Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 475/2013
PDF · 287.97 KB
No categories available
I. ÚS 475/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., P., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou I. s. r. o., K., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. K.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 S 142/2010
zo 16. decembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžp 7/2012 z 31. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 31. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom advokáta
a konateľa JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 142/2010 zo 16. decembra
2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 7/2012 z 31. januára 2013 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ohlásila stavebnému úradu –
mestu P. (ďalej len „stavebný úrad“) uskutočnenie drobnej stavby – oplotenie pozemku.
Stavebný úrad zaslal sťažovateľke oznámenie č. B/2008/25777-Rá/495 z 28. novembra
2008 (ďalej len „oznámenie z 28. novembra 2008“), v ktorom uviedol, že nemá námietky
k uskutočneniu drobnej stavby.
Okresný prokurátor v P. (ďalej len „okresný prokurátor“) proti oznámeniu
z 28. novembra 2008 podal protest č. k. Pd 176/08-5 z 9. decembra 2008 (ďalej len „protest
okresného prokurátora“), ktorému stavebný úrad vyhovel a napadnuté oznámenie
rozhodnutím č. B/26746/2008 z 22. decembra 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 22. decembra
2008“) zrušil bez toho, aby uskutočnil riadne správne konanie, v ktorom by sťažovateľke
umožnil predložiť jej argumenty.
Rozhodnutie z 22. decembra 2008, ktorým stavebný úrad sťažovateľke povolil
realizáciu ohlásenej stavby len na základe stavebného povolenia, obsahovalo poučenie,
v ktorom stavebný úrad ako opravný prostriedok označil odvolanie. Sťažovateľka následne
proti rozhodnutiu z 22. decembra 2008 podala odvolanie a súčasne podnet na preskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania z 22. januára 2009, v ktorom namietala, že stavebný
úrad uvedené rozhodnutie neodôvodnil, vydal ho podľa nesprávneho právneho predpisu,
porušil všetky jej práva, ktoré jej ako účastníčke správneho konania o proteste prokurátora
patria, a nerešpektoval a nechránil práva, ktoré nadobudol v dobrej viere (právo stavať).
Zároveň dôvodil, že odvolanie v danej veci nie je prípustné s ohľadom na § 26 ods. 9
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“).
Krajský stavebný úrad v P. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) rozhodnutím č. 2009-
453/1554-2/SP-Ka zo 6. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie zo 6. apríla 2009“) zrušil
rozhodnutie z 22. decembra 2008 a vec vrátil stavebnému úradu na nové prerokovanie
a rozhodnutie. Prokurátor Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „krajský prokurátor“)
proti rozhodnutiu zo 6. apríla 2009 podal protest č. k. Kd 79/09-5 zo 14. mája 2009 (ďalej
len „protest krajského prokurátora“), ktorý odôvodnil tým, že krajský stavebný úrad nemal
odvolaniu sťažovateľky vyhovieť, pretože nebolo prípustné.
Sťažovateľka sa k protestu krajského prokurátora vyjadrila podaním z 9. júna 2009,
v ktorom poukázala v podstate na skutočnosť, že krajský stavebný úrad postupoval
formálne nesprávne, keď konal ako odvolací orgán, avšak má a mal kompetenciu
rozhodnutie z 22. decembra 2008 zrušiť mimo odvolacieho konania. Zrušenie rozhodnutia
z 22. decembra 2008 pritom bolo podľa sťažovateľky plne odôvodnené hrubými vadami,
ktorých sa stavebný úrad pri jeho vydaní dopustil.
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja“ alebo „MVRR SR“) rozhodnutím
č. MVRR-2009-13605/28969-3/530/Pa z 24. júna 2009 protestu prokurátora krajskej
prokuratúry vyhovelo a zrušilo rozhodnutie zo 6. apríla 2009.
Sťažovateľka 15. júla 2009 proti rozhodnutiu ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja z 24. júna 2009 podala rozklad, v ktorom opätovne predložila svoju argumentáciu
v predmetnej veci. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja rozklad sťažovateľky
rozhodnutím č. MVRR-2G09-13605/64567-17 z 3. decembra 2009 zamietlo a potvrdilo
svoje predchádzajúce rozhodnutie z 24. júna 2009.
