Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 475/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., P., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou I. s. r. o., K., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. K.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. decembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 31. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom advokáta

a konateľa JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. decembra

2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2013 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ohlásila stavebnému úradu –

mestu P. (ďalej len „stavebný úrad“) uskutočnenie drobnej stavby – oplotenie pozemku.

Stavebný úrad zaslal sťažovateľke oznámenie č. B/2008/25777-Rá/495 z 28. novembra

2008 (ďalej len „oznámenie z 28. novembra 2008“), v ktorom uviedol, že nemá námietky

k uskutočneniu drobnej stavby.

Okresný prokurátor v P. (ďalej len „okresný prokurátor“) proti oznámeniu

z 28. novembra 2008 podal protest č. k. Pd 176/08-5 z 9. decembra 2008 (ďalej len „protest

okresného prokurátora“), ktorému stavebný úrad vyhovel a napadnuté oznámenie

rozhodnutím č. z 22. decembra 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 22. decembra

2008“) zrušil bez toho, aby uskutočnil riadne správne konanie, v ktorom by sťažovateľke

umožnil predložiť jej argumenty.

Rozhodnutie z 22. decembra 2008, ktorým stavebný úrad sťažovateľke povolil

realizáciu ohlásenej stavby len na základe stavebného povolenia, obsahovalo poučenie,

v ktorom stavebný úrad ako opravný prostriedok označil odvolanie. Sťažovateľka následne

proti rozhodnutiu z 22. decembra 2008 podala odvolanie a súčasne podnet na preskúmanie

rozhodnutia mimo odvolacieho konania z 22. januára 2009, v ktorom namietala, že stavebný

úrad uvedené rozhodnutie neodôvodnil, vydal ho podľa nesprávneho právneho predpisu,

porušil všetky jej práva, ktoré jej ako účastníčke správneho konania o proteste prokurátora

patria, a nerešpektoval a nechránil práva, ktoré nadobudol v dobrej viere (právo stavať).

Zároveň dôvodil, že odvolanie v danej veci nie je prípustné s ohľadom na § 26 ods. 9

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“).

Krajský stavebný úrad v P. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) rozhodnutím č. 2009-

453/1554-2/SP-Ka zo 6. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie zo 6. apríla 2009“) zrušil

rozhodnutie z 22. decembra 2008 a vec vrátil stavebnému úradu na nové prerokovanie

a rozhodnutie. Prokurátor Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „krajský prokurátor“)

proti rozhodnutiu zo 6. apríla 2009 podal protest č. k. -5 zo 14. mája 2009 (ďalej

len „protest krajského prokurátora“), ktorý odôvodnil tým, že krajský stavebný úrad nemal

odvolaniu sťažovateľky vyhovieť, pretože nebolo prípustné.

Sťažovateľka sa k protestu krajského prokurátora vyjadrila podaním z 9. júna 2009,

v ktorom poukázala v podstate na skutočnosť, že krajský stavebný úrad postupoval

formálne nesprávne, keď konal ako odvolací orgán, avšak má a mal kompetenciu

rozhodnutie z 22. decembra 2008 zrušiť mimo odvolacieho konania. Zrušenie rozhodnutia

z 22. decembra 2008 pritom bolo podľa sťažovateľky plne odôvodnené hrubými vadami,

ktorých sa stavebný úrad pri jeho vydaní dopustil.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja“ alebo „MVRR SR“) rozhodnutím

č. MVRR-2009-13605/28969-3/530/Pa z 24. júna 2009 protestu prokurátora krajskej

prokuratúry vyhovelo a zrušilo rozhodnutie zo 6. apríla 2009.

Sťažovateľka 15. júla 2009 proti rozhodnutiu ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja z 24. júna 2009 podala rozklad, v ktorom opätovne predložila svoju argumentáciu

v predmetnej veci. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja rozklad sťažovateľky

rozhodnutím č. MVRR-2G09-13605/64567-17 z 3. decembra 2009 zamietlo a potvrdilo

svoje predchádzajúce rozhodnutie z 24. júna 2009.

