Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 543/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., Č., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Košiciach č. k. -116 z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013

faxom doručená a 18. júla 2013 doplnená sťažnosť Ing. Ľ. H., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -116 z 30. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v konaní vedenom

Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému J. H..., jeho rodičov –

sťažovateľky a otca maloletého, vzniesla námietku zaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. N. K.

(ďalej len „zákonná sudkyňa“).

Námietku zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. vzniesla sťažovateľka podaním z 8. marca 2013, teda potom, ako

okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom č. k. -176 z 28. mája

2013, proti ktorému podali odvolanie sťažovateľka aj otec maloletého.

Sťažovateľka svoju námietku zaujatosti zákonného sudcu odôvodnila tým, že

zákonná sudkyňa, ktorá je zároveň predsedníčkou okresného súdu, vydala otcovi mal. J. na

jeho žiadosť potvrdenie z 12. februára 2013, adresované Materskej škole v Kechneci, ktorú

mal. J. navštevuje, s týmto obsahom: „Okresný súd Košice-okolie potvrdzuje, že MUDr. P.

H... je právoplatným zákonným zástupcom maloletého J. H... Okresný súd Košice-okolie

nevydal žiadne rozhodnutie, v ktorom by menovanému zakázal styk s jeho synom, ani

rozhodnutie, ktorým by zakázal menovanému vstup do predškolských a školských zariadení

na území Slovenskej republiky.“

Podľa sťažovateľky vydanie takéhoto potvrdenia zakladá dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti zákonnej sudkyne vzhľadom na jej pomer k otcovi mal. J. ako účastníka

konania.

Zákonná sudkyňa vo vyjadrení z 25. marca 2013 k námietke zaujatosti vznesenej

sťažovateľkou uviedla:

„Dňa 12. 2. 2013 sa bez ohlásenia opätovne (prvý krát dňa 21. 1. 2013 –

Spr/V/58/2013) dostavil na tunajší súd otec maloletého dieťaťa MUDr. P. H. a žiadal, aby

bol prijatý predsedníčkou okresného súdu. Ako dôvod svojej neohlásenej návštevy uviedol

telefonicky mojej asistentke, ktorú kontaktovala justičná stráž, že sa prišiel znova sťažovať

na prieťahy v konaní tunajšieho súdu č. k. . Keďže MUDr. H. prišiel v čase,

kedy mám ako predsedníčka súdu určený čas na styk s občanmi, p. H. som prijala. Podľa

jeho vyjadrenia mu matka dieťaťa stále neumožňuje styk a vzhľadom na doterajší priebeh

konania č. k. mal za to, že súd vo veci nekoná dosť rýchlo a efektívne, že súd

nepoužil účinné opatrenia, ktoré mu umožňuje zákon a to konkrétne a 273 a

žiadal ma o zjednanie nápravy. Vyjadril sa v tom zmysle, že syn nemá problém sa s ním

stretávať, len matka mu v styku bráni. Zároveň uviedol, že sa bol v materskej škôlke, ktorú

jeho syn navštevuje informovať sa o aktuálnom stave svojho syna, avšak riaditeľka škôlky

mala pochybnosti (ako otec uviedol mala určité informácie od matky) o tom, či je on

zákonným zástupcom maloletého J. a či nemá súdom určený zákaz styku so svojím synom.

Vzhľadom na uvedené ma p. H. požiadal o vydanie potvrdenia, ktorým by súd potvrdil, že je

zákonným zástupcom maloletého J. a že nemá určený zákaz styku s mal. J., ani že nemá

zakázané chodiť do predškolských zariadení. Na základe uvedeného som vydala MUDr. H.

potvrdenie v znení ako je to uvedené v podanej námietke zaujatosti. Predtým ako som

potvrdenie MUDr. H. vydala, v potvrdení uvádzané skutočnosti som si overila v súdnom

registri. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti uvedené v potvrdení vyplývali zo súdneho

registra a neboli potvrdením zo súdneho spisu č. k. v zmysle ust. § 9 a § 256

vyhlášky MS SR č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy...

ako to uvádza právna zástupkyňa matky. V rámci rozhovoru s p. H. nebolo prejednávané

konanie č. . V tomto konaní bol dňa 28. 5. 2012 vyhlásený rozsudok.

V súčasnosti je vec č. na odvolacom súde.

