Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 271/2013
PDF · 208.94 KB
No categories available
III. ÚS 271/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., G., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 238/2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013
doručená sťažnosť Z. F., G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) zo 14. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 238/2012.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako povinná
v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 12 Er 1333/2010, ktorého predmetom je vymáhanie sumy 753,48 € v prospech
obce K. (ďalej len „oprávnený“), ako aj vymáhanie trov exekúcie.
Sťažovateľke bolo 17. januára 2011 do vlastných rúk doručené upovedomenie
o začatí exekúcie, keďže však v ňom poverený súdny exekútor neuviedol všetky tri
exekučné tituly tvoriace právny základ vykonávanej exekúcie (platobné výmery
oprávneného o vyrubení dane z nehnuteľností za obdobia 2002 – 2004), doručil
sťažovateľke 7. februára 2011 upovedomenie o začatí exekúcie – oprava. Sťažovateľka
podala včas proti obom upovedomeniam námietky podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). V námietkach uviedla, že nie je možné vykonávať
exekúciu na podklade troch exekučných titulov, keď exekučný súd vydal súdnemu
exekútorovi iba jedno poverenie na vykonanie exekúcie, že v opravnom upovedomení
o začatí exekúcie ju súdny exekútor nesprávne poučil o nemožnosti podať odvolanie
a že exekučné tituly tvoriace právny základ vykonávanej exekúcie neboli riadne doručené,
a tak nemohli nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. V námietkach podaných
16. februára 2012 sťažovateľka dôvodila, že jej bol doručený iba jeden z troch platobných
výmerov. Preto vo zvyšnej časti navrhla exekúciu zastaviť.
Po vyjadrení oprávneného okresný súd uznesením č. k. 12 Er 1333/2010-34
z 20. apríla 2011 sťažovateľkine námietky proti exekúcii zamietol. Zdôraznil,
že v námietkach proti exekúcii podaných podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku možno
brojiť len na podklade skutočností, „ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, a ktoré by
mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť, bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne, pre ktoré
by bola exekúcia neprípustná. Predmetom skúmania v tomto štádiu konania nie sú
okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu exekučného titulu, a ktoré nastali ešte pred vznikom
exekučného titulu, pričom v čase podania návrhu, na základe ktorého bol exekučný titul
následne vydaný ich povinný neuvádzal.“. V tejto súvislosti okresný súd zhodnotil, že
sťažovateľka uviedla vo svojich námietkach „skutočnosti, ktoré mali nastať pred tým, ako
sa exekučný titul stal právoplatným a vykonateľným, to znamená, že spochybňuje dôvodnosť
nároku a tým exekučného titulu“. Okresný súd ďalej dôvodil, že všetky tri exekučné tituly
„riadne nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, nakoľko boli povinnému riadne
doručené a povinný voči nim nepodal v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ide
o rozhodnutia, ktoré spĺňajú všetky materiálne aj formálne náležitosti, ktoré exekučný titul
má spĺňať, aby mohol byť podkladom pre výkon exekúcie... To že v danom prípade sa
exekúcia vykonáva na základe troch exekučných titulov nie je v žiadnom prípade v rozpore
so zákonom...“. Okresný súd v závere svojho uznesenia poučil účastníkov exekučného
konania, že odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom opätovne
dôvodila absenciou riadneho doručenia (a tým aj právoplatnosti a vykonateľnosti)
exekučných titulov. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu
na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 CoE 23/2011-56
zo 14. februára 2012 odvolanie sťažovateľky odmietol. Citujúc § 50 ods. 4 Exekučného
poriadku v spojení s § 202 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konštatoval, že sťažovateľkiným „odvolaním bolo
napadnuté uznesenie, proti ktorému z. č. 233/1995 Z. z. nepripúšťa podanie odvolania“.
Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pretože podľa jej názoru
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že „podala návrh na zastavenie
exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ exekučného poriadku, pretože platobné
výmery, ktoré boli titulom exekúcie, neboli právoplatné a vykonateľné, pretože jej neboli
riadne doručené. Oprávnený svojvoľne... vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť
výmerov.“. Poukázala na to, že „nepodala námietky, ale návrh na zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku...“.