Krajský stavebný úrad následne sťažovateľku oznámením č. 2010-193/390-2/SP-Ka

z 26. januára 2010 informoval, že jej podanie z 22. januára 2009 považuje

za podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ďalším oznámením

č. k. 2010-193/1028-6 z 3. marca 2010 sťažovateľku informoval, že rozhodnutie

z 22. decembra 2008 nezrušil, pretože ho považuje za vecne správne.

Sťažovateľka proti rozhodnutiu z 24. júna 2009 a rozhodnutiu z 3. decembra 2009

podala žalobu zo 14. februára 2010, ktorú krajský súd rozsudkom zo 16. decembra 2011

zamietol. Najvyšší súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom

z 31. januára 2013, ktorý bol sťažovateľke doručený 2. apríla 2013, potvrdil rozsudok

krajského súdu.

Rozsudkom najvyššieho súdu podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 .

Sťažovateľka v sťažnosti špecifikovala svoje dôvody takto:

1. Podanie dovolania v danom prípade nie je prípustné, pretože v danej veci ide

o prieskum rozhodnutia vydaného v správnom súdnictve.

2. V konaní o proteste prokurátora jej nebolo umožnené riadne využívať práva

účastníčky konania. Protest prokurátora je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa

Správneho poriadku, avšak v konaní o ňom má účastník právo uplatňovať všetky svoje

práva napriek tomu, že ide o konanie, ktoré môže začať nezávisle od jeho vôle. Toto právo

účastníka konania vyplýva z § 24 zákona o prokuratúre, podľa ktorého sa na konanie

o proteste prokurátora, ak tento zákon neustanovuje inak, primerane vzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že aj na konanie o proteste prokurátora sa primerane vzťahuje

všeobecná úprava správneho konania vrátane jeho zásad týkajúcich sa povinnosti

postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, dať im vždy príležitosť,

aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku). Ak správne

orgány tieto práva účastníka konania nerešpektujú a neumožnia mu ich realizovať tým,

že ho o podanom proteste ani neinformujú, t. j. neposkytnú mu možnosť predložiť jeho

argumenty, potom je uvedený postup správnych orgánov nesprávny a zaťažený

základnou hrubou procesnou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť správneho

rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2008, ktorý riešil vecne rovnakú situáciu a v ktorom

najvyšší súd poukážuc na znenie a 2 a judikatúru ústavného súdu

vzťahujúcu sa na uvedený článok uviedol: „Z toho vyplýva, že každý má ústavné

právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach,

lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Zákonom možno

stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno ním

daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach,

lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu ( ) práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa . Ak je obsahom práva podľa

možnosť vyvolať svojim prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu

o právach, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť účastníkom konania, v ktorom

sa rozhoduje o právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná.

V Slovenskej republike sa zásada, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom

sa rozhoduje o jeho právach o povinnostiach, odvoditeľná vo vzťahu k súdnemu

konaniu z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské právo (Philis c. Grécko,

z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les Saints Monastéres c. Grécko, z 1. septembra 1997,

séria A č, 301-A) vzťahuje aj na správne konanie, a teda i na všetky typy stavebného

konania vrátane kolaudačného konania (pozri Nález ÚS SR 3/2002).“

Sťažovateľka taktiež v tejto súvislosti namietala, že ako účastníčka konania v súlade

s § 26 ods. 9 zákona o prokuratúre nemala právo podať odvolanie, keďže protest

prokurátora v danom prípade smeroval proti opatreniu, a nie proti rozhodnutiu o proteste

podľa § 27 ods. 1 písm. c) tohto zákona. So záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého

krajský stavebný úrad pochybil, ak postupoval pri zrušovaní rozhodnutia z 22. decembra

2008 ako odvolací orgán, napriek tomu, že mal postupovať ako orgán

preskúmavajúci rozhodnutie mimo odvolacieho konania, sa sťažovateľka stotožnila.

