Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 370/2013
PDF · 199.25 KB
No categories available
II. ÚS 370/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., N., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre v
konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2013
doručená sťažnosť M. M., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C
259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením
z 30. novembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 9 C 259/2011 sa žalobca podanou žalobou domáhal voči sťažovateľke zaplatenia
úrokov z omeškania v sume 18 929,40 €, ktoré mu mali vzniknúť z dôvodu nezaplatenia mu
sťažovateľkou náhrady škody, k zaplateniu ktorej bola sťažovateľka zaviazaná trestným
rozkazom sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011, pretože predmetnú škodu spôsobila
žalobcovi v dôsledku ňou spáchaného trestného činu podvodu, za ktorý bola označeným
trestným rozkazom aj odsúdená.
Okresný súd napádaným uznesením č. k. 9 C 259/2011-84 z 3. októbra 2012 návrh
sťažovateľky na prerušenie predmetného konania zamietol ako nedôvodný, o prerušenie
ktorého sťažovateľka žiadala z dôvodu, že podľa jej názoru prerokovanie danej veci
záviselo od posúdenia otázky, ktorú v tomto civilnom konaní okresný súd nebol oprávnený
riešiť a ktorá spočívala v tvrdení sťažovateľky, že trestný rozkaz, od ktorého si žalobca
odvodzoval svoj finančný nárok, nemohol nadobudnúť právoplatnosť, pretože podľa tvrdení
sťažovateľky jej tento bol doručený bez náležitého poučenia o lehote na podanie opravného
prostriedku (odporu) voči nemu. Sťažovateľka v návrhu na prerušenie konania, ako aj
v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že rovnopis označeného trestného rozkazu jej na
rozdiel od poškodeného v trestnej veci (žalobcu v dotknutej civilnej veci, pozn.) bol
doručený vo vyhotovení, ktoré neobsahovalo úplné poučenie o lehote na podanie odporu
voči nemu.
Uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 259/2011-84 z 3. októbra 2012 o zamietnutí
návrhu sťažovateľky na prerušenie konania bolo na základe ňou podaného odvolania
potvrdené aj uznesením krajského súdu č. k. 25 Co 330/2012-90 z 30. novembra 2012.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť tak
uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 259/2011-84 z 3. októbra 2012, ako aj uznesenia
krajského súdu č. k. 25 Co 330/2012-90 z 30. novembra 2012, pretože všeobecné súdy
podľa nej nezohľadnili skutočnosť ňou tvrdeného procesného pochybenia v jej trestnej veci
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 220/2010 spočívajúceho v doručení jej trestného
rozkazu bez náležitého poučenia o opravnom prostriedku voči nemu, pričom práve od tohto
trestného rozkazu sa mal odvíjať žalobcom voči nej uplatnený finančný nárok v dotknutom
civilnom konaní.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Zo spisovej dokumentácie, ktorá bola konajúcim súdom vyžiadaná a týkajúca sa
jednak samotného Tr. konania - /tr. rozkazu/ ako aj mojich podnetov na Okresnú
prokuratúru vo veci neidentických tr. rozkazov sa konajúce súdy mohli spoľahlivo
presvedčiť o skutkovom stave.
Dôkaz : Listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise 9 C 259/2011 na Okresnom súde
Nové Zámky
Z obsahu predmetných listinných dôkazov by som chcela zdôrazniť, že mne doručený
tr. rozkaz neobsahoval poučenie o opravnom prostriedku na rozdiel od tr. rozkazov iných
t.j. údajného poškodeného, orgánov činných v tr. konaní, súdu. Tak sa stalo, že som
zmeškala 8 dňovú lehotu na podanie opravného prostriedku.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky M. M. na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 porušené bolo.
2. Trestný rozkaz Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3 T 220/2010 zo dňa 21. 01.
2011 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.
3. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25 Co/330/2012 zo dňa 30.11.2012 ktorým
potvrdil uznesenie o zamietnutí prerušenia konania vydaného Okresným súdom Nové
Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 zo dňa 3. 10. 2012 č. k. 9 C 259/2011 zrušuje.
4. Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 zo dňa 3. 10. 2012
ktorým zamietol žiadosť o prerušenie konania z dôvodu § 109 písm. b OSP zo dňa 2. 10.
2012 zrušuje. Nariaďuje, aby do právoplatného rozhodnutia v tr. vec evidovanej na
Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 3 T 220/2011 nekonal.
5. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € slovom päťtisíc
eur.“
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka tiež žiadala, aby jej pre účely
konania pred ústavným súdom bol z dôvodu jej nepriaznivých majetkových pomerov
ustanovený právny zástupca z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením
z 30. novembra 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012
Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané uznesenie a jemu predchádzajúci postup
okresného súdu, ústavný súd pripomína, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...
nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť aj dôsledkom
arbitrárneho postupu a rozhodnutia okresného súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe
sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Podľa názoru ústavného súdu mala sťažovateľka možnosť domáhať sa preskúmania
sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesenia z 3. októbra 2012 využitím riadneho opravného
prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj
účinne využila, pričom krajský súd ako súd odvolací sa v podstate musel vysporiadať
s identickými námietkami, aké sťažovateľka proti označenému postupu a rozhodnutiu
okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.) už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012
V súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012 sťažovateľka namieta nedostatok
dokazovania krajským súdom, ktorý vzhliada v tom, že krajský súd sa náležite
nevysporiadal s tým, že v trestnom rozkaze, od ktorého žalobca v spore odvíjal svoj
finančný nárok, nebola náležite poučená o lehote na podanie odporu proti tomuto trestnému
rozkazu, a teda tento ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Sťažovateľka totiž považuje
vyriešenie otázky náležitostí trestného rozkazu za otázku zásadného právneho významu pre
posúdenie nároku žalobcu v napadnutom civilnom spore, ktorý si má žalobca podľa
sťažovateľky odvodzovať práve od predmetného trestného rozkazu.
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným postupom a uznesením krajského súdu
ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:
„Súd v občianskoprávnom konaní je súd podľa § 135 ods. 1 veta tretia Občianskeho
súdneho poriadku (skratka OSP) - zák. č. 99/1963 Zb. viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal.
O tom, či je právoplatné rozhodnutie v trestnej veci, posudzuje súd, ktorý rozhodoval
v trestnom konaní sp. zn. 3 T/220/2010. Ten vyznačil právoplatnosť trestného rozkazu,
pričom však súdy (Okresný súd Nové Zámky uznesením zo 16.05.2011 sp. zn. 3 T/220/2010
a Krajský súd uznesením č. k. 4 Tos/27/2011-307 z 09.06.2011) rozhodovali o sťažnosti
obžalovanej proti trestnému rozkazu, avšak s negatívnymi výsledkami pre ňu. V tomto
konaní (sp. zn. 9 C/259/2011) tak už súd nebol oprávnený posudzovať, či prípadne v
trestnom konaní boli alebo neboli porušené práva obžalovaného, odsúdeného. Naviac
predmetom tohto súdneho konania nie je istina - 24.895,44 eura, ale požadované 11 %-né
úroky ročne z istiny, počnúc od 23.04.2004 do zaplatenia. Nebol dôvod na postup podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP. Takýto postup - povinnosť prerušenia konania by bol iba
v prípadoch § 135 ods. 1 OSP (predloženie Ústavnému súdu SR v prípade rozporu
všeobecne záväzného predpisu s Ústavou SR, predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie
v prípade tzv. predbežnej otázky).
Samozrejme súd v občianskoprávnom konaní nemôže riešiť trestnosť činu, o žiadny
takýto prípad nejde, a preto odvolací súd dospel k tomu, že uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne je potrebné potvrdiť (§ 219 ods. 1 OSP).“
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že pred rozhodnutím o odvolaní
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajský súd náležite vykonal dokazovanie
v rozsahu svojich kompetencií odvolacieho súdu v civilnej veci, v právomoci ktorého
nie je zasahovať do právoplatných rozhodnutí v trestných veciach. V danom prípade tak
krajský súd zistil, že identické námietky sťažovateľky týkajúce sa ňou tvrdeného
procesného pochybenia pokiaľ ide o rozsah poučenia v jej doručenom trestnom rozkaze
okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011, boli už predmetom sťažovateľkou
podaného odporu proti tomuto trestnému rozkazu, ktoré však v tomto konaní o odpore
nemohli byť vecne preskúmané, pretože sťažovateľka podala odpor oneskorene, tak ako to
vyplýva aj z odmietajúceho uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 zo 16. mája
2011, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 27/2011 z 9. júna 2011.
