Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 483/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o.,

P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., PhD., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby,

odboru inšpekčnej služby západ sp. zn. ČVS: SKIS-599/OISZ-V-2012 z 21. novembra 2012

v spojení s uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 127/12 z 28. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013

doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou

B., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., PhD., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) uznesením vyšetrovateľa

Policajného zboru, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej

služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby západ sp. zn. ČVS: SKIS-

599/OISZ-V-2012 z 21. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) v

spojení s uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 127/12 z 28. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie

prokurátora“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin prijímania úplatku

v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Podľa názoru sťažovateľa

uzneseniu o vznesení obvinenia v jeho veci predchádzalo vykonanie procesných úkonov,

ktoré boli „v rozpore s jeho základnými ľudskými právami a slobodami a ako také preto

nemôžu byť zákonným podkladom na vydanie napadnutých rozhodnutí“.

Z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj z uznesenia prokurátora,

ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá, podľa

sťažovateľa vyplýva, že vychádzajú v podstatnej časti zo záznamu z odposluchov

telekomunikačnej prevádzky telefónnej stanice používanej R. Ž. z 24. mája 2012, v ktorých

sa menovaný o sťažovateľovi zmienil, že ako člen hliadky diaľničnej polície mal od neho

žiadať „úplatok ako protihodnotu za vykonanie nezákonného úradného postupu vo veci

dopravného priestupku“. Odposluchy boli vykonávané na základe rozhodnutia sudcu

Krajského súdu v Bratislave, a teda nešlo o príslušnosť súdu podľa § 24 ods. 4 Trestného

poriadku, keď by bol príslušný vo veci konať okresný súd v sídle toho krajského súdu, v

obvode ktorého je súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti namietal, že «odposluch R. Ž. nebol

vykonaný v trestnom konaní podľa ustanovení ale v konaní podľa

zákona o Policajnom zbore (§ 36) v spojení so zákonom o ochrane pred odpočúvaním (§

4a) a to v rámci operatívno-pátracej činnosti.

Podľa v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestnom čine

zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej

činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná

zmluva, možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak

možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie.

Podľa ods. 7 v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa

súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1.

Zákonná podmienka použitia tohto druhu dôkazu uvedená v ods. 7 citovaného

ustanovenia tak zjavne nebola naplnená. Z ustáleného súdneho výkladu uvedeného

ustanovenia vyplýva, že vo veci, v ktorej sa odposluch vykonáva (na základe už udeleného

súhlasu súdu) musí byť trestné konania minimálne začaté. Len v takomto prípade je možné

použiť odposluch ako dôkaz aj v inej trestnej veci, za súčasného splnenia podmienky, že

v oboch veciach ide o konanie pre trestný čin uvedený v ods. 1. (K tomu napr. rozhodnutie

NS SR, sp. zn. .)

V prípade použitia informačno-technických prostriedkov v rámci operatívneho

konania Policajného zboru nejde o trestné konanie vedené pre konkrétny trestný čin ale

o zisťovanie podkladov pre jeho prípadné začatie. Z uvedeného dôvodu objektívne nemôže

byť tento dôkaz použitý v inej trestnej veci – v danom prípade v trestnej veci proti

sťažovateľovi. Informácia získaná z tohto hovoru mohla použitá len ako operatívna

informácia podľa a nie ako dôkaz podľa a nasl.

Na základe tejto informácie mal vyšetrujúci orgán možnosť vykonať odposluch obvinených

legálne a to buď s prechádzajúcim súhlasom sudcu alebo s následným súhlasom.

(Už z prvého hovoru R. Ž. mohli mať policajti vykonávajúci odposluch indíciu, že môže

dôjsť k trestnému činu a mohli požiadať o súhlas súdu, resp. vykonať odposluch a získať

súhlas dodatočne – medzi prvým zachyteným hovorom (sms správou) a údajným

odovzdaním peňažnej hotovosti bol časový priestor cca 9 hodín.