Krajský stavebný úrad následne sťažovateľku oznámením č. 2010-193/390-2/SP-Ka
z 26. januára 2010 informoval, že jej podanie z 22. januára 2009 považuje
za podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ďalším oznámením
č. k. 2010-193/1028-6 z 3. marca 2010 sťažovateľku informoval, že rozhodnutie
z 22. decembra 2008 nezrušil, pretože ho považuje za vecne správne.
Sťažovateľka proti rozhodnutiu z 24. júna 2009 a rozhodnutiu z 3. decembra 2009
podala žalobu zo 14. februára 2010, ktorú krajský súd rozsudkom zo 16. decembra 2011
zamietol. Najvyšší súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom
z 31. januára 2013, ktorý bol sťažovateľke doručený 2. apríla 2013, potvrdil rozsudok
krajského súdu.
Rozsudkom najvyššieho súdu podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Sťažovateľka v sťažnosti špecifikovala svoje dôvody takto:
1. Podanie dovolania v danom prípade nie je prípustné, pretože v danej veci ide
o prieskum rozhodnutia vydaného v správnom súdnictve.
2. V konaní o proteste prokurátora jej nebolo umožnené riadne využívať práva
účastníčky konania. Protest prokurátora je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa
Správneho poriadku, avšak v konaní o ňom má účastník právo uplatňovať všetky svoje
práva napriek tomu, že ide o konanie, ktoré môže začať nezávisle od jeho vôle. Toto právo
účastníka konania vyplýva z § 24 zákona o prokuratúre, podľa ktorého sa na konanie
o proteste prokurátora, ak tento zákon neustanovuje inak, primerane vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že aj na konanie o proteste prokurátora sa primerane vzťahuje
všeobecná úprava správneho konania vrátane jeho zásad týkajúcich sa povinnosti
postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, dať im vždy príležitosť,
aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku). Ak správne
orgány tieto práva účastníka konania nerešpektujú a neumožnia mu ich realizovať tým,
že ho o podanom proteste ani neinformujú, t. j. neposkytnú mu možnosť predložiť jeho
argumenty, potom je uvedený postup správnych orgánov nesprávny a zaťažený
základnou hrubou procesnou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť správneho
rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžo 46/2008 zo 17. apríla 2008, ktorý riešil vecne rovnakú situáciu a v ktorom
najvyšší súd poukážuc na znenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a judikatúru ústavného súdu
vzťahujúcu sa na uvedený článok ústavy uviedol: „Z toho vyplýva, že každý má ústavné
právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach,
lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Zákonom možno
stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno ním
daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach,
lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy) práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1
možnosť vyvolať svojim prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu
o právach, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť účastníkom konania, v ktorom
sa rozhoduje o právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná.
V Slovenskej republike sa zásada, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom
sa rozhoduje o jeho právach o povinnostiach, odvoditeľná vo vzťahu k súdnemu
konaniu z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské právo (Philis c. Grécko,
z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les Saints Monastéres c. Grécko, z 1. septembra 1997,
séria A č, 301-A) vzťahuje aj na správne konanie, a teda i na všetky typy stavebného
konania vrátane kolaudačného konania (pozri Nález ÚS SR 3/2002).“
Sťažovateľka taktiež v tejto súvislosti namietala, že ako účastníčka konania v súlade
s § 26 ods. 9 zákona o prokuratúre nemala právo podať odvolanie, keďže protest
prokurátora v danom prípade smeroval proti opatreniu, a nie proti rozhodnutiu o proteste
podľa § 27 ods. 1 písm. c) tohto zákona. So záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého
krajský stavebný úrad pochybil, ak postupoval pri zrušovaní rozhodnutia z 22. decembra
2008 ako odvolací orgán, napriek tomu, že mal postupovať ako orgán
preskúmavajúci rozhodnutie mimo odvolacieho konania, sa sťažovateľka stotožnila.
