Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 271/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., G., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 14. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013

doručená sťažnosť Z. F., G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) zo 14. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako povinná

v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , ktorého predmetom je vymáhanie sumy 753,48 € v prospech

obce K. (ďalej len „oprávnený“), ako aj vymáhanie trov exekúcie.

Sťažovateľke bolo 17. januára 2011 do vlastných rúk doručené upovedomenie

o začatí exekúcie, keďže však v ňom poverený súdny exekútor neuviedol všetky tri

exekučné tituly tvoriace právny základ vykonávanej exekúcie (platobné výmery

oprávneného o vyrubení dane z nehnuteľností za obdobia 2002 – 2004), doručil

sťažovateľke 7. februára 2011 upovedomenie o začatí exekúcie – oprava. Sťažovateľka

podala včas proti obom upovedomeniam námietky podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“). V námietkach uviedla, že nie je možné vykonávať

exekúciu na podklade troch exekučných titulov, keď exekučný súd vydal súdnemu

exekútorovi iba jedno poverenie na vykonanie exekúcie, že v opravnom upovedomení

o začatí exekúcie ju súdny exekútor nesprávne poučil o nemožnosti podať odvolanie

a že exekučné tituly tvoriace právny základ vykonávanej exekúcie neboli riadne doručené,

a tak nemohli nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. V námietkach podaných

16. februára 2012 sťažovateľka dôvodila, že jej bol doručený iba jeden z troch platobných

výmerov. Preto vo zvyšnej časti navrhla exekúciu zastaviť.

Po vyjadrení oprávneného okresný súd uznesením č. k. -34

z 20. apríla 2011 sťažovateľkine námietky proti exekúcii zamietol. Zdôraznil,

že v námietkach proti exekúcii podaných podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku možno

brojiť len na podklade skutočností, „ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, a ktoré by

mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť, bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne, pre ktoré

by bola exekúcia neprípustná. Predmetom skúmania v tomto štádiu konania nie sú

okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu exekučného titulu, a ktoré nastali ešte pred vznikom

exekučného titulu, pričom v čase podania návrhu, na základe ktorého bol exekučný titul

následne vydaný ich povinný neuvádzal.“. V tejto súvislosti okresný súd zhodnotil, že

sťažovateľka uviedla vo svojich námietkach „skutočnosti, ktoré mali nastať pred tým, ako

sa exekučný titul stal právoplatným a vykonateľným, to znamená, že spochybňuje dôvodnosť

nároku a tým exekučného titulu“. Okresný súd ďalej dôvodil, že všetky tri exekučné tituly

„riadne nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, nakoľko boli povinnému riadne

doručené a povinný voči nim nepodal v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ide

o rozhodnutia, ktoré spĺňajú všetky materiálne aj formálne náležitosti, ktoré exekučný titul

má spĺňať, aby mohol byť podkladom pre výkon exekúcie... To že v danom prípade sa

exekúcia vykonáva na základe troch exekučných titulov nie je v žiadnom prípade v rozpore

so zákonom...“. Okresný súd v závere svojho uznesenia poučil účastníkov exekučného

konania, že odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom opätovne

dôvodila absenciou riadneho doručenia (a tým aj právoplatnosti a vykonateľnosti)

exekučných titulov. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -56

zo 14. februára 2012 odvolanie sťažovateľky odmietol. Citujúc § 50 ods. 4 Exekučného

poriadku v spojení s v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konštatoval, že sťažovateľkiným „odvolaním bolo

napadnuté uznesenie, proti ktorému z. č. nepripúšťa podanie odvolania“.

Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pretože podľa jej názoru

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že „podala návrh na zastavenie

exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ exekučného poriadku, pretože platobné

výmery, ktoré boli titulom exekúcie, neboli právoplatné a vykonateľné, pretože jej neboli

riadne doručené. Oprávnený svojvoľne... vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť

výmerov.“. Poukázala na to, že „nepodala námietky, ale návrh na zastavenie exekúcie

podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku...“.

Najvyšší súd uznesením zo 14. decembra 2012 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľky odmietol. Preskúmavajúc odvolacie uznesenie krajského súdu

cez prizmu vady podľa rovnako ako krajský súd poukázal na

ods. 2 a uviedol, že „v predmetnej veci odvolanie... smerovalo proti uzneseniu súdu

prvého stupňa, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii a exekučný poriadok nemá

ustanovenie, v ktorom by sa prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu výslovne

uvádzala... Pokiaľ povinná v dovolaní namietala, že obsahom jej podania bol návrh

na zastavenie exekúcie, je nutné uviesť, že konanie o zastavenie exekúcie je relatívne

samostatným konaním v rámci exekučného konania, predmetom ktorého je zistenie, či sú

dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. Rozhodovanie o námietkach

proti exekúcii a o návrhu na zastavenie exekúcie sú dve relatívne samostatné konania

v rámci exekučného procesu. Nič nebráni tomu, aby exekučný súd v ďalšom štádiu

exekučného konania rozhodol aj o takomto návrhu povinného, ak bol uplatnený.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uvádza, že súčasťou jej

námietok bol aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného

poriadku, pretože „nebolo preukázané, že boli uvedené platobné výmery sťažovateľke

ako daňovníkovi riadne doručované v zmysle... zákona o správe daní a poplatkov“.

Podľa sťažovateľky „mal prvostupňový súd v rámci rozhodovania o námietkách

voči upovedomeniu o začatí exekúcie rozhodnúť aj o návrhu na zastavenie exekúcie...

Proti rozhodnutiu o zastavení konania v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) exekučného

poriadku je podľa ust. § 58 ods. 4 exekučného poriadku odvolanie prípustné.“.