Odpočúvanie a záznam súkromnej telekomunikačnej prevádzky je natoľko závažným

zásahom do práva na súkromie, že jeho použitie je potrebné vykladať výlučne reštriktívne

a nie extenzívne, tak ako to urobil vyšetrujúci orgán. Uvedeným postupom policajného

orgánu totiž dochádza vždy k zásahu ako do práv volajúceho tak aj do práv volaného.

V prípade, ak je vydaný súhlas na odpočúvanie konkrétnej telefónnej stanice patriacej

konkrétnej osobe, je využitie tohto dôkazu voči tejto osobe plne legálne. Je však len ťažko

možné konštatovať ústavnosť postupu policajného orgánu, ak sa takýto dôkaz použije

v konaní proti osobe, voči ktorej takýto postup povolený nebol.

Okrem toho, na základe informácie z telefonického hovoru odpočúvaného v jednej

veci, nie je možné obviniť osobu v úplne inej trestnej veci, navyše za stavu, keď táto osoba

ani nebola účastníkom daného hovoru a z obsahu daného hovoru nie je ani

identifikovateľná.

Bez uvedeného nezákonného dôkazu svedčí proti obvinenému len výpoveď R. Ž.,

osoby ktorá obvineného identifikuje až z následného stretnutia ako „staršieho z dvoch

policajtov“. Na základe tejto jedinej výpovede, ktorá nebola preverená ani konfrontovaná

so žiadnym iným dôkazom, nie je možné vzniesť zákonné obvinenie...

Tým, že vyšetrovateľ PZ použil voči sťažovateľovi nezákonne získaný dôkaz a na jeho

základe vzniesol voči nemu obvinenie porušil jeho právo zaručené čl. 17 ods. 2 prvá veta

SR, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Stíhanie osoby v trestnom konaní je možné

výlučne zákonným spôsobom.

Trestné stíhanie v sebe okrem iného zahrňuje aj vykonávanie a hodnotenie dôkazov

a rozhodovanie na ich základe. V prípade, ak sú v konaní vykonané, hodnotené a použité

dôkazy získané v rozpore so zákonom, ide zo strany orgánu štátnej moci vždy aj o porušenie

tohto ústavného práva fyzickej osoby. Predpokladom toho, je aj podmienka, aby išlo

o podstatné porušenie zákona, ktoré má vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia, k čomu

v danom prípade nepochybne došlo z dôvodov uvedených vyššie.

Odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky je jedným z najzásadnejších zásahov

do súkromia fyzickej osoby a preto podlieha kogentnej právnej úprave, ktoré presne

vymedzuje limity jeho použitia. Ak ho orgán verejnej moci vykoná s hrubom rozpore

s uvedenými právnymi predpismi a na jeho základe obviní osobu zo spáchania trestného

činu, porušuje svoju povinnosť viesť trestné stíhanie výlučne zákonným spôsobom.

Uvedeným konaní došlo súčasne aj k zásahu do práva sťažovateľa

na nedotknuteľnosť súkromia podľa , ktorá môže byť obmedzená len

v prípadoch ustanovených zákonom. V danom prípade, z dôvodov uvedených vyššie bola

nedotknuteľnosť súkromia sťažovateľa preukázateľne obmedzená v rozpore so zákonom.

Vyplýva z povahy veci, že ak dochádza k legálnemu odpočúvaniu telekomunikačnej

prevádzky jednej osoby, bude vždy dochádzať aj k odposluchu iných osôb. Toto samo osobe

nie je zásahom do práv tejto inej osoby, ak sa informácie získané z takéhoto odposluchu

použijú výlučne voči osobe, voči ktorej je odposluch povolený. Ak sa však tieto informácie

použijú aj voči osobe, voči ktorej žiadny oprávnený orgán nedal súhlas na odposluch, ide

o nezákonný zásah do jej práva na nedotknuteľnosť súkromia.».