Táto vada predmetného konania však nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia
z 22. decembra 2008 a v rámci konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania iniciovaného sťažovateľkou mal krajský stavebný úrad taktiež právomoc zrušiť
toto rozhodnutie, a preto zistenie uvedenej vady nemalo viesť najvyšší súd k prijatiu
rozhodnutia o zrušení rozhodnutia krajského stavebného úradu zo 6. apríla 2009, ktoré bolo
vo svojej podstate celkom dôvodné.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že nesúhlasí „... s názorom súdov, že sa má k našej
žalobe preskúmať iba rozhodnutie vydané v konaní o proteste prokurátora a nie aj pôvodné
rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté,
pretože rozhodnutie o proteste sa vyjadruje práve o tomto protestom napadnutom
rozhodnutí. Ak by stupeň nezákonnosti tohto protestom napadnutého rozhodnutia
(po stránke hmotnoprávnej a procesnej) nedosiahol takú intenzitu, že by odôvodnil
zásah do dobromyseľne nadobudnutých hmotných práv, nemalo byť k protestu
zasiahnuté do právoplatného rozhodnutia a konanie sa nemalo opätovne otvárať
(§ 65 ods. 2 i. f. Správneho poriadku per analogiam). Tvrdíme, že takáto situácia
v prejednávanom prípade nevznikla.“.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka už v rámci správneho konania predložiť svoje
námietky nemôže a v platnosti zostáva rozhodnutie z 22. decembra 2008, ktorým boli
porušené všetky jej práva ako účastníčky konania.
3. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytkla taktiež skutočnosť, že sumarizácia
skutkového stavu v rámci jej odôvodnenia nezodpovedá realite, a preto ňou „uskutočnený
súdny prieskum“ stojí „na celkom nesprávnych skutkových základoch“. V tejto súvislosti
poukázala na strane 7 jeho rozsudku, kde najvyšší súd uviedol, že krajský stavebný úrad
mal vyhovieť protestu okresného prokurátora a určiť, že ohlásenú drobnú stavbu oplotenia
možno zrealizovať len na základe stavebného povolenia, avšak v skutočnosti takto rozhodol
stavebný úrad rozhodnutím z 22. decembra 2008.
Vo vzťahu k právnej stránke odôvodnenia sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd
vo svojom rozsudku «zopakoval, že od podania protestu prokurátora až do vydania
rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim
správnym orgánom (s. 9 rozsudku – čo je v rozpore s nami citovaným zákonom, avšak toto
odvolací súd vôbec nevysvetlil), že účastník konania má zákonné právo podať
proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný prostriedok (s. 9 rozsudku –
čo je rovnako v rozpore s nami citovaným zákonom, ale odvolací súd tomu nevenoval
pozornosť), že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bolo v rámci
autoremedúry (k protestu prokurátora) zrušené predchádzajúce rozhodnutie s tým,
že vo veci bude rozhodované znova, nemení nič na subjektívnych právach účastníkov
správneho konania, a neskoršie správne rozhodnutie vo veci samej môže byť napadnuté
na súde opravným prostriedkom (s. 10 rozsudku – čo je v rozpore so skutočnosťou, keď sme
poukazovali, že žiadne správne konanie prebiehať nebude, a teda nebude čo napadnúť,
čomu odvolací súd opäť nevenoval žiadnu pozornosť a nevysvetlil nám, prečo
je to v skutočnosti inak, ako tvrdíme a preukazujeme), predmetom preskúmavania súdom
môžu byť len rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora, nie pôvodné rozhodnutie
správneho orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté, pretože úlohou súdu
v tomto preskúmavacom konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia
z hľadiska jeho obsahu (s. 10 rozsudku – pritom však opäť odvolací súd úplne pominul naše
tvrdenia, že rozhodnutie krajského stavebného úradu nemalo byť zrušené, pretože procesná
vada, ktorej sa krajský stavebný úrad dopustil, nemala vplyv na jeho zákonnosť), a preto
nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska
námietok žalobcu, ale tieto môže žalobca uplatňovať v novom správnom konaní (s. 11
rozsudku – k čomu opakujeme, že žiadne ďalšie správne konanie nenasleduje), a konečne
„vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý na základe listinných dôkazov bol
prokurátorom odôvodnený nedodržaním ustanovení zákona o prokuratúre, najvyšší súd
nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené“
(s. 11 rozsudku – čo považujeme za ukážku neodôvodneného záveru, keď tento „nijaký
zákonný dôvod“ z celého textu rozsudku nie je identifikovateľný a navyše absentuje
stanovisko súdu k našim odvolacím, resp. žalobným dôvodom). Súdny prieskum
vychádzajúci z týchto úvah je teda celkom nesprávny, ako bolo vysvetlené vyššie. Takýmto
súdnym prieskumom, postaveným na skutkovo a právne nesprávnych základoch, bol v celom
rozsahu popretý význam nášho práva na súdnu ochranu.».
