Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 213/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti advokáta JUDr. P. P., Č., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa postupom Okresného

súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým pod sp. zn. 346/2005)

v súvislosti s rozhodovaním o priznaní trov obhajoby, za účasti Okresného súdu Čadca,

takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Čadca v konaní

vedenom pod sp. zn. (predtým pod sp. zn. 346/2005) v súvislosti

s rozhodovaním o priznaní trov obhajoby p o r u š e n é b o l o .

2. JUDr. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť advokáta JUDr. P. P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým pod

sp. zn. 346/2005) v súvislosti s rozhodovaním o priznaní mu trov obhajoby.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Opatrením Okresného súdu Čadca sp. zn. 346/05 zo dňa 16. 5. 2005 som bol

podľa ustanovený ako obhajca obvinenému M. P., nar... a

obvinenému S. P., nar..., obidvom pre trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa §

235 ods. 1, ods. 2 písm. b) a .

Opatrením Okresného súdu v Čadci sp. zn. 346/05 zo dňa 31. 10. 2005 podľa §

39 ods. 1 došlo k zrušeniu ustanovenia obhajcu.

Dňa 21. 12. 2005 som na Okresný súd v Čadci podal návrh na priznanie odmeny za

obhajobu v predmetnej trestnej veci vo vzťahu k obvinenému M. P. ako aj k obvinenému S.

P.

Okresný súd Čadca o mojom návrhu na priznanie odmeny za obhajobu doposiaľ,

teda v čase od podania návrhu na priznanie odmeny za obhajobu dňa 21. 12. 2005 do

podania predmetnej ústavnej sťažnosti nerozhodol.

Niekoľkokrát som sa osobne a telefonicky informoval na okresnom súde o stave veci,

niekoľkokrát som osobne urgoval rozhodnutie vo veci. Odpoveďou okresného súdu bola iba

potreba čakania. Nakoľko vzhľadom na dobu od podania návrhu na priznanie odmeny nie

je konanie okresného súdu možné hodnotiť inak ako prieťahy v konaní, podal som na

okresný súd urgenciu dňa 30. 5. 2012. Od podania urgencie do podania ústavnej sťažnosti

k náprave nedošlo a rozhodnutie okresného súdu o návrhu na priznanie odmeny za

obhajobu mi doposiaľ nebolo doručené.

Okresný súd mi nebol ochotný ani poskytnúť informáciu o skutočnosti, či trestné

konanie bolo právoplatne skončené, len z neoficiálnych zdrojov som zistil, že spis po podaní

obžaloby mal pridelenú spisovú značku a predmetné trestné konanie bolo

právoplatne skončené dňa 16. 2. 2006.

Okresný súd Čadca porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa podľa

článku 48 odsek 2 na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov tým, že

1. v čase od podania návrhu na priznanie odmeny za obhajobu dňa 21. 12. 2005 do

podania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol,

2. nereagoval na osobné a telefonické žiadosti sťažovateľa adresované súdu v tomto

období,

3. na základe urgencie zo dňa 30. 5. 2012 nevysvetlil prečo doposiaľ nebolo vydané

rozhodnutie o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu,

4. na základe urgencie zo dňa 30. 5. 2012 nevyvinul činnosť smerujúcu k vydaniu

rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu na základe podaného návrhu. ...

... Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní vedenom Okresným súdom Čadca

pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na priznanie odmeny za

obhajobu v trestnom konaní. Rozhodovanie o nároku sťažovateľa na vydanie rozhodnutia

na priznanie odmeny za obhajobu nemožno podľa názoru sťažovateľa zo skutkového ani

právneho hľadiska považovať za zložitú vec. O takýchto návrhoch rozhoduje predseda

senátu alebo ním poverený vyšší súdny úradník.

... Sťažovateľ sa niekoľkokrát osobne a telefonicky informoval na okresnom súde

o stave veci, niekoľkokrát osobne urgoval rozhodnutie vo veci. Okresný súd na jeho žiadosti

nereagoval. Sťažovateľ sa písomnou urgenciou zo dňa 30. 5. 2012 obrátil na okresný súd

a žiadal o rozhodnutie a vysvetlenie, prečo nebolo doposiaľ vydané rozhodnutie. Okresný

súd na jeho urgenciu nereagoval. Doposiaľ nebola doručená odpoveď na predmetnú

urgenciu ani samotné rozhodnutie vo vzťahu k návrhu na priznanie odmeny za obhajobu.