V súvislosti s argumentom sťažovateľky, že odpor proti trestnému rozkazu podala
oneskorene, t. j. po 8-dňovej lehote, práve kvôli nesprávnemu poučeniu v trestnom rozkaze
o tejto lehote na jeho podanie, pričom sa domnievala, že odpor bolo možné podať v lehote
až 15 dní tak, ako v civilných veciach, krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tos 27/2011
z 9. júna 2011 okrem iných dôvodov na margo uvedeného iba podotkol, že ani tento
argument sťažovateľky by neobstál, pretože sťažovateľka podala odpor proti trestnému
rozkazu mimochodom aj po uplynutí tejto 15-dňovej lehoty, o ktorej sa domnievala, že je
lehotou na jeho podanie.
Inými slovami, po vykonaní uvedeného dokazovania krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 Co 330/2012, zistiac, že trestný rozkaz, ktorým bol žalobcovi priznaný
finančný nárok (náhrada škody spôsobenej v dôsledku trestného činu sťažovateľky, pozn.),
od ktorého žalobca odvodzoval v civilnom konaní svoj nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania, už nadobudol právoplatnosť, následne súc viazaný právoplatným rozhodnutím
trestného súdu (trestným rozkazom, pozn.), do právomoci ktorého nemohol zasiahnuť,
dospel k dôvodnému záveru o neexistencii dôvodu na sťažovateľkou navrhované prerušenie
konania. Sťažovateľka totiž dôvod na prerušenie civilného konania vzhliadla v potrebe
preskúmania nedostatkov poučenia uvedeného v trestnom rozkaze, ktoré však nemohli byť
predmetom prieskumu v civilnom konaní, ale mali byť preskúmané v inštančnom postupe
trestných súdov, avšak v inštančnom postupe trestných súdov tieto námietky nemohli byť
vecne preskúmané práve vinou samotnej sťažovateľky, ktorá ich uplatnila oneskorene, preto
sťažovateľka musí znášať dôsledky svojho konania, v dôsledku ktorého tak trestný rozkaz
nadobudol právoplatnosť a stal sa záväzným nielen pre ňu, ale aj pre ostatné orgány verejnej
moci, teda aj pre okresný súd a krajský súd, rozhodujúce v jej civilnej veci, ktoré tak nemali
dôvod a ani kompetenciu pochybovať o správnosti záverov trestných súdov vyjadrených v
právoplatnom trestnom rozkaze, ktorého správnosť sťažovateľka nenapadla ani na ústavnom
súde.
Inými slovami, ak sa sťažovateľka domnievala, že rozhodnutie krajského súdu
v trestnej veci sp. zn. 4 Tos 27/2011 z 9. júna 2011, ktorým sa v poslednom inštančnom
stupni trestných súdov preskúmavali jej námietky o dôvodnosti ňou oneskorene podaného
odporu, bolo neústavné a nesprávne, mala možnosť domáhať sa jeho preskúmania pred
ústavným súdom podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Avšak, keďže tak
sťažovateľka neučinila, rozhodnutie krajského súdu v označenej trestnej veci sa tak bez
ďalšieho stalo záväzným aj pre rozhodovanie krajského súdu v civilnej veci vedenej pod
sp. zn. 25 Co 330/2012, ktorý tak nemal dôvod ani právomoc toto trestné rozhodnutie
revidovať alebo opätovne preskúmavať.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že závery krajského súdu
vyslovené v napadnutom uznesení č. k. 25 Co 330/2012-90 z 30. novembra 2012 nemožno
považovať za arbitrárne, rozporuplné a z ústavného hľadiska neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel
k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd nad rámec v súvislosti s v petite sťažnosti uvedeným návrhom
sťažovateľky zrušiť trestný rozkaz okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011
podotýka, že v súvislosti s týmto rozhodnutím sťažovateľka v petite sťažnosti žiada iba jeho
zrušenie bez toho, aby v príčinnej súvislosti s ním namietala aj porušenie konkrétnych práv
alebo slobôd zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Avšak aj keby uvedený nedostatok petit sťažnosti nemal,
ústavný súd súčasne konštatuje, že v tejto časti by bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky
odmietnuť ako oneskorene podanú, keďže predmetný trestný rozkaz nadobudol
právoplatnosť 22. februára 2011, pričom od tej doby do 19. apríla 2013, keď sťažnosť
adresovanú ústavnému súdu sťažovateľka podala na poštovú prepravu, už nepochybne
uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich
priznania, už nerozhodoval.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu rozhodovať aj
o žiadosti sťažovateľky ustanoviť jej v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2013