Najvyšší súd uznesením zo 14. decembra 2012 v konaní sp. zn. 1 Cdo 238/2012
dovolanie sťažovateľky odmietol. Preskúmavajúc odvolacie uznesenie krajského súdu
cez prizmu vady podľa § 237 písm. f) OSP rovnako ako krajský súd poukázal na § 202
ods. 2 OSP a uviedol, že „v predmetnej veci odvolanie... smerovalo proti uzneseniu súdu
prvého stupňa, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii a exekučný poriadok nemá
ustanovenie, v ktorom by sa prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu výslovne
uvádzala... Pokiaľ povinná v dovolaní namietala, že obsahom jej podania bol návrh
na zastavenie exekúcie, je nutné uviesť, že konanie o zastavenie exekúcie je relatívne
samostatným konaním v rámci exekučného konania, predmetom ktorého je zistenie, či sú
dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. Rozhodovanie o námietkach
proti exekúcii a o návrhu na zastavenie exekúcie sú dve relatívne samostatné konania
v rámci exekučného procesu. Nič nebráni tomu, aby exekučný súd v ďalšom štádiu
exekučného konania rozhodol aj o takomto návrhu povinného, ak bol uplatnený.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uvádza, že súčasťou jej
námietok bol aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku, pretože „nebolo preukázané, že boli uvedené platobné výmery sťažovateľke
ako daňovníkovi riadne doručované v zmysle... zákona o správe daní a poplatkov“.
Podľa sťažovateľky „mal prvostupňový súd v rámci rozhodovania o námietkách
voči upovedomeniu o začatí exekúcie rozhodnúť aj o návrhu na zastavenie exekúcie...
Proti rozhodnutiu o zastavení konania v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) exekučného
poriadku je podľa ust. § 58 ods. 4 exekučného poriadku odvolanie prípustné.“.
Aj odvolací súd podľa názoru sťažovateľky jej „znemožnil... konať pred súdom
v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP“, pretože jej „odvolanie... odmietol z dôvodu,
že proti rozhodnutiu o zamietnutí námietok nie je prípustný opravný prostriedok,
hoci predmetom konania pred prvostupňovým súdom bol návrh na zastavenie exekúcie,
voči ktorému je v zmysle ust. § 58 ods. 4 exekučného poriadku odvolanie prípustné“.
Keď potom najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľky odmietol, „neaplikoval
na vec relevantnú právnu normu a jeho rozhodnutie je z toho dôvodu nie len svojvoľné,
ale aj porušením práva na spravodlivý súdny proces“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2012 sp. zn. 1Cdo 238/2012 bolo
porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2012 sp. zn. 1Cdo 238/2012 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania vo výške 331,13 €, ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. M.
F., so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka preň v petite svojej sťažnosti záväzným
spôsobom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) určila za predmet ústavno-súdneho
prieskumu uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Vadou odvolacieho
rozhodnutia vytýkanou v podanom dovolaní bolo odňatie možnosti konať pred súdom
[§ 237 písm. f) OSP] tým, že odvolanie sťažovateľky proti zamietnutiu jej námietok
okresným súdom krajský súd odmietol ako neprípustné.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým
ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 115/03). Ústavný súd teda v rámci predbežného prerokovania sťažnosti musel
zistiť, či jej obsah a obsah k nej priložených rozhodnutí všeobecných súdov signalizuje
možnosť odmietnutia spravodlivosti napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Pokiaľ ide o otázku prípustnosti odvolania povinného proti uzneseniu exekučného
súdu, ktorým tento zamietol námietky proti exekúcii podané podľa § 50 ods. 1 Exekučného
poriadku, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel
k záveru, že najvyšší súd dospel k ústavne konformnému výkladu relevantných ustanovení
procesných kódexov (§ 202 ods. 2 OSP a § 50 ods. 4 Exekučného poriadku).
Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom
konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...
Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo
námietkam, je prípustné odvolanie.