Ku dňu podania ústavnej sťažnosti sťažovateľ nedisponuje právoplatným ani

neprávoplatným rozhodnutím o jeho návrhu. Okresný súd ani iným spôsobom vo veci

nekonal, nevyzval napríklad navrhovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu, na doloženie

iných dôkazov a podobne. Vyplýva z toho, že okresný súd vo veci ani nezačal konať, napriek

tomu, že od podania návrhu uplynula doba takmer 7 rokov, pričom jednou zo základných

povinností súdu je konať bez prieťahov o akomkoľvek návrhu, ktorý je súdu doručený.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo JUDr. P. P., advokáta so sídlom v Č., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného

súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. (sp. zn. v čase ustanovenia a

zrušenia ustanovenia 346/05) bolo porušené.

Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značnou sa

prikazuje, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov.

JUDr. P. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur...,

ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd v Čadci je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške

197,84 eur... na účet advokáta JUDr. P. P... do troch dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

«Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádza ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané najmä právnou

a faktickou jednoduchosťou namietaného konania. Priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia je dané samotnou aktivitou sťažovateľa, ktorý najskôr v dobrom

upozorňoval okresný súd na uvedenú skutočnosť, nakoľko okresný súd nereagoval,

sťažovateľ písomne urgoval vysvetlenie a rozhodnutie. Zo strany okresného súdu ani v čase

po podaní urgencie nebola ochota vysvetliť vzniknutú situáciu a ani vo veci rozhodnúť.

Okresný súd odignoroval akúkoľvek aktivitu sťažovateľa. Priznanie primeraného

zadosťučinenia je dané aj neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného súdu, ktorý vo veci

nerozhodol v období 7 rokov od podania návrhu, ani v období 5 mesiacov od podania

urgencie. Okresný súd sa na sťažovateľa neobrátil v súvislosti s podaným návrhom na

priznanie odmeny ani v inej súvislosti, ktorá by smerovala k rozhodnutiu, svedčí to o tom, že

vo veci ani nezačal konať. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané aj

skutočnosťou, že odmena za obhajobu, ktorá je návrhom na priznanie odmeny uplatňovaná,

je v podstate príjmom sťažovateľa, čo znamená, že si okresný súd objednal prácu, za ktorú 7

rokov neposkytol „odmenu“. Pritom práve súdy majú byť strážcami dodržiavania zákonov.

Možno si položiť otázku, ako by sa správal pracovník súdu, ktorý mal vo veci rozhodnúť, ak

by mu zamestnávateľ 7 rokov nevyplatil mzdu za vykonanú prácu. Priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia je dané aj skutočnosťou, že sťažovateľ už 7 rokov úveruje štát,

vykonal prácu, pričom jeho odmenu doposiaľ užíva a zhodnocuje štát. Odmena sťažovateľa

nie je úročená, v prípade uloženia finančných prostriedkov na účet alebo ich investovania

by sťažovateľ v súčasnosti mal z tejto odmeny zisk, ktorý pre prieťahy v konaní spôsobené

okresným súdom nemá, práve naopak, vzhľadom na 7-ročnú infláciu došlo k značnému

znehodnoteniu jeho odmeny. Navrhované finančné zadosťučinenie zohľadňuje všetky vyššie

uvedené skutočnosti a je primerané dĺžke konania, aktuálnej hodnote odmeny vo vzťahu

k jej hodnote v čase uplatnenia návrhu ako aj postupu súdu v danej veci.»

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.

-9 z 11. apríla 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Sťažovateľ

a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom č. Spr 786/13

z 25. júna 2013, v ktorom uviedla:

„Dňa 25. 11. 2005 bola súdu doručená obžaloba na obv. M. P. a S. P. Vec bola

zapísaná pod sp. zn. a pridelená na konanie JUDr. J. K.

Pod sp. zn. 346/2005 bol ustanovený za obhajcu obv. M. P. S. P. JUDr. P. P.,

ktorý dňa 21. 12. 2005 podal návrh na priznanie odmeny za obhajobu.

Uznesením zo dňa 14. 6. 2013 bola obhajcovi priznaná odmena.

Vzhľadom na uvedené považujem sťažnosť obhajcu JUDr. P. P. za dôvodnú.“

Sťažovateľ po predchádzajúcej výzve ústavného súdu poskytol svoje stanovisko

k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu podaním z 9. júla 2013, pričom uviedol:

„Nakoľko z vyjadrenia Okresného súdu v Čadci vyplýva, že moja ústavná sťažnosť je

dôvodná, zotrvávam na svojich doterajších stanoviskách.“

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ bol opatrením

okresného súdu sp. zn. 346/2005 zo 16. mája 2005 ustanovený za obhajcu podľa

ods. 1 M. P., nar..., K. Opatrením okresného súdu sp. zn. 346/2005

zo 16. mája 2005 bol sťažovateľ ustanovený za obhajcu podľa § 39 ods. 1 Trestného

poriadku platného a účinného v relevantnom čase S. P., nar..., Rumunsko. Následne

opatrením okresného súdu sp. zn. 346/2005 z 31. októbra 2005 bolo zrušené ustanovenie

sťažovateľa za obhajcu vo veci obvinených.

