Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 370/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., N., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2013

doručená sťažnosť M. M., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C

259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. sa žalobca podanou žalobou domáhal voči sťažovateľke zaplatenia

úrokov z omeškania v sume 18 929,40 €, ktoré mu mali vzniknúť z dôvodu nezaplatenia mu

sťažovateľkou náhrady škody, k zaplateniu ktorej bola sťažovateľka zaviazaná trestným

rozkazom sp. zn. z 21. januára 2011, pretože predmetnú škodu spôsobila

žalobcovi v dôsledku ňou spáchaného trestného činu podvodu, za ktorý bola označeným

trestným rozkazom aj odsúdená.

Okresný súd napádaným uznesením č. k. -84 z 3. októbra 2012 návrh

sťažovateľky na prerušenie predmetného konania zamietol ako nedôvodný, o prerušenie

ktorého sťažovateľka žiadala z dôvodu, že podľa jej názoru prerokovanie danej veci

záviselo od posúdenia otázky, ktorú v tomto civilnom konaní okresný súd nebol oprávnený

riešiť a ktorá spočívala v tvrdení sťažovateľky, že trestný rozkaz, od ktorého si žalobca

odvodzoval svoj finančný nárok, nemohol nadobudnúť právoplatnosť, pretože podľa tvrdení

sťažovateľky jej tento bol doručený bez náležitého poučenia o lehote na podanie opravného

prostriedku (odporu) voči nemu. Sťažovateľka v návrhu na prerušenie konania, ako aj

v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že rovnopis označeného trestného rozkazu jej na

rozdiel od poškodeného v trestnej veci (žalobcu v dotknutej civilnej veci, pozn.) bol

doručený vo vyhotovení, ktoré neobsahovalo úplné poučenie o lehote na podanie odporu

voči nemu.

Uznesenie okresného súdu č. k. -84 z 3. októbra 2012 o zamietnutí

návrhu sťažovateľky na prerušenie konania bolo na základe ňou podaného odvolania

potvrdené aj uznesením krajského súdu č. k. -90 z 30. novembra 2012.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť tak

uznesenia okresného súdu č. k. -84 z 3. októbra 2012, ako aj uznesenia

krajského súdu č. k. -90 z 30. novembra 2012, pretože všeobecné súdy

podľa nej nezohľadnili skutočnosť ňou tvrdeného procesného pochybenia v jej trestnej veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. spočívajúceho v doručení jej trestného

rozkazu bez náležitého poučenia o opravnom prostriedku voči nemu, pričom práve od tohto

trestného rozkazu sa mal odvíjať žalobcom voči nej uplatnený finančný nárok v dotknutom

civilnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Zo spisovej dokumentácie, ktorá bola konajúcim súdom vyžiadaná a týkajúca sa

jednak samotného Tr. konania - /tr. rozkazu/ ako aj mojich podnetov na Okresnú

prokuratúru vo veci neidentických tr. rozkazov sa konajúce súdy mohli spoľahlivo

presvedčiť o skutkovom stave.

Dôkaz : Listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise na Okresnom súde

Nové Zámky

Z obsahu predmetných listinných dôkazov by som chcela zdôrazniť, že mne doručený

tr. rozkaz neobsahoval poučenie o opravnom prostriedku na rozdiel od tr. rozkazov iných

t.j. údajného poškodeného, orgánov činných v tr. konaní, súdu. Tak sa stalo, že som

zmeškala 8 dňovú lehotu na podanie opravného prostriedku.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky M. M. na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods.

1 a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. porušené bolo.

2. Trestný rozkaz Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo dňa 21. 01.

2011 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

3. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 30.11.2012 ktorým

potvrdil uznesenie o zamietnutí prerušenia konania vydaného Okresným súdom Nové

Zámky sp. zn. zo dňa 3. 10. 2012 č. k. zrušuje.

4. Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo dňa 3. 10. 2012

ktorým zamietol žiadosť o prerušenie konania z dôvodu zo dňa 2. 10.

2012 zrušuje. Nariaďuje, aby do právoplatného rozhodnutia v tr. vec evidovanej na

Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. nekonal.

5. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € slovom päťtisíc

eur.“

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka tiež žiadala, aby jej pre účely

konania pred ústavným súdom bol z dôvodu jej nepriaznivých majetkových pomerov

ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

zaručené v a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. októbra 2012

Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané uznesenie a jemu predchádzajúci postup

okresného súdu, ústavný súd pripomína, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...

nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd

poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba

vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom

inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť aj dôsledkom

arbitrárneho postupu a rozhodnutia okresného súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe

sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu mala sťažovateľka možnosť domáhať sa preskúmania

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesenia z 3. októbra 2012 využitím riadneho opravného

prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj

účinne využila, pričom krajský súd ako súd odvolací sa v podstate musel vysporiadať

s identickými námietkami, aké sťažovateľka proti označenému postupu a rozhodnutiu

okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2012

V súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2012 sťažovateľka namieta nedostatok

dokazovania krajským súdom, ktorý vzhliada v tom, že krajský súd sa náležite

nevysporiadal s tým, že v trestnom rozkaze, od ktorého žalobca v spore odvíjal svoj

finančný nárok, nebola náležite poučená o lehote na podanie odporu proti tomuto trestnému

rozkazu, a teda tento ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Sťažovateľka totiž považuje

vyriešenie otázky náležitostí trestného rozkazu za otázku zásadného právneho významu pre

posúdenie nároku žalobcu v napadnutom civilnom spore, ktorý si má žalobca podľa

sťažovateľky odvodzovať práve od predmetného trestného rozkazu.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným postupom a uznesením krajského súdu

ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Krajský súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„Súd v občianskoprávnom konaní je súd podľa § 135 ods. 1 veta tretia Občianskeho

súdneho poriadku (skratka ) - viazaný rozhodnutím príslušných

orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt

postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal.

O tom, či je právoplatné rozhodnutie v trestnej veci, posudzuje súd, ktorý rozhodoval

v trestnom konaní sp. zn. . Ten vyznačil právoplatnosť trestného rozkazu,

pričom však súdy (Okresný súd Nové Zámky uznesením zo 16.05.2011 sp. zn.

a Krajský súd uznesením č. k. -307 z 09.06.2011) rozhodovali o sťažnosti

obžalovanej proti trestnému rozkazu, avšak s negatívnymi výsledkami pre ňu. V tomto

konaní (sp. zn. ) tak už súd nebol oprávnený posudzovať, či prípadne v

trestnom konaní boli alebo neboli porušené práva obžalovaného, odsúdeného. Naviac

predmetom tohto súdneho konania nie je istina - 24.895,44 eura, ale požadované 11 %-né

úroky ročne z istiny, počnúc od 23.04.2004 do zaplatenia. Nebol dôvod na postup podľa

. Takýto postup - povinnosť prerušenia konania by bol iba

v prípadoch (predloženie Ústavnému súdu SR v prípade rozporu

všeobecne záväzného predpisu s SR, predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie

v prípade tzv. predbežnej otázky).

Samozrejme súd v občianskoprávnom konaní nemôže riešiť trestnosť činu, o žiadny

takýto prípad nejde, a preto odvolací súd dospel k tomu, že uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne je potrebné potvrdiť ( ).“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že pred rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajský súd náležite vykonal dokazovanie

v rozsahu svojich kompetencií odvolacieho súdu v civilnej veci, v právomoci ktorého

nie je zasahovať do právoplatných rozhodnutí v trestných veciach. V danom prípade tak

krajský súd zistil, že identické námietky sťažovateľky týkajúce sa ňou tvrdeného

procesného pochybenia pokiaľ ide o rozsah poučenia v jej doručenom trestnom rozkaze

okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2011, boli už predmetom sťažovateľkou

podaného odporu proti tomuto trestnému rozkazu, ktoré však v tomto konaní o odpore

nemohli byť vecne preskúmané, pretože sťažovateľka podala odpor oneskorene, tak ako to

vyplýva aj z odmietajúceho uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 16. mája

2011, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. júna 2011.

