Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 395/2013
PDF · 148.99 KB
No categories available
III. ÚS 395/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.
5 CoE/187/2012-55 z 30. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE/187/2012-55 z 30.
novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) bolo na
návrh sťažovateľky vedené pod sp. zn. 24 Er/97/2007 exekučné konanie, ktoré bolo
uznesením okresného súdu č. k. 24 Er/97/2007-29 z 3. apríla 2012 zastavené potom, ako
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu odmietol, čo sťažovateľka považuje za postup, ktorým boli
porušené jej základné práva. Podľa jej názoru krajský súd svoje rozhodnutie „formuloval na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie práva“.
V ďalšej časti sťažnosti poukazuje na znenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“) a z neho vyplývajúce právo podať odvolanie aj proti rozhodnutiu okresného súdu
o zastavení exekučného konania z dôvodov vymedzených v § 45 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „ignoroval ust. §45 ods.3
ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné.
Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto
uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa
§ 45 ods. 3 ZoRK je v priamom rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou!“ Označené
práva boli podľa sťažovateľky porušené tým, že krajský súd svojvoľne „vylúčil devolutívny
a suspenzívny účinok odvolania“ a „vec neprejednal a nerozhodol o nej na základe
argumentov a návrhov sťažovateľa v rámci zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti“.
Sťažovateľka tvrdí, že konanie pred všeobecným súdom „nebolo spravodlivé ako
celok a v jeho prípade nie je možné hovoriť o tom, že došlo k spravodlivému výkonu
súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustil všeobecný súd, viedli k porušeniu práv
zaručených Ústavou SR a Dohovorom...“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho
uznesením sp. zn. 5 CoE/187/2012 z 30. novembra 2012, uvedené uznesenie zruší, vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj
„OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Z napadnutého uznesenia, ktoré mal ústavný súd k dispozícii vyplýva, že krajský súd
ako súd odvolací odvolanie sťažovateľky odmietol, návrh na prerušenie konania zamietol
a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na jeho
náhradu. Svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania odôvodnil zistením, že prvostupňové
uznesenie okresného súdu č. k. 24 Er/97/2009-29 z 3. apríla 2012 bolo doručené
sťažovateľka ako oprávnenej 22. júna 2012 a lehota na podanie odvolania ustanovená § 204
ods. 1 OSP, ktorá jej začala plynúť 23. júna 2012 (t. j. deň nasledujúci po dni doručenia
napadnutého uznesenia), sťažovateľke uplynula 9. júla 2012 (t. j. v pondelok), ktorý bol
posledným dňom na podanie odvolania. Keďže sťažovateľka podala odvolanie na pošte až
10. júla 2012, krajský súd s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSP uzavrel, že odvolanie
bolo podané oneskorene a z tohto dôvodu ho odmietol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že argumentácia formulovaná
sťažovateľkou v odôvodnení sťažnosti vôbec nekorešponduje s obsahom a najmä
s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktorým mali byť označené práva porušené, keďže
napadnuté uznesenie síce existuje, ale odmietnutie odvolania sťažovateľky vychádza
z úplne odlišných právnych záverov, než ktoré sťažovateľka v sťažnosti atakuje.
Sťažovateľkou uvedené dôvody teda neumožňujú ústavnému súdu posúdiť opodstatnenosť
sťažnosti. Uvedené v konečnom dôsledku napovedá o nekonzistentnej činnosti právneho
zástupcu sťažovateľky, čo však v žiadnom prípade nie je ústavný súd povinný z úradnej
povinnosti naprávať.
Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky
odmietnuté z dôvodu oneskorenosti, porušenie označených základných práv by mohlo
prichádzať do úvahy len v prípade, ak by odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako
oneskorené. Z pohľadu sťažovateľky by to však znamenalo, že jej všeobecný súd odmietol
poskytnúť ochranu základnému právu na súdnu ochranu, čo však možno považovať
za dovolací dôvod vyplývajúci z § 237 písm. f) OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,
podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým
znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy
a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá
rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj
uznesenie o odmietnutí odvolania ako oneskoreného, ak záver súdu o tejto otázke nie je
správny a konanie v skutočnosti nedostatkom tejto podmienky konania netrpí (k tomu pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 1993 sp. zn. Sdo 3/93
publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. R 23/1994).
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,
t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd
môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon
o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu dovolanie podala. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľka
nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných
práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bola oprávnená v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila
(tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013