Aj odvolací súd podľa názoru sťažovateľky jej „znemožnil... konať pred súdom

v zmysle ust. “, pretože jej „odvolanie... odmietol z dôvodu,

že proti rozhodnutiu o zamietnutí námietok nie je prípustný opravný prostriedok,

hoci predmetom konania pred prvostupňovým súdom bol návrh na zastavenie exekúcie,

voči ktorému je v zmysle ust. § 58 ods. 4 exekučného poriadku odvolanie prípustné“.

Keď potom najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľky odmietol, „neaplikoval

na vec relevantnú právnu normu a jeho rozhodnutie je z toho dôvodu nie len svojvoľné,

ale aj porušením práva na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1

SR rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2012 sp. zn. bolo

porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2012 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania vo výške 331,13 €, ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. M.

F., so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka preň v petite svojej sťažnosti záväzným

spôsobom ( ) určila za predmet ústavno-súdneho

prieskumu uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Vadou odvolacieho

rozhodnutia vytýkanou v podanom dovolaní bolo odňatie možnosti konať pred súdom

[ ] tým, že odvolanie sťažovateľky proti zamietnutiu jej námietok

okresným súdom krajský súd odmietol ako neprípustné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým

ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(). Ústavný súd teda v rámci predbežného prerokovania sťažnosti musel

zistiť, či jej obsah a obsah k nej priložených rozhodnutí všeobecných súdov signalizuje

možnosť odmietnutia spravodlivosti napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Pokiaľ ide o otázku prípustnosti odvolania povinného proti uzneseniu exekučného

súdu, ktorým tento zamietol námietky proti exekúcii podané podľa § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel

k záveru, že najvyšší súd dospel k ústavne konformnému výkladu relevantných ustanovení

procesných kódexov ( a Exekučného poriadku).

Podľa odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo

námietkam, je prípustné odvolanie.

Bez ambície preskúmavať právne závery všeobecných súdov, avšak v záujme

presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že z citovaných

ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že odvolanie proti uzneseniu exekučného

súdu o námietkach proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku je možné podať

len v prípade kladného (vyhovujúceho) rozhodnutia. Z § 50 ods. 4 Exekučného poriadku

v spojení s nemožno žiadnou ustálenou interpretačnou praxou dospieť

k záveru o prípustnosti odvolania proti zamietavému rozhodnutiu exekučného súdu

o námietkach proti exekúcii.

Ústavný súd tak závery najvyššieho súdu o absencii vady podľa

v rozhodnutí krajského (odvolacieho) súdu hodnotí ako ústavne akceptovateľné v plnej

miere.

Ústavný súd však neopomenul, že sťažovateľka vo svojom dovolaní i v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu zdôrazňovala, že podstatou jej podaní adresovaných okresnému

súdu po doručení upovedomení o začatí exekúcie bol návrh na zastavenie exekúcie

z dôvodu, že rozhodnutia, ktoré exekučný súd považoval za exekučné tituly, sa nestali

vykonateľnými.

Najvyšší súd k uvedenej námietke zaujal stanovisko o relatívnej procesnej

samostatnosti konania o námietkach proti exekúcii a konania o návrhu na zastavenie

exekúcie a zdôraznil, že „nič nebráni tomu, aby exekučný súd v ďalšom štádiu exekučného

konania rozhodol aj o takomto návrhu povinného, ak bol uplatnený“.

Podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu

citovaný záver najvyššieho súdu nevykazuje známky ústavného nesúladu. Sťažovateľka

ústavnému súdu nedoručila fotokópie svojich podaní adresovaných okresnému súdu,

preto nie je možné jednoznačne ustáliť, či ich obsahom bol aj návrh na zastavenie exekúcie.

Podstatné je však zistenie, že okresný súd uznesením č. k. -34 z 20. apríla

2011 rozhodoval len o námietkach sťažovateľky proti exekúcii. Vyplýva to zo záhlavia

predmetného uznesenia („o námietkach povinného proti exekúcii a trovám exekučného

konania“) a z jeho výroku („súd námietky povinného proti exekúcii... zamieta“). Ak teda

okresný súd uznesením, ktoré bolo následne napadnuté odvolaním sťažovateľky,

rozhodoval len o námietkach sťažovateľky proti exekúcii, nemožno otázku prípustnosti

odvolania posudzovať v intenciách procesnej regulácie zastavenia exekúcie (§ 58 ods. 4

Exekučného poriadku), ako to v sťažnosti naznačovala sťažovateľka (s. 5 a s. 6 sťažnosti).

Použitie zásady neformálnosti pri posudzovaní obsahu procesného úkonu, čím sťažovateľka

tiež dôvodila, je v okolnostiach prípadu irelevantné, pretože okresný súd nijako

autoritatívne neformuloval záver, že o návrhu na zastavenie exekúcie nerozhodne,

a najvyšší súd zreteľne uviedol, že exekučný súd sa takýmto návrhom v ďalšom štádiu

exekučného konania bude musieť zaoberať. Tak aj pre záver ústavného súdu je

rozhodujúce, že najvyšší súd sťažovateľkino dovolanie odmietol v spätosti s formuláciou

názoru, že ak sťažovateľka účinne návrh na zastavenie exekúcie podala, je povinnosťou

okresného súdu o ňom rozhodnúť, avšak nie je povinnosťou okresného súdu rozhodnúť

o ňom súčasne s rozhodnutím o námietkach proti exekúcii.

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

aplikoval na skutkové okolnosti sťažovateľkinho prípadu relevantné ustanovenia

procesných kódexov a otázku sťažovateľkinho návrhu na zastavenie exekúcie posúdil

spôsobom, ktorý nevykazuje žiadne signály odňatia spravodlivosti. Sťažnosť sťažovateľky

preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh

na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013