4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd na ňou predložené odvolacie dôvody
nereagoval, vôbec sa s nimi nevysporiadal, hoci jeho povinnosťou bolo zaujať k nim
záväzný právny názor a dostatočne zrozumiteľne vysvetliť, prečo sú jej argumenty a závery
celkom bezpredmetné. Rozsudok najvyššieho súdu je tak nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov a nezrozumiteľnosť, čím došlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva
na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.
Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že v konaní pred najvyšším súdom vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 7/2012
došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu
a vráti vec späť na nové prerokovanie a rozhodnutie a zároveň jej prizná náhradu trov
konania v sume 331,13 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp 7/2012. K porušeniu označených práv malo dôjsť
v dôsledku toho, že:
- v konaní o proteste krajského prokurátora sťažovateľke nebolo umožnené riadne
uplatniť všetky jej práva,
- procesné pochybenie krajského stavebného úradu, v dôsledku ktorého tento
stavebný úrad postupoval ako odvolací orgán, hoci mal napadnuté rozhodnutie
z 22. decembra 2008 preskúmať v rámci mimoodvolacieho konania, nemohlo mať vplyv
na závery tohto stavebného úradu týkajúce sa zákonnosti rozhodnutia z 22. decembra 2008,
ktoré malo byť v rámci mimoodvolacieho konania zrušené, resp. ináč povedané, krajský
stavebný úrad mal v rámci konania o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania
prijať rozhodnutie, ktoré by obsahovalo identické závery ako rozhodnutie zo 6. apríla 2009
(t. j. mal zrušiť rozhodnutie z 22. decembra 2008),
- v rámci konania o proteste mala byť preskúmaná aj zákonnosť pôvodného
rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutie z 22. decembra 2008), a keďže nezákonnosti
tohto protestom napadnutého rozhodnutia nedosiahli takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala
zásah do dobromyseľne nadobudnutých práv, rozhodnutie zo 6. apríla 2009 nemalo byť
zrušené,
- najvyšší súd v svojom rozsudku nereagoval na sťažovateľkou predložené odvolacie
dôvody, nevysporiadal sa s nimi, a preto rozsudok najvyššieho súdu možno považovať
za arbitrárny a neodôvodnený.
Podľa zistenia ústavného súdu predmetné konanie bolo skončené právoplatným
rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí
žaloby sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutí ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja z 24. júna 2009 a 3. decembra 2009.
Ústavný súd preto preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského
súdu v rozsahu, v ktorom sa s ním najvyšší súd stotožnil. Najvyšší súd vo svojom rozsudku
stručne popísal priebeh preskúmavaného konania, obsah dôvodov protestu krajského
prokurátora, poukázal na znenie ustanovení dotknutých právnych predpisov a následne
v podstatnom uviedol: «... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom
pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Tieto závery, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, vytvárajú
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší
súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa
nasledovné:
Inštitút protestu prokurátora ako osobitný opravný prostriedok, slúži na nápravu
nezákonných rozhodnutí – na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami zákona
a určitým rozhodnutím. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah medzi správnym
orgánom a prokurátorom. Základným obsahom tohto vzťahu je právo prokurátora žiadať
vybavenie protestu a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora. Treba
zdôrazniť, že od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste, nevzniká právny
vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom ani medzi účastníkmi
konania a prokurátorom – podanie protestu sa uskutočňuje nezávisle od vôle účastníka,
a to aj vtedy, ak dal k takému konaniu podnet.