Táto vada predmetného konania však nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia

z 22. decembra 2008 a v rámci konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho

konania iniciovaného sťažovateľkou mal krajský stavebný úrad taktiež právomoc zrušiť

toto rozhodnutie, a preto zistenie uvedenej vady nemalo viesť najvyšší súd k prijatiu

rozhodnutia o zrušení rozhodnutia krajského stavebného úradu zo 6. apríla 2009, ktoré bolo

vo svojej podstate celkom dôvodné.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že nesúhlasí „... s názorom súdov, že sa má k našej

žalobe preskúmať iba rozhodnutie vydané v konaní o proteste prokurátora a nie aj pôvodné

rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté,

pretože rozhodnutie o proteste sa vyjadruje práve o tomto protestom napadnutom

rozhodnutí. Ak by stupeň nezákonnosti tohto protestom napadnutého rozhodnutia

(po stránke hmotnoprávnej a procesnej) nedosiahol takú intenzitu, že by odôvodnil

zásah do dobromyseľne nadobudnutých hmotných práv, nemalo byť k protestu

zasiahnuté do právoplatného rozhodnutia a konanie sa nemalo opätovne otvárať

(§ 65 ods. 2 i. f. Správneho poriadku per analogiam). Tvrdíme, že takáto situácia

v prejednávanom prípade nevznikla.“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka už v rámci správneho konania predložiť svoje

námietky nemôže a v platnosti zostáva rozhodnutie z 22. decembra 2008, ktorým boli

porušené všetky jej práva ako účastníčky konania.

3. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytkla taktiež skutočnosť, že sumarizácia

skutkového stavu v rámci jej odôvodnenia nezodpovedá realite, a preto ňou „uskutočnený

súdny prieskum“ stojí „na celkom nesprávnych skutkových základoch“. V tejto súvislosti

poukázala na strane 7 jeho rozsudku, kde najvyšší súd uviedol, že krajský stavebný úrad

mal vyhovieť protestu okresného prokurátora a určiť, že ohlásenú drobnú stavbu oplotenia

možno zrealizovať len na základe stavebného povolenia, avšak v skutočnosti takto rozhodol

stavebný úrad rozhodnutím z 22. decembra 2008.

Vo vzťahu k právnej stránke odôvodnenia sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd

vo svojom rozsudku «zopakoval, že od podania protestu prokurátora až do vydania

rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim

správnym orgánom (s. 9 rozsudku – čo je v rozpore s nami citovaným zákonom, avšak toto

odvolací súd vôbec nevysvetlil), že účastník konania má zákonné právo podať

proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný prostriedok (s. 9 rozsudku –

čo je rovnako v rozpore s nami citovaným zákonom, ale odvolací súd tomu nevenoval

pozornosť), že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bolo v rámci

autoremedúry (k protestu prokurátora) zrušené predchádzajúce rozhodnutie s tým,

že vo veci bude rozhodované znova, nemení nič na subjektívnych právach účastníkov

správneho konania, a neskoršie správne rozhodnutie vo veci samej môže byť napadnuté

na súde opravným prostriedkom (s. 10 rozsudku – čo je v rozpore so skutočnosťou, keď sme

poukazovali, že žiadne správne konanie prebiehať nebude, a teda nebude čo napadnúť,

čomu odvolací súd opäť nevenoval žiadnu pozornosť a nevysvetlil nám, prečo

je to v skutočnosti inak, ako tvrdíme a preukazujeme), predmetom preskúmavania súdom

môžu byť len rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora, nie pôvodné rozhodnutie

správneho orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté, pretože úlohou súdu

v tomto preskúmavacom konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia

z hľadiska jeho obsahu (s. 10 rozsudku – pritom však opäť odvolací súd úplne pominul naše

tvrdenia, že rozhodnutie krajského stavebného úradu nemalo byť zrušené, pretože procesná

vada, ktorej sa krajský stavebný úrad dopustil, nemala vplyv na jeho zákonnosť), a preto

nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska

námietok žalobcu, ale tieto môže žalobca uplatňovať v novom správnom konaní (s. 11

rozsudku – k čomu opakujeme, že žiadne ďalšie správne konanie nenasleduje), a konečne

„vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý na základe listinných dôkazov bol

prokurátorom odôvodnený nedodržaním ustanovení zákona o prokuratúre, najvyšší súd

nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené“

(s. 11 rozsudku – čo považujeme za ukážku neodôvodneného záveru, keď tento „nijaký

zákonný dôvod“ z celého textu rozsudku nie je identifikovateľný a navyše absentuje

stanovisko súdu k našim odvolacím, resp. žalobným dôvodom). Súdny prieskum

vychádzajúci z týchto úvah je teda celkom nesprávny, ako bolo vysvetlené vyššie. Takýmto

súdnym prieskumom, postaveným na skutkovo a právne nesprávnych základoch, bol v celom

rozsahu popretý význam nášho práva na súdnu ochranu.».

