Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 575/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca

2013 doručená sťažnosť Ing. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených a

(ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na Krajskom súde

v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského

stavebného úradu č. A/2011/00233/KSÚ z 26. septembra 2011, ktorým bolo potvrdené

územné rozhodnutie mesta Ž. č. 2007/C-6727/MsÚ/Pš z 25. júla 2007 o umiestnení stavby

2

„K. – Ž. – P.“ v katastrálnom území P. na C-KN p. č. 1356/67 o výmere 33 378 m. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 1. februára 2012 žalobu sťažovateľa zamietol

a na jeho odvolanie najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2012

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

3. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru

došlo rozsudkom najvyššieho súdu, pričom sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola

obmedzená takto:

«Najvyšší súd aj krajský súd k nezákonnosti postupu pri doručovaní písomností

verejnou vyhláškou uviedol, že ide o zvlášť rozsiahlu stavbu, pričom definovanie tejto

stavby ako stavby zvlášť rozsiahlej už konštatoval najvyšší súd v uznesení č.

zo dňa 22. 12. 2010. Z obsahu súdnych rozhodnutí vzťahujúcich sa na danú vec pritom

nevyplýva zdôvodnenie, v čom samotná rozsiahlosť stavby má spočívať...

Je pravdou, že najvyšší súd v uznesení č. zo dňa 22. 12. 2010

nad rámec žaloby vyslovil predpoklad že: „V spornom konaní sa jedná o zvlášť rozsiahlu

stavbu, ako je vyššie uvedený projekt na kombinovanú výrobu elektriny a tepla, a teda

svojim prípadným vplyvom predpokladá taktiež veľký počet účastníkov. Uvedená

charakteristika stavby a počet účastníkov územného konania o umiestnení stavby vytvára

predpoklady na oznámenie začatia územného konania verejnou vyhláškou.“ Súd však

v danej veci predpoklad viazal na projekt stavby ako celok, ktorá stavba následne bola

rozdelená na dve samostatné konania a to: územné konanie vo veci stavby „K. – Ž. – P.“

a územné konanie a stavebné konanie, ktoré sa týkali stavby „Plynovod a teplovod

pre Kogeneračný zdroj C. Ž. P.“ plynovodu, ako stavby líniovej, ktorá je súčasne stavbou

rozsiahlou nakoľko prechádza cez viacero katastrálnych území a týka sa práv veľkého

okruhu účastníkov konania – pre ilustráciu uvádzame, že v danom prípade „líniovej

stavby“ stavebný úrad rozhodnutia práve doručoval do vlastných rúk.

Vo vzťahu k spôsobu doručovania územného rozhodnutia verejnou vyhláškou

zo strany sťažovateľa došlo k tvrdeniu neexistencie zákonných podmienok pre zvolenie

si spôsobu doručovania formou verejnej vyhlášky a k súčasne k poukázaniu na uznesenie

najvyššieho súdu č. , podľa ktorého: „Aj podľa odvolacieho súdu použitie

verejnej vyhlášky nemôžu odôvodňovať akékoľvek skutočnosti, ale iba také, ktoré

sú relevantné.“ – tzn., že obdobná vec a to priama forma doručovania bola týmto

uznesením riešená. Najvyšší súd ani krajský súd však v svojich rozhodnutiach nezdôvodnili

v čom spočívajú zákonné podmienky doručovania písomností formou verejnej vyhlášky a v

čom má spočívať predpoklad rozsiahlosti stavby...