Bez ambície preskúmavať právne závery všeobecných súdov, avšak v záujme
presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že z citovaných
ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že odvolanie proti uzneseniu exekučného
súdu o námietkach proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku je možné podať
len v prípade kladného (vyhovujúceho) rozhodnutia. Z § 50 ods. 4 Exekučného poriadku
v spojení s § 202 ods. 2 OSP nemožno žiadnou ustálenou interpretačnou praxou dospieť
k záveru o prípustnosti odvolania proti zamietavému rozhodnutiu exekučného súdu
o námietkach proti exekúcii.
Ústavný súd tak závery najvyššieho súdu o absencii vady podľa § 237 písm. f) OSP
v rozhodnutí krajského (odvolacieho) súdu hodnotí ako ústavne akceptovateľné v plnej
miere.
Ústavný súd však neopomenul, že sťažovateľka vo svojom dovolaní i v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu zdôrazňovala, že podstatou jej podaní adresovaných okresnému
súdu po doručení upovedomení o začatí exekúcie bol návrh na zastavenie exekúcie
z dôvodu, že rozhodnutia, ktoré exekučný súd považoval za exekučné tituly, sa nestali
vykonateľnými.
Najvyšší súd k uvedenej námietke zaujal stanovisko o relatívnej procesnej
samostatnosti konania o námietkach proti exekúcii a konania o návrhu na zastavenie
exekúcie a zdôraznil, že „nič nebráni tomu, aby exekučný súd v ďalšom štádiu exekučného
konania rozhodol aj o takomto návrhu povinného, ak bol uplatnený“.
Podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu
citovaný záver najvyššieho súdu nevykazuje známky ústavného nesúladu. Sťažovateľka
ústavnému súdu nedoručila fotokópie svojich podaní adresovaných okresnému súdu,
preto nie je možné jednoznačne ustáliť, či ich obsahom bol aj návrh na zastavenie exekúcie.
Podstatné je však zistenie, že okresný súd uznesením č. k. 12 Er 1333/2010-34 z 20. apríla
2011 rozhodoval len o námietkach sťažovateľky proti exekúcii. Vyplýva to zo záhlavia
predmetného uznesenia („o námietkach povinného proti exekúcii a trovám exekučného
konania“) a z jeho výroku („súd námietky povinného proti exekúcii... zamieta“). Ak teda
okresný súd uznesením, ktoré bolo následne napadnuté odvolaním sťažovateľky,
rozhodoval len o námietkach sťažovateľky proti exekúcii, nemožno otázku prípustnosti
odvolania posudzovať v intenciách procesnej regulácie zastavenia exekúcie (§ 58 ods. 4
Exekučného poriadku), ako to v sťažnosti naznačovala sťažovateľka (s. 5 a s. 6 sťažnosti).
Použitie zásady neformálnosti pri posudzovaní obsahu procesného úkonu, čím sťažovateľka
tiež dôvodila, je v okolnostiach prípadu irelevantné, pretože okresný súd nijako
autoritatívne neformuloval záver, že o návrhu na zastavenie exekúcie nerozhodne,
a najvyšší súd zreteľne uviedol, že exekučný súd sa takýmto návrhom v ďalšom štádiu
exekučného konania bude musieť zaoberať. Tak aj pre záver ústavného súdu je
rozhodujúce, že najvyšší súd sťažovateľkino dovolanie odmietol v spätosti s formuláciou
názoru, že ak sťažovateľka účinne návrh na zastavenie exekúcie podala, je povinnosťou
okresného súdu o ňom rozhodnúť, avšak nie je povinnosťou okresného súdu rozhodnúť
o ňom súčasne s rozhodnutím o námietkach proti exekúcii.
Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
aplikoval na skutkové okolnosti sťažovateľkinho prípadu relevantné ustanovenia
procesných kódexov a otázku sťažovateľkinho návrhu na zastavenie exekúcie posúdil
spôsobom, ktorý nevykazuje žiadne signály odňatia spravodlivosti. Sťažnosť sťažovateľky
preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh
na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013