4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd na ňou predložené odvolacie dôvody

nereagoval, vôbec sa s nimi nevysporiadal, hoci jeho povinnosťou bolo zaujať k nim

záväzný právny názor a dostatočne zrozumiteľne vysvetliť, prečo sú jej argumenty a závery

celkom bezpredmetné. Rozsudok najvyššieho súdu je tak nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov a nezrozumiteľnosť, čím došlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že v konaní pred najvyšším súdom vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jej základných práv podľa a 2 , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu

a vráti vec späť na nové prerokovanie a rozhodnutie a zároveň jej prizná náhradu trov

konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv

podľa a 2 , ako aj práva podľa dohovoru v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. . K porušeniu označených práv malo dôjsť

v dôsledku toho, že:

- v konaní o proteste krajského prokurátora sťažovateľke nebolo umožnené riadne

uplatniť všetky jej práva,

- procesné pochybenie krajského stavebného úradu, v dôsledku ktorého tento

stavebný úrad postupoval ako odvolací orgán, hoci mal napadnuté rozhodnutie

z 22. decembra 2008 preskúmať v rámci mimoodvolacieho konania, nemohlo mať vplyv

na závery tohto stavebného úradu týkajúce sa zákonnosti rozhodnutia z 22. decembra 2008,

ktoré malo byť v rámci mimoodvolacieho konania zrušené, resp. ináč povedané, krajský

stavebný úrad mal v rámci konania o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania

prijať rozhodnutie, ktoré by obsahovalo identické závery ako rozhodnutie zo 6. apríla 2009

(t. j. mal zrušiť rozhodnutie z 22. decembra 2008),

- v rámci konania o proteste mala byť preskúmaná aj zákonnosť pôvodného

rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutie z 22. decembra 2008), a keďže nezákonnosti

tohto protestom napadnutého rozhodnutia nedosiahli takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala

zásah do dobromyseľne nadobudnutých práv, rozhodnutie zo 6. apríla 2009 nemalo byť

zrušené,

- najvyšší súd v svojom rozsudku nereagoval na sťažovateľkou predložené odvolacie

dôvody, nevysporiadal sa s nimi, a preto rozsudok najvyššieho súdu možno považovať

za arbitrárny a neodôvodnený.

Podľa zistenia ústavného súdu predmetné konanie bolo skončené právoplatným

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí

žaloby sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutí ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja z 24. júna 2009 a 3. decembra 2009.

Ústavný súd preto preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského

súdu v rozsahu, v ktorom sa s ním najvyšší súd stotožnil. Najvyšší súd vo svojom rozsudku

stručne popísal priebeh preskúmavaného konania, obsah dôvodov protestu krajského

prokurátora, poukázal na znenie ustanovení dotknutých právnych predpisov a následne

v podstatnom uviedol: «... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom

pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia v spojení

s veta prvá nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku. Tieto závery, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, vytvárajú

právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší

súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby

nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi

závermi krajského súdu na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa

nasledovné:

Inštitút protestu prokurátora ako osobitný opravný prostriedok, slúži na nápravu

nezákonných rozhodnutí – na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami zákona

a určitým rozhodnutím. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah medzi správnym

orgánom a prokurátorom. Základným obsahom tohto vzťahu je právo prokurátora žiadať

vybavenie protestu a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora. Treba

zdôrazniť, že od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste, nevzniká právny

vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom ani medzi účastníkmi

konania a prokurátorom – podanie protestu sa uskutočňuje nezávisle od vôle účastníka,

a to aj vtedy, ak dal k takému konaniu podnet.