Zo samotného charakteru stavby „Kogeneračný zdroj C. – Ž. – P.“ v katastrálnom

2

území P. na C-KN p. č. 1356/67 o výmere 33 378 m, vyplýva, že ide o stavbu, ktorá nespĺňa

zákonné podmienky pre doručovanie písomností verejnou vyhláškou a to z dôvodu že: nejde

o líniovú stavbu, zvlášť rozsiahlu stavbu, stavbu s veľkým počtom účastníkov konania,

ani o územné konanie o využití územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme,

ak sa týka rozsiahleho územia. Z rozhodnutia o umiestnení stavby... nesporne vyplýva,

že sa jedná o objekt, ktorý má byť postavený iba na KN-C p. č. 1356/67 – zdroj kogenerácie

v katastrálnom území P. – preto nie je možné tvrdiť, že ide o líniovú stavbu, čo pripustil

aj KSÚ Ž., avšak nejde ani o rozsiahlu stavbu, účastníkmi tohto konania sú okrem

stavebníka iba vlastníci susediacich pozemkov, a preto nie je možné hovoriť ani o okruhu

veľkého počtu účastníkov...

K samotnému spôsobu doručovania verejnej vyhlášky podľa § 26 ods. 2 zákona

č. v platnom znení druhá veta, ktorá sa týka zverejnenia tejto vyhlášky

„súčasne iným spôsobom v mieste obvyklým, najmä v miestnej tlači, rozhlase alebo

na dočasnej úradnej tabuli správneho orgánu na mieste, ktorého sa konanie týka“

uvádzame, že súd nesprávne interpretuje citovanú časť ustanovenia, pokiaľ tvrdí,

že obvyklým spôsobom zverejnenia v mieste ktorého sa konanie týka, je zverejnenie

na internetovej stránke Mesta Ž., lebo to vyplýva zo samotnej činnosti stavebného úradu

v iných stavebných konaniach. I napriek skutočnosti, že stavebné úrady tento spôsob v iných

konaniach využívajú, je tento postup nesprávny a teda nezákonný. Účelom tohto znenia

je predovšetkým zverejnenie v mieste v ktorom sa stavba realizuje, ktoré miesto nesporne

je vymedzené katastrálnym územím. V danom prípade miestom realizácie stavby

je katastrálne územie P. a preto zverejnenie na internetovej stránke mesta Ž. nie je

naplnením tohto účelu. Iba zabezpečenie zverejnenia verejnej vyhlášky priamo v k. ú. P.,

alebo v miestnej tlači je naplnením tohto zákonného ustanovenia. Účelom tohto zverejnenia

je predovšetkým zabezpečenie možnosti danej informácie do vedomostnej sféry obyvateľov

v mieste, v ktorom sa má stavba realizovať. P. je prímestská obec Ž., pričom v uvedenej

obci žijú obyvatelia v staršom veku a v samotnej obci sa nachádza obecná tabuľa, a aj v

prípade ak by takáto tabuľa neexistovala je povinnosťou stavebného úradu zabezpečenie

dočasnej tabule na dané miesto, resp. v mieste realizácie stavby.

V rámci konania bola sťažovateľom vznesená občianskoprávna námietka týkajúca

sa jeho vlastníckeho vzťahu k pozemku, na ktorom má byť stavba umiestnená (aj keď

následne k súdnemu sporu o vlastníctvo došlo k vypracovaniu geometrického plánu

ide nesporne o susediacu parcelu, ktorej vlastník je dotknutý na svojich právach. V čase

vydania územného rozhodnutia však parcela o ktorej vlastnícke právo prebieha spor bola

2

súčasťou CKN p. č. 1356/67 o výmere 33 378 m. Ako dôkaz do odvolacieho konania bola

predložená žaloba o určenie vlastníckeho práva k časti pozemku, ktorého sa stavba týka

a preto mal žalovaný postupovať podľa § 137 stavebného konania, nakoľko ide o námietku,

o ktorej správny orgán nemôže rozhodnúť a do doby rozhodnutia v súdnom konaní mal

zo zákona konanie vo veci prerušiť. V danom prípade ide o námietku týkajúcu

sa vlastníckeho práva, ktorú účastník konania môže uplatniť počas celého konania.

Už so samotnej konštrukcie stavebného zákona vyplýva, že uvedenú námietku nie je možné

podradiť pod zákonné ustanovenie § 36 ods. 1 stavebného zákona ako námietku

uplatniteľnú najneskôr na ústnom pojednávaní s odvolaním sa na koncentračnú zásadu.