Na záver uvádzam, že v konaní sa necítim byť zaujatá, nemám pomer k veci,

k účastníkom konania ani k právnym zástupcom matky. Otca maloletého dieťaťa MUDr. H.

som do začatia konania č. nepoznala, v súčasnosti ho poznám len

z uskutočnených pojednávaní rovnako ako matku dieťaťa a naviac z dvoch jeho osobných

návštev, keď sa prišiel sťažovať na prieťahy v konaní .“

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o odvolaniach účastníkov konania

proti rozsudku okresného súdu z 28. mája 2012 (zrušil rozsudok okresného súdu

v napadnutých výrokoch o určení výživného od 1. mája 2012 do budúcna, o dlžnom

výživnom, úprave styku, trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie) a zároveň rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená

z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnostnej argumentácii o porušení ňou označených základných

a iných práv namietaným uznesením krajského súdu uviedla: „Z odôvodnenia tohto

rozhodnutia je zrejmé, že odporca neskúmal nestrannosť (nezaujatosť) vec pojednávajúcej

sudkyne Mgr. N. K. v súlade s kritériami vyplývajúcimi z... citovanej konštantnej judikatúry

Ústavného súdu SR, ktorá vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O

tomto svedčí najmä to, že v odôvodnení absentuje čo i len zmienka o tom, že odporca pri

rozhodovaní o námietke zaujatosti posudzoval nestrannosť, resp. nezaujatosť vec

pojednávajúcej sudkyne nielen zo subjektívneho, ale aj objektívneho hľadiska.

Odporca sa teda podstatou vznesenej námietky zaujatosti ani nezaoberal, keďže

nepreskúmaval subjektívne a objektívne hľadisko nestrannosti vec pojednávajúcej sudkyne,

resp. ich preskúmavaniu sa vyhol.

Zároveň je tiež zrejmé, že odporca sa. v celom rozsahu stotožnil z vyjadrením vec

pojednávajúcej sudkyne Mgr. N. K. k námietke zaujatosti...

Predtým, než sa odporca stotožnil s vyjadrením vec pojednávajúcej sudkyne, bol

povinný skutočnosti ňou uvádzané posúdiť a preveriť ako z hľadiska správnosti, tak aj

zákonnosti, a to najmä:

1. či vec pojednávajúca sudkyňa ako predsedníčka súdu je oprávnená pri vybavovaní

sťažnosti proti prieťahom v konaní podľa ustanovenia a nasl.

o súdoch vydať sťažovateľovi akékoľvek potvrdenie, z ktorého vôbec nevyplýva spôsob

vybavenia sťažnosti a prijaté opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov,

2. či skutočnosti, ktoré vec pojednávajúca sudkyňa uviedla do potvrdenia na základe

toho, že si tieto skutočnosti overila v nešpecifikovanom súdnom registri, sa v nejakom

súdnom registri vôbec nachádzajú,

3. či je možné, aby vec pojednávajúca sudkyňa nepreberala s otcom, ktorý sa prišiel

sťažovať na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. , skutkovú podstatu

prejednávanej veci sp. zn. , ak otcovi vydala potvrdenie o tom, že je zákonným

zástupcom maloletého J. a nemá s ním zakázaný styk, pričom práve ona rozhodovala

o úprave styku otca s maloletým J...

Konanie, resp. správanie sa vec pojednávajúcej sudkyne a zároveň predsedníčky

Okresného súdu Košice-okolie, Mgr. N. K. v súvislosti s osobnou návštevou otca, pri ktorom

mu vydala potvrdenie, nielenže porušuje viaceré povinnosti sudcu uvedené v ustanovení 30

o sudcoch a prísediacich, ale hlavne svedčí o nadštandardnom

(pozitívnom) vzťahu medzi otcom MUDr. P. H. a Mgr. N. K., čo vzbudzuje u sťažovateľky

objektívne odôvodnené obavy o nezaujatosť a nestrannosť pri rozhodovaní súdu

v prejednávanej veci...

Odporca závažným spôsobom pochybil, ak vo vyššie uvedenom smere neposudzoval

objektívnu stránku zaujatosti vec pojednávajúcej sudkyne, pričom všetky zásadné objektívne

skutočnosti boli uvedené v námietke zaujatosti, a rovnako odporca závažne pochybil,

ak nevykonal preverenie správnosti a zákonnosti postupu vec pojednávajúcej sudkyne...

Navyše napadnuté uznesenie odporcu je porušením práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie aj z dôvodu, že je vydané v rozpore s ustanovením § 3 ods. 9

vety tretej o súdoch, podľa ktorého v každom rozhodnutí senátu

musí byť uvedený výsledok hlasovania a to uvedením pomeru hlasov...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky...

- domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1

SR,

- na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 SR, a

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-116 zo dňa 30. 4. 2013, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -116 zo dňa 30. 4. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením, ktorým krajský súd (okrem iných) nevyhovel námietke zaujatosti

zákonnej sudkyne vznesenej sťažovateľkou a rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená

z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv

v tom, že krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľky nesprávne

a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie ňou vznesenej námietky

zaujatosti zákonnej sudkyne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd

rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. , avšak nezistil žiadnu skutočnosť

signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Krajský súd svoje

uznesenie v časti výroku o nevylúčení zákonnej sudkyne relevantne a náležite odôvodnil

príslušnými ustanoveniami vzťahujúcej sa právnej úpravy, keď uviedol: „Podľa § 14 ods. 1

, sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Podľa ods. 3 cit. zák. ustanovenia dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach.