V prípade, že správny orgán ktorý rozhodnutie vydal vyhovie protestu prokurátora,

ide o špeciálny prípad autoremedúry, pri ktorom sa nevyžaduje súhlas účastníkov konania.

Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora

riadny opravný prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku).

Keďže predmetom odvolania (rozkladu) je rozhodnutie o proteste prokurátora,

t. j. len rozhodnutie vydané v konaní upravenom podľa § 69 správneho poriadku, v odvolaní

nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie

sa teda pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo, alebo nemalo vyhovieť.

To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie konanie, pričom súd skúma najmä to,

či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom či bol podaný v zákonom

stanovenej lehote, a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona.

Jednou z podmienok postupu podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku je, že žalobou napadnutým rozhodnutím a postupom správneho orgánu

došlo k ukráteniu na právach tej fyzickej alebo právnickej osoby ktorá tento návrh podáva

( ) ako aj, že ide o rozhodnutie, ktoré zakladá mení alebo zrušuje

oprávnenie fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté (§

244 ods. 3 ).

Z tohto pohľadu sa dá konštatovať, že rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu ktorým bolo v rámci autoremedúry zrušené predchádzajúce rozhodnutie s tým,

že vo veci bude rozhodované znova, nemení nič na subjektívnych právach účastníkov

správneho konania, pričom neskoršie správne rozhodnutie vo veci samej môže byť

napadnuté na súde opravným prostriedkom.

V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky napríklad

rozhodnutia sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. požiadavka

zakotvená v nemôže byť závislá od toho, v akom

type správneho konania sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť

vylúčený z právomoci súdu.

Z týchto dôvodov môže byť predmetom preskúmania súdom aj právoplatné

rozhodnutie správneho orgánu vydané v konaní, ktorým bolo vyhovené protestu

prokurátora. Predmetom preskúmavania súdom v tomto prípade môžu byť, ale len

rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora nie pôvodné rozhodnutie správneho

orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté. Úlohou súdu v tomto preskúmavacom

konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu.

Nakoľko ustanovenie dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom

súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti preskúmali len tie rozhodnutia,

ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a žalobcovia

sa domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného v konaní o proteste prokurátora,

predmetom preskúmavania súdom prejednávanej veci mohla byť len zákonnosť tohto

rozhodnutia, t. j. rozhodnutia ktorým bolo vyhovené protestu prokurátora, a to z hľadiska

či protestu prokurátora malo alebo nemalo byť vyhovené, V tomto preskúmavacom konaní

nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska

námietok žalobcu. Všetky námietky žalobca môže uplatňovať v novom správnom konaní.

Je potrebné poukázať na obsah žaloby, v ktorej žalobca žiadal, aby súd zrušil

a vrátil na nové konanie rozhodnutie Ministra výstavy a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky č. MVRR-2009-13605/64567-17 zo dňa 03. decembra 2009, ktorým tento

potvrdil rozhodnutie Ministerstva výstavy a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

č. MVRR-2009-13605/28969-3/530/Pa zo dňa 24. júna 2009, ktorým bolo zrušené

právoplatné rozhodnutie Krajského staveného úradu v P. č. 2009/453/1554-27SP-Ka zo

dňa 06. apríla 2009 s tým, že krajský stavený úrad je povinný ho nahradiť rozhodnutím

zodpovedajúcim zákonu. Stavebný úrad citovaným rozhodnutím vyhovel protestu

prokurátora Okresnej prokuratúry v P. č. Pd 176/08-5 zo dňa 09. decembra 2008

proti opatreniu stavebného úradu č. B/2008/25777-Ra/495 zo dňa 28. novembra 2008,

vydaného podľa § 57 stavebného zákona žalobcovi vo veci ohlásenia drobnej stavby

oplotenia pozemku. Krajský prokurátor vo vyššie uvedenom proteste navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu. Porušenie

zákona vidí krajský prokurátor v tom, že stavebný úrad po doručení spisového materiálu