V prípade, že správny orgán ktorý rozhodnutie vydal vyhovie protestu prokurátora,
ide o špeciálny prípad autoremedúry, pri ktorom sa nevyžaduje súhlas účastníkov konania.
Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora
riadny opravný prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku).
Keďže predmetom odvolania (rozkladu) je rozhodnutie o proteste prokurátora,
t. j. len rozhodnutie vydané v konaní upravenom podľa § 69 správneho poriadku, v odvolaní
nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie
sa teda pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo, alebo nemalo vyhovieť.
To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie konanie, pričom súd skúma najmä to,
či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom či bol podaný v zákonom
stanovenej lehote, a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona.
Jednou z podmienok postupu podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku je, že žalobou napadnutým rozhodnutím a postupom správneho orgánu
došlo k ukráteniu na právach tej fyzickej alebo právnickej osoby ktorá tento návrh podáva
(§ 247 ods. 1 OSP) ako aj, že ide o rozhodnutie, ktoré zakladá mení alebo zrušuje
oprávnenie fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté (§
244 ods. 3 OSP).
Z tohto pohľadu sa dá konštatovať, že rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu ktorým bolo v rámci autoremedúry zrušené predchádzajúce rozhodnutie s tým,
že vo veci bude rozhodované znova, nemení nič na subjektívnych právach účastníkov
správneho konania, pričom neskoršie správne rozhodnutie vo veci samej môže byť
napadnuté na súde opravným prostriedkom.
V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky napríklad
rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 43/03, sp. zn. I. ÚS 3/01, či sp. zn. I. ÚS 37/95 požiadavka
zakotvená v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť závislá od toho, v akom
type správneho konania sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť
vylúčený z právomoci súdu.
Z týchto dôvodov môže byť predmetom preskúmania súdom aj právoplatné
rozhodnutie správneho orgánu vydané v konaní, ktorým bolo vyhovené protestu
prokurátora. Predmetom preskúmavania súdom v tomto prípade môžu byť, ale len
rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora nie pôvodné rozhodnutie správneho
orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté. Úlohou súdu v tomto preskúmavacom
konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu.
Nakoľko ustanovenie § 247 ods. 2 OSP dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom
súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP preskúmali len tie rozhodnutia,
ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a žalobcovia
sa domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného v konaní o proteste prokurátora,
predmetom preskúmavania súdom prejednávanej veci mohla byť len zákonnosť tohto
rozhodnutia, t. j. rozhodnutia ktorým bolo vyhovené protestu prokurátora, a to z hľadiska
či protestu prokurátora malo alebo nemalo byť vyhovené, V tomto preskúmavacom konaní
nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska
námietok žalobcu. Všetky námietky žalobca môže uplatňovať v novom správnom konaní.
Je potrebné poukázať na obsah žaloby, v ktorej žalobca žiadal, aby súd zrušil
a vrátil na nové konanie rozhodnutie Ministra výstavy a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky č. MVRR-2009-13605/64567-17 zo dňa 03. decembra 2009, ktorým tento
potvrdil rozhodnutie Ministerstva výstavy a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
č. MVRR-2009-13605/28969-3/530/Pa zo dňa 24. júna 2009, ktorým bolo zrušené
právoplatné rozhodnutie Krajského staveného úradu v P. č. 2009/453/1554-27SP-Ka zo
dňa 06. apríla 2009 s tým, že krajský stavený úrad je povinný ho nahradiť rozhodnutím
zodpovedajúcim zákonu. Stavebný úrad citovaným rozhodnutím vyhovel protestu
prokurátora Okresnej prokuratúry v P. č. Pd 176/08-5 zo dňa 09. decembra 2008
proti opatreniu stavebného úradu č. B/2008/25777-Ra/495 zo dňa 28. novembra 2008,
vydaného podľa § 57 stavebného zákona žalobcovi vo veci ohlásenia drobnej stavby
oplotenia pozemku. Krajský prokurátor vo vyššie uvedenom proteste navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu. Porušenie
zákona vidí krajský prokurátor v tom, že stavebný úrad po doručení spisového materiálu
bez ohľadu na závery prvostupňového orgánu nepreskúmal či odvolanie spĺňa všetky
požadované náležitosti najmä či nebolo podané oneskorene, či ho podala oprávnená osoba
a či je prípustné. Napadnuté rozhodnutie stavebného úradu obsahovalo nesprávne poučenie
o možnosti podať proti nemu odvolanie. Vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý
na základe listinných dôkazov bol prokurátorom odôvodnený nedodržaním ustanovení
zákona o prokuratúre najvyšší súd nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo
byť protestu prokurátora vyhovené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu vznesené v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu
za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie v danej veci, a z týchto dôvodov
napadnutý rozsudok podľa g 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne
správny potvrdil.»
