Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 213/2013
PDF · 201.54 KB
No categories available
IV. ÚS 213/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti advokáta JUDr. P. P., Č., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/186/2005 (predtým pod sp. zn. Tp 346/2005)
v súvislosti s rozhodovaním o priznaní trov obhajoby, za účasti Okresného súdu Čadca,
takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T/186/2005 (predtým pod sp. zn. Tp 346/2005) v súvislosti
s rozhodovaním o priznaní trov obhajoby p o r u š e n é b o l o .
2. JUDr. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť advokáta JUDr. P. P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/186/2005 (predtým pod
sp. zn. Tp 346/2005) v súvislosti s rozhodovaním o priznaní mu trov obhajoby.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Opatrením Okresného súdu Čadca sp. zn. Tp 346/05 zo dňa 16. 5. 2005 som bol
podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku ustanovený ako obhajca obvinenému M. P., nar... a
obvinenému S. P., nar..., obidvom pre trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa §
235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a § 9 ods. 2 Trestného zákona.
Opatrením Okresného súdu v Čadci sp. zn. Tp 346/05 zo dňa 31. 10. 2005 podľa §
39 ods. 1 Trestného poriadku došlo k zrušeniu ustanovenia obhajcu.
Dňa 21. 12. 2005 som na Okresný súd v Čadci podal návrh na priznanie odmeny za
obhajobu v predmetnej trestnej veci vo vzťahu k obvinenému M. P. ako aj k obvinenému S.
P.
Okresný súd Čadca o mojom návrhu na priznanie odmeny za obhajobu doposiaľ,
teda v čase od podania návrhu na priznanie odmeny za obhajobu dňa 21. 12. 2005 do
podania predmetnej ústavnej sťažnosti nerozhodol.
Niekoľkokrát som sa osobne a telefonicky informoval na okresnom súde o stave veci,
niekoľkokrát som osobne urgoval rozhodnutie vo veci. Odpoveďou okresného súdu bola iba
potreba čakania. Nakoľko vzhľadom na dobu od podania návrhu na priznanie odmeny nie
je konanie okresného súdu možné hodnotiť inak ako prieťahy v konaní, podal som na
okresný súd urgenciu dňa 30. 5. 2012. Od podania urgencie do podania ústavnej sťažnosti
k náprave nedošlo a rozhodnutie okresného súdu o návrhu na priznanie odmeny za
obhajobu mi doposiaľ nebolo doručené.
Okresný súd mi nebol ochotný ani poskytnúť informáciu o skutočnosti, či trestné
konanie bolo právoplatne skončené, len z neoficiálnych zdrojov som zistil, že spis po podaní
obžaloby mal pridelenú spisovú značku 1T 186/2005 a predmetné trestné konanie bolo
právoplatne skončené dňa 16. 2. 2006.
Okresný súd Čadca porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa podľa
článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov tým, že
1. v čase od podania návrhu na priznanie odmeny za obhajobu dňa 21. 12. 2005 do
podania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol,
2. nereagoval na osobné a telefonické žiadosti sťažovateľa adresované súdu v tomto
období,
3. na základe urgencie zo dňa 30. 5. 2012 nevysvetlil prečo doposiaľ nebolo vydané
rozhodnutie o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu,
4. na základe urgencie zo dňa 30. 5. 2012 nevyvinul činnosť smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu na základe podaného návrhu. ...
... Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní vedenom Okresným súdom Čadca
pod sp. zn. 1T 186/2005 v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na priznanie odmeny za
obhajobu v trestnom konaní. Rozhodovanie o nároku sťažovateľa na vydanie rozhodnutia
na priznanie odmeny za obhajobu nemožno podľa názoru sťažovateľa zo skutkového ani
právneho hľadiska považovať za zložitú vec. O takýchto návrhoch rozhoduje predseda
senátu alebo ním poverený vyšší súdny úradník.
... Sťažovateľ sa niekoľkokrát osobne a telefonicky informoval na okresnom súde
o stave veci, niekoľkokrát osobne urgoval rozhodnutie vo veci. Okresný súd na jeho žiadosti
nereagoval. Sťažovateľ sa písomnou urgenciou zo dňa 30. 5. 2012 obrátil na okresný súd
a žiadal o rozhodnutie a vysvetlenie, prečo nebolo doposiaľ vydané rozhodnutie. Okresný
súd na jeho urgenciu nereagoval. Doposiaľ nebola doručená odpoveď na predmetnú
urgenciu ani samotné rozhodnutie vo vzťahu k návrhu na priznanie odmeny za obhajobu.