V súvislosti s argumentom sťažovateľky, že odpor proti trestnému rozkazu podala

oneskorene, t. j. po 8-dňovej lehote, práve kvôli nesprávnemu poučeniu v trestnom rozkaze

o tejto lehote na jeho podanie, pričom sa domnievala, že odpor bolo možné podať v lehote

až 15 dní tak, ako v civilných veciach, krajský súd v uznesení sp. zn.

z 9. júna 2011 okrem iných dôvodov na margo uvedeného iba podotkol, že ani tento

argument sťažovateľky by neobstál, pretože sťažovateľka podala odpor proti trestnému

rozkazu mimochodom aj po uplynutí tejto 15-dňovej lehoty, o ktorej sa domnievala, že je

lehotou na jeho podanie.

Inými slovami, po vykonaní uvedeného dokazovania krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. , zistiac, že trestný rozkaz, ktorým bol žalobcovi priznaný

finančný nárok (náhrada škody spôsobenej v dôsledku trestného činu sťažovateľky, pozn.),

od ktorého žalobca odvodzoval v civilnom konaní svoj nárok na zaplatenie úrokov

z omeškania, už nadobudol právoplatnosť, následne súc viazaný právoplatným rozhodnutím

trestného súdu (trestným rozkazom, pozn.), do právomoci ktorého nemohol zasiahnuť,

dospel k dôvodnému záveru o neexistencii dôvodu na sťažovateľkou navrhované prerušenie

konania. Sťažovateľka totiž dôvod na prerušenie civilného konania vzhliadla v potrebe

preskúmania nedostatkov poučenia uvedeného v trestnom rozkaze, ktoré však nemohli byť

predmetom prieskumu v civilnom konaní, ale mali byť preskúmané v inštančnom postupe

trestných súdov, avšak v inštančnom postupe trestných súdov tieto námietky nemohli byť

vecne preskúmané práve vinou samotnej sťažovateľky, ktorá ich uplatnila oneskorene, preto

sťažovateľka musí znášať dôsledky svojho konania, v dôsledku ktorého tak trestný rozkaz

nadobudol právoplatnosť a stal sa záväzným nielen pre ňu, ale aj pre ostatné orgány verejnej

moci, teda aj pre okresný súd a krajský súd, rozhodujúce v jej civilnej veci, ktoré tak nemali

dôvod a ani kompetenciu pochybovať o správnosti záverov trestných súdov vyjadrených v

právoplatnom trestnom rozkaze, ktorého správnosť sťažovateľka nenapadla ani na ústavnom

súde.

Inými slovami, ak sa sťažovateľka domnievala, že rozhodnutie krajského súdu

v trestnej veci sp. zn. z 9. júna 2011, ktorým sa v poslednom inštančnom

stupni trestných súdov preskúmavali jej námietky o dôvodnosti ňou oneskorene podaného

odporu, bolo neústavné a nesprávne, mala možnosť domáhať sa jeho preskúmania pred

ústavným súdom podaním sťažnosti podľa . Avšak, keďže tak

sťažovateľka neučinila, rozhodnutie krajského súdu v označenej trestnej veci sa tak bez

ďalšieho stalo záväzným aj pre rozhodovanie krajského súdu v civilnej veci vedenej pod

sp. zn. , ktorý tak nemal dôvod ani právomoc toto trestné rozhodnutie

revidovať alebo opätovne preskúmavať.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že závery krajského súdu

vyslovené v napadnutom uznesení č. k. -90 z 30. novembra 2012 nemožno

považovať za arbitrárne, rozporuplné a z ústavného hľadiska neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd nad rámec v súvislosti s v petite sťažnosti uvedeným návrhom

sťažovateľky zrušiť trestný rozkaz okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2011

podotýka, že v súvislosti s týmto rozhodnutím sťažovateľka v petite sťažnosti žiada iba jeho

zrušenie bez toho, aby v príčinnej súvislosti s ním namietala aj porušenie konkrétnych práv

alebo slobôd zaručených alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná. Avšak aj keby uvedený nedostatok petit sťažnosti nemal,

ústavný súd súčasne konštatuje, že v tejto časti by bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky

odmietnuť ako oneskorene podanú, keďže predmetný trestný rozkaz nadobudol

právoplatnosť 22. februára 2011, pričom od tej doby do 19. apríla 2013, keď sťažnosť

adresovanú ústavnému súdu sťažovateľka podala na poštovú prepravu, už nepochybne

uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich

priznania, už nerozhodoval.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu rozhodovať aj

o žiadosti sťažovateľky ustanoviť jej v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013