Krajský súd vo svojom rozsudku, z ktorého závermi sa najvyšší súd plne stotožnil,
v podstatnom uviedol: „Proti rozhodnutiu Krajského stavebného úradu podal protest
krajský prokurátor, ktorý poukázal na porušenie zákona najmä ustanovení § 3 ods. 1, § 46,
§ 59 ods. 1, 2 správneho poriadku v spojení s § 26 ods. 9 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím
zodpovedajúcim zákonu. Krajský prokurátor porušenie zákona videl najmä v tom,
že Krajský stavebný úrad po doručení spisového materiálu zo stavebného úradu bez ohľadu
na závery prvostupňového orgánu nepreskúmal či odvolanie spĺňalo všetky požadované
náležitosti, teda, či nebolo podané oneskorene, čí ho podala oprávnená osoba
a či je prípustné. Nezistil, že rozhodnutie stavebného úradu bolo vydané v konaní o proteste
prokurátora proti opatreniu stavebného úradu, na ktoré sa vzťahuje ust. § 26 ods. 9 zákona
o prokuratúre a obsahovalo nesprávne poučenie o možností podať proti nemu odvolanie.
Žalovaný v konaní o proteste krajského prokurátora podľa § 69 správneho poriadku potom
preskúmal protestom napadnuté rozhodnutie Krajského stavebného úradu spolu
so spisovým materiálom týkajúcim sa veci a dospel k záveru, že bolo dôvodné protestu
krajského prokurátora vyhovieť a rozhodnutie krajského stavebného úradu zrušiť s tým,
že tento orgán bol povinný ho nahradiť rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu.
Poukazujúc na ust. § 53 a 59 ods. 1 a 2 správneho poriadku dôvodil ust. § 26 ods. 9 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, kde platí zásada, že proti rozhodnutiu (opatreniu)
o proteste prokurátora sa nemožno odvolať ani podať rozklad. Žalovaný na základe tohto
zhodne s názorom krajského prokurátora zistil že Krajský stavebný úrad nepostupoval
v súlade so zákonom, vec preskúmavší v odvolacom konaní a mal za to, že vo veci
rozhodoval vecne nepríslušný správny orgán. Vyššie uvedený právny názor zhodne vyslovili
ako krajský prokurátor v proteste prokurátora č. Kd 79/09-5 zo dňa 14. 5. 2009 tak
aj žalovaný vo svojom rozhodnutí č. 2009-13605/28969-3/530/Pa zo dňa 24. 6. 2009
a aj minister v rozhodnutí o rozklade č. MVRR-2009-13605/64567-17 zo dňa 3. 12. 2009.
V danej veci v súvislostí s vecnou príslušnosťou poukázali na ust, § 5 zákona o správnom
konaní a obaja konštatovali, že pokiaľ vo veci rozhoduje správny orgán s nedostatkom
vecnej príslušnosti, potom je to dôvodom na zrušenie vydaného rozhodnutia, k čomu musia
orgány správneho konania prihliadať ex officio.
Krajský súd v Bratislave predovšetkým zdôrazňuje, že predmetom preskúmavacieho
konania v danej veci je zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov vydaných na základe
vyhovenia protestu prokurátora. Protest prokurátora je právnym prostriedkom, ktorým
prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov orgánmi verejnej správy...