Vyslovenie záveru súdov, že sťažovateľovi nebolo upreté práva v správnom konaní

týkajúce sa nemožnosti uplatnenia námietok na ústnom pojednávaní, a to vo vzťahu

platnosti koncentračnej zásady v tomto konaní, nie je správne a je porušením práva

na spravodlivé konanie a v samotnom rozpore s účelom upraveným príslušnými

hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na toto konanie.

Základným znakom vymedzenia účastníka konania je jeho hmotnoprávny pomer k veci ktorá

má byť predmetom konania a to práve k charakteru konkrétnej stavby a nie samotnému

projektu stavby. Zákonnou povinnosťou správneho orgánu je povinnosť tieto práva, ktoré

zákon priznáva osobám ktorých práva môžu byť stavbou dotknuté, rešpektovať a umožniť

ich efektívne vykonávanie a nie ich vedome porušovať. Stavebný úrad od počiatku mal

preukázané, že účastníkom konania je aj sťažovateľ a preto vzhľadom na charakter stavby

mal s ním od počiatku konať ako s účastníkom a doručovať mu písomnosti do vlastných rúk,

nakoľko iba takýto postup je postupom zákonným.

Pokiaľ súd tvrdí, že sťažovateľ bol od počiatku účastníkom konania, a to až

do momentu vydania rozhodnutia o nepriznaní jeho účastníctva nemôže byť konaním

v súlade so zákonom, ktorý správne orgány musia rešpektovať, nakoľko ak má postavenie

účastníka vo vzťahu k umiestneniu stavby mu mali byť písomnosti doručované do vlastných

rúk. Preto ak pri doručovaní písomnosti tieto neboli doručované tak ako to zákon vyžaduje,

nie je možné tvrdiť že tieto práva mal uplatniť najneskôr na ústnom pojednávaní...

Ak by správne orgány nepostupovali v rozpore so zákonom a doručovali písomnosti

účastníkom konania spôsobom ktorý ustanovuje zákon (nakoľko pre doručovanie

písomností verejnou vyhláškou neexistovali zákonné podmienky) a neprebiehali

protizákonne konania o nepriznaní postavenia účastníctva sťažovateľa bolo možné tvrdiť, že

ak títo účastníci pri dodržaní zákonných podmienok zo strany konajúcich štátnych orgánov

nevyužili svoje práva vzniesť námietky (jedná sa o občianskoprávnu námietku a námietku

neexistencie prístupu k stavbe, nakoľko prístup k stavbe je riešený práve cez pozemok

nachádzajúci sa vo vlastníctve sťažovateľa a MUDr. B.) najneskôr na ústnom pojednávaní

k podanému návrhu na umiestnenie stavby, bolo by možné vysloviť, že tieto práva nevyužili.

Taktiež v rámci konaní bolo tvrdené a aj preukázané, že pre vydanie rozhodnutia

pre stavebníka nebola splnená jedna zo základných zákonných podmienok spočívajúca

v prístupe stavebníka na stavebný pozemok...

Je irelevantné tvrdenie súdov, že na pozemkoch ktoré sú vlastníctve sťažovateľa

a ďalšej osoby je postavená stavba vo vlastníctve spoločnosti R., a. s., s ktorou má

stavebník uzatvorenú dohodu o užívaní cesty – komunikácie. To že pozemok je

vyasfaltovaný je právne bezvýznamné. Pokiaľ spoločnosť R., a. s, predala stavebníkovi KN-

C p. č. 1356/67 a súčasne zriadila právo užívania asfaltu nie je to naplnením zákonnej

podmienky pre začatie konania...