Sťažovateľ si podaním z 22. novembra 2005 označeným ako „Návrh na priznanie

odmeny za obhajobu“ a doručeným okresnému súdu 21. decembra 2005 uplatnil odmenu

a náhradu hotových výdavkov za obhajobu obvinených.

Podaním z 30. mája 2012 doručeným okresnému súdu 31. mája 2012 sťažovateľ

poukázal na to, že okresný súd ani po uplynutí šesť a pol roka nerozhodol o jeho návrhu

z 22. novembra 2005.

Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. -264 zo 14. júna 2013,

ktorým priznal sťažovateľovi ako obhajcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým pod sp. zn.

346/2005).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv, ústavný súd konštatuje, že

predmetom namietaného trestného konania bola tá jeho časť, v ktorej okresný súd

rozhodoval o odmene a náhrade hotových výdavkov ustanoveného obhajcu (trovách

obhajoby). Ide o bežnú agendu všeobecných súdov, ktoré vykonávajú súdnictvo v trestných

veciach, pričom z právneho a skutkového hľadiska nie je takéto konanie zložité.

2. Správanie sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako súčinnostné; sťažovateľ si po

zrušení obhajoby bez zbytočného odkladu vyúčtoval trovy obhajoby, a preto v zásade

nemohol nijako prispieť svojím správaním ku vzniku prieťahov pri rozhodovaní o trovách

obhajoby. Zo súdneho spisu je nakoniec tiež zrejmé, že okresný súd nevyzýval sťažovateľa

na poskytnutie žiadnej súčinnosti (napr. odstránenie nedostatkov podania a pod.), od ktorej

by záviselo rozhodnutie o jeho návrhu.

3. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa po podaní sťažnosti ústavnému súdu

(29. októbra 2012) uznesením zo 14. júna 2013. Podľa

o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov advokátov,

ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán činný v trestnom konaní,

ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne skončilo; návrh preto možno podať až

po právoplatnom skončení trestného stíhania orgánu, rozhodnutím ktorého bolo toto

konanie právoplatne skončené, teda v okolnostiach danej veci to bolo možné až po

16. februári 2006. Keďže okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny

a náhrady hotových výdavkov až 14. júna 2013, t. j. takmer po sedem a pol roku od

právoplatného skončenia trestného stíhania, ústavný súd vyhodnotil toto obdobie ako

obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj zo skutočnosti, že samotný okresný súd vo svojom

vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. júna 2013 uznal sťažnosť sťažovateľa

za dôvodnú, dospel ústavný súd k záveru, že nečinnosťou okresného súdu došlo v súvislosti

s rozhodovaním o trovách obhajoby uplatnených v súvislosti s trestným konaním vedeným

pod sp. zn. k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom

konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že pred rozhodnutím

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa, ústavný

súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa , zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného

zadosťučinenia. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 € vzhľadom na právnu a faktickú jednoduchosť namietaného konania, vzhľadom na

to, že okresný súd nereagoval ani na urgencie sťažovateľa, s tým, že «odmena za obhajobu,

ktorá je návrhom... uplatňovaná, je v podstate príjmom sťažovateľa, čo znamená, že si

okresný súd objednal prácu, za ktorú 7 rokov neposkytol „odmenu“.».

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo veci sťažovateľa ústavný súd

prihliadol na dĺžku rozhodovania o návrhu sťažovateľa na priznanie mu trov obhajoby aj na

to, že išlo o skutkovo a právne jednoduchú vec. Rovnako tak ústavný súd vzal do úvahy

výšku nevyplatenej odmeny a náhrady hotových výdavkov (trov obhajoby), t. j. „čo bolo

v hre“, pritom neopomenul, že uplatnený nárok predstavuje zdroj obživy pre sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiada priznať trovy právneho zastúpenia v sume 197,84 € za „2

úkony po 91,29 eur – prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť, 2-krát režijný paušál po

7,63 eur...“.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného vyplýva, že priznanie úhrady trov konania nie je obligatórnym

rozhodovaním v konaní o sťažnosti podľa . Je vecou ústavného súdu, aby po

posúdení okolností každého prípadu zvážil, či úhradu trov konania prizná. Po zohľadnení

všetkých okolností veci ústavný súd úhradu trov sťažovateľovi nepriznal (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013