Inštitút protestu prokurátora ako mimoriadny opravný prostriedok slúži
predovšetkým na nápravu nezákonných rozhodnutí – na odstraňovanie nesúladu medzi
ustanoveniami zákona a určitým rozhodnutím. Podaním protestu prokurátora vzniká právny
vzťah medzi správnym orgánom a prokurátorom. Základným obsahom tohto vzťahu je
právo prokurátora žiadať vybavenie protestu (zrušiť právoplatné rozhodnutie, alebo ho
nahradiť novým, ktoré bude v súlade so zákonom a ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora).
Treba zdôrazniť, že od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká
právny vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom ani medzi
účastníkmi konania a prokurátorom – podanie protestu sa uskutočňuje nezávisle od vôle
účastníka a to aj vtedy, ak dal k takémuto konaniu podnet. Správny orgán, ktorý
rozhodnutie vydal má dve možnosti a to buď protestu prokurátora vyhovie, alebo mu
nevyhovie, resp. mu vyhovie iba čiastočne. V prvom rade ide o špeciálny prípad
autoremedúry, pri ktorom sa nevyžaduje súhlas účastníka konania. Účastník konania má
ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný
prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku). Keďže predmetom odvolania (rozkladu) je
rozhodnutie o proteste prokurátora t. j. len rozhodnutie vydané v konaní upravenom v § 69
správneho poriadku, v odvolaní (rozklade) nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané v
správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda pripúšťa len v otázke, či sa protestu
prokurátora malo, alebo nemalo vyhovieť.
To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie konanie, pričom súd skúma najmä
to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom, či bol podaný v zákonom
stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona,
V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 43/03, I. ÚS 3/01) požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2
Ústavy však nemôže byť závislá od toho, v akom type, (druhu správneho konania riadneho
alebo mimoriadneho) sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť
vylúčený z právomoci súdu.
Z týchto dôvodov môže byť predmetom preskúmania súdom aj právoplatné
rozhodnutie správneho orgánu vydané v konaní, ktorým bolo vyhovené protestu
prokurátora. Predmetom preskúmavania súdom v tomto prípade môžu byť ale len
rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora nie pôvodné rozhodnutie správneho
orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté; úlohou súdu v tomto preskúmavacom
konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu.
Nakoľko ust. § 247 ods. 2 OSP dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom
súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP preskúmali len tie rozhodnutia,
ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a žalobcovia
sa domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného v konaní o proteste prokurátora,
predmetom preskúmavania súdom v prejednávanej veci mohla byť len zákonnosť tohto
rozhodnutia.
V tomto preskúmavacom konaní nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti
pôvodného rozhodnutia z hľadiska námietky žalobcu. Všetky tieto námietky žalobca môže
uplatniť v novom správnom konaní, v ktorom stavebný úrad mesta P. bude znova
rozhodovať o jeho stavebnom nároku. Vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý
na základe listinných dôkazov bol prokurátorom odôvodnený nedodržaním ustanovení
stavebného zákona a správneho poriadku, ani Krajský súd v Bratislave nevzhliadol nijaký
zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené. Nepochybili preto
správne orgány, keď protestu prokurátora vyhoveli.
Krajský súd v Bratislave, s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky
žalobcu v žalobe za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a z týchto
dôvodov žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.“
Najvyšší súd potvrdil správnosť rozhodnutia ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja z 3. decembra 2009 predovšetkým s poukazom na dôvody protestu krajského
prokurátora spočívajúce v nedodržaní ustanovení zákona o prokuratúre v predmetnom
konaní, ktoré boli v konaní preukázané predloženými listinnými dôkazmi.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v súvislosti s argumentáciou
sťažovateľa, podľa ktorej v predmetnom konaní nemohol plne realizovať všetky svoje
procesné práva, uviedli, že subjektívne práva účastníkov správneho konania nie sú dotknuté
zrušením prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu autoremedúrou a neskoršie
správne rozhodnutie vo veci samej môže byť napadnuté na súde opravným prostriedkom.
Sťažovateľka je teda oprávnená uplatniť si všetky svoje námietky „v novom správnom
konaní“.