bez ohľadu na závery prvostupňového orgánu nepreskúmal či odvolanie spĺňa všetky

požadované náležitosti najmä či nebolo podané oneskorene, či ho podala oprávnená osoba

a či je prípustné. Napadnuté rozhodnutie stavebného úradu obsahovalo nesprávne poučenie

o možnosti podať proti nemu odvolanie. Vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý

na základe listinných dôkazov bol prokurátorom odôvodnený nedodržaním ustanovení

zákona o prokuratúre najvyšší súd nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo

byť protestu prokurátora vyhovené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu vznesené v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu

za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie v danej veci, a z týchto dôvodov

napadnutý rozsudok podľa g 250ja ods. 3 veta druhá a , ako vecne

správny potvrdil.»

Krajský súd vo svojom rozsudku, z ktorého závermi sa najvyšší súd plne stotožnil,

v podstatnom uviedol: „Proti rozhodnutiu Krajského stavebného úradu podal protest

krajský prokurátor, ktorý poukázal na porušenie zákona najmä ustanovení § 3 ods. 1, § 46,

, správneho poriadku v spojení s

o prokuratúre a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím

zodpovedajúcim zákonu. Krajský prokurátor porušenie zákona videl najmä v tom,

že Krajský stavebný úrad po doručení spisového materiálu zo stavebného úradu bez ohľadu

na závery prvostupňového orgánu nepreskúmal či odvolanie spĺňalo všetky požadované

náležitosti, teda, či nebolo podané oneskorene, čí ho podala oprávnená osoba

a či je prípustné. Nezistil, že rozhodnutie stavebného úradu bolo vydané v konaní o proteste

prokurátora proti opatreniu stavebného úradu, na ktoré sa vzťahuje ust. § 26 ods. 9 zákona

o prokuratúre a obsahovalo nesprávne poučenie o možností podať proti nemu odvolanie.

Žalovaný v konaní o proteste krajského prokurátora podľa § 69 správneho poriadku potom

preskúmal protestom napadnuté rozhodnutie Krajského stavebného úradu spolu

so spisovým materiálom týkajúcim sa veci a dospel k záveru, že bolo dôvodné protestu

krajského prokurátora vyhovieť a rozhodnutie krajského stavebného úradu zrušiť s tým,

že tento orgán bol povinný ho nahradiť rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu.

Poukazujúc na ust. § 53 a 59 ods. 1 a 2 správneho poriadku dôvodil ust. § 26 ods. 9 zákona

č. o prokuratúre, kde platí zásada, že proti rozhodnutiu (opatreniu)

o proteste prokurátora sa nemožno odvolať ani podať rozklad. Žalovaný na základe tohto

zhodne s názorom krajského prokurátora zistil že Krajský stavebný úrad nepostupoval

v súlade so zákonom, vec preskúmavší v odvolacom konaní a mal za to, že vo veci

rozhodoval vecne nepríslušný správny orgán. Vyššie uvedený právny názor zhodne vyslovili

ako krajský prokurátor v proteste prokurátora č. Kd 79/09-5 zo dňa 14. 5. 2009 tak

aj žalovaný vo svojom rozhodnutí č. 2009-13605/28969-3/530/Pa zo dňa 24. 6. 2009

a aj minister v rozhodnutí o rozklade č. MVRR-2009-13605/64567-17 zo dňa 3. 12. 2009.

V danej veci v súvislostí s vecnou príslušnosťou poukázali na ust, § 5 zákona o správnom

konaní a obaja konštatovali, že pokiaľ vo veci rozhoduje správny orgán s nedostatkom

vecnej príslušnosti, potom je to dôvodom na zrušenie vydaného rozhodnutia, k čomu musia

orgány správneho konania prihliadať ex officio.

Krajský súd v Bratislave predovšetkým zdôrazňuje, že predmetom preskúmavacieho

konania v danej veci je zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov vydaných na základe

vyhovenia protestu prokurátora. Protest prokurátora je právnym prostriedkom, ktorým

prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov orgánmi verejnej správy...

