 Er 300/2005 z 18. júna 2012 (sp. zn.
Rvp 16181/2012) a sp. zn. 5 Er 175/2006 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012), ako aj
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.
18 CoE 105/2012 z 27. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn. 16 CoE 122/2012
z 27. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 6 CoE 215/2012 z 28. septembra
2012 (sp. zn. Rvp 16181/2012) a sp. zn. 6 CoE 216/2012 z 28. septembra 2012 (sp. zn.
Rvp 16182/2012) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16179/2012 až
sp. zn. Rvp 16182/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2012 doručené štyri sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru
postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2
Er 12/2007 z 26. novembra 2009 (sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn. 4 Er 49/2006 z 21. mája
2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 5 Er 300/2005 z 18. júna 2012 (sp. zn.
Rvp 16181/2012) a sp. zn. 5 Er 175/2006 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012), ako aj
porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 105/2012 z 27. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2012),
sp. zn. 16 CoE 122/2012 z 27. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 6 CoE
215/2012 z 28. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16181/2012) a sp. zn. 6 CoE 216/2012 z 28.
septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov dlžníci
priamo v úverovej zmluve splnomocnili tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá
v prípade, ak dlžníci svoje povinnosti z úverových zmlúv nesplnili, mala oprávnenie
podpísať v mene dlžníkov notárske zápisnice o uznaní dlhu dlžníkmi, ktoré mali mať
povahu exekučného titulu (išlo o prípady vedené ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 16180/2012 až sp. zn. Rvp 16182/2012). V jenom prípade (sp. zn. Rvp 16179/2012) na
zabezpečenie úveru bola priamo v úverovej zmluve dohodnutá rozhodcovská doložka,
ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená
právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský
súd“).
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskych zápisníc,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípade, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konanie pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka
iniciovala začatie exekučného konania.
Potom, čo v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napádanými uzneseniami
sp. zn. 2 Er 12/2007 z 26. novembra 2009 (sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn. 4 Er 49/2006
z 21. mája 2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 5 Er 300/2005 z 18. júna 2012 (sp. zn.
Rvp 16181/2012) a sp. zn. 5 Er 175/2006 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012), tieto
exekučné konania zastavil.
Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam
okresného súdu, tieto svojimi uzneseniami sp. zn. 18 CoE 105/2012 z 27. septembra 2012
(sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn. 16 CoE 122/2012 z 27. septembra 2012 (sp. zn.
Rvp 16180/2012), sp. zn. 6 CoE 215/2012 z 28. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16181/2012)
a sp. zn. 6 CoE 216/2012 z 28. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012) ako vecne správne
potvrdil.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých
a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučných titulov. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že tieto
rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie,
pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to
rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené
pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta
2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej
právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali
s tým, prečo buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie
splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice
o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky
súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte daných vecí.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu
na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné
zadosťučinenie a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 16179/2012 až sp. zn. Rvp 16182/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu
a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uzneseniami
okresného súdu sp. zn. 2 Er 12/2007 z 26. novembra 2009 (sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn.
4 Er 49/2006 z 21. mája 2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 5 Er 300/2005 z 18. júna
2012 (sp. zn. Rvp 16181/2012) a sp. zn. 5 Er 175/2006 z 11. júna 2012 (sp. zn.
Rvp 16182/2012) ako aj postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 18 CoE 105/2012
z 27. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2012), sp. zn. 16 CoE 122/2012 z 27. septembra
2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 6 CoE 215/2012 z 28. septembra 2012 (sp. zn.
Rvp 16181/2012) a sp. zn. 6 CoE 216/2012 z 28. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012).
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresného súdu
V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. 2 Er 12/2007 z 26. novembra 2009 (sp. zn.
Rvp 16179/2012), sp. zn. 4 Er 49/2006 z 21. mája 2012 (sp. zn. Rvp 16180/2012), sp. zn. 5
Er 300/2005 z 18. júna 2012 (sp. zn. Rvp 16181/2012) a sp. zn. 5 Er 175/2006 z 11. júna
2012 (sp. zn. Rvp 16182/2012), a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania),
ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila. Na
základe sťažovateľkou podaných odvolaní sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích
konaniach vedených pod sp. zn. 18 CoE 105/2012, sp. zn. 16 CoE 122/2012, sp. zn. 6 CoE
215/2012 a sp. zn. 6 CoE 216/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami
proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam uvádza aj
v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po
ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto
exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovský rozsudok
a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom
práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd
hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú
jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností
zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním
okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v týchto častiach ako
zjavne neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k.
II. ÚS 78/2013-16 zo 7. februára 2013 (v prípadoch, kde bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok) alebo na svoje rozhodnutie č. k. II. ÚS 79/2013-13 zo 7. februára
2013 (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2013