Ústavný súd sa s touto argumentáciou súdov stotožňuje s prihliadnutím na to,
že v predmetnom konaní o proteste prokurátora mala sťažovateľka možnosť predložiť svoje
argumenty aj prostredníctvom opravných prostriedkov poskytnutých jej správnym
poriadkom, a tým dosiahnuť nápravu procesných pochybení v jej veci rozhodujúceho
stavebného úradu, ktorú sama plne využila. Svoju argumentáciu v konaní o proteste
krajského prokurátora predložil v rámci podaného rozkladu proti rozhodnutiu ministerstva
výstavby a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím
ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja z 3. decembra 2009, v ktorom sa toto
ministerstvo so sťažovateľkou predloženou argumentáciou podrobne zaoberalo a vyjadrilo
sa nielen k procesným, ale aj namietaným hmotnoprávnym nedostatkom preskúmavaného
konania a rozhodnutia.
V tejto súvislosti sa ako irelevantná javí argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej
súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali rozhodnutie z 3. decembra 2009 zrušiť,
pretože správne orgány rozhodujúce vo veci zrušili rozhodnutie zo 6. apríla 2009
iba z formálneho dôvodu, a síce preto, že bolo vydané v inom type správneho konania
napriek tomu, že ako v odvolacom konaní, tak i v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo
odvolacieho konania je príslušný na rozhodnutie identický správny orgán, ktorý v týchto
konaniach disponuje identickou právomocou zrušiť napadnuté rozhodnutie. Z priebehu
konania v predmetnej veci je zrejmé (predovšetkým z odôvodnenia rozhodnutia ministerstva
výstavby a regionálneho rozvoja z 3. decembra 2009), že ministerstvo výstavby
a regionálneho rozvoja sa zaoberalo nielen procesným pochybením krajského stavebného
úradu, ale poskytlo mu aj usmernenie pre jeho ďalší postup a rozhodnutie zo 6. apríla 2009
považovalo za nesprávne nielen pre procesné dôvody, resp. nesprávny postup správneho
orgánu, ale aj z hľadiska hmotnoprávneho pre nedostatočné zistenie a vyhodnotenie
skutkového stavu v predmetnej veci.
Sťažovateľka v sťažnosti rozporuje záver súdov zúčastnených na rozhodovaní
v predmetnej veci, podľa ktorého si svoju argumentáciu bude môcť ďalej uplatniť v novom
správnom konaní.
Rozsudkom z 31. januára 2013 najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu
zo 16. decembra 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu z 3. decembra 2009
v spojení s rozhodnutím z 24. júna 2009. Keďže rozhodnutím ministerstva výstavby
a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009 bolo zrušené rozhodnutie zo 6. apríla 2009, krajský
stavebný úrad bol povinný predmetnú vec prerokovať a rozhodnúť o nej v rámci konania
o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, v ktorom krajský stavebný úrad mal
právomoc zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie z 22. decembra 2008. Zo sťažnosti sťažovateľky
vyplýva, že krajský stavebný úrad oznámením č. 2010-193/1028-6 z 3. marca 2010
ju upovedomil, že rozhodnutie z 22. decembra 2008 považuje za vecne správne.
Sťažovateľka sa odvoláva na zásah do ním dobromyseľne nadobudnutého hmotného
práva (právo uskutočniť drobnú stavbu – oplotenie), súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto
veci vo svojich rozhodnutiach uviedli, že uvedené právo môže sťažovateľka nadobudnúť
opätovne v priebehu nového správneho konania (v konaní o vydanie stavebného povolenia),
v ktorom mu je poskytnutá taktiež nová príležitosť predložiť všetky svoje námietky,
a konečné právoplatné rozhodnutie v tejto veci môže byť podrobené súdnemu prieskumu.
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s obsahom rozsudku
krajského súdu a ďalšími listinnými dôkazmi v predmetnej veci dospel ústavný súd
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Na argumentáciu
sťažovateľky, ktorá bola obsahovo zhodná s jej argumentáciou predloženou v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, odpovedal. V rozsudku najvyšší súd uviedol, ktoré skutočnosti
považoval za významné pre rozhodnutie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový
stav posúdil. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu nemožno preto považovať
za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej
sťažnosti ani z k nej pripojených rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplýva
nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených
označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013