Inštitút protestu prokurátora ako mimoriadny opravný prostriedok slúži

predovšetkým na nápravu nezákonných rozhodnutí – na odstraňovanie nesúladu medzi

ustanoveniami zákona a určitým rozhodnutím. Podaním protestu prokurátora vzniká právny

vzťah medzi správnym orgánom a prokurátorom. Základným obsahom tohto vzťahu je

právo prokurátora žiadať vybavenie protestu (zrušiť právoplatné rozhodnutie, alebo ho

nahradiť novým, ktoré bude v súlade so zákonom a ostatnými všeobecne záväznými

právnymi predpismi a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora).

Treba zdôrazniť, že od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká

právny vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom ani medzi

účastníkmi konania a prokurátorom – podanie protestu sa uskutočňuje nezávisle od vôle

účastníka a to aj vtedy, ak dal k takémuto konaniu podnet. Správny orgán, ktorý

rozhodnutie vydal má dve možnosti a to buď protestu prokurátora vyhovie, alebo mu

nevyhovie, resp. mu vyhovie iba čiastočne. V prvom rade ide o špeciálny prípad

autoremedúry, pri ktorom sa nevyžaduje súhlas účastníka konania. Účastník konania má

ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný

prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku). Keďže predmetom odvolania (rozkladu) je

rozhodnutie o proteste prokurátora t. j. len rozhodnutie vydané v konaní upravenom v § 69

správneho poriadku, v odvolaní (rozklade) nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané v

správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda pripúšťa len v otázke, či sa protestu

prokurátora malo, alebo nemalo vyhovieť.

To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie konanie, pričom súd skúma najmä

to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom, či bol podaný v zákonom

stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona,

V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutia Ústavného

súdu SR vo veciach sp. zn. , ) požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2

však nemôže byť závislá od toho, v akom type, (druhu správneho konania riadneho

alebo mimoriadneho) sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť

vylúčený z právomoci súdu.

Z týchto dôvodov môže byť predmetom preskúmania súdom aj právoplatné

rozhodnutie správneho orgánu vydané v konaní, ktorým bolo vyhovené protestu

prokurátora. Predmetom preskúmavania súdom v tomto prípade môžu byť ale len

rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora nie pôvodné rozhodnutie správneho

orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté; úlohou súdu v tomto preskúmavacom

konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu.

Nakoľko ust. dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom

súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti preskúmali len tie rozhodnutia,

ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a žalobcovia

sa domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného v konaní o proteste prokurátora,

predmetom preskúmavania súdom v prejednávanej veci mohla byť len zákonnosť tohto

rozhodnutia.

V tomto preskúmavacom konaní nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti

pôvodného rozhodnutia z hľadiska námietky žalobcu. Všetky tieto námietky žalobca môže

uplatniť v novom správnom konaní, v ktorom stavebný úrad mesta P. bude znova

rozhodovať o jeho stavebnom nároku. Vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý

na základe listinných dôkazov bol prokurátorom odôvodnený nedodržaním ustanovení

stavebného zákona a správneho poriadku, ani Krajský súd v Bratislave nevzhliadol nijaký

zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené. Nepochybili preto

správne orgány, keď protestu prokurátora vyhoveli.

Krajský súd v Bratislave, s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky

žalobcu v žalobe za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a z týchto

dôvodov žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.“

Najvyšší súd potvrdil správnosť rozhodnutia ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja z 3. decembra 2009 predovšetkým s poukazom na dôvody protestu krajského

prokurátora spočívajúce v nedodržaní ustanovení zákona o prokuratúre v predmetnom

konaní, ktoré boli v konaní preukázané predloženými listinnými dôkazmi.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v súvislosti s argumentáciou

sťažovateľa, podľa ktorej v predmetnom konaní nemohol plne realizovať všetky svoje

procesné práva, uviedli, že subjektívne práva účastníkov správneho konania nie sú dotknuté

zrušením prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu autoremedúrou a neskoršie

správne rozhodnutie vo veci samej môže byť napadnuté na súde opravným prostriedkom.

Sťažovateľka je teda oprávnená uplatniť si všetky svoje námietky „v novom správnom

konaní“.