Za neústavný sťažovateľ v sťažnosti označil aj postup Úradu špeciálnej prokuratúry

z dôvodu, že uznesenie prokurátora o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení

obvinenia bolo vydané 4 pracovné dni po podaní jeho sťažnosti, teda bez možnosti

poskytnutia mu aspoň minimálnej lehoty na riadne odôvodnenie tejto sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Ministerstva vnútra SR,

Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, rad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ,

sp. zn.: ČVS-SKIS-599/OISZ-V-2012 zo dňa 21. 11. 2012 v spojení

s Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálna prokuratúra SR,

sp. zn. VII/1 Gv 127/12 zo dňa 28. 11. 2012.

bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2

prvá veta, , SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Ministerstvu vnútra SR,

Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, rad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ,

aby vo veci znovu konalo a rozhodlo.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m.

, ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa , , a uznesením o vznesení

obvinenia v spojení s uznesením prokurátora o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré sťažovateľ napadol podaním návrhu na zrušenie

právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku využijúc tak mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) napraviť

nezákonnosť v postupe a v rozhodnutiach vydaných v prípravnom konaní. Generálny

prokurátor oznámil sťažovateľovi listom č. k. XV/2 Pz 33/13-5 z 13. mája 2013, že

v zmysle dôvody na zrušenie napadnutých uznesení

nezistil.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

o vznesení obvinenia

Podľa názoru sťažovateľa uznesenie o vznesení obvinenia voči nemu vychádza

v podstatnej miere z nezákonne získaného dôkazu, a to zo záznamu telekomunikačnej

prevádzky získaného odposluchom osoby R. Ž.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa ústavný súd

upriamuje pozornosť na , podľa ktorého sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

To znamená, že sťažnosť podľa možno ústavnému súdu podať

spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť

neprípustná.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.

Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim

súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len

s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na

rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide

o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho

prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,

zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu

konal a rozhodol.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že tento zákon poskytoval

sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy, na použitie ktorého bol oprávnený. Uvedený

právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom

na právomoc prokurátora danú mu , ak by na základe sťažnosti

sťažovateľa dospel k záveru, že označené uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj jemu

predchádzajúci postup vyšetrovateľa boli v rozpore so zákonom.

V konečnom dôsledku sťažovateľ tento prostriedok nápravy aj využil a o sťažnosti

proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv uznesením

o vznesení obvinenia, zakladá právomoc príslušnej prokuratúry,

čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať a aj domáhal ochrany svojich

práv uplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného orgánu prokuratúry podľa

príslušných ustanovení , ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej

proti uzneseniu o vznesení obvinenia odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53

ods. 1 ).

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

prokurátora

Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež nezákonnosť uznesenia prokurátora, ktorým bola

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná,

pretože rovnako ako uznesenie o vznesení obvinenia sa v podstatnej časti opiera

o nezákonne získaný dôkaz – záznam z telekomunikačnej prevádzky.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia bolo vydané 28. novembra 2012

a sťažovateľovi doručené 4. decembra 2012. Sťažnosť sťažovateľa z 3. júla 2013 bola

ústavnému súdu doručená poštou 8. júla 2013 (na poštovú prepravu podaná 4. júla 2013).

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti síce sťažovateľ poukazoval na skutočnosť,

že ochrany svojich práv sa domáhal aj prostredníctvom mimoriadneho opravného

prostriedku – podaním návrhu na zrušenie právoplatných uznesení vydaných v prípravnom

konaní, ktorý bol generálnym prokurátorom vybavený prípisom č. k. XV/2 Pz 33/13-5

z 13. mája 2013 a v ktorom konštatoval, že neboli zistené dôvody na zrušenie napadnutých

uznesení vydaných v prípravnom konaní, avšak v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd

v zmysle viazaný) predmetné upovedomenie

generálneho prokurátora ako zásah, ktorým boli označené základné práva sťažovateľa

porušené, neuviedol.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému

uzneseniu prokurátora sa sťažovateľ ochrany svojich označených práv domáhal zjavne až

po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013