Pokiaľ v rámci správneho konania a následne aj súdneho konania bolo tvrdené,

že skutočnosť existencie prístupu k stavbe bol preukázaná vyjadreniami dotknutých

orgánov, ktoré sú pre stavebný úrad záväzné poukazujeme, že ide o vyjadrenia záväzné

iba z pohľadu možnosti prístupu k stavbe. Je zákonnou povinnosťou stavebného úradu

skúmať vlastnícke vzťahy k pozemku, ktorý je priamo dotknutý stavbou a to práve vo vzťahu

k vlastníctvu. Bolo povinnosťou správnych orgánov skúmať preukázanie iného práva

k tomuto pozemku, nakoľko existencia dohody o užívaní komunikácie (tvrdíme neplatnej

nakoľko spoločnosť R., a. s. nepredložila doklad o existencii vlastníctva k danej stavbe)

nie je naplnením tohto zákonného ustanovenia... .»

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom

tak, že postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní boli porušené jeho označené

práva, ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2012 (ďalej len ,,rozsudok najvyššieho súdu“) a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť

je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou

na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

9. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomína a sťažnosť uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu,

a v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovateľ uplatnil v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme

všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných

práv a slobôd.

10. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najskôr zhrnul podstatné dôvody

rozsudku krajského súdu, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, vyjadrenie žalovaného

správneho orgánu, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

«,Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov,

a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia

v spojení s veta prvá nezistil žiaden dôvod na to, aby

sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých

právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku vo veci samej. Preto sa s nimi najvyšší súd zásadne stotožňuje,

považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní uvádza nasledovné...

Z obsahu pripojeného administratívneho spisového materiálu zhodne s krajským

súdom zistil, že preskúmavaným rozhodnutím... žalovaný potvrdil rozhodnutie Mesta Ž...

o umiestnení stavby „Kogeneračný zdroj C. – Ž. – P..., keď územné konanie začal stavebný

úrad v zmysle ustanovenia § 36 ods. 4 stavebného zákona oznámením zverejneným verejnou

vyhláškou, ktorá bola vyvesená na úradnej tabuli Mesta Ž. dňa 04. júna 2007 a zvesená dňa

19. júna 2007, ako aj na svojej internetovej stránke. Z oznámenia o začatí územného

konania mal najvyšší súd za preukázané, že Mesto Ž. – spoločný obecný úrad v Ž.,

ako príslušný stavebný úrad nariadil ústne pojednávanie na 27. júna 2007 o 09:00 hod.

v budove Mestského úradu Ž. s tým, že súčasne upozornil účastníkov konania na možnosť

nahliadnuť do podkladov a vzniesť svoje námietky a pripomienky najneskôr pri ústnom

pojednávaní s poučením, že inak k nim nebude prihliadnuté. Ďalej mal najvyšší súd

z obsahu pripojeného spisu za preukázané, že žalobcovia v určenej lehote žiadne námietky

ani pripomienky nevzniesli.

Po preskúmaní súdneho, ako aj administratívneho spisu najvyšší súd dospel k záveru,

že námietka žalobcov týkajúca sa vyhodnotenia žaloby krajským súdom iba v rovine

účelovej argumentácie žalovaného s odvolaním sa na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , ktoré je podľa názoru žalobcov pre danú vec irelevantná, nie je

dôvodná. Práve naopak citované rozhodnutie najvyššieho súdu sa na predmetnú vec

vzťahuje. Totiž predmetom označeného rozhodnutia najvyššieho súdu bol súdny prieskum

totožného rozhodnutia Mesta Ž..., na základe žaloby iného účastníka konania. V tomto

rozhodnutí najvyšší súd vyslovil právny záver, že v spornom územnom konaní sa jedná

o zvlášť rozsiahlu stavbu kogeneračného zdroja na kombinovanú výrobu elektrickej energie

a tepla, ktorá svojim vplyvom predpokladá veľký počet účastníkov konania, a teda

predmetná charakteristika stavby a počet účastníkov územného konania vytvára

predpoklady pre oznámenie začatia územného konania verejnou vyhláškou...

V danom prípade konajúci krajský súd už vyslovený právny záver najvyššieho súdu

pokiaľ ide o splnenie podmienok pre začatie konania verejnou vyhláškou, ako

aj pre doručovanie rozhodnutí verejnou vyhláškou rešpektoval a v danom prípade

sa najvyšší súd od tohto názoru vysloveného iným senátom najvyššieho súdu nemal dôvod

odchýliť.