Ku dňu podania ústavnej sťažnosti sťažovateľ nedisponuje právoplatným ani
neprávoplatným rozhodnutím o jeho návrhu. Okresný súd ani iným spôsobom vo veci
nekonal, nevyzval napríklad navrhovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu, na doloženie
iných dôkazov a podobne. Vyplýva z toho, že okresný súd vo veci ani nezačal konať, napriek
tomu, že od podania návrhu uplynula doba takmer 7 rokov, pričom jednou zo základných
povinností súdu je konať bez prieťahov o akomkoľvek návrhu, ktorý je súdu doručený.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo JUDr. P. P., advokáta so sídlom v Č., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 186/2005 (sp. zn. v čase ustanovenia a
zrušenia ustanovenia Tp 346/05) bolo porušené.
Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značnou 1T 186/2005 sa
prikazuje, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov.
JUDr. P. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur...,
ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd v Čadci je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške
197,84 eur... na účet advokáta JUDr. P. P... do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
«Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádza ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané najmä právnou
a faktickou jednoduchosťou namietaného konania. Priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia je dané samotnou aktivitou sťažovateľa, ktorý najskôr v dobrom
upozorňoval okresný súd na uvedenú skutočnosť, nakoľko okresný súd nereagoval,
sťažovateľ písomne urgoval vysvetlenie a rozhodnutie. Zo strany okresného súdu ani v čase
po podaní urgencie nebola ochota vysvetliť vzniknutú situáciu a ani vo veci rozhodnúť.
Okresný súd odignoroval akúkoľvek aktivitu sťažovateľa. Priznanie primeraného
zadosťučinenia je dané aj neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného súdu, ktorý vo veci
nerozhodol v období 7 rokov od podania návrhu, ani v období 5 mesiacov od podania
urgencie. Okresný súd sa na sťažovateľa neobrátil v súvislosti s podaným návrhom na
priznanie odmeny ani v inej súvislosti, ktorá by smerovala k rozhodnutiu, svedčí to o tom, že
vo veci ani nezačal konať. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané aj
skutočnosťou, že odmena za obhajobu, ktorá je návrhom na priznanie odmeny uplatňovaná,
je v podstate príjmom sťažovateľa, čo znamená, že si okresný súd objednal prácu, za ktorú 7
rokov neposkytol „odmenu“. Pritom práve súdy majú byť strážcami dodržiavania zákonov.
Možno si položiť otázku, ako by sa správal pracovník súdu, ktorý mal vo veci rozhodnúť, ak
by mu zamestnávateľ 7 rokov nevyplatil mzdu za vykonanú prácu. Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je dané aj skutočnosťou, že sťažovateľ už 7 rokov úveruje štát,
vykonal prácu, pričom jeho odmenu doposiaľ užíva a zhodnocuje štát. Odmena sťažovateľa
nie je úročená, v prípade uloženia finančných prostriedkov na účet alebo ich investovania
by sťažovateľ v súčasnosti mal z tejto odmeny zisk, ktorý pre prieťahy v konaní spôsobené
okresným súdom nemá, práve naopak, vzhľadom na 7-ročnú infláciu došlo k značnému
znehodnoteniu jeho odmeny. Navrhované finančné zadosťučinenie zohľadňuje všetky vyššie
uvedené skutočnosti a je primerané dĺžke konania, aktuálnej hodnote odmeny vo vzťahu
k jej hodnote v čase uplatnenia návrhu ako aj postupu súdu v danej veci.»
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.
IV. ÚS 213/2013-9 z 11. apríla 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Sťažovateľ
a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom č. Spr 786/13
z 25. júna 2013, v ktorom uviedla:
„Dňa 25. 11. 2005 bola súdu doručená obžaloba na obv. M. P. a S. P. Vec bola
zapísaná pod sp. zn. 1 T 186/2005 a pridelená na konanie JUDr. J. K.
Pod sp. zn. Tp 346/2005 bol ustanovený za obhajcu obv. M. P. S. P. JUDr. P. P.,
ktorý dňa 21. 12. 2005 podal návrh na priznanie odmeny za obhajobu.
Uznesením zo dňa 14. 6. 2013 bola obhajcovi priznaná odmena.
Vzhľadom na uvedené považujem sťažnosť obhajcu JUDr. P. P. za dôvodnú.“
Sťažovateľ po predchádzajúcej výzve ústavného súdu poskytol svoje stanovisko
k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu podaním z 9. júla 2013, pričom uviedol:
„Nakoľko z vyjadrenia Okresného súdu v Čadci vyplýva, že moja ústavná sťažnosť je
dôvodná, zotrvávam na svojich doterajších stanoviskách.“
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ bol opatrením
okresného súdu sp. zn. Tp 346/2005 zo 16. mája 2005 ustanovený za obhajcu podľa § 39
ods. 1 Trestného poriadku M. P., nar..., K. Opatrením okresného súdu sp. zn. Tp 346/2005
zo 16. mája 2005 bol sťažovateľ ustanovený za obhajcu podľa § 39 ods. 1 Trestného
poriadku platného a účinného v relevantnom čase S. P., nar..., Rumunsko. Následne
opatrením okresného súdu sp. zn. Tp 346/2005 z 31. októbra 2005 bolo zrušené ustanovenie
sťažovateľa za obhajcu vo veci obvinených.