Pre pomer k veci bude sudca vylúčený vtedy, ak má na výsledku priamy alebo

nepriamy záujem alebo keď má o veci dopredu také poznatky, ktoré by mal získať až počas

konania a ktoré môžu jeho nestrannosť ovplyvniť. Dôvodom pre vylúčenie sudcu pre pomer

k účastníkom bude predovšetkým to, že niektorý z účastníkov je sudcovi blízkou osobou, je

jeho priateľom alebo má sudca k niektorému z účastníkov záporný vzťah a podobne. Tie isté

dôvody, ktoré sú dôvodmi pre vylúčenie sudcu pre pomer k účastníkom, sú dôvodmi aj pre

vylúčenie sudcu pre pomer k právnemu zástupcovi účastníka.

Účelom citovaného zákonného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu

veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Inštitút vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania

veci je základnou zákonnou zárukou zaistenia ústavnej požiadavky sudcovskej nestrannosti

v konaní. Zároveň je potrebné uviesť, že rozhodnutie o vylúčení sudcov podľa § 16 ods. 1

z dôvodov uvedených v predstavuje výnimku z ústavnej zásady,

že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rovnako neústavné a nezákonné,

ako prejednávanie a rozhodovanie veci sudcom, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, je

preto aj rozhodnutie o vylúčení sudcu tam, kde pre takýto postup nie sú splnené zákonné

podmienky. Z uvedeného vyplýva, že sudca nie je nestranný á možno mať pochybnosti o

jeho nezaujatosti, ak voči stranám sporu má určité sympatie alebo antipatie, predsudky,

ak strany sporu nie sú v jeho očiach v rovnakom postavení, ak niektorá zo strán má voči

druhej strane výhodu alebo nevýhodu, prednosť alebo nedostatok.

Odvolací súd preskúmal námietku zaujatosti zákonnej sudkyne Mgr. N. K. vznesenú

právnou zástupkyňou matky po vyhlásení napadnutého rozsudku a vyjadrenie konajúcej

sudkyne k námietke zaujatosti a dospel k záveru, že konanie sudkyne v tejto veci, ktorá ako

predsedníčka konajúceho súdu vydala otcovi počas vybavovania sťažnosti potvrdenie, že je

zákonným zástupcom mal. J. a nemá zakázaný styk s ním, Tieto vyplývali zo súdneho

registra a neboli potvrdením zo spisu. Skutočnosti matkou uvádzaných vo vznesenej

námietke zaujatosti nie sú dôvodom pre záver, že by konajúca sudkyňa Mgr. N. K. bola

vylúčený z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, pretože matka maloletého

nepreukázala žiaden kvalifikovaný vzťah medzi konajúcou sudkyňou a účastníkmi a ani

konajúca sudkyňa neuviedla žiadnu okolnosť, na základe ktorej by bolo možné pochybovať

o jej nezaujatosti, pričom námietka sa týka postupu pri vybavovaní sťažnosti otca na

prieťah v konaní a v čase kedy má konajúca sudkyňa ako predsedníčka konajúceho súdu

určený na styk s občanmi a z toho dôvodu otca prijala.

Pretože nebola preukázaná existencia kvalifikovaného vzťahu konajúcej sudkyne

k účastníkom konania a k prejednávanej veci, preto návrhu na vylúčenie sudkyne nebolo

možné vyhovieť. V zmysle ust. ktoré nesporne vylučuje, aby dôvodom

na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci boli okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovaní v iných veciach,

preto pri neexistencii skutočností relevantných z hľadiska rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výroku uznesenia.“

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že vydanie potvrdenia

už citovaného znenia zákonnou sudkyňou na žiadosť otca ako účastníka konania vedeného

okresným súdom o úpravu výkonu rodičovských práv k maloletému dieťaťu sama osebe

svedčí o nadštandardných vzťahoch zákonnej sudkyne voči otcovi maloletého dieťaťa,

a tým objektívne zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti zákonnej sudkyne, a je

dôvodom na jej vylúčenie.

Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce

z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom

na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status

sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca

neposkytuje garanciu nestrannosti.

Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých

presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom obmedziteľné [pri

zachovaní princípu proporcionality ()]. K takému zákonnému obmedzeniu

tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania

a rozhodnutia veci podľa (ďalej len „OSP“).

Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces

a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej

sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že

takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného

práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý

proces.

Podľa , ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného

práva na zákonného sudcu, sa ustanovuje, že sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

Skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej

sudkyni a v sťažnosti podľa však podľa názoru ústavného súdu v danom

prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako nedostatočnú na to, aby

na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať

spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013