Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 395/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.

-55 z 30. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 30.

novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) bolo na

návrh sťažovateľky vedené pod sp. zn. exekučné konanie, ktoré bolo

uznesením okresného súdu č. k. -29 z 3. apríla 2012 zastavené potom, ako

bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu odmietol, čo sťažovateľka považuje za postup, ktorým boli

porušené jej základné práva. Podľa jej názoru krajský súd svoje rozhodnutie „formuloval na

základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie

a interpretácie práva“.

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje na znenie

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“) a z neho vyplývajúce právo podať odvolanie aj proti rozhodnutiu okresného súdu

o zastavení exekučného konania z dôvodov vymedzených v § 45 ods. 1 zákona

o rozhodcovskom konaní. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „ignoroval ust. §45 ods.3

ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné.

Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto

uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa

§ 45 ods. 3 ZoRK je v priamom rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou!“ Označené

práva boli podľa sťažovateľky porušené tým, že krajský súd svojvoľne „vylúčil devolutívny

a suspenzívny účinok odvolania“ a „vec neprejednal a nerozhodol o nej na základe

argumentov a návrhov sťažovateľa v rámci zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti“.

Sťažovateľka tvrdí, že konanie pred všeobecným súdom „nebolo spravodlivé ako

celok a v jeho prípade nie je možné hovoriť o tom, že došlo k spravodlivému výkonu

súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustil všeobecný súd, viedli k porušeniu práv

zaručených SR a Dohovorom...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2012, uvedené uznesenie zruší, vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa , sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa (ďalej aj

„OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z napadnutého uznesenia, ktoré mal ústavný súd k dispozícii vyplýva, že krajský súd

ako súd odvolací odvolanie sťažovateľky odmietol, návrh na prerušenie konania zamietol

a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na jeho

náhradu. Svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania odôvodnil zistením, že prvostupňové

uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 3. apríla 2012 bolo doručené

sťažovateľka ako oprávnenej 22. júna 2012 a lehota na podanie odvolania ustanovená § 204

ods. 1 , ktorá jej začala plynúť 23. júna 2012 (t. j. deň nasledujúci po dni doručenia

napadnutého uznesenia), sťažovateľke uplynula 9. júla 2012 (t. j. v pondelok), ktorý bol

posledným dňom na podanie odvolania. Keďže sťažovateľka podala odvolanie na pošte až

10. júla 2012, krajský súd s poukazom na uzavrel, že odvolanie

bolo podané oneskorene a z tohto dôvodu ho odmietol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že argumentácia formulovaná

sťažovateľkou v odôvodnení sťažnosti vôbec nekorešponduje s obsahom a najmä

s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktorým mali byť označené práva porušené, keďže

napadnuté uznesenie síce existuje, ale odmietnutie odvolania sťažovateľky vychádza

z úplne odlišných právnych záverov, než ktoré sťažovateľka v sťažnosti atakuje.

Sťažovateľkou uvedené dôvody teda neumožňujú ústavnému súdu posúdiť opodstatnenosť

sťažnosti. Uvedené v konečnom dôsledku napovedá o nekonzistentnej činnosti právneho

zástupcu sťažovateľky, čo však v žiadnom prípade nie je ústavný súd povinný z úradnej

povinnosti naprávať.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky

odmietnuté z dôvodu oneskorenosti, porušenie označených základných práv by mohlo

prichádzať do úvahy len v prípade, ak by odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako

oneskorené. Z pohľadu sťažovateľky by to však znamenalo, že jej všeobecný súd odmietol

poskytnúť ochranu základnému právu na súdnu ochranu, čo však možno považovať

za dovolací dôvod vyplývajúci z .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,

podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy

a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj

uznesenie o odmietnutí odvolania ako oneskoreného, ak záver súdu o tejto otázke nie je

správny a konanie v skutočnosti nedostatkom tejto podmienky konania netrpí (k tomu pozri

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 1993 sp. zn. Sdo 3/93

publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pod sp. zn. R 23/1994).

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,

t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa . Ústavný súd

môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani zákon

o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu dovolanie podala. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľka

nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných

práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bola oprávnená v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila

(tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2

.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013