Sťažovateľ si podaním z 22. novembra 2005 označeným ako „Návrh na priznanie
odmeny za obhajobu“ a doručeným okresnému súdu 21. decembra 2005 uplatnil odmenu
a náhradu hotových výdavkov za obhajobu obvinených.
Podaním z 30. mája 2012 doručeným okresnému súdu 31. mája 2012 sťažovateľ
poukázal na to, že okresný súd ani po uplynutí šesť a pol roka nerozhodol o jeho návrhu
z 22. novembra 2005.
Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. 1 T/186/2005-264 zo 14. júna 2013,
ktorým priznal sťažovateľovi ako obhajcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/186/2005 (predtým pod sp. zn.
Tp 346/2005).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv, ústavný súd konštatuje, že
predmetom namietaného trestného konania bola tá jeho časť, v ktorej okresný súd
rozhodoval o odmene a náhrade hotových výdavkov ustanoveného obhajcu (trovách
obhajoby). Ide o bežnú agendu všeobecných súdov, ktoré vykonávajú súdnictvo v trestných
veciach, pričom z právneho a skutkového hľadiska nie je takéto konanie zložité.
2. Správanie sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako súčinnostné; sťažovateľ si po
zrušení obhajoby bez zbytočného odkladu vyúčtoval trovy obhajoby, a preto v zásade
nemohol nijako prispieť svojím správaním ku vzniku prieťahov pri rozhodovaní o trovách
obhajoby. Zo súdneho spisu je nakoniec tiež zrejmé, že okresný súd nevyzýval sťažovateľa
na poskytnutie žiadnej súčinnosti (napr. odstránenie nedostatkov podania a pod.), od ktorej
by záviselo rozhodnutie o jeho návrhu.
3. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa po podaní sťažnosti ústavnému súdu
(29. októbra 2012) uznesením zo 14. júna 2013. Podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku
o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov advokátov,
ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán činný v trestnom konaní,
ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne skončilo; návrh preto možno podať až
po právoplatnom skončení trestného stíhania orgánu, rozhodnutím ktorého bolo toto
konanie právoplatne skončené, teda v okolnostiach danej veci to bolo možné až po
16. februári 2006. Keďže okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny
a náhrady hotových výdavkov až 14. júna 2013, t. j. takmer po sedem a pol roku od
právoplatného skončenia trestného stíhania, ústavný súd vyhodnotil toto obdobie ako
obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj zo skutočnosti, že samotný okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. júna 2013 uznal sťažnosť sťažovateľa
za dôvodnú, dospel ústavný súd k záveru, že nečinnosťou okresného súdu došlo v súvislosti
s rozhodovaním o trovách obhajoby uplatnených v súvislosti s trestným konaním vedeným
pod sp. zn. 1 T/186/2005 k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom
konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že pred rozhodnutím
ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa, ústavný
súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného
zadosťučinenia. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,
podľa ktorého cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € vzhľadom na právnu a faktickú jednoduchosť namietaného konania, vzhľadom na
to, že okresný súd nereagoval ani na urgencie sťažovateľa, s tým, že «odmena za obhajobu,
ktorá je návrhom... uplatňovaná, je v podstate príjmom sťažovateľa, čo znamená, že si
okresný súd objednal prácu, za ktorú 7 rokov neposkytol „odmenu“.».
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo veci sťažovateľa ústavný súd
prihliadol na dĺžku rozhodovania o návrhu sťažovateľa na priznanie mu trov obhajoby aj na
to, že išlo o skutkovo a právne jednoduchú vec. Rovnako tak ústavný súd vzal do úvahy
výšku nevyplatenej odmeny a náhrady hotových výdavkov (trov obhajoby), t. j. „čo bolo
v hre“, pritom neopomenul, že uplatnený nárok predstavuje zdroj obživy pre sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ tiež žiada priznať trovy právneho zastúpenia v sume 197,84 € za „2
úkony po 91,29 eur – prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť, 2-krát režijný paušál po
7,63 eur...“.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Z uvedeného vyplýva, že priznanie úhrady trov konania nie je obligatórnym
rozhodovaním v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Je vecou ústavného súdu, aby po
posúdení okolností každého prípadu zvážil, či úhradu trov konania prizná. Po zohľadnení
všetkých okolností veci ústavný súd úhradu trov sťažovateľovi nepriznal (bod 3 výroku
tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2013