Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 398/2013
PDF · 154.88 KB
No categories available
II. ÚS 398/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE
144/2012 zo 7. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 19 CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo
v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej
len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy
nesplní, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu
dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade splnomocnenia udeleného v úverovej zmluve zabezpečila
u notára spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu dlžníka a následne na základe tohto
exekučného titulu (notárska zápisnica) iniciovala začatie exekučného konania.
Potom, čo v začatom exekučnom konaní Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný
súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania,
uznesením sp. zn. 16 Er 319/05 z 11. apríla 2012 toto exekučné konanie ex offo zastavil.
Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu
okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. 19 CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012 ako
vecne správne potvrdil.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,
že postupom a uznesením krajského súdu bolo porušené ňou označené základné právo
a právo zaručené v ústave a dohovore, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým
tým, že krajský súd obdobne ako pred ním aj okresný súd vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom
nevysporiadal s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej
zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky krajský súd nerešpektoval ani jej návrh na
prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte danej veci.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Trenčíne v konaní vedenom pod sp.
zn.: 19 CoE 144-2012 bolo porušené.
2) Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na spravodlivý súdny proces zaručené čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.: 19 CoE 144-2012 bolo porušené,
3) Uznesenie Krajského súdu Trenčíne zo dňa 7. 8. 2012 sp. zn.: 19 CoE 144-2012
sa zrušuje a vec sa tomuto súd vracia na ďalšie konanie.
4) Spoločnosti P., s. r. o... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
1.000,- EUR, ktoré je jej Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5) Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o... trovy konania,
tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F.,
s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v danej veci aj dočasné
opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označeného
základného práva a práva zaručených ústavou a dohovorom v príčinnej súvislosti
s postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012,
k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd nevyhovel návrhu
sťažovateľky na prerušenie konania pre účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru v súvislosti s výkladom okresným súdom aplikovanej smernice Rady, a to konkrétne
čo sa týka podania výkladu, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník
splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa povinnosti krajského súdu „na
základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť:
Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky“, ústavný súd podotýka, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je
podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie.
Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na
to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného
prípadu ide o podmienku uvedenú v bode a) – splnené, všeobecný súd môže vo veci
rozhodnúť bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle
ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré
právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu
alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.
IV. ÚS 108/2010), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo
povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku
nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 19 CoE 144/2012
zo 7. augusta 2012 vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu
(notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie
(ne)platnosti dohody o plnej moci z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi
splnomocneným zástupcom povinného a povinným podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie
neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia
„smernice Rady 93/13/EHS“ (IV. ÚS 50/2013). Vzhľadom na uvedené by tak predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru bolo z hľadiska predmetu prieskumu krajského súdu
irelevantné, a preto je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013