Ústavný súd sa s touto argumentáciou súdov stotožňuje s prihliadnutím na to,

že v predmetnom konaní o proteste prokurátora mala sťažovateľka možnosť predložiť svoje

argumenty aj prostredníctvom opravných prostriedkov poskytnutých jej správnym

poriadkom, a tým dosiahnuť nápravu procesných pochybení v jej veci rozhodujúceho

stavebného úradu, ktorú sama plne využila. Svoju argumentáciu v konaní o proteste

krajského prokurátora predložil v rámci podaného rozkladu proti rozhodnutiu ministerstva

výstavby a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím

ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja z 3. decembra 2009, v ktorom sa toto

ministerstvo so sťažovateľkou predloženou argumentáciou podrobne zaoberalo a vyjadrilo

sa nielen k procesným, ale aj namietaným hmotnoprávnym nedostatkom preskúmavaného

konania a rozhodnutia.

V tejto súvislosti sa ako irelevantná javí argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej

súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali rozhodnutie z 3. decembra 2009 zrušiť,

pretože správne orgány rozhodujúce vo veci zrušili rozhodnutie zo 6. apríla 2009

iba z formálneho dôvodu, a síce preto, že bolo vydané v inom type správneho konania

napriek tomu, že ako v odvolacom konaní, tak i v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania je príslušný na rozhodnutie identický správny orgán, ktorý v týchto

konaniach disponuje identickou právomocou zrušiť napadnuté rozhodnutie. Z priebehu

konania v predmetnej veci je zrejmé (predovšetkým z odôvodnenia rozhodnutia ministerstva

výstavby a regionálneho rozvoja z 3. decembra 2009), že ministerstvo výstavby

a regionálneho rozvoja sa zaoberalo nielen procesným pochybením krajského stavebného

úradu, ale poskytlo mu aj usmernenie pre jeho ďalší postup a rozhodnutie zo 6. apríla 2009

považovalo za nesprávne nielen pre procesné dôvody, resp. nesprávny postup správneho

orgánu, ale aj z hľadiska hmotnoprávneho pre nedostatočné zistenie a vyhodnotenie

skutkového stavu v predmetnej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti rozporuje záver súdov zúčastnených na rozhodovaní

v predmetnej veci, podľa ktorého si svoju argumentáciu bude môcť ďalej uplatniť v novom

správnom konaní.

Rozsudkom z 31. januára 2013 najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu

zo 16. decembra 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu z 3. decembra 2009

v spojení s rozhodnutím z 24. júna 2009. Keďže rozhodnutím ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009 bolo zrušené rozhodnutie zo 6. apríla 2009, krajský

stavebný úrad bol povinný predmetnú vec prerokovať a rozhodnúť o nej v rámci konania

o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, v ktorom krajský stavebný úrad mal

právomoc zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie z 22. decembra 2008. Zo sťažnosti sťažovateľky

vyplýva, že krajský stavebný úrad oznámením č. 2010-193/1028-6 z 3. marca 2010

ju upovedomil, že rozhodnutie z 22. decembra 2008 považuje za vecne správne.

Sťažovateľka sa odvoláva na zásah do ním dobromyseľne nadobudnutého hmotného

práva (právo uskutočniť drobnú stavbu – oplotenie), súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto

veci vo svojich rozhodnutiach uviedli, že uvedené právo môže sťažovateľka nadobudnúť

opätovne v priebehu nového správneho konania (v konaní o vydanie stavebného povolenia),

v ktorom mu je poskytnutá taktiež nová príležitosť predložiť všetky svoje námietky,

a konečné právoplatné rozhodnutie v tejto veci môže byť podrobené súdnemu prieskumu.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s obsahom rozsudku

krajského súdu a ďalšími listinnými dôkazmi v predmetnej veci dospel ústavný súd

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Na argumentáciu

sťažovateľky, ktorá bola obsahovo zhodná s jej argumentáciou predloženou v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, odpovedal. V rozsudku najvyšší súd uviedol, ktoré skutočnosti

považoval za významné pre rozhodnutie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový

stav posúdil. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu nemožno preto považovať

za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z k nej pripojených rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplýva

nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených

označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľky

podľa a 2 ( dohovoru).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013