Vzhľadom na uvedené nie je dôvodná ani námietka žalobcov pokiaľ ide

o doručovanie písomnosti. Pokiaľ sa v danom prípade správny orgán rozhodol začať

konanie verejnou vyhláškou, keďže všetky podmienky na tento spôsob začatia územného

konania boli splnené..., nebol ani dôvod na doručovanie písomností žalobcom do vlastných

rúk, pretože zákon kombináciu doručovania verejnou vyhláškou a do vlastných rúk

nepozná. Nie je preto dôvodné tvrdenie žalobcov, že boli ukrátení na svojich právach,

pokiaľ im stavebný úrad rozhodnutia do vlastných rúk nedoručoval. Aj podľa názoru

najvyššieho súdu v danom prípade oznámenie o začatí územného konania verejnou

vyhláškou je v súlade s citovanými ustanoveniami stavebného zákona, obsahuje

upozornenie účastníkov na možnosť vzniesť námietky a pripomienky v lehote do

nariadeného ústneho pojednávania.

Vzhľadom k tomu, že žalobcovia do uvedenej lehoty žiadne námietky, pripomienky,

a to ani občianskoprávneho charakteru nevzniesli, nemohol na ne konajúci stavebný úrad

prihliadnuť. Z uvedeného dôvodu nemohol na ne prihliadnuť ani žalovaný, hoc boli

vznesené v odvolacom konaní a ani konajúci krajský súd.

Pokiaľ ide o námietku, že začatie územného konania verejnou vyhláškou malo byť

zverejnené v obci P., keďže miestom realizácie je katastrálne územie tejto obce, podľa

názoru najvyššieho súdu je aj táto námietka nedôvodná. Postup doručovania verejnou

vyhláškou upravuje zákon o správnom konaní vo svojom ustanovení § 26 ods. 2. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že doručovanie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že písomnosť

sa zverejní po dobu 15 dní na úradnej tabuli správneho orgánu. Aj keď to zákon vyslovene

neuvádza, je to vždy úradná tabuľa správneho orgánu, ktorý by mal inak povinnosť

písomnosť doručiť. V danom prípade je takýmto orgánom stavebný úrad, t. j. Mesto Ž. –

Spoločný obecný úrad v Ž. Pokiaľ teda bolo oznámenie o začatí územného konania..., ako

aj územné rozhodnutie o umiestnení stavby zverejnené na úradnej tabuli Mesta Ž. –

Spoločného obecného úradu v Ž. bol tento postup správny. Súčasne správny orgán

označené písomnosti zverejnil aj na internetovej stránke, čo je v súčasnosti obvyklý spôsob

zverejňovania. Najvyšší súd taktiež nezistil zo strany správneho orgánu porušenie zákona

pokiaľ ide o dobu vyvesenia písomnosti.

Čo sa týka námietky, že územné konanie malo byť spojené s miestnym zisťovaním,

najvyšší súd poukazuje na to, že vzhľadom na znenie ustanovenia § 36 ods. 1 stavebného

zákona, nie je povinnosťou stavebného úradu v každom prípade začatia územného konania

nariaďovať miestne zisťovanie. Je len na úvahe stavebného úradu, či miestne zisťovanie

spojí s nariadeným ústnym pojednávaním, alebo miestne zisťovanie vôbec nenariadi. Pokiaľ

stavebný úrad v danom prípade miestne zisťovanie nenariadil, nedopustil sa porušenia

zákona.

Pokiaľ ide o občianskoprávnu námietku sporného vlastníctva k parcele..., ktorú

žalobca v 1. rade (sťažovateľ, pozn.) vzniesol až počas odvolacieho konania, najvyšší súd

z dokladov založených v spisovom materiály spornosť vlastníctva k tejto parcele, na ktorej

má byť predmetná stavba realizovaná nevzhliadol. Podľa výpisu z listu vlastníctva

č... vlastníctvo k predmetnej parcele svedčí navrhovateľovi, t. j. spoločnosti A., a. s. B.

a s poukazom na ustanovenie o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov sa

tieto údaje považujú za hodnoverné. Podľa názoru najvyššieho súdu nebol ani dôvod

na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o žalobe žalobcu v 1. rade

vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. , keďže žalobca sa domáha

určenia vlastníckeho práva k pozemku parc. č..., ktorá vznikla oddelením z parcely č...

na základe geometrického plánu vypracovaného na žiadosť žalobcu v 1. rade. Táto

novovytvorená parcela susedí síce s parcelou na ktorej má byť predmetná stavba

umiestnená, pričom však žalobca v 1. rade neuvádza akým spôsobom by sa realizácia

predmetnej stavby dotkla jeho práv k tejto novovytvorenej parcele v prípade, keby mu súd

vlastnícke právo k tejto parcele priznal. Navyše umiestnenie predmetnej stavby je

plánované viac ako 100 metrov od hranice parcely č... . Čo sa týka neplnenia podmienky

prístupu stavebníka na svoj stavebný pozemok, najvyšší súd je toho názoru, že ani táto

námietka nie je dôvodná. Predovšetkým aj túto námietku mali žalobcovia uplatniť v súlade

s koncentračnou zásadou v lehote do začatia ústneho pojednávania o územnom konaní,

t. j. do 27. júna 2007, čo však neučinili. Pre úplnosť veci najvyšší súd poukazuje,

že z obsahu administratívneho spisu je preukázané, pre prístup k pozemku parc. č...

je zabezpečený cez existujúcu komunikáciu vedúcu do areálu obchodnej spoločnosti

R., a. s., ktorá je napojená na miestnu verejnú komunikáciu II. triedy č. 507, s ktorou má

stavebník uzavretú zmluvu o užívaní predmetnej komunikácie.“

11. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol

tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší

súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, prečo v okolnostiach tejto veci (i) boli naplnené

zákonné podmienky na doručovanie písomností verejnou vyhláškou, a to aj s odkazom

na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, od ktorej nezistil dôvod sa odchýliť,

(ii) prečo aj samotné doručovanie verejnou vyhláškou bolo realizované v zákonných

mantineloch, (iii) aké dôsledky malo nedodržanie koncentračnej zásady zo strany

sťažovateľa a (iv) ako sa vysporiadal s občianskoprávnou námietkou týkajúcou

sa vlastníctva pozemku sťažovateľom a prístupom stavebníka k stavbe. Ústavný súd preto

konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle,

čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. ). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

12. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , ústavný súd uzatvára, že rozsudok

najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku

( ), odpovedá na všetky odvolacie dôvody

a námietky sťažovateľa, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď

na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa , z obsahu

sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nenamieta jeho porušenie zo strany najvyššieho súdu,

ale naopak zo strany správnych orgánov, a najvyššiemu súdu iba vyčíta, že (podľa jeho

názoru) nezákonný postup správnych orgánov ako zákonný aproboval. Ako však vyplýva

zo skôr uvedeného, aj v tomto smere ústavný súd posúdil rozsudok najvyššieho súdu

ako ústavne konformný a akceptovateľný a vo výklade jednoduchého práva nezistil taký

exces, ktorý by vyžadoval ústavno-súdnu korekciu.

13. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je zvýraznené

aj jej vnútornou štruktúrou. V jej rámci totiž prevažuje snaha sťažovateľa predložiť

ústavnému súdu svoj pohľad na výklad jednoduchého (v zmysle podústavného) práva,

konkrétne noriem o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov a o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, a tvrdený zásah do označených práv,

ktorého sa mal dopustiť najvyšší súd, nie je odôvodnený vôbec. Celkovo je sťažnostná

argumentácia orientovaná najmä na rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie

však v zmysle princípu subsidiarity ( ) nespadá do právomoci ústavného

súdu, ale do právomoci všeobecných